18. Nevinný žart (humor) – rozšírená verzia
Pondelok, 19. 3. 2007
Témou nášho dnešného stretnutia bude Nevinný žart, alebo HUMOR. O tejto téme je dôležité hovoriť z troch dôvodov: Prvý je, že humor je nevyhnutný pre zdravý život každého človeka. Po druhé, musíme sa naučiť rozlišovať medzi humorom a nehumorom, medzi humorom konštruktívnym a humorom deštruktívnym, aby sme mohli byť nositeľmi iba takého humoru, ktorý ľudí spája a im a nám pomáha v napredovaní a nie naopak. A konečne, život kresťana je do istej miery žartom. Toto divné tvrdenie samozrejme vysvetlím.
Zdravý zmysel pre humor je darom od Boha. Ak ho máme, sme schopní žiť v rovnováhe. Ak ho nemáme, strácame zmysel pre smer a tak sa stávame nebezpečnými nielen pre seba, ale aj pre tých, s ktorými žijeme, či ktorým slúžime. Spomeňme si na Hamleta, ako ho predstavuje Shakespeare: „V poslednom čase … strácam smiech … a vnútorne sa cítim tak ťažko, že táto zem, sa mi zdá takou sterilnou… Žiaden človek ma už nevie potešiť, ani …“ (Hamlet, Akt II, Sekcia II). Nič na svete mu nebolo schopné pomôcť v jeho depresii. Aj Mahatma Gandhi sa dotkol nebezpečenstva, do ktorého upadol Hamlet, keď napísal: „Zmysel pre humor je tyčou, ktorá vyvažuje naše kroky, ako tak kráčame po lane nášho života. Ak by som nemal zmysel pre humor, už by som bol dávno spáchal samovraždu.“
Je však omnoho ľahšie vcítiť sa do situácie Hamletovej a súhlasiť s Gandhim, ako definovať humor. Aká je teda definícia humoru? Encyclopedia Britannica definuje humor takto: „Je to vnútorná schopnosť človeka dobrosrdečne uvažovať nad rozpormi života a toto svoje uvažovanie potom vyjadriť rečou, písmom alebo inou formou umenia.“ Je to teda schopnosť postrehnúť nelogiku ľudí, života a vecí a toto potom nejako vyjadriť. No – pozor!!!, ako hovorí definícia – dobrosrdečnou a slušnou formou.
Existuje niekoľko úrovní humoru. (1) Prvou úrovňou humoru je humor, ktorý sa zameriava iba na nelogiku či nezhody v slovách.Tento humor môže mať niekoľko foriem: prvou je tzv. slovná hračka. Slovná hračka je forma humoru, kedy sa povie slovo, avšak to slovo vyjadruje niečo úplne iné, než sa myslí. Je to zmätok v samotnom jazyku. Význam mnohých slov záleží od kontextu. Alebo ide o spojenie dvoch slov, z ktorého môže vzniknúť slovo tretie, ktoré má úplne iný význam. Nedávno Janko Sucháň čítal na Twiste rozprávku od Dobšinského o Maťkovi a 5 hlupákoch. Tým posledným v poradí 5. hlupákom, ktorí nevedeli čo robiť s premnoženými myšami, a ktorým Maťko priniesol kocúra a ten sa do myší s chuťou pustil, a ktorí potom kričali za odchádzajúcim Maťkom: „A čo bude jesť, keď poje všetky myši?“ On na to kričí z diaľky: „Čo vás potom.“ Oni však rozumeli: „Čo? Vás potom!“ A tak podpálili dedinu aj s kocúrom.
Ďalšou formou slovného humoru je hyperbola, po slovensky nafúknutie skutočnej udalosti. Je to zveličenie skutočnosti kvôli tomu, aby to znelo vtipne.
Ďalej je tu opakovanie. Hoci opakovanie nie je zvlášť vtipnou formou humoru, používa sa často. Dvakrát opakujeme vetu, kde sa stane to isté, tretí krát sa to stane inak (e.g.: človeku sa v hustom daždi pokazí auto v pustom kraji. Iba kde tu sa nachádzajú domy farmárov. Ide k prvému a pýta sa: „Máte telefón, chcel by som si zavolať?“ „Nemáme“ znie odpoveď. „Ale susedia vedľa (asi 3 km) majú.“ Nahnevaný sa poberie k susedom. „Máte telefón, chcel by som si zavolať?“ „Bohužiaľ, nefunguje nám,“ znela odpoveď. „Susedia vedľa majú tiež telefón.“ Teraz už naozaj nahnevaný sa poberie ďalej k susedom. Zazvoní a čaká. Keď mu otvorí pán domu, vybehne na neho so slovami. „Ty idiot! Tvoj telefón by som nepoužil, ani keby si ho mal!“
A konečne štvrtou formou slovného humoru je porovnávanie a kontrast. „Moja hlava je prázdna ako bambus.“ „Potí sa, ako maštaľné dvere.“
(2) Existujú však nezhody či zmätky aj v životných situáciách a v ľuďoch, a toto je druhá, už vyššia úroveň humoru. Spomeňte si na Charlieho Chaplina alebo Laurela a Hardyho. Ako krásne vedeli napodobňovať situácie každodenného života. Alebo našich humoristov ako Markovič, Piško, Skrúcaný, či Satinský a Lasica. Tento posledný vie a vedel krásne popisovať neresti ľudí napríklad v jeho známo cykle „Šľak ma ide trafiť!“, kde pranieroval hlúposť niektorých konkrétnych (aj keď nemenovaných) ľudí. Krásou toho humoru je to, že ak človek nad tým všetkým uvažuje, nájde sa v tom sám a vlastne začne sa smiať sám na sebe.
(3) Na najvyššej úrovni sa nachádza nelogika života ako takého: hlúposť zameriavania sa márnosti života, neschopnosť vyhnúť sa jeho koncu, ktoré sa stavajú do kontrastu s jeho nádejami a snami. Na túto úroveň humoru sa neskôr zameriame bližšie, pretože je veľmi nevyhnutná pre náš zdravý vývoj a pre evanjelizáciu.
Prvkom, ktorý odborníci pokladajú za srdce humoru je ako sme si povedali rozpornosť, nelogika (inkongruita). V humornej situácii alebo v žarte sa neskutočné na okamih stane skutočným, napr. zvieratká zrazu rozprávajú a my sa zabávame na nelogike celej tejto situácie. Filozof Henri Bergson hovorí, že terčom humoru je pompéznosť a arogancia, ktoré sa humor snaží narušiť.Napríklad vyobliekaný, navoňavkovaný, dôležito vyzerajúci podnikateľ sa pošmykne na banánovej šupke uprostred veľmi vážnej a naškrobenej situácie. Takýto incident vlastne poukáže na to, že každý človek, aj ten najnamyslenejší a najnafúkanejší, je pod vplyvom ľudských „zákonov“ nepredvídateľnosti. S. Frued na to hovorí, že humor je v podstate rozbitím našej snahy o ovládanie a kontrolu situácie: Žart je povolením vedomej kontroly v prospech toho, čo je podvedomé (spomeňme si na niektoré humorné situácie, ktoré sa náhodne odohrali napríklad v kostole, počas bohoslužieb. Hoci v podstate nemuselo ísť o čosi až tak extrémne smiešne a vtipné, predsa prostredie, v ktorom sa to udialo urobilo situáciu veľmi vtipnou. Bolo tomu tak preto, lebo v kostole sa snažíme mať isté veci pod kontrolou. Isté veci tam patria, ale isté nepatria. Keď sa to ale naruší, znie nám to vtipne. Alebo koluje filmík z prostredia belgickej televízie, kde sa moderátor v štúdiu, kde s hosťami debatujú o veľmi vážnej situácii dostane do takého stavu, že nevie prestať). Aj Bergson aj Freud sa zhodujú v tom, že v humore je útok na predvídateľnosť, na pocit kontroly a ovládania situácie, a je v ňom povýšená sloboda a spontánnosť ľudskej osoby. Ľudia majú zmysel pre humor, keď sú schopní postrehnúť rozpornosť, to čo je nepredvídateľné.
Humor je dôležitý. Je to viditeľné na množstve a odlišnosti situácií, v ktorých humor používame. Ak chceme spoznať hodnotu najvyššej (tretej) úrovne humoru, ktorú sme si pred chvíľkou spomínali, je nevyhnutné, aby sme si všimli typy humoru a množstvo odlišných situácií, v ktorých slovo „humor“ používame. Teraz sa teda zameriame na používanie humoru, a všimneme si kedy naozaj ide a kedy nejde o humor, t.j. kedy sme a kedy nie sme vtipní.
Duchaplnosť sa líši od väčšiny foriem humoru v tom, že sa nezameriava na rozpory, ktoré si človek všíma prirodzene v situáciách okolo seba, ale ide skôr o čisto intelektuálny humor. Mnohé formy humoru vyvolávajú u ľudí úsmev. Duchaplnosť však často vedie k výbuchom smiechu. Duchaplnosť je darom. Niektorí ľudia ju nemajú. No niektorí ňou oplývajú v hojnosti. Mníchovský kardinál Von Gallen kedysi s dobromyseľnosťou poukazoval na niektorých zo svojich kaplánov, ktorých mal keď bol ešte farárom, ako vedeli pohotovo a promptne reagovať v reči. Úprimne ich obdivoval. „Mňa napadlo, čo som mal povedať, až keď som v noci ležal v posteli a zaspával,“ sťažoval si. Duchaplnosť môže byť ale niekedy nezdravá a sarkastická, hlavne keď ide o slovné pink-pongovanie, ktorého zmyslom je navzájom sa pichať.
Satira si všíma slabosti ľudského rodu a robí si z nich žart. Satira sa obyčajne pokúša o uzdravenie ľudí z hlúposti tým, že ich vedie k tomu, že sa na svojej vlastnej hlúposti smejú.
Čierny humor je formou satiry, no na rozdiel od satiry kritizuje ľudské správanie bez toho, že by mu dávala nádej na zlepšenie alebo nápravu. Neverí v zmenu.
Sarkazmus je brutálna forma satiry má poväčšine formy ostro pichajúcich a bolestivých poznámok. Ak napríklad jedna žena stojaca pred výkladnou skriňou na poznámku svojej priateľky: „Aké krásne šaty!“, odpovie: „To je pravda. Len škoda, že nemajú tvoje rozmery,“ táto žena je sarkastická.
O iróniu ide vtedy, keď povieme presný opak toho, čo myslíme. Irónia môže navonok vyzerať ako kompliment alebo ako ocenenie druhého človeka, avšak v skutočnosti sa v nej skrýva žihadlo. Má formu priamych dlhších alebo kratších viet, alebo sa vyjadruje špecifickým tónom hlasu.
Paródia je humorná forma, pri ktorej sa napodobňuje napr. nejaké dobre známe literárne dielo, alebo výrok niekoho tým, že sa humorne prekrúca pôvodný zmysel a to buď recitáciou alebo spevom.
