18. Nevinný žart (humor)

sekcia Dary lásky
Pondelok, 19. 3. 2007

Témou nášho dnešného stretnutia bude Nevinný žart, alebo HUMOR. O tejto téme je dôležité hovoriť z troch dôvodov: Prvý je, že humor je nevyhnutný pre zdravý život každého človeka. Po druhé, musíme sa naučiť rozlišovať medzi humorom a nehumorom, medzi humorom konštruktívnym a humorom deštruktívnym, aby sme mohli byť nositeľmi iba takého humoru, ktorý ľudí spája a im a nám pomáha v napredovaní a nie naopak. A konečne, život kresťana je do istej miery žartom. Toto divné tvrdenie samozrejme vysvetlím.

Zdravý zmysel pre humor je darom od Boha. Ak ho máme, sme schopní žiť v rovnováhe. Ak ho nemáme, strácame zmysel pre smer a tak sa stávame nebezpečnými nielen pre seba, ale aj pre tých, s ktorými žijeme, či ktorým slúžime. Mahatma Gandhi napísal: „Zmysel pre humor je tyčou, ktorá vyvažuje naše kroky, ako tak kráčame po lane nášho života. Ak by som nemal zmysel pre humor, už by som bol dávno spáchal samovraždu.“ Je však omnoho ľahšie súhlasiť s Gandhim, ako humor definovať. Čo je vlastne humor?  Encyclopedia Britannica definuje humor takto: „Je to vnútorná schopnosť človeka dobrosrdečne uvažovať nad rozpormi života a toto svoje uvažovanie potom vyjadriť rečou, písmom alebo inou formou umenia.“ Je to teda schopnosť postrehnúť nelogikuľudí, života a vecí a toto potom nejako vyjadriť. No – pozor!!!, ako hovorí definícia – dobrosrdečnou a slušnou formou.

Existuje niekoľko úrovní humoru. (1) Prvou je humor, ktorý sa zameriava iba na nelogiku či v slovách. Tento humor môže mať niekoľko foriem: prvou je tzv. w slovná hračka. Je to forma humoru, kedy sa povie slovo, no to slovo vyjadruje niečo úplne iné, než sa myslí. Je to zmätok v samotnom jazyku. Význam mnohých slov záleží od kontextu. Alebo môže ísť o spojenie dvoch slov, z ktorého môže vzniknúť slovo tretie, ktoré má úplne iný význam. w Hyperbola, po slovensky nafúknutie, je zveličenie skutočnosti kvôli tomu, aby to znelo vtipne. w Opakovanie nie je síce zvlášť vtipnou formou humoru, no používa sa často. Dvakrát opakujeme vetu, kde sa stane to isté, tretí krát sa to stane inak, čo má situáciu vybičovať do absurdity. A konečne štvrtou formou slovného humoru je wporovnávanie a kontrast. „Moja hlava je prázdna ako bambus.“ „Potí sa, ako maštaľné dvere.“

(2) Existujú však nezhody či zmätky aj v životných situáciách a v ľuďoch, a toto je druhá, už vyššia úroveň humoru. Spomeňte si na Charlieho Chaplina alebo Laurela a Hardyho. Ako krásne vedeli napodobňovať situácie každodenného života. Alebo našich humoristov ako Markovič, Piško, Skrúcaný, či Satinský a Lasica. Tento posledný vie a vedel krásne popisovať neresti ľudí napríklad v jeho známo cykle „Šľak ma ide trafiť!“, kde pranieroval hlúposť niektorých konkrétnych (aj keď nemenovaných) ľudí. Krásou toho humoru je to, že ak človek nad tým všetkým uvažuje, nájde sa v tom sám a vlastne sa začne smiať sám na sebe.

