17. Inoverci

„Aby všetci jedno boli!“ (Jn 17,21)

Ktosi raz uštipačne poznamenal, že by sme mali náboženstva práve dosť na to, aby sme sa obapolne nenávideli, ale nie dosť na to, aby sme sa obapolne milovali. Krvavé náboženské vojny, rozhorčené stranícke boje, ktoré zapĺňajú letopisy kresťanských storočí, zdajú sa byť strašlivým potvrdením onej poznámky. Pravda, bolo by nesprávne z toho uzatvárať, že náboženstva, náboženského vyznania, treba menej! Práve slová pripomenutia v opačnom zmysle sa nám prihovárajú z knihy dejín: viac náboženstva, viac dokonalého náboženstva, viac lásky!

„Odlišnosť plodí nenávisť,“ povedal znalec ľudí; toto platí najmä o odlišnosti myslenia a viery. Už to, že z tohto prostého myslenia blížneho vyvodzujeme, že počujeme výčitku o zaostalosti alebo nerozumnosti; už to, že skutočnú prítomnosť človeka, ktorý zmýšľa odlišne, budeme pociťovať nepríjemne ako útok či dôkaz voči našej slabej viere; už to, že ohnivá duša z čistej plápolajúcej lásky k pravde práve tak vášnivo nenávidí nesprávny názor a nebadane zamieňa osobu s vecou; slovom, aj bez toho, aby odlišne zmýšľajúci ľudia prekročili hranice svojho práva, už to znamená blízke nebezpečenstvo nelásky voči človeku, ktorý zmýšľa odlišne.

Ak však nenávidíme nesprávny názor, kdekoľvek sa proti nám vynorí, musíme milovať aj pravdu, kdekoľvek sa s ňou stretneme. A v nijakej náboženskej sústave nie je iba blud. Všetky tieto cudzie vyznania a náboženstvá si podržali ešte väčšiu či menšiu čiastku večnej pravdy z otcovského domu Cirkvi, z ktorého kedysi odišli, a práve tento zvyšok božskej pravdy je to, čo im dáva teplo a život a ich príslušníkom často toľko lásky a oduševnenia. A hoci aj jednotlivé vety a myšlienky mŕtvej sústavy predstavujú čistý nepomiešaný blud, jednako aspoň v žijúcich ľuďoch pôsobí nejako božská, víťazná pravda, ktorá blud napráva a zmierňuje. Protestantizmus učí, že dobré skutky nie sú potrebné; a predsa protestanti – napríklad Wichern a Bodenschwingh – vytvorili podivuhodné diela. Slnečné svetlo nesvieti len za jasného dňa, ale aj za ranného brieždenia a večerného súmraku až hlboko do noci. Pravda je nielen v hlave a srdci pravoverného, ale aj v živote a snažení nekatolíkov a nekresťanov. Boh je všade. U istého katolíckeho mystika čítame slová: „Kde je Boh? Nevrav tu alebo tam, na tamto vrchu alebo v tejto kaplnke. Nesvedčí sa, aby si mu ovinul svoj plášť okolo hlavy a ukryl ho ako vec pod lavicu svojej sebeckosti!“

Ani to zlé a temné v inovercovi, ba ani jeho bludy a omyly nie sú naozajstnou zlobou, ale dielom celého radu faktorov: dobrej vôle a nesprávnej logiky, neporozumenia a nedostatku znalosti vecí, nedobrých skúseností a zlých zvykov. Zaiste Boh zazlieva menej inovercovi blud než pravovernému nelásku; a raz sa zhromaždia deti Kráľovstva z východu a západu, zo všetkých vyznaní, náboženstiev a strán. Milujme všetkých, čo sú dobrej vôle – oni sú katolíci večnosti. Raz vo večnosti sa istotne splní vrúcne želanie Kristovo, „aby všetci jedno boli“ vo viere a láske. Zatiaľ čo sa na zemi nedá dosiahnuť uskutočnenie tohto želania, ktoré sa týka viery, jednako môžeme a máme byť všetci jedno v láske. Nemá Kristovho ducha a nectí si Kristovo želanie ten, ktorého láska nesiaha za múry kostola alebo za vlastný okruh. Kostol musí mať múry, láska nesmie mať nijaké! Aj Dobrý pastier postavil ohradu pre svoje stádo, ale nie pre svoju lásku; táto siaha ďalej než všetky košiare a objíma všetky vrchy a pustatiny a v nich všetky stratené ovce.