Ktorý typ humoru so spomínaných je najlepší? Kritérium je asi takéto: niektoré formy sú v samotnom princípe zlé, ako napríklad sarkazmus, čierny humor alebo irónia. Ten nemožno tam, kde sa chce rásť v blízkosti vo vzťahoch, používať nikdy. Ostatné formy sú dobré, avšak iba vtedy ak nikoho nimi nepotupujeme.
Teraz sa pozrieme na situácie, v ktorých sa humor používa a pokúsime sa určiť, či tu naozaj ide o humor.
- Humor ako politická manipulácia
Umenie humoru je v tomto prípade nasmerované proti nepriateľom štátu a odvádza pozornosť od neschopnej vlády a jej úradov. Vláda nepriamo zneužíva karikaturistov a komikov na svoje vlastné ciele. V Číne bude napríklad rola karikaturistov veľmi pravdepodobne nástrojom systému propagandy komunistickej strany, kde humor nahráva jej politike. Humor je v týchto okolnostiach manipulovaný tak, aby pomáhal udržiavať status quo. Kvôli tejto manipulácii je potom pochybné používať slovo „humor“ na praktiky, ktoré sú silným znásilnením ľudskej slobody.
- Humor utláčaných
Jediným spôsobom, ako napadnúť utláčateľa, je urobiť z neho hlupáka. A tak sa tvoria žarty, v ktorých je viditeľná a zvýraznená ich hlúposť a arogancia. Takto sú utláčaní schopní upevniť si medzi sebou zmysel pre jednotu a znovu nastoliť pocit svojej vlastnejdôstojnosti. Humor je v tomto prípade tým, čo podporuje spravodlivosť a tak zapadá do definície humoru.
- Humor utláčateľov
V každej kultúre prekvitajú etnické vtipy. Keď sa však pozrieme na ne zblízka, neunikne nám, že ich cieľom je ponížiť členov inej kultúry. Vlastná kultúra či skupina je v celom tom procese predstavená ako normálna alebo nadradená. Etnické vtipy môžu byť nesmierne bolestivé a nespravodlivé pre členov menšiny a utláčaných kultúr. Vtipy v tomto prípade posilňujú v ľuďoch predsudky, ktoré automaticky pokladajú členov menšinovej skupiny za podradných. Okrem etnických vtipov patria do tejto skupiny aj vtipy iných skupín, ktoré môžu byť v istých kultúrach alebo spoločnostiach v pozícii nerovnosti, napr. mužov zo žien, vzdelaných z nevzdelaných, klerikov z laikov (alebo naopak, záleží to od toho, kto je v pozícii moci a pod.). Ak sa toto deje, takéto vtipy sa potom dajú pokladať za to, čo stojí proti duchu sociálnej spravodlivosti a lásky. A teda vtipy tohto charakteru vlastne nie sú humorom.
- Humor a karikatúra
V demokratických spoločnostiach sa humoru darí v snahe o redukovanie verejnej namýšľavosti, v snahe o privedenie vecí naspäť k ľudským proporciám. Vodcovia sú stavaní pod lampu a vysmievaní dosť často s mimoriadnym pocitom slobody. Karikatúra je obraz, ktorý spočíva v grafickej deformácii nápadných bodov na vzhľade človeka, aby u diváka vyvolal zábavu. Akákoľvek nezhoda na jeho osobnosti je uvážene a úmyselne premrštená. Ak napríklad tvár človeka je typicky guľatá, táto jeho guľatosť je vykreslená v extrémnej podobe. Karikaturisti sa vo všeobecnosti snažia vyhýbať tomu, aby ich karikatúry boli urážlivé. V takom prípade ide o humor. Ak sú urážlivé, potom nejde.
- Humor na kontrolu vybočení z vychodených chodníčkov
Strach z vysmiatia môže spôsobiť, že ľudia sa vo všetko prispôsobia. Toto je veľmi bežná forma ovládania človeka v tradičných kultúrach, ako napríklad v Afrike, v Oceánii alebo v Japonsku. Nachádza sa však v tej či onej forme v živote každej skupiny.
Výsmech sa môže stať jednou z deštruktívnych síl aj v duchovných a náboženských spoločenstvách. Ľudia, ktorí nechcú kráčať vychodenými cestami, ale chcú byť otvorení pre nové výzvy od Ducha Svätého či už vo svojom osobnom živote alebo vo svojej pastoračnej práci, musia počítať s možnosťou výsmechu. Výsmech je dosť často znakom závisti a žiarlivosti. Príkladom môžu byť napr. rehoľné spoločenstvá. Adrian Van Kaam hovorí, že „jedným z najväčších nepriateľov rehoľných spoločenstiev je závisť a žiarlivosť.“ Anrew Greeley sa zasa dotýka kňazov a pripomína že, „invidia clericalis (kňazská závisť) je mocnou a ničivou silou v živote kňaza. Ďaleko od toho, aby sme podporovali toho, kto robí niečo inovatívne… Budeme robiť, čo je v našich silách, aby sme tomuto jedincovi podťali nohy.“ Samozrejme príklady s kňazmi a rehoľníkmi tu uvádzam len na ilustráciu. To isté platí aj v iných spoločenstvách: napríklad na pracoviskách firiem, kde sa ľudia snažia o úspech alebo o presadenie niečoho inovatívneho, alebo v spoločenstvách, ako je škola, športový klub, internát a pod., kde sa cíti, že je potrebná zmena a istí ľudia sa o ňu aj dobromyseľne a zapálene pokúsia. Odpoveďou im môže byť výsmech. Každá forma humoru, ktorá je závistlivou alebo žiarlivou reakciou na snahu o obnovu nie je humorom, pretože nie je (podľa našej definície) „slušným a dobromyseľným uvažovaním nad nezhodami života“.
