18. Encyklika: „Boh je láska“

Pondelok, 6. 3. 2006

Dňa 25. januára 2006 Svätý Otec Benedikt XVI. publikoval svoju prvú encykliku: Boh je láska. Nakoľko si počas tohto roka uvažujeme o láske, bude asi na mieste všimnúť si, čo nám o láske chce povedať náš nový najvyšší pastier.

Encyklika je mimoriadne zaujímavá hlavne vo svojej prvej časti. Aj keď jej druhá časť je prakticky orientovaná a teda číta sa ľahšie ako prvá, prvá kapitola je zaujímavá pre novosť pohľadov, ktoré svätý otec predstavuje. Priznám sa vám, že tie jeho myšlienky sú tak nevšedné, že niekoho by mohli dokonca i pohoršiť. Hlavne tých povrchnejších.

Na samom začiatku encykliky pápež cituje Prvý list apoštola Jána: „BOH JE LÁSKA; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom” (4,16). Od týchto slov dostala encyklika i svoje meno. Pápež poukazuje na to, že potrebujeme sa na tieto slová znova pozrieť, pretože oni nám hovoria nielen o tom, kto a aký je Boh, ale aj o tom, kto a akí sme my, ľudia. Tieto slová definujú aj Boha aj človeka a jeho životnú cestu. A – poukazujúc na ďalšie slová z toho istého listu: „Spoznali sme lásku, akú má Boh k nám a uverili sme v ňu,“ – pápež poukazuje na definíciu kresťanstva: kresťanstvo je vlastne o spoznávaní Božej lásky a o odpovedi na túto lásku: samozrejme nielen v teórii, ale hlavne praxi. Z toho vyplývajú dve veci: 1) Kresťanstvo je reakciou. My Boha nehľadáme prví, Boha nemilujeme prví. Boh je prvý voči nám vo všetkom. Od nás sa žiada iba odpoveď, reakciu. 2) Jediným obsahom nášho života, ak sme spoznali Boha-Lásku, musí byť láska. A to aj v prípade, že sa voči nám iní dopúšťajú nespravodlivosti. V mene kresťanského náboženstva nie je možné praktizovať voči sebe navzájom nič iné, iba lásku.

Po tomto úvode pápež prechádza do teoretickej roviny lásky. Najprv analyzuje jazyk. Poukazuje na to, že všeličo sa dnes nazýva láskou. Máme lásku k vlasti, k svojmu povolaniu, medzi priateľmi, k práci, medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami a príbuznými, k blížnemu a lásku k Bohu. A máme aj to, na čo sa snáď myslí najviac, keď sa hovorí o láske, lásku medzi mužom a ženou, v porovnaní s ktorou „už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky.” A  pápež sa pýta: „Spájajú sa v konečnom dôsledku všetky formy lásky dovedna a je láska – napriek rôznorodosti svojich prejavov – napokon jediná, alebo naopak používame to isté slovo na pomenovanie úplne rozdielnych skutočností?”

Po odpoveď sa pápež vyberie do Svätého písma i do starého Grécka. Stará gréčtina pozná niekoľko výrazov na označenie toho, čo my nazývame slovom láska: eros, phillia a agapé. Eros, píše svätý otec, je „láska medzi mužom a ženou” a táto „sa nerodí z myslenia a vôle, ale istým spôsobom je človeku daná a presahuje ho”. Zaujímavosťou je, že grécky preklad Starého zákona slovo eros používa dvakrát, no v Novom zákone sa nenachádza ani raz. Novozákonné knihy zo spomínaných troch slov uprednostňujú slovo agapé, ktoré sa v gréckej kultúre používalo iba okrajovo. Slovo phillia, priateľstvo, preberá a prehlbuje Jánovo evanjelium, ktoré chce ním vyjadriť vzťah Ježiša s jeho učeníkmi. „Zanechanie slova eros spolu s novou víziou lásky, ktorá sa vyjadruje slovom agapé,” hovorí pápež, „nepochybne označuje niečo podstatné v novosti kresťanstva, a to práve v chápaní lásky.”

Potom sa pápež sústreďuje na námietky voči kresťanstvu čo sa týka lásky. Napríklad filozof Nietzsche ho obvinil, že „dalo erosu vypiť jed, a hoci eros naň nezomrel, zdegeneroval na neresť.” Podobne cituje aj iné námietky typu, že Cirkev nám svojimi prikázaniami a zákazmi strpčuje práve najkrajšiu vec v živote, že kresťanstvo zničilo eros. Pápež na tieto námietky odpovedá. Najprv sa sústreďuje na chápanie erosu v predkresťanskom svete. Gréci napríklad v erose videli „predovšetkým opojenie, potlačenie rozumu “božskou bláznivosťou”, ktorá človeka vytrháva z obmedzenosti jeho existencie a v tomto bytí, premoženom božskou mocou, mu dáva zakúšať najvyššiu blaženosť. Všetky ostatné mocnosti medzi nebom a zemou sa tak stávajú druhoradými.” Podobne tomu bolo aj v iných kultúrach a náboženstvách. Na náboženskej rovine sa tento postoj prejavoval kultmi plodnosti, hlavne v podobe tzv. “posvätnej” prostitúcie, kde sa eros oslavoval ako božská moc.

Proti takejto forme náboženstva sa však rozhodne postavil Starý zákon, ktorý ju pokladal za perverziu náboženskosti. Tým ale eros neodmietol. Iba vyhlásil vojnu prekrútenému chápaniu a falošnému zbožšťovaniu erosu. Hoci protagonisti týchto foriem praktizovania erosu tvrdili, že ich to vedie k extáze, k výstupom k božskému, v skutočnosti, na základe dôvodov, ktoré uvádza pápež, išlo o degradáciu človeka. A ak to tak je, potom eros potrebuje nie odmietnutie, hovorí pápež, ale disciplínu a očistenie, aby človeku nedával „len chvíľkovú potechu, ale istú predchuť vrcholu existencie, toho šťastia, po ktorom túžime celým svojím bytím.”

Pápež z tohto pohľadu na predkresťanské chápanie erosu dedukuje dva poznatky: „že medzi láskou a božským existuje nejaký vzťah: láska sľubuje nekonečnosť, večnosť – skutočnosť, ktorá je väčšia a úplne odlišná od každodennosti našej existencie. No zároveň sa ukázalo, že cesta na dosiahnutie takého cieľa nespočíva v tom, že sa človek nechá premôcť inštinktom. Potrebné je očisťovanie a dozrievanie, ktoré prechádza aj cestou odriekania. Tu však nejde o odmietanie erosu ani o jeho “otrávenie”; naopak, je to uzdravenie jeho skutočnej veľkosti.”

Toto očisťovanie a dozrievanie erosu sa robí cez snahu o jednotu duše a tela. Kresťanstvu sa vyčíta, že v minulosti bolo neprajníkom toho, čo je telesné. Noci pápež pripúšťa, že tendencie v tomto zmysle mohli jestvovať, riešením nie je ani opak, že sa začne zvelebovať telo spôsobom, ktorý je v skutočnosti plný klamu. „Eros, degradovaný len na sex, sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom. Naopak svoje telo a pohlavnosť tým považuje len za materiálnu časť seba samého, ktorú možno používať a využívať na základe úžitku.” Dôsledkom je strata slobody a degradácia ľudského tela. Zvelebovanie ľudského tela sa môže veľmi rýchlo zmeniť na nenávisť voči telesnosti. „Kresťanská viera, naopak, človeka vždy považovala za dvojjediné bytie, v ktorom sa duch a hmota navzájom prenikajú, vďaka čomu obe nadobúdajú novú vznešenosť. Áno, eros nás chce povzniesť k Bohu, previesť nás ponad nás samých, no práve preto si vyžaduje, aby sme nastúpili cestu askézy, odriekania, očisťovania a uzdravenia.”

„Ako sa máme konkrétne vydať na túto cestu askézy a očistenia?” Pápež dôvodí, že je to cez agapé. Agapé je na rozdiel od erosu,kde človek hľadá svoju extázu cez iného človeka, láskou, ktorá sa stáva „starosťou o druhého a pre druhého. Nehľadá viac seba, ponorenie sa do opojenia šťastím. Naopak, hľadá šťastie milovaného: stáva sa zriekaním, je pripravená na obetu, ba dokonca ju vyhľadáva.” „Áno, láska je extázou,” hovorí svätý otec, „ale nie extázou v zmysle okamihu opojenia, ale extázou v zmysle cesty ako neustáleho exodu z „ja”, uzatvoreného do seba samého, k jeho oslobodeniu v darovaní sa a práve tým aj v znovunájdení sa, ba až k objaveniu Boha.” A poukazuje tu na cestu Ježiša, ktorý sa dal na cestu kríža a cezeň vzkriesenia a to kvôli láske k nám. Obrazom Ježišovej cesty a teda aj cesty našej je „cesta pšeničného zrnka”, ktoré odumiera, aby darovalo život novej úrode.