A v čom sa má prakticky prejavovať táto láska? V znášanlivosti, povieme. A predsa nie – kresťanská láska je viac a zároveň menej než znášanlivosť. Znášanlivosť je priveľa, keď sa vzťahuje na blud. Znášanlivý voči bludu môže byť iba skeptik alebo agnostik, nikdy nie kresťan. Byť znášanlivý voči bludu znamená nemyslieť alebo nemať lásku k pravde. Znášanlivosť voči bludu je urážka velebnosti proti pravde a neláska k ľudstvu, lebo blud je jedom a skazou pre jeho duchovný život. Kresťan, ktorý verí pravdu a miluje ľudstvo, nemôže byť znášanlivý. Aj protestant Lagarde sa priznáva k tejto myšlienke: „Mali by sme si konečne ujasniť, že nemá náboženstva, kto nehľadí na to, čo pokladá za svoje náboženstvo, ako na výlučne a jedine správne a ako na nevyhnutne potrebné pre spásu každej duše. V dejinách nevidíme iné náboženstvo ako náboženstvo neznášanlivé – tomuto slovu treba len správne rozumieť; čo nie je v tomto predpokladanom zmysle neznášanlivé, to už nie je náboženstvo, ale teória o božských veciach a jed pre život národa a jednotlivca ako kyanovodík pre ľudské telo. Znášanlivosť v liberálnom zmysle je nepriateľ, proti ktorému musíme bojovať, lebo táto znášanlivosť znamená smrť pre všetko vážne.“ Práve láska k pravde a ľudstvu vyžaduje, aby sme sa zúčastnili na veľkom boji svetla proti temnote a aby sme sa usilovali potláčať blud, kde je to len možné, pričom, pravda, účel by neposväcoval neláskavé alebo nečestné cesty a prostriedky.

Ako je znášanlivosť voči bludu priveľa, tak je ona voči blúdiacemu primálo. V tomto zmysle možno uznať za správnu Goetheho pripomienku: „Znášanlivosť by mala byť vlastne iba dočasným zmýšľaním; musí viesť k uznaniu. Znášať znamená urážať.“ Áno, aj slovo „uznať“ obsahuje ešte primálo; až slovo „láska“ vyjadruje celú našu povinnosť. Aj keď nám napriek stálemu používaniu hesla nemôže byť cudzie presvedčenie svätým – svätá je iba pravda -, jednako musí byť svätým presvedčený blúdiaci človek, a nesmieme sa mu posmievať pre jeho čestné presvedčenie, pohŕdať ním alebo ho prenasledovať, alebo mu spôsobovať bolesť netakt­nosťou či neláskou. „Ničte bludy, milujte ľudí!“ napomínal už sv. Augustín. Kto nenájde formu, aby naraz splnil obe tieto požiadavky, nech radšej mlčí v bojoch presvedčenia a tichou modlitbou sprevádza veľký boj, ako rovnako radil už sv. Augustín: „Za nich sa treba iba modliť, ale nie sa s nimi škriepiť.“ Ako náboženský mier nesmie byť pokojom bez cintorína bez života a úsilia ani pokojom bez boja, tak aj náboženský boj nemôže byť bez pokojného zmýšľania. Lebo láska nie je menej hodnotná a dôstojná ako pravda: obe sú božské!

Tolerancia (od lat. toleratio, znášanie) je termín, ktorý sa prvý raz objavil v 16. storočí (doba náboženských vojen) a chápal sa niekedy pejoratívne (ako synonymum ľahostajnosti k pravde náboženských dogiem alebo k prijímaniu kacírstva).