- Humor, ako forma vyhnutia (vyhýbania) sa konfliktu
V tradičných kultúrach je vtipkovanie medzi istými jedincami a skupinami často nepriamo „predpísané“. Vtipkuje sa, pretože je tu isté napätie a spoločnosť, ktorej sa to týka, sa chce vyhnúť tomu, aby toto napätie vybuchlo do otvorených konfliktov. Vzťahy, kde je ustavičné vtipkovanie, udržujú ľudí v odstupe. Medzi sebou môžeme síce vtipkovať často a pri každom stretnutí, no keď sa na svoj vzťah pozrieme zblízka, zistíme, že medzi nami v skutočnosti nejestvuje žiadna blízkosť, ba naopak, že svojim vtipkovaním sa vlastne snažíme vyhnúť tomu, aby sme sa hlbšie a s odvahou pozreli na niektoré problémy, ktoré medzi nami, v našom vzťahu jestvujú. Vtipkujúce vzťahy sa môžu ľahko vyvinúť nielen v bežnej komunite ľudí, ale aj v komunite duchovnej, náboženskej (napr. medzi členmi „stretka“), čo dokonca rehoľnej. V snahe vyhnúť sa konfrontácii, ľudia radšej jeden s druhým vtipkujú. Duchovná komunita, v ktorej sa vtipkujúce vzťahy stanú hlavnou formou medziosobnej komunikácie, bude komunitou veľmi plytkou. Takéto spoločenstvo zúfalo potrebuje obrátenie.
- Humor, ktorý je indiferentný
Toto je humor psiny a zábavy. Ide o humor, ktorý nemá žiaden špeciálny cieľ. Je to humor, ktorý dvíha srdce, ktorý nás uzdravuje uprostred vyčerpávajúceho a náročného sveta. Toto je typ humoru, ktorý nachádzame u Jána Pavla I., u Jána XXIII., sv. Filipa Neriho, v spisoch sv. Terézie Avilskej.
- Humor, ktorého terčom si je človek sám
Toto je schopnosť človeka „smiať sa sám na sebe“. Keď si sami zo seba úprimne urobíme objekt vlastného humoru – našu vlastnú hlúposť, našu snahu brať sa príliš vážne, našu snahu byť niečím iným, ako v skutočnosti sme – potom sme získali vlastnosť, ktorá je nezaplatiteľnej hodnoty, vlastnosť, ktorá nám – ako kresťanom a ľudským bytostiam – pomôže udržať sa normálnymi a zdravými. K tejto forme humoru sa vrátime neskôr.
Žart ako rítus: antropologický pohľad
Mary Douglas nám odporúča, aby sme si všimli štruktúru, ktorú žarty majú. Tak budeme mať možnosť preniknúť do hĺbky zmyslu žartov a do symbolov, ktoré sa v nich nachádzajú. Žart reprezentuje dočasné zrušenie spoločenskej štruktúry; jednoducho spôsobí malý zmätok, v ktorom sa konkrétna štruktúra a poriadok spoločnosti zdajú menej dôležité, ako sa zdali na prvý pohľad. Keď premiér vstupuje do miestnosti za sprievodu hudby a škrobenej spoločnosti a náhodou sa potkne o prah dverí a padne na zem, keď sa potom postaví a stojí pred nami so svojou ranenou dôstojnosťou, náš zmysel pre humor nás zodvihne s pocitom že, tak ako premiér aj napriek svojej dôstojnosti je len človekom, aj štruktúra, ktorú on symbolizuje nie je tu, aby trvala naveky. To, čo sa javilo ako rigidná spoločenská štruktúra, symbolizovaná premiérovými spôsobmi správania, sa nám na okamih zdá ako menej nutná.
Keby sme chceli použiť jazyk Victora Turnera: žart je tzv. „prahovou“ udalosťou, t. j. udalosťou, ktorá ide za prah, prekračuje isté hranice. To, čo je v živote predvídateľné, zrazu na krátky moment neplatí; predvídateľné je náhle a dočasne premožené nepredvídateľným. Aspekty „poriadneho“ a „uhladeného“ života sa už nezdajú také dôležité. Toto je osviežujúca skutočnosť, alebo to, čo Turner nazýva communitas (voľný zmysel tohto slova je: všetci sme na jednej lodi).
Klauni, vtipkári a komici
Všetci dobrí komici majú spoločnú jednu vec: sú schopní dotknúť sa sŕdc svojich poslucháčov. Ani oni, podobne ako proroci,neodsudzujú svet, ale naopak, akosi nám poskytujú pocit nádeje. Pozrime sa napríklad na Chrlieho Chaplina. Vo svojich filmoch je Chaplin liminálnym človekom, t.j. ide za prah, prekračuje hranice toho, čo je predstaviteľné. Je príkladom človeka, ktorý síce podľa kritérií sveta nikdy nebude úspešný, ktorý však je predsa schopný ísť ponad predvídateľné zúfalstvo. Jednoducho odmieta byť zmoržovaný pompéznosťou a aroganciou vládnych úradníkov.
Vtipkári a komici nemajú vo všetkých kultúrach rovnaký status. Komik Woody Allen pekne poukázal na druhotriedny sociálny status komika, keď povedal: „Keď robíš komédiu, uvedom si, že nesedíš pri stole s dospelými.“ (t.j. nie všetci ľudia sú dostatočne zrelí, aby sa vedeli smiať z vecí, ktoré nosia na sebe, a ktoré im žart odhalí).