(3) Na najvyššej úrovni sa nachádza nelogika života ako takého: hlúposť zameriavania sa márnosti života, neschopnosť vyhnúť sa jeho koncu, ktoré sa stavajú do kontrastu s jeho nádejami a snami. Na túto úroveň humoru sa neskôr zameriame bližšie, pretože je veľmi nevyhnutná pre náš zdravý vývoj a pre evanjelizáciu. Táto forma humoru je vlastne tzv. prorockým postojom, kedy hoci sme všetkým svojím životným štýlom (napríklad, že žijeme sexuálne čisto, že sa neopíjame, že nakradneme a nekľajeme, že napríklad uznávame isté hodnoty, ktoré väčšina dnes pokladá za „prekonané“) na posmech, skutočná otázka znie: „Kto vlastne je tu naozaj na smiech?“ O tom však viac neskôr.

Prvkom, ktorý odborníci pokladajú za srdce humoru je ako sme si povedali rozpornosť, nelogika (inkongruita). V humornej situácii alebo v žarte sa neskutočné na okamih stane skutočným, napr. zvieratká zrazu rozprávajú a my sa zabávame na nelogike celej tejto situácie. Filozof Henri Bergson hovorí, že terčom humoru je pompéznosť a arogancia, ktoré sa humor snaží narušiť.Napríklad vyobliekaný, navoňavkovaný, dôležito vyzerajúci podnikateľ sa pošmykne na banánovej šupke uprostred veľmi vážnej a naškrobenej situácie. Takýto incident vlastne poukáže na to, že každý človek, aj ten najnamyslenejší a najnafúkanejší, je pod vplyvom ľudských „zákonov“ nepredvídateľnosti. Frued na to hovorí, že humor je v podstate rozbitím našej snahy o ovládanie a kontrolu situácie. Žart je povolením vedomej kontroly v prospech toho, čo je podvedomé (spomeňme si na niektoré humorné situácie, ktoré sa náhodne odohrali napríklad v kostole, počas bohoslužieb. Hoci v podstate nemuselo ísť o čosi až tak extrémne smiešne a vtipné, predsa prostredie, v ktorom sa to udialo urobilo situáciu veľmi vtipnou. Bolo tomu tak preto, lebo v kostole sa snažíme mať isté veci pod kontrolou. Isté veci tam patria, ale isté nepatria. Keď sa to ale naruší, znie nám to vtipne). Aj Bergson aj Freud sa zhodujú v tom, že v humore je útok na predvídateľnosť, na pocit kontroly a ovládania situácie, a je v ňom povýšená sloboda a spontánnosť ľudskej osoby. Ľudia majú zmysel pre humor, keď sú schopní postrehnúť rozpornosť, to čo je nepredvídateľné.

Humor je dôležitý. Je to viditeľné na množstve a odlišnosti situácií, v ktorých humor používame. Ak chceme spoznať hodnotu najvyššej (tretej) úrovne humoru, ktorú sme si pred chvíľkou spomínali, je nevyhnutné, aby sme si všimli typy humoru a množstvo odlišných situácií, v ktorých slovo „humor“ používame. Teraz sa teda zameriame na používanie humoru a všimneme si, kedy naozaj ide a kedy nejde o humor, t.j. kedy sme a kedy nie sme vtipní.

w Duchaplnosť sa líši od väčšiny foriem humoru v tom, že sa nezameriava na rozpory, ktoré si človek všíma prirodzene v situáciách okolo seba, ale ide skôr o čisto intelektuálny humor. Mnohé formy humoru vyvolávajú u ľudí úsmev. Duchaplnosť však často vedie k výbuchom smiechu. Duchaplnosť je darom. Niektorí ľudia ju nemajú. No niektorí ňou oplývajú v hojnosti. w Satira si všíma slabosti ľudského rodu a robí si z nich žart. Satira sa obyčajne pokúša o uzdravenie ľudí z hlúposti tým, že ich vedie k tomu, že sa na svojej vlastnej hlúposti smejú. w Čierny humor je formou satiry, no na rozdiel od satiry kritizuje ľudské správanie bez toho, že by mu dávala nádej na zlepšenie alebo nápravu. Neverí v zmenu. w Sarkazmus je brutálna forma satiry má poväčšine formy ostro pichajúcich a bolestivých poznámok. Ak napríklad jedna žena stojaca pred výkladnou skriňou na poznámku svojej priateľky: „Aké krásne šaty!“, odpovie: „To je pravda. Len škoda, že nemajú tvoje rozmery,“ táto žena je sarkastická. O w iróniu ide vtedy, keď povieme presný opak toho, čo myslíme. Irónia môže navonok vyzerať ako kompliment alebo ako ocenenie druhého človeka, avšak v skutočnosti sa v nej skrýva žihadlo. Má formu priamych dlhších alebo kratších viet, alebo sa vyjadruje špecifickým tónom hlasu. w Paródia je humorná forma, pri ktorej sa napodobňuje napr. nejaké dobre známe literárne dielo, alebo výrok niekoho tým, že sa humorne prekrúca pôvodný zmysel a to buď recitáciou alebo spevom.