V dnešnej dobe (minimálne od 18. storočia, kedy sa rozšíril boj proti fanatizmu) sa termín tolerancia chápe ako duchovný postoj (individuálny alebo kolektívny), ktorý každému dáva slobodu vyjadrovať názory a postoje odlišné od názorov druhých.

Z mravného hľadiska však pojem tolerancie zostáva dvojznačný, pretože pri tolerancii môže ísť prosto o dôsledok skepticizmu, ktorý pripúšťa, že všetky názory majú rovnakú hodnotu a že neexistuje pravda alebo hodnota, ktorá by stála za to, aby sme ju náruživo obhajovali. Tento problém jasne ilustruje dielo Johna Locka Rozprava o tolerancii (1685 – 1686), kde autor tvrdí, že uplatňovať toleranciu znamená dávať jej hranice.

Otázky na zamyslenie:

1.      Ako pristupujem k inovercom?

2.      Vážim si ich ako ľudí?

3.      Som rozhodnutý riadiť sa láskou voči človeku a ostať nekompromisným voči bludu?

4.      Chápem rozdiel medzi toleranciou a falošnou toleranciou?

Pripravil Ján Štefanec, SVD

Postoje cirkvi k iným náboženstvám, cirkevné dokumenty.

Cieľ: Katolícka cirkev vo svojich dokumentoch a prostredníctvom svojich oficiálnych predstaviteľov vyjadruje postoj úcty vo vzťahu k iným náboženstvám. Takýto postoj však vôbec nie je samozrejmý a nerodil sa ľahko.

Obsah: Keď sa hovorí o postoji cirkvi k iným náboženstvám v dejinách a v súčasnosti, treba sa vyhnúť zjednodušujúcim generalizáciám. Vzťahy medzi veľkými spoločenstvami so zložitou vnútornou štruktúrou sú vždy komplikované a väčšinou sa v nich prejavuje celá škála možného vzťahovania sa: ľahostajnosť, vzájomné nepochopenie, súperenie, pokus o ovládnutie a pohltenie, nenávisť, vnímanie druhého ako nutného zla, tolerancia, dialóg, spolupráca, láska. Aj keď existujú určité oficiálne proklamované postoje, zďaleka nie všetci príslušníci daného spoločenstva sa s nimi stotožňujú a podľa nich správajú.

Spoločenstvo sa s inakosťou iného spoločenstva (nielen náboženského) vyrovnáva v zásade dvojakým spôsobom. Prvá možnosť ako upevňovať identitu vlastného spoločenstva spočíva v metóde kontrastu: zdôrazňuje na iných to, čo je nedokonalé, chybné, zlé až „diabolské“. Na takomto čiernom pozadí sa aj vlastná šedivosť javí ako najjasnejšia beloba. Tento postoj sa aj dlhší čas nemusí nijako zvlášť prejavovať navonok, ale v určitých vyhrotených situáciách ľahko prechádza od tichého, len lanentného pohŕdania k masovému zabíjaniu. Dvetisícročné dejiny kresťanského antisemitizmu, križiacke vojny, inkvizícia a príspevok misií ku kolonizácii sveta sú výrečným svedectvom o nedostatočnosti a nezrelosti takéhoto prístupu. Druhá možnosť vzťahu k svojmu okoliu sa nebojí hľadať všetko dobré a hodnotné, čo v ňom je, a poukázať na to. Nepotrebuje svoju vlastnú dôstojnosť budovať na znevažovaní iných.