Na druhej strane však v tradičných kultúrach vtipkári a komici zaujímali veľmi vysoký sociálny status hneď vedľa kňazov. Aj kňazi aj klauni tu jestvujú, aby ľuďom pripomenuli dôležité hodnoty v ich kultúre, napr. povinnosť zaujímať sa o dobro celého klanu a kmeňa, nielen o svoje. Prežitie kmeňa záviselo od služby kňaza a klauna.
V priemyselných kultúrach sú však humoristi spoločensky položení do „bezpečného“ odstupu. Je tomu tak preto, lebo tieto kultúry tvrdo oddeľujú posvätné od profánneho; toto oddelenie potom prirodzene ovplyvňuje všetky aspekty života. Vo svete, kde ľudia hľadajú iba svoj vlastný status, kde vládne individualizmus a konzumizmus, ľudia nepotrebujú niekoho, kto by im pripomínal pomíňajúcu povahu sveta a potrebu byť tu aj k službe iných. Humor je prijateľný, avšak iba za podmienky, že humoristi nestrávia príliš veľa času uvažovaním nad rozpačito dôležitými vecami života. Niet divu, že diktátori hádžu do väzení špičkových komikov, ktorí sa vysmievajú z politickej pompéznosti a arogancie.
Humor vo Svätom písme
V Písme sa nachádza veľa ľudí, ktorí sa smejú, ich smiech však nemusí vždy znamenať, že prežívajú humor. Naopak, často môže byť vyjadrením surovosti a neláskavého a sarkastického zmýšľania. Obaja, aj Abrahám a Sára sa napríklad smejú na prísľub Boha, že budú mať syna (Gen 17, 17; 18, 12). Ich smiech je sarkastickým smiechom, ktorý plynie z nedostatku hlbokej viery v Boha. Ľudia sa surovo smejú na utrpenie Jóba (30, 1). Bohu sa pripisuje zasa humor (vyjadrený smiechom) na mnohých miestach Biblie. Humor je útokom na pompéznosť a márnosti ľudí. Prekrásnym príkladom tohto vysoko-stupňového humoru je úryvok zo Žalmu 2 (1-4). Králi tohto sveta sa tu popisujú ako jedinci, ktorí kujú plány proti Pánovmu Pomazanému. Zabúdajú, že Boh na nich pozerá: „Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva; Pán na nich privedie posmech.“
Dôvodom pre Pánov humor je hlúposť, rozpor v ľuďoch, ktorí sa vážne snažia urobiť sa väčšími, než v skutočnosti sú.Odmietajú uznať, že ich život úplne závisí od Boha. K tomu, aby sa mohli postaviť proti svojej pýche, potrebujú istú dávku zdravého sebapoznania. Ďalej je tu Žalm 37: „Hriešnik snuje nástrahy spravodlivému a škrípe proti nemu zubami. Ale Pán sa mu smeje, lebo už vidí, ako sa blíži jeho deň.“ (12-13). Aká veľkolepá hlúposť a nelogika, na ktorej sa dá zabávať! A Pán sa naozaj aj zabáva. Pýchou sa snažíme robiť bohom. Existuje niečo smiešnejšie?
Dojímavý a poučný príbeh Tobiho je príkladom didaktického vysoko-stupňového humoru a je príkladom humoru, ktorý sme si vysvetlili vyššie. V poexilovom období sa Izraeliti nachádzajú v stave slabej odvahy, útlmu a zmätku, spôsobenom ich osudom. Začnú robiť kompromisy so svetom, ktorý sa nachádza okolo nich a strácajú zo zreteľa všemohúcu prítomnosť Boha. A tak potrebujú príklad vernosti. Tobi je tu predstavený ako postava mnohých protikladov, ako osobnosť, ktorá stojí proti tomu, čo je normálne. Má záujem o ľudí, je nesebecký, lenže odmenou za to mu je slepota a výsmech zo strany manželky a priateľov. Napriek svojmu utrpeniu si však Tobi uchováva svoju vieru v Boha a jeho dôvera je nakoniec odmenená. Tobi je symbolom Izraela. Bez ohľadu na veľkosť svojich utrpení by Izrael nemal nikdy zabudnúť, že Boh je Pánom dejín. Izrael by mal svojim životným štýlom stáť proti pohanskému svetu okolo. Tobi, vo svojom hymne vďakovčinenia, volá Izrael k tomu, aby počúval túto lekciu nádeje a dôvery v Boha: „Keď sa k nemu obrátite celým svojím srdcom a celou svojou dušou a budete sa držať jeho pravdy, vtedy sa obráti k vám a už neskryje pred vami svoju tvár.“ (Tob 13, 16).
V Novom zákone sa prvok nezhody (či nelogiky) humoru a stav prekročenia toho, čo je ohraničené, používa veľmi ostro.Nemožné sa stane možným, predvídateľný spoločenský status pre kráľa je úplne znegovaný v osobe Kráľa kráľov, ktorý sa stane služobníkom všetkých. Alebo ako to píše sv. Pavol: „On, hoci má božskú prirodzenosť nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom ale zriekol sa seba samého (a) vzal si prirodzenosť sluhu…“ (Fil 2, 6-7)
Žiaden kráľovský palác nebol pre neho požadovaný, ani pri jeho narodení ani v žiadnej inej etape jeho života. Nielen jeho život, ale aj jeho katechetická metóda, sa skladá z ľudských prvkov. To sa od Mesiáša neočakávalo, a v tomto je „Božia inkongruita (nelogika)“.