Pápež ďalej rozvíja veľmi zaujímavú myšlienku o vzťahu dvoch typov lásky: erosu a agapé. Obyčajne sa tieto dva typy lásky zvykli stavať do protikladu. Jedným z najvýraznejších popisov tohto protikladu boli termíny „láska vystupujúca (eros)” a „láska zostupujúca (agapé)”. Tieto dve lásky putujú v protismere. No pápež pripomína, že pravdou je opak: „skutočnosti eros a agapé – vystupujúcu i zostupujúcu lásku – nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. O čo viac obe – i keď v rozličných dimenziách – nachádzajú správnu jednotu v jedinej skutočnosti lásky, o to viac sa uskutočňuje pravá povaha lásky ako takej. Aj keď je eros spočiatku predovšetkým žiadostivý, vystupujúci – fascinácia veľkým prísľubom lásky -, keď sa potom približuje k druhému, kladie si čoraz menej otázok o sebe, hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži «byť tu pre druhého». Tak sa doň včleňuje moment agapé; v opačnom prípade eros vedie k úpadku a stráca aj svoju vlastnú identitu. Na druhej strane človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar.” Medzi erosom a agapé teda musí byť pojivo a toto pojivo najkrajšie vyjadruje rozprávanie o Jakubovom rebríku z Knihy Genezis (28, 12).

V ďalšej časti sa pápež sústreďuje na to, v čom je v zmysle lásky novosť biblickej viery. V prvom rade je to „nový obraz o Bohu. Boh nie je pre nás niekto neosobný, vzdialený, voči ktorému treba mať strach. Boh je osoba, ktorá nás hľadá, túži po nás, miluje nás. „Boh miluje a túto jeho lásku možno celkom isto kvalifikovať ako eros, ktorý je však zároveň plne agapé,” hovorí pápež, a poukazuje na mnohé obrazy vášnivo milujúceho Boha hlavne z kníh prorokov Ozeáša a Ezechiela.

Druhú novosť biblickej viery nachádzame v obraze človeka. Biblické rozprávanie o stvorení človeka nám hovorí o osamelosti Adama. Boh mu preto chcel dať pomocnicu. Medzi všetkým stvorením sa však nenašiel nikto a nič, čo by mu vyhovovalo. Preto mu Boh z rebra utvoril ženu. Odvtedy je človek neúplný a svoju úplnosť môže dosiahnuť len v spoločenstve s opačným pohlavím. „Nachádzajú sa tu dva dôležité aspekty. Eros je akoby zakotvený v samotnej ľudskej prirodzenosti: Adam hľadá, «opustí svojho otca i svoju matku», aby našiel ženu, lebo len oni spolu predstavujú plnosť ľudskej existencie, stávajú sa «jedným telom». Nemenej dôležitý je aj druhý aspekt: už od stvorenia upriamuje eros človeka na manželstvo, na vzťah charakterizovaný jedinečnosťou a definitívnosťou. Tak a jedine tak sa realizuje jeho najhlbšie poslanie. Predstave monoteistického Boha zodpovedá predstava monogamného manželstva. … spôsob, akým miluje Boh, sa stáva mierou ľudskej lásky,” hovorí pápež.

Od Starého Zákona prechádza potom k Novému a tu hľadá novosť kresťanskej lásky. Tá spočíva v samotnej osobe Ježiša Krista. Pápež poukazuje na tri podobenstvá z 15. kapitoly Lukášovho evanjelia o stratenej ovci, stratenej drachme a stratenom synovi. Pastier, žena a otec, ktorí sú obrazom Boha, vytrvalo a naliehavo hľadajú to, čo stratili a ich správanie podľa ľudského štandardu je dosť neslýchané. Také je v Ježišovi Kristovi správanie Božie voči ľuďom. Svoj vrchol dosahuje v pohľade do prebodnutého boku Ježiša Krista, ktorý Ján komentuje slovami „Boh je láska”. Iba ak vyjdeme odtiaľto – z kontemplácie nad prebodnutým bokom Kristovým – vieme definovať, čo je láska. Láska Ježišova, bola aktom totálneho sebaobetovania.