Ktorý typ humoru so spomínaných je najlepší? Kritérium je asi takéto: niektoré formy sú v samotnom princípe zlé, ako napríklad sarkazmus, čierny humor alebo irónia. Tie nemožno tam, kde sa chce rásť v blízkosti vo vzťahoch, používať nikdy. Ostatné formy sú dobré, avšak iba vtedy ak nikoho nimi nepotupujeme.

Teraz sa pozrieme na situácie, v ktorých sa humor používa a pokúsime sa určiť, či tu naozaj ide o humor. w Humor ako politická manipulácia: Umenie humoru je v tomto prípade nasmerované proti nepriateľom štátu a odvádza pozornosť od neschopnej vlády a jej úradov. Vláda nepriamo zneužíva karikaturistov a komikov na svoje vlastné ciele. V Číne bude napríklad rola karikaturistov veľmi pravdepodobne nástrojom systému propagandy komunistickej strany, kde humor nahráva jej politike. Humor je v týchto okolnostiach manipulovaný tak, aby pomáhal udržiavať „status quo“. Kvôli tejto manipulácii je potom pochybné používať slovo „humor“ na praktiky, ktoré sú silným znásilnením ľudskej slobody. Toto v skutočnosti humor nie je.

w Humor utláčaných. Jediným spôsobom, ako napadnúť utláčateľa, je urobiť z neho hlupáka. A tak sa tvoria žarty, v ktorých je viditeľná a zvýraznená ich hlúposť a arogancia. Takto sú utláčaní schopní upevniť si medzi sebou zmysel pre jednotu a znovu nastoliť pocit svojej vlastnej dôstojnosti. Humor je v tomto prípade tým, čo podporuje spravodlivosť a preto zapadá do definície humoru.

w Humor utláčateľov. V každej kultúre prekvitajú etnické vtipy. Keď sa však pozrieme na ne zblízka, neunikne nám, že ich cieľom je ponížiť členov inej kultúry. Vlastná kultúra či skupina je v celom tom procese predstavená ako normálna alebo nadradená. Etnické vtipy môžu byť nesmierne bolestivé a nespravodlivé pre členov menšiny a utláčaných kultúr. Vtipy v tomto prípade posilňujú v ľuďoch predsudky, ktoré automaticky pokladajú členov menšinovej skupiny za podradných. Okrem etnických vtipov patria do tejto skupiny aj vtipy iných skupín, ktoré môžu byť v istých kultúrach alebo spoločnostiach v pozícii nerovnosti, napr. mužov zo žien, vzdelaných z nevzdelaných, klerikov z laikov (alebo naopak, záleží to od toho, kto je v pozícii moci a pod.). Ak sa toto deje, takéto vtipy sa potom dajú pokladať za to, čo stojí proti duchu sociálnej spravodlivosti a lásky. A teda vtipy tohto charakteru vlastne nie sú humorom.

w Humor a karikatúra. V demokratických spoločnostiach sa humoru darí v snahe o redukovanie verejnej namýšľavosti, v snahe o privedenie vecí naspäť k ľudským proporciám. Vodcovia sú stavaní pod lampu a vysmievaní dosť často s mimoriadnym pocitom slobody. Karikatúra je obraz, ktorý spočíva v grafickej deformácii nápadných bodov na vzhľade človeka, aby u diváka vyvolal zábavu. Akákoľvek nezhoda na jeho osobnosti je uvážene a úmyselne premrštená. Ak napríklad tvár človeka je typicky guľatá, táto jeho guľatosť je vykreslená v extrémnej podobe. Karikaturisti sa vo všeobecnosti snažia vyhýbať tomu, aby ich karikatúry boli urážlivé. V takom prípade ide o humor. Ak sú urážlivé, potom nejde.