Ako podotýka Henri Cormiers: „Na kríži… sa nachádza zmysel pre humor, ktorý sa zrodil z milosrdenstva a odpustenia. Zločincovi, ktorý žiada o spomienku na neho v Božom kráľovstve Ježiš odpovedá: „Hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji.“ To je človek, ktorý kradol na zemi a teraz sa mu podarilo ukradnúť aj nebo – za spolupráce samého Ježiša. Toto celkom určite nebolo to, čo Farizeji a Židia očakávali od Mesiáša!
Ježiš svojím narodením, životom a svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vytvoril tzv. „hnutie prekračovania prahov“. Lenže, ako je to pri všetkých formách vysoko stupňového humoru, Ježiš nielen odsudzoval, ale zároveň aj ponúkal nádej. Aj tí, ktorí Ježiša nasledovali sa stali – prostredníctvom jednoty s Ním – symbolmi prekračovateľov prahov a hraníc. Stali sa znameniami protirečenia proti márnostiam a falošným očakávaniam ľudí a kultúr okolo. V tomto pohybe sa nenachádza len deštrukcia ale aj regenerácia, čiže obnovenie. Inými slovami, musí tu jestvovať vzdanie sa kontroly svetských hodnôt a osvojenie si nového vnútorného života, ktorý by potom človeka viedol k novému životnému štýlu. Ježiš to povedal Nikodémovi: „Hovorím ti, ak sa človek nenarodí z vody a z Ducha Svätého nemôže vojsť do Nebeského Kráľovstva.“ (Jn 3, 5). Nikodém bol prekvapený, keď toto počul. V slovách Ježišových videl veľký rozpor, nelogiku, nekongruitu. „Ako sa to môže stať?“ (v. 9). Je pochopiteľné, že toto bolo niečo na pobavenie. Potom však pochopí, že cez vieru v Ježiša táto nelogika a rozpor zmizne: „Každý, kto v neho uverí, bude mať večný život“ (v. 16).
Tento vzorec žartu je možné nájsť v mnohých Ježišových podobenstvách. Všimnime si napríklad príbeh farizeja a mýtnika (Lk 18: 10-14). Farizej je sebavedomý, teší sa vysokej spoločenskej pozícii v židovskej kultúre a veľmi jasne Bohu pripomenie všetky svoje úspechy a zásluhy. Človek by očakával, že Boh ho bude pozorne počúvať; na druhej strane mýtnik patril do opovrhovanej triedy a podľa kritérií vtedajšieho zmýšľania nemal právo, aby ho Boh počúval. Ježiš však neprestáva uisťovať svojich poslucháčov, že v jeho Kráľovstve pozemské pozície a statusy nebudú mať žiaden význam. Aby mohol človek doň vstúpiť, musí si obrátiť srdce a uznať svoju hriešnosť. A presne toto v tej najkrajšej možnej miere urobil mýtnik: „Hovorím vám, tento človek odchádzal domov ospravedlnený a nie tamten (v 14). Ježišovým poslucháčom sa toto muselo zdať silne nelogické, dokonca smiešne. Niektorí uverili a v ich viere sa všetky ich protirečenia rozplynuli. Niektorí však Ježiša odmietli, pretože víťazstvo mýtnika stálo v rozpore s predvídateľným hodnotovým systémom ich kultúry.
Aj na Márii, Ježišovej matke, vidíme ako sa dostala do humornej situácie v súvislosti so zvestovaním. Pozrie sa sama na seba, na túto biedne vzdelanú mladú židovskú ženu, s chudobnými a politicky nevplyvnými rodičmi, a čuduje sa, čo by asi mohla na sebe mať, čo by mohla ponúknuť. Jej zázemie je živým protirečením voči očakávaniam, ktoré mali Židia voči židovskej rodine, z ktorej by mal pochádzať budúci Mesiáš. Čo, sa od nej očakáva, je možné iba mocou všemohúceho; ľudské očakávania sa dostanú do stavu protirečenia: „Zosadil mocných z trónom a povýšil ponížených“ (Lk 1, 52). Aká nelogika z ľudského pohľadu! Ľudsky nemožné sa stane možným. Mária sa stane Matkou Božou. Plná chvál voči Bohu začne spievať pieseň radosti. V Márii Boh stojí v kontradikcii proti všetkým márnostiam a očakávaniam.
Pokora – základ zmyslu pre humor
Goethe bol presvedčený, že „charakter ľudí sa na ničom inom tak jasne neprejavuje, ako na tom, čo pokladajú za humorné.“ Ľuďmi s najlepším charakterom sú ľudia, pre ktorých prvým objektom ich vlastného humoru sú si oni sami. Do chvíle, kedy zomrieme, budeme mať dosť vecí na sebe, ktoré nás môžu udržovať v dosť dobrej nálade. Človek sa pozrie na seba, na svoju konečnosť a na svoju hriešnosť a potom vidí Boha, ktorý ho chce milovať sa vyslobodiť ho od jeho hriechov. Večný a nekonečný Boh ponúka seba samého jemu, konečnému a hriešnemu. Aká švanda! Lenže aké bohaté je Božie milosrdenstvo a láska. Čím sa človek viac pozná, tým viac sa vníma ako vtip, keď sa porovná s Božou láskou a milosrdenstvom , alebo – ako hovorí Kierkegaard – : „Čím viac sa človek bude ponárať do svojej ľudskosti a do svojej ľudskej podstaty, tým viac komickejšieho bude na sebe objavovať.“ Tento vtip, táto komická bytosť, ktorou som ja sám, môže byť objektom môjho humoru iba vtedy, keď sa na seba pozerám cez vieru a cez obrátenie môjho srdca, ktoré je neustále živené modlitbou – pretože, ľudsky povedané, posledná vec, ktorú túžim dobre poznať, som ja sám. Často sa rozhodnem dať radšej prednosť úteku pred týmto poznaním seba samého a pred jeho dôsledkami a to tým, že sa budem zabávať na účet iného. Svätci boli ľuďmi, ktorí odmietli prijať tento útek pred sebapoznaním. V okamihu, keď sv. Tomáš Morus stál pod šibenicou, aby na nej zomrel, seba samého a Krista poznal tak dobre, že myšlienka na smrť ho už viac nedesila. Zomrel tak, že žartoval na svoj vlastný účet. Odtiahol si svoju bradu, aby po nej nesekla sekera, pretože „ona sa predsa neprevinila“.