Tomuto „aktu sebaobetovania dal Ježiš trvalé sprítomnenie založením Eucharistie počas Poslednej večere.” Eucharistia je pre kresťanov skutočnosťou mnohovravnou. Prvou je aspekt pokrmu. Požívaním eucharistie sa zjednocujeme s Bohom a tým sa teda realizuje jeden z podstatných prvkov lásky: spájanie, jednota v láske, extáza.

Je tu však aj iný aspekt: sociálny. Eucharistiu neprijímame sami. Prijímame ju v spoločenstve, spolu s ostatnými bratmi a sestrami. A to nás navzájom medzi sebou zjednocuje. „Prijímaním sa odvraciam od seba a som priťahovaný ku Kristovi a tak aj k jednote so všetkými kresťanmi. Stávame sa “jedným telom”, spojení  v jedinej existencii. Láska k Bohu a láska k človeku sú tak skutočne zjednotené: vtelený Boh nás všetkých priťahuje k sebe. Preto sa agapé stala aj označením Eucharistie: v nej Božia agapé prichádza k nám v telesnej podobe, aby naďalej pôsobila v nás a prostredníctvom nás.” Sme teda zjednotení a toto nás zaväzuje k vzájomnej láske.

V druhej časti svojej encykliky sa Svätý Otec sústreďuje na myšlienku, že Cirkev je spoločenstvom lásky, kde však nielen Cirkev ako celok, ale každý jeden jej člen ako jedinec je povinný praktizovať lásku cez službu. A dopĺňa, že hoci láska musí byť i spontánna, je dôležité, aby bola aj organizovaná, aby jej účinky boli čo najlepšie. Tu Svätý Otec prechádza históriou Cirkvi, kde si všíma, ako od samého začiatku dobročinná láska, čiže charita, bola základnou charakteristikou Cirkvi. Skutky apoštolov nám silnými slovami popisujú prvotné komunity viery, kde jednotliví ich členovia mali všetko spoločné a nikto preto netrpel núdzu. No pápež realisticky poznamenáva, že „táto radikálna forma materiálneho spoločenstva sa v rozrastajúcej Cirkvi právom nemohla udržať.” Avšak aj napriek tomu, že sa časom podľa okolnosti a miestnych možností menila „základné jadro, o ktoré ide, … zostalo: vo vnútri spoločenstva veriacich nesmie byť taká forma chudoby, aby niekto nemal prístup k prostriedkom potrebným na dôstojný život.”

Rozhodným krokom v živote prvotnej cirkvi bolo ustanovenie siedmych diakonov, ktorých úlohou bola služba, a to nielen sociálna ale aj duchovná. Apoštoli si sami sebe ponechali službu slova a diakonov poverili „organizovanou láskou k blížnemu”.

Postupom rokov sa takto charita (dobročinná láska) „ustálila ako jedna z jej základných oblastí spolu s vysluhovaním sviatostí a s ohlasovaním Božieho slova. Prejavovať lásku vdovám a sirotám, väzňom, chorým a biednym každého druhu patrí k jej podstate tak isto ako služba sviatostí a ohlasovanie evanjelia. Cirkev nemôže zanedbávať službu lásky, podobne ako nemôže zanechať sviatosti a Božie slovo.”

Z toho všetkého vidno, že najhlbšou podstatou Cirkvi sú tri úlohy: ohlasovanie Božieho slova (kerygma-martyria), vysluhovanie sviatostí (leiturgia), služba lásky (diakonia). Charita patrí aj k jej prirodzenosti, je nepopierateľným prejavom jej podstaty. Cirkev je Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo nutne potrebuje. Caritas – agapé však súčasne prekračuje hranice Cirkvi. Povinnosť lásky viaže Cirkev voči každému človeku bez rozdielu.

