18b. Zlomyseľnosť (nepriateľ lásky)

„Odložte všetku zlobu…” (1 Pt 2,1)

Zlomyseľnosť je najneobyčajnejšie hnutie ľudského srdca. Už jej meno hovorí, že je výslovným opakom dobroty. Zlomyseľnosť (alebo zloba) sa teší, keď môže druhým urobiť bolesť; má radosť z toho, keď spôsobila zmätok, zahanbenie, bolesť. Nezáleží jej na tom, či spôsobila bolesť iba tým, ktorí ju aj iným spôsobili. Zlomyseľnosť je všeobecnejšia a preto horšia než pomstychtivosť. Je najhorším druhom nenávisti. Obyčajná nenávisť má v sebe niečo temného, zlomyseľnosť je však niečo po-tme-húdskeho. Nenávisť sa obmedzuje často na svet našich myšlienok a citov, zlomyseľnosť núti k činu.

Človek by si mohol myslieť, že sa niečo tak príšerne ohavného ukazuje iba u niektorých celkom zvrhlých ľudí. No zlomyseľnosť je rozšírená medzi ľuďmi viacej, než by sa zdalo na prvý pohľad. Dobre to pozná ten, čo je aspoň trocha zbehlý v Písme svätom. Či aj Nový zákon nenapomína nápadne často mladú, rozmáhajúcu sa kresťanskú obec: „Odložte všetku zlobu?!” I ten, čo sa trocha poobzeral po ľudskom živote okolo seba, sa už vôbec neoddá klamu a je načistom o veľkom rozšírení zlomyseľnosti a zloby. Či už dieťa nemá radosť z toho, keď môže zničiť kvety, naplašiť malého, nevinného vtáčika a trápiť domáce zvieratá? A medzi dospelými koľko trpkých slov, koľko útočných novinových článkov, koľko udavačstva, koľko donášačstva, koľko spôsobeného nepriateľstva, koľko posmechu je dielom zlomyseľnosti?

Odkiaľ toto pokorujúce zmýšľanie, ktoré otrávi mnohé ľudské srdce na hodiny a dni, ba i na celý život? U niektorého človeka vyrástlo toto zmýšľanie zo zlých skúseností a sklamaní. Hádam už dlhý čas vo svojej prostoduchosti želal a konal ľuďom dobre – no nič dobrého za to nezožal; zažil iba nevďak ľudí, poznal ich úplnú ničomnosť a tak ho prenikla zatrpknutosť a nenávisť k ľuďom na hodiny alebo navždy. Našiel však radosť v tom, keď mohol sa niektorého z týchto červov šliapnuť, až sa zvíjali. Tak dáva Geibel rozprávať svojmu Tibériovi:

Raz bol som mladý tiež a v hviezdu šťastnú
i ľudí pevne veril. Mladých rokov klam
priskoro spľasne sám, keď oči nazrú,
že zhnilé jadro skrýva ľudskej duše stan.
Kde tu vec veľká, výčitky čo nezná?
Vo všetkom vŕta červ a ostrá ako nôž
sebeckosť zovšadiaľ sa díva desná,
česť, láska, čnosť – to iba pretvárka a lož.
Potom som bol jak oni. A keď iba des
ich krotil, des som vzbúdzal ako ľúty pes.
Aj vojny rád som viedol s nimi. Nemá
ich bolesť, smrti ston bol pre mňa slasťou.
A v krvi som sa brodil po kolená.