Významným testom toho, ako úprimní sme v ponúknutí samých seba za objekt svojho vlastného humoru je stupeň horlivosti, ktorú preukazujeme pri zápase o prijatie Pánovej veci. Test, ktorý Ježiš ponúkol Židom, bol tento: „Počuli ste ako bolo povedané: Milovať Budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa! Ja vám však hovorím: Milujte aj svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 43n.). Jeho poslucháči si uvedomili, že ak by nasledovali jeho smernice, postavili by sa tým proti všeobecným zvyklostiam a tak by sa stali objektom výsmechu a ponižujúcich vtipov, ktoré by ľudia robili na ich vlastný účet. Aj my žijeme v kultúre, v ktorej prevládajú podobné presvedčenia o nadradenosti istých princípov a zvyklostí. Našimi „nepriateľmi“ sú tí, ktorí vyzerajú inak ako my a ktorí sa inak správajú. Môžu to byť chudobní a zanedbaní. Rozhodnúť sa pomôcť im v ich snahe o dosiahnutie spravodlivosti v ich potrebách, by znamenalo stať sa terčom posmechu a smiechu. Test, ktorý ponúkol Ježiš poslucháčom svojej doby, je platný aj dnes a bude platný vždy. (Mimochodom, je zaujímavé všímať si etymológiu a podobnosť niektorých slov. V angličtine (a v latinčine to bude podobné) majú v súvislosti s našou témou štyri slová rovnakú podobu: human(človek), humus (hlina, pôda), humility (pokora), humor. Vidíš medzi nimi nejakú súvislosť?)
Kresťanský život ako vtip
Sv. Pavol vo svojom prvom liste Korinťanom hovorí, že „Slovo kríža je bláznovstvom pre tých, ktorí idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1Kor 1, 18). Pre ľudí, ktorí sú uzatvorení v hodnotách sveta a odmietajú vidieť poza ne, je kríž rozporom, bláznovstvom, žartom. Podobne aj kresťania vo svojej horlivej túžbe dať sa k dispozícii radikálnym požiadavkám blahoslavenstiev, dovolia sebe samým stať sa „žartom“ pre tých, ktorí „nie sú na ceste spásy“. „Ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, by zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je“ (1Kor 1, 27n).
Kresťania by mali byť úprimným svedectvom svojho života znamením konečnej dokonalosti sveta, ktorý má prísť: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2, 9). Kresťania sú povolaní k tomu, aby boli spoločenstvami nádeje vo svete a v kultúrach, v ktorých ľudia stratili zmysel pre smer a cieľ.
Postoje a životný štýl kresťanov by mali svedčiť o oddaní sa evanjelizácii. Ak by boli kresťania neodlíšiteľní od ľudí, medzi ktorými chcú svedčiť o Božom kráľovstve, prestali by byť symbolmi „Božej nelogiky“, prestali by byť „bláznami a vtipkármi“ pre Pána. Nezabúdajme, že komici a klauni majú v našej kultúre nízky status. Ani kresťania, ako klauni alebo komici v napodobňovaní svojho Majstra, by nemali očakávať lepšiu pozíciu.
Sekularistická a technologická kultúra očakáva, že výsledky práce a investícií sa stanú viditeľnými. Ak nie, potom sa príspevky a zdroje obrátia inde. Kresťania sú si však vedomí, že svojej práci nie vždy sú schopní zabezpečiť úspech. Ovocie ich práce nie je vždy viditeľné. Pán, ako sme to videli v príbehu Tobiho, má na odhalenie svojej moci svoj čas. Niekedy kvôli tomu, aby nás povzbudil, možno dovolí, aby výsledky našej evanjelizácie boli hneď viditeľné, dosť často dokonca dosť neobvyklým spôsobom. A na to, aby medzi nami „zahanbil múdrych“, si vyberie „hlúpych podľa ľudského úsudku“, aby sa stali nástrojmi jeho milosrdenstva. Príkladom môže byť sv. František Asisský. Médiá ho často predstavujú ako karikatúru sentimentálneho milovníka prírody a radostného hippisáka uprostred sveta svojej doby, plného virvaru. Toto však zatemňuje skutočného sv. Františka a bohatstvo jeho apoštolátu, stojaceho v ostrom kontraste ku kultúre svojej doby. Jeho reakcia na morálne neduhy svojej doby, napríklad na narastajúcu priepasť medzi bohatými a chudobnými a na skazenosť cirkevno-politického života sa u neho objavili až po jeho hlbokej konverzii ku Kristovi, Trpiteľovi, ktorý jediný dával zmysel všetkému, čo robil. Jeho pretrvávajúci postoj proti márnostiam sveta urobili z jeho života príklad vysoko-stupňového nadprirodzeného humoru.