V dejinách kresťanstva sa preplietajú oba uvedené postoje. Na ospravedlnenie snáď treba povedať to, že druhý, dialogický prístup sa v dejinách rodil len pomaly a bolestne, postupným dozrievaním ľudstva. Čím má totiž človek bližšie k prírodnému, archaickému spôsobu života, tým viac sa uňho prejavuje úroveň pudov a inštinkov, okrem iného aj vnútrodruhová agresivita, ktorá nabáda k priateľskému správaniu v rámci skupiny, ale k nepriateľstvu voči členom inej skupiny. Len rozvojom ľudskej kultúry a morálky a najmä prispením zvlášť zrelých osobností sa pomaličky mohol presadzovať druhý prístup, ktorý je vlastne poprením našej génovej výbavy. Veľmi pútavo o tom píše významný etológ K. Lorenz vo svojej knihe „Takzvané zlo“. Podobné názory zastáva aj významný francúzsky filozof H. Bergson v diele „Dva pramene morálky a náboženstva“. Z tohto hľadiska môžeme povedať, že sme mimoriadne obdarovaní, lebo žijeme v dobe, keď sa druhý, dialogický prístup – ktorí mnohí v minulosti predvídali a obetovali preň svoje životy, ale nedočkali sa ho – postupne presadzuje ako oficiálny postoj národov, kultúr, náboženstiev…

V katolíckej cirkvi sa tento zlom udial na 2. vatikánskom koncile (1962-65), ktorý zvolal a jeho smerovanie vytýčil pápež Ján XXIII. Duch tejto zmeny je obsiahnutý vo všetkých dokumentoch, ale zvlášť významné sú tri. V deklarácii „Nostra aetate“ o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám sa uvádza: „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na oné spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa sú nezriedka odbleskom tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí.“ Ďalej je to deklarácia „Dignitatis humanae“ o náboženskej slobode a dekrét „Unitatis redintegratio“ o ekumenizme. Z neskorších dokumentov treba zvlášť spomenúť spoločný dokument Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg a Kongregácie pre evanjelizáciu národov „Dialóg a ohlasovanie“ z roku 1991. Tento dokument vysvetľuje, že misijné poslanie cirkvi nie je v protiklade s dialogickým postojom k iným náboženstvám a ponúka aj mnoho praktických usmernení. Ide v dialogickom postoji ešte ďalej ako predchádzajúce dokumenty, keď hovorí o tom, že nielen iné náboženstvá, ale aj sekulárnu kultúru môžeme vnímať ako výzvu a určité ich prvky môžu byť pre kresťanstvo obohatením. Stručne povedané, že sa od seba navzájom môžeme všeličo prospešné naučiť.

Od čias Jána XXIII všetci pápeži podporujú ekumenizmus a medzináboženský dialóg, ale zvlášť treba spomenúť Jána Pavla II, ktorý nevynechá žiadnu príležitosť stretnúť sa s predstaviteľmi iných cirkví a náboženstiev, ako prvý pápež v dejinách navštívil synagógu a mešitu, zorganizoval významné medzináboženské modlitebné stretnutia v Assisi v rokoch 1986 a 2002 a predniesol na túto tému množstvo príhovorov.

Cestu k súčasnému stavu kliesnilo mnoho postáv. Zaiste je potrebné vracať sa k tým pasážam z Písma, ktoré popisujú Ježišovo správanie k Nežidom. Inšpiratívne je tiež vystúpenie apoštola Pavla na aténskom Areopágu (Sk 17, 22-23). Dnes môžeme povedať, že naši vierozvesti Cyril a Metod svojím dialogickým prístupom predbehli svoju dobu o tisíc rokov. V časoch začínajúcej kolonizácie boli výrazne dialogickými postavami dvaja jezuitskí misionári: Robert de Nobili (1577-1656), ktorý pôsobil v Indii, a Matteo Ricci (1552-1610), ktorý sa dostal až na čínsky cisársky dvor. V dobe pred 2. vatikánskym koncilom sa viacerí kresťanskí rehoľníci otvárali hlbšiemu štúdiu iných náboženstiev spojenému s pobytom v inonáboženských mníšskych komunitách. Spomedzi takýchto priekopníkov treba spomenúť aspoň anglického benediktína Bede Griffithsa (1906-1993), ktorý veľkú časť svojho života prežil v Indii, známeho trapistu a spisovateľa Thomasa Mertona a napokon nemeckého jezuitu Huga Makibi Enomiya-Lassalle (1898-1990), ktorý po pobytoch v japonských zenových kláštoroch integroval zenovú meditáciu do kresťanstva a v takto upravenej forme sa stal jej šíriteľom v Európe.