U druhého človeka nie je to však iba nenávisť k ľuďom, lež nenávisť k svetu vôbec, čo jeho postoj a zmýšľanie premenila na dračí jed zlomyseľnosti. Kým iní žijú v raji, on musí chradnúť v biede a chudobe; kým iní na tomto svete výskajú a spievajú ako v jarmočnom stánku, on by najradšej kričal od žiaľu a bolesti. Svet mu pripadá taký nespravodlivý, taký ohavný; pociťuje ťažkú niekde a na niekom sa pomstiť:

Ja som duch, čo vždy zapiera
a právom; bo čo uzrie slnca žiar,
si zaslúži, by stihol zmar.
A lepšie, keby nevzišlo nič v svete!
Tak všetko, čo vy radi hriechom zvete,
rozkladom, ba zlom so zášťou,
je vlastnou mojou pravlasťou. (Goethe)

Kde je nenávisť k svetu, tam je skoro vždy i nenávisť k Bohu. Kto sa znepriatelil so svetom, ten, nech si to prizná alebo nie, sa znepriatelil aj s Bohom.

No nenávisť k Bohu, ktorá vedome alebo nevedome vrie v zmýšľaní zlomyseľníka, dáva tušiť, že nie je iba čírou ľudskou slabosťou a krehkosťou, ale dielom nadprirodzenej, Bohu nepriateľskej sily. Predovšetkým tu budeme nútení vnútorne si spomenúť na „homo sapiens”, na človeka zlomyseľného, o ktorom hovorí Písmo, na odporcu Boha, ktorý sa usiluje prevrátiť a znetvoriť to, čo Boh stvoril. Keď sa človek teší z toho, že druhý trpí, ba keď pociťuje radosť, že jeho blížny upadol do hriechu a večnej záhuby, ak pri niečom, tak pri tejto ľudskej úbohosti spoluúčinkoval ten, ktorý sám je synom zlomyseľnosti a „silou, ktorá chce vždy zlo”. Je to ten zlomyseľník, čo nemá inej radosti, než lákať ľudstvo z cesty života a načúvať večným bolestným výkrikom jeho záhuby.

Moci tohto ducha podliehame potiaľ, pokiaľ sa oddávame zlomyseľnosti; medzitým sme sa však vzdialili od Boha na celé svety. Boh je dobrota. Všetko, čo ohromného stvoril svojou všemohúcnosťou v šiestich dňoch práce, udržuje a chráni matersky nežnou a otcovsky silnou láskou. Kvetinu, ktorá kvitne v nič netušiacom pokoji, mladého vrabca, ktorý vypadol z hniezda a teraz s úzkostlivo tlčúcim srdiečkom leží na zemi, človeka, ktorý sa vo svojej chudobe, prostodušnosti a krehkosti nemôže brániť, tých všetkých Boh miluje a nechce, aby ich stihlo, utrpenie. Boh nepozná zlomyseľnosť – „Boh je Láska, a kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh v ňom” (1 Jn 4, 16). Zlomyseľník odpadol od Boha – je bez Boha, Bohom opustený. Prečo si teda Boha znepriateliť? „Nič veľkého nevieš vykonať a teraz začínaš v malom?” vraví Faust Mefistovi. Malichernosť je znakom zlomyseľnosti, sama cíti, že nič veľkého nemôže vykonať a preto sa snaží v malom rušiť šťastie človeka. Ale ani v malom a najmenšom nemôže zlomyseľnosť dosiahnuť niečo vo svete proti vôli večnej Dobroty, a čo aj dosiahne, rany, ktoré zasadzuje, zmätok, ktorý spôsobuje, škodu, ktorú zaviňuje, práve to Boh vo svojej neobyčajnej záľube obráti na dobré. Zlomyseľnosť je a zostáva veľkou neplodnou silou vo svete, niečo neúspešného a rozčarujúceho, silou, ktorá chce stále zlo a tvorí vždy dobro.

Preto my všetci, čo zaujímame na hostine života viac alebo menej skromné miesto, „hodujme nie v starom kvase, ani v kvase zlosti a neprávosti, ale pri nekvasenom chlebe čistoty pravdy!” (1 Kor 5, 8)

Táto téma v pondelok 6. 3. 2006 neodznela! Venovali sme sa encyklike sv. otca Benedikta XVI. „Boh je láska”. Tento materiál však dávam k dispozícii, aby nebola narušená kontinuita. Účastník cyklu si tento materiál môže prečítať, aby mal témy kompletné.

Milan Bubák, SVD