My kresťania sme teda volaní k tomu, aby sme sa stali „žartom pre Pána“. Náš životný štýl by mal byť v živom kontraste k tomu, čo považuje za dôležité svet. Náš život musí stáť v protirečení ku kultu konzumizmu, nespravodlivosti a sekularizmu. Mnohí z nás sú volaní, aby sa stali „klaunmi pre Pána“. A v rámci nás, kresťanov, sú aj takí, ktorí sú volaní dokonca ešte hlbšie, k životu totálneho žartu a bláznovstva: napríklad do rehole, alebo do kňazstva, alebo do misijného apoštolátu. Rehoľníci, ktorí sú klaunmi a komikmi, majú obyčajne dar vstúpiť do srdca ľudských napätí a utrpení. Prostredníctvom svojej služby sú schopní ľuďom ponúknuť šancu vo viere zmieriť napätie medzi bolesťou a radosťou, ktoré patria k podstate skúseností človeka.
Službu kresťana – klauna, t.j. toho, ktorý sa snaží preklenúť priepasť medzi radostnou zvesťou a svetom, nie je veľmi populárna. Toto úsilie o preklenutie spomínanej priepasti vedie k trápnym otázkam, postojom a poznámkam. Dáva mi môj zmysel pre humor dosť odvahy postaviť sa voči nim zrelo a konštruktívne?
Otázky na uvažovanie
1. Pokladáš humor za dôležitý pre svoj život? Máš zmysel pre humor? Vyhľadávaš spoločnosť, kde sa smeje a vtipkuje, alebo ti je takáto spoločnosť trápna? Ak áno, prečo? Kde sú hranice vtipkovania v istom spoločenstve?
2. Ak používaš humor, ktorú z vyššie spomínaných foriem badáš, že používaš najčastejšie? Snažíš sa byť vtipný bez toho, že by si druhého pichal a zraňoval? Premýšľaš často nad dôsledkami svojho humoru pre toho, na účet koho sa bavíš? Nie je pre teba vtipkovanie útekom pred nevyhnutnosťou riešiť isté napätia, ktoré medzi sebou prežívate? Nie je tvoje vtipkovanie na účet iného dôkazom, že je v tebe voči nemu hnev?
3. Ktorú formu humoru pokladáš za najlepšiu? Ktorú by si si chcel osvojiť? Súhlasíš s predostretým hodnotením niektorých foriem humoru, t.j. že sú a že nie sú humorom. Ak nie, aké máš ty kritériá na označenie istej formy vtipkovania za humor?
4. S ktorou formou humoru sa stretávaš najčastejšie medzi istými kategóriami ľudí, napríklad medzi mládežou, medzi jednoduchými dedinskými ľuďmi, medzi mládencami a dievčatami v postpubertálnom veku, medzi veriacimi, medzi typicky konzumne ladenými jedincami a pod.?
5. Máš zmysel pre strieľanie si zo seba samého? Robíš si často vtipy na svoj vlastný účet? Ak áno, do akej miery, kde sa zastavuješ, kam až nejdeš? Je tvoje vtipkovanie zo seba samého zdravé? Nebadáš v niektorých formách humoru na svoj vlastný účet znak toho, že sám seba pokladáš za nič, že si zatiaľ neprijal sám seba, a že sa vlastne nenávidíš? Nepoužívaš sám voči sebe istú formu čierneho humoru alebo dokonca sarkazmu? Ak sa vyhýbaš vtipkovaniu samého zo seba, prečo? Čoho konkrétne sa bojíš?
6. Si presvedčený o tom, že komik, vtipkár a klaun je vlastne prorokom? Aká je tvoja skúsenosť s týmto tvrdením? Máš konkrétny príklad, kedy si sa pozitívne dotkol srdca niekoho cez vtip, v tom zmysle, že si uvedomil, že to, čo ho deprimuje alebo o čom je presvedčený, je číra hlúposť a nezmysel? Dotkol sa niekto iný takýmto pozitívne vtipným spôsobom teba?
7. Vieš žartovať aj s Bohom? Je ti to ľahké, nepríjemné, trápne? Znie si to dokonca desivo? Prečo myslíš, že Boh má najväčší dôvod pre zmysel pre humor s nami? Pocítil si hmatateľne humor Boha s tebou, napr. pri modlitbe, v nejakej udalosti, pričítaní s Písma? Aké mal tento Boží humor s tebou charakteristiky?
8. Si pripravený byť ako divadlom pre svet, t.j. komikom, vtipkárom a klaunom? Je ti ľahké angažovať sa vo veciach, o ktorých si presvedčený, že sú Božími vecami, ale z ktorých sa ľudia okolo teba vysmievajú? Si ochotný to robiť celý život? Nenecháš sa ľahko znechutiť? Aké máš prostriedky na vyrovnávanie sa s vnútornými nepríjemnosťami spôsobenými nespravodlivým výsmechom?
9. Vieš odlíšiť, kedy sa z teba ľudia smejú preto, lebo sa vymykáš štandardu pre Božie Kráľovstvo, alebo preto, lebo si vykonal skutočnú lotrovinu?
10. Čo si si odniesol z tejto témy? Na čo sa mieniš vo svojom živote lepšie pozrieť, čo vylepšiť, v čom potrebuješ ešte narásť…
[1] Hlavné pramene: Gerard A. Arbuckle, S.M., Ph.D., Strategies for Growth in Religious Life, Alba House, New York, 1987, str. 67-87;
The World Book Encyclopedia, 1993 Edition, Vol 9, Humor, str. 435-436