Od 19. však prišlo voči charitatívnej činnosti cirkvi k námietke, ktorú potom neskôr rozvinul marxizmus. „Chudobní,” hovorí marxizmus, „nepotrebujú natoľko charitatívne diela, ako skôr spravodlivosť.” A preto sa treba snažiť nie o sýtenie chudákov, ale o nastolenie spravodlivého spoločenského poriadku. Okrem toho, že myšlienky marxizmu nemohli fungovať, pápež poukazuje na to, že nastolenie spravodlivého režimu je úlohou štátu a nie Cirkvi. Cirkev tu však má bezosporu svoju úlohu: jednak burcovať svedomie, očisťovať rozum no predovšetkým starať sa o momentálne potreby ľudí. Ďalej pápež poukazuje, že láska bude potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti, pretože „vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu.” A štát nie je tým, ktorý je volaný k charite: jednak kvôli chladnokrvnému byrokratizmu a tiež preto, lebo nie je schopný poskytnúť to, čo núdzni ľudia potrebujú najviac: „láskyplnú osobnú starostlivosť.”

Potom sa pápež rozpisuje o profile charitatívnej služby cirkvi, o tých, ktorí ju majú robiť, o ich formácii a o vyrovnávaní sa s frustráciami. Menuje dobrovoľníctvo, ako čosi čo slúži nielen ľuďom v núdzi, ale aj samotným dobrovoľníkom, pretože ich to formuje ku “kultúre života”. Poukazuje na to, že cirkevná dobročinná láska musí byť zameraná na každého, nesmie byť závislá na ideológiách, musí byť kompetentná, nesmie sa zameriavať na prozelytizmus (získavanie nových veriacich). No láska neponúka len materiálne veci, ale aj to najcennejšie: Ježiša Krista. Preto by bolo nespravodlivé, ak sa niekto obráti, tomuto obráteniu sa netešiť.

Na čo treba dávať pozor pri praktizovaní lásky? Na aktivizmus a sekularizmus. Tiež na tendenciu vyriešiť každú biedu. Človek charity (dobročinnej lásky) musí byť preto človekom hlbokej viery a modlitby, aby dokázal ľuďom ponúknuť to, čo mal a zvyšok nechať na Boha.

Encyklika „Boh je láska” je bezpochyby dobrým čítaním. Nenesie na sebe ani náznaky tzv. kuriálneho štýlu. Číta sa teda ľahko a je veľmi zrozumiteľná aj jednoduchému čitateľovi. Jej prínos je nesporný. Prvá časť geniálnym spôsobom vyjasňuje hlavne pojem eros. Erotická láska sa chápe – či už veriacimi alebo neveriacimi – ako sex. Pápež však pripomína, že sex môže byť len jedným z jej prejavov. Jej podstatou je však túžba po extáze, výstup do výšok. Niekto to robí sexom, iný kultom tela, iný zasa drogami alebo inými deštruktívnymi formami pôžitkov. Psychológ dneška by povedal, že je to cesta do Raja smerom dozadu, ktorá okrem toho, že je deštruktívna, nikdy nebude úspešná. Možná je len cesta vpred. Pápež nás svojimi myšlienkami privádza na správnu koľaj: erotická láska je legitímna, človek po nej túži oprávnene, no mnohé jej formy nás k cieľu neprivedú, naopak nás zničia. Preto táto láska potrebuje očistu a vyváženia cez lásku agapeickú.

Druhá časť zasa nielen sekulárnemu svetu, ale hlavne veriacim pripomína základnú definíciu kresťanstva a Cirkvi. Ak Cirkev bude inštitúciou lásky, potom jej prínos bude nesporný. Musia si to uvedomiť aj ateistické režimy, ale aj veriaci jednotlivci. Tie prvé preto, aby neprekážali dielu, ktoré oni nie sú schopné vykonať, tí druhí aby sa zmobilizovali a v tomto svete teroru, násilia a nenávisti sa vydali – bez bočnej agendy – hľadať trpiaceho človeka v akejkoľvek forme a tomuto človeku pomôcť.

1. Čo je pre teba v encyklike – na základe počutého – nové? Čo ťa prekvapilo? Čo ťa fascinovalo?

2. Nie si inšpirovaný spojením erosu a a agapé, ako to predstavuje pápež? Nepoznáš ľudí, ktorí praktizujú len jedno alebo len druhé, no chýba im spojenie medzi nimi? Čo to s nimi robí?

3. Nájdeš si čas na prečítanie celej encykliky? Myslíš, že encykliky pápežov majú svoj význam pre nás veriacich? Ak áno, aký?

Pripravil: Milan Bubák, SVD