w Humor na kontrolu vybočení z vychodených chodníčkov. Strach z vysmiatia môže spôsobiť, že ľudia sa vo všetko prispôsobia. Výsmech sa môže stať jednou z deštruktívnych síl aj v duchovných a náboženských spoločenstvách. Ľudia, ktorí nechcú kráčať vychodenými cestami, ale chcú byť otvorení pre nové výzvy od Ducha Svätého, či už vo svojom osobnom živote alebo vo svojej pastoračnej práci, musia počítať s možnosťou výsmechu. Ďaleko od toho, aby sme podporovali toho, kto robí niečo inovatívne… Budeme robiť, čo je v našich silách, aby sme tomuto jedincovi podťali nohy. Napríklad na pracoviskách firiem, kde sa ľudia snažia o úspech alebo o presadenie niečoho inovatívneho, alebo v spoločenstvách, ako je škola, športový klub, internát a pod., kde sa cíti, že je potrebná zmena a istí ľudia sa o ňu aj dobromyseľne a zapálene pokúsia. Odpoveďou im môže byť výsmech. Výsmech je dosť často znakom závisti a žiarlivosti. Každá forma humoru, ktorá je závistlivou alebo žiarlivou reakciou na snahu o obnovu nie je humorom, pretože nie je (podľa našej definície) „slušným a dobromyseľným uvažovaním nad nezhodami života“.

w Humor, ako forma vyhýbania sa konfliktu. V tradičných kultúrach je vtipkovanie medzi istými jedincami a skupinami často nepriamo „predpísané“. Vtipkuje sa, pretože je tu isté napätie a spoločnosť, ktorej sa to týka, sa chce vyhnúť tomu, aby toto napätie vybuchlo do otvorených konfliktov. Vzťahy, kde je ustavičné vtipkovanie, udržujú ľudí v odstupe. Medzi sebou môžeme síce vtipkovať často a pri každom stretnutí, no keď sa na svoj vzťah pozrieme zblízka, zistíme, že medzi nami v skutočnosti nejestvuje žiadna blízkosť, ba naopak, že svojim vtipkovaním sa vlastne snažíme vyhnúť tomu, aby sme sa hlbšie a s odvahou pozreli na niektoré problémy, ktoré medzi nami, v našom vzťahu jestvujú. Vtipkujúce vzťahy sa môžu ľahko vyvinúť nielen v bežnej komunite ľudí, ale aj v komunite duchovnej, náboženskej (napr. medzi členmi „stretka“), či dokonca rehoľnej. V snahe vyhnúť sa konfrontácii, ľudia radšej jeden s druhým vtipkujú. Duchovná komunita, v ktorej sa vtipkujúce vzťahy stanú hlavnou formou medziosobnej komunikácie, bude komunitou veľmi plytkou. Takéto spoločenstvo zúfalo potrebuje obrátenie.

w Humor, ktorý je indiferentný. Toto je humor psiny a zábavy. Ide o humor, ktorý nemá žiaden špeciálny cieľ. Je to humor, ktorý dvíha srdce, ktorý nás uzdravuje uprostred vyčerpávajúceho a náročného sveta. Toto je typ humoru, ktorý nachádzame u Jána Pavla I., u Jána XXIII., sv. Filipa Neriho, v spisoch  sv. Terézie Avilskej.

w Humor, ktorého terčom si je človek sám. Toto je schopnosť človeka „smiať sa sám na sebe“. Keď si sami zo seba úprimne urobíme objekt vlastného humoru – našu vlastnú hlúposť, našu snahu brať sa príliš vážne, našu snahu byť niečím iným, ako v skutočnosti sme – potom sme získali vlastnosť, ktorá je nezaplatiteľnej hodnoty, vlastnosť, ktorá nám – ako kresťanom a ľudským bytostiam – pomôže udržať sa normálnymi a zdravými. K tejto forme humoru sa vrátime neskôr, lebo ak ju nemáme nemôžeme byť naozajstnými kresťanmi (???)

O čo v zdravom humore v skutočnosti ide? Žart predstavuje dočasné zrušenie spoločenskej štruktúry; jednoducho spôsobí malý zmätok, v ktorom sa konkrétna štruktúra a poriadok spoločnosti zdajú menej dôležité, ako sa zdali na prvý pohľad. To, čo je v živote predvídateľné, zrazu na krátky moment neplatí; predvídateľné je náhle a dočasne premožené nepredvídateľným. Aspekty „poriadneho“ a „uhladeného“ života sa už nezdajú také dôležité. Toto je osviežujúca skutočnosť, alebo to, čo Turner nazýva communitas (voľný zmysel tohto slova je: všetci sme na jednej lodi).

Všetci dobrí komici majú spoločnú jednu vec: sú schopní dotknúť sa sŕdc svojich poslucháčov. Ani oni, podobne ako proroci,neodsudzujú svet, ale naopak, akosi nám poskytujú pocit nádeje. Vtipkári a komici nemajú vo všetkých kultúrach rovnaký status. Komik Woody Allen pekne poukázal na druhotriedny spoločenské postavenie komika, keď povedal: „Keď robíš komédiu, uvedom si, že nesedíš pri stole s dospelými.“ (t.j. nie všetci ľudia sú dostatočne zrelí, aby sa vedeli smiať z vecí, ktoré nosia na sebe, a ktoré im žart odhalí). Na druhej strane však v dávnych tradičných kultúrach vtipkári a komici zaujímali veľmi vysoké spoločenské postavenie hneď vedľa kňazov. Aj kňazi aj klauni tu jestvovali preto, aby ľuďom pripomínali dôležité hodnoty v ich kultúre, napr. povinnosť zaujímať sa aj o dobro celého spoločenstva a kmeňa, nielen o svoje. Prežitie spoločenstva, kmeňa, záviselo od služby kňaza a klauna.

V priemyselných kultúrach sú však humoristi spoločensky položení do „bezpečného“ odstupu. Je tomu tak preto, lebo tieto kultúry tvrdo oddeľujú posvätné od profánneho; toto oddelenie potom prirodzene ovplyvňuje všetky aspekty života. Vo svete, kde ľudia hľadajú iba svoje vlastné postavenie, kde vládne individualizmus a konzumizmus, ľudia nepotrebujú niekoho, kto by im pripomínal pomíňajúcu povahu sveta a potrebu byť tu aj k službe iných. Humor je prijateľný, avšak iba za podmienky, že humoristi nestrávia príliš veľa času uvažovaním nad rozpačito dôležitými vecami života. Niet divu, že diktátori hádžu do väzení špičkových komikov, ktorí sa vysmievajú z politickej pompéznosti a arogancie.

Nachádza sa humor aj vo svätom Písme? Samozrejme. V Písme sa nachádza veľa ľudí, ktorí sa smejú, ich smiech však nemusí vždy znamenať, že prežívajú humor. Naopak, často môže byť vyjadrením surovosti a neláskavého a sarkastického zmýšľania. Obaja, aj Abrahám a Sára sa napríklad smejú na prísľub Boha, že budú mať syna (Gen 17, 17; 18, 12). Ich smiech je sarkastickým smiechom, ktorý plynie z nedostatku hlbokej viery v Boha. Ľudia sa surovo smejú na utrpenie Jóba (30, 1). Bohu sa pripisuje zasa humor (vyjadrený smiechom) na mnohých miestach Biblie. Humor je útokom na pompéznosť a márnosti ľudí. Prekrásnym príkladom tohto vysoko-stupňového humoru je úryvok zo Žalmu 2 (1-4). Králi tohto sveta sa tu popisujú ako jedinci, ktorí kujú plány proti Pánovmu Pomazanému. Zabúdajú, že Boh na nich pozerá: „Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva; Pán na nich privedie posmech.“ Dôvodom pre Pánov humor je tu hlúposť, rozpor v ľuďoch, ktorí sa vážne snažia urobiť sa väčšími, než v skutočnosti sú. Odmietajú uznať, že ich život úplne závisí od Boha. K tomu, aby sa mohli postaviť proti svojej pýche, potrebujú istúdávku zdravého sebapoznania. Ďalej je tu Žalm 37: „Hriešnik snuje nástrahy spravodlivému a škrípe proti nemu zubami. Ale Pán sa mu smeje, lebo už vidí, ako sa blíži jeho deň.“ (12-13). Aká veľkolepá hlúposť a nelogika, na ktorej sa dá zabávať! A Pán sa naozaj aj zabáva. Pýchou sa snažíme robiť bohom. Existuje niečo smiešnejšie?

V Novom zákone sa prvok nelogiky humoru a stav prekročenia toho, čo je ohraničené, používa veľmi ostro. Podľa niektorých to, čo urobil Ježiš, vôbec jeho príchod – on Boh, kráľ kráľov sa narodil v maštali, a žil jeden z najbiednejších ľudských životov, a nakoniec zomrel na kríži v rukách posmievačov a arogantných jedincov – je jasná nelogika, ale práve v tejto nelogike sa nachádza tá pravá múdrosť. Ako hovorí Pavol: pre židov bol Ježiš pohoršením, pre Grékov bláznom, no pre nás je tou pravou múdrosťou života. A tu sme vlastne pri podstate. Keď čítame evanjeliá, niektorí hovoria, že je to vlastne humorná kniha. Na mnohých miestach Ježiš hlása princípy, ktoré museli byť ľuďom tej doby (a vlastne sú také pre ľudí každej doby) smiešne. Napríklad reč s Nikodémom, alebo podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi, kde nie spravodlivý farizej, ale darebák mýtnik vyšiel z chrámu ako ospravedlnený. Toto muselo byť niečo na pobavenie.

Čo je najzákladnejšou vlastnosťou humoru? Pokora. Goethe bol presvedčený, že „charakter ľudí sa na ničom inom tak jasne neprejavuje, ako na tom, čo pokladajú za humorné.“ Ľuďmi s najlepším charakterom sú ľudia, pre ktorých prvým objektom ich vlastného humoru sú si oni sami. Do chvíle, kedy zomrieme, budeme mať dosť vecí na sebe, ktoré nás môžu udržovať v dosť dobrej nálade. Človek sa pozrie na seba, na svoju konečnosť a na svoju hriešnosť a potom vidí Boha, ktorý ho chce milovať sa vyslobodiť ho od jeho hriechov. Večný a nekonečný Boh ponúka seba samého jemu, konečnému a hriešnemu. Aká švanda! Lenže aké bohaté je Božie milosrdenstvo a láska. Čím sa človek viac pozná, tým viac sa vníma ako vtip, keď sa porovná s Božou láskou a milosrdenstvom. Je zaujímavé všímať si etymológiu a podobnosť (v latinčine) slov: human (človek), humus (hlina, pôda), humility(pokora), humor. Vidíš medzi nimi nejakú súvislosť?

A sme pri cieli: čo tak pozrieť sa na myšlienku: kresťanský život ako vtip. Kresťania sú povolaní k tomu, aby boli spoločenstvami nádeje vo svete a v kultúrach, v ktorých ľudia stratili zmysel pre smer a cieľ. Postoje a životný štýl kresťanov by mali svedčiť o oddaní sa evanjelizácii. Ak by boli kresťania neodlíšiteľní od ľudí, medzi ktorými chcú svedčiť o Božom kráľovstve, prestali by byť symbolmi „Božej nelogiky“, prestali by byť „bláznami a vtipkármi“ pre Pána. Nezabúdajme, že komici a klauni majú v našej kultúre nízke postavenie. Ani kresťania, ako klauni alebo komici v napodobňovaní svojho Majstra, by nemali očakávať lepšiu pozíciu. No čo na tom? Malo by nám to vadiť?

Pripravil: Milan Bubák, SVD