19. Kristus

sekcia Vzory lásky

Pondelok, 10.3.2008

Na čele zástupu všetkých láskavých a dobrých ľudí, ktorí kedy žili, kráča ten, čo nemá seberovného, Ježiš Kristus.

Nielen že sám je večná, vtelená láska Božia – ale ľudská podstata, ktorú večný Boží Syn vzal na seba, bola naplnená takou čistou a dokonalou dobrotivosťou, takým kladným postojom k svetu, aký dovtedy ešte nik nemal a zrejme len veľmi ťažko bude mať.

Mimoriadnym spôsobom miluje deti a jednoduchých ľudí a so šľachetnou dobrotivosťou stýka sa aj so vznešenými a vzdelanými, ako napríklad s Nikodémom a s Pilátom. Je dobrým pastierom, ktorý bez ohľadu na spoločenské predsudky sa stretáva so všetkými hriešnikmi, vyhľadáva ich ako napríklad Zacheja, znáša ich vo svojej blízkosti ako Magdalénu, súdi ich milosrdne ako napríklad cudzoložnú ženu, dvíha ich a privádza domov ako lotra, ktorého ukrižovali po jeho pravici. Svojou láskou zahŕňa priateľa i nepriateľa; v mučivých bolestiach kríža sa stará o budúcnosť svojej matky, ktorá mu dala život, a modlí sa za blaho svojich nepriateľov, ktorí ho pripravili o život; dovolí, aby na jeho hrudi spočinula Jánova hlava, aby sa jeho čela dotkli Judášove ústa. Súcitne utišuje hlad ľudu, kriesi mŕtveho syna matky, uzdravuje malomocných a chromých, utešuje zarmútených, poučuje zaslepených.

Nejestvuje prakticky nijaká forma lásky, ktorú by nebol použil; nejestvuje nijaký stupeň lásky, ktorý by nebol prevýšil.

Svätý Pavol nádherne vyjadril veľkosť Ježišovej osoby slovami: „Preto zohýnam kolená pred Otcom… aby ste… mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ (Ef 3,14-19)

V súvislosti s Ježišovou osobou a láskou sa dnes dostávame k podstate. Sme veriaci. Alebo ak nie, tak aspoň hľadajúci. Inak by sme tu dnes na omši neboli. Čoho sa však týka naša viera? Čo nasledujeme? Skôr než si na túto otázku odpovieme, povedzme si najprv, čoho sa naša viera netýka, čo nenasledujeme. Toto môže byť dôležité, nakoľko mnoho ľudí si myslí, že práve toto, čo tu budeme menovať, je podstatou viery.

1) Nie sme nasledovníkmi myšlienky, hoci myšlienky, ktoré sa nachádzajú v Písme, sú pekné a príťažlivé. Niektorým sa páči – ako oni hovoria – filozofia kresťanstva. Je logická a príťažlivá. Máte veľa ľudí, aj mimo Cirkvi, ktorí sú nadchnutí myšlienkami a učením Ježiša Krista, napríklad indický velikán a štátnik Mahátmá Gándhí. No aj keď je dôležité poznať učenie a myšlienky kresťanstva, toto nie je to, čo nás sem pritiahlo. Ak toto bolo dôvodom, pre ktorý si sa stal kresťanom, musíš si uvedomiť, že si na polceste. Aj iné náboženstvá oplývajú peknými myšlienkami.

2) Nie sme nasledovníkmi ani morálneho systému, hoci morálny systém, ktorý je založený na evanjeliách, je veľkolepý a vždy, keď sa zachovával, sa ukázal ako naplno účinný. Hoci dnes existuje už aj na Slovensku množstvo katolíckych škôl, kde sa snažia o hodnotovú výchovu (a mládež treba formovať v jasných hodnotách), kresťanstvo sa síce toho týka, no nie hlavne a nie na prvom mieste.

3) Nie sme nasledovníkmi ani slávností a slávení, hoci aj toto je možné nájsť v kresťanstve. Slávenie a rituál má pre človeka veľký význam. Bolo to vidno aj na neslávnej minulej totalite, kedy sa komunisti snažili odstrániť náboženstvo zo života ľudí, no nepodarilo sa im odstrániť obrad, rituál. Náboženské obrady boli nahradené profánnymi, lebo človek potrebuje sláviť. V kresťanstve máme veľa obradov a rituálov, ktoré priťahujú ľudí. Mnohí radi chodia do kostola, pretože – ako oni hovoria – „si zo srdca zaspievajú“ alebo sa im páčia procesie či iné obrady. Mnohé kresťanské slávenia často idú ďaleko až za hranice kostola. A mnohé z nich po celé stáročia formovali kultúru a mentalitu národov a jednotlivcov hlavne v Európe. Preto si hovoríme „kresťanská Európa“. Nie preto, že by všetci v Európe chodili do kostola, ale preto, lebo našu mentalitu a kultúru formovalo kresťanstvo. To isté si hovorí náš národ. Vidieť to najmä cez väčšie sviatky, napríklad Vianoce a Veľkú noc, kedy sa aj médiá snažia pridať k oslave. No jediné, na čo sa zameriavajú, je vonkajší rituál, oslava. A to pre nás nie je podstata. Aj keď rituál je pre nás dôležitý, nie je to to, čo nás drží pri kresťanstve. Ak áno, potom si buďme istí, že jedného dňa to pominie a my tu nebudeme.

Čo teda nasledujeme? Čo je podstatou našej viery?

Sme nasledovníkmi osoby, osoby Ježiša Krista. Centrom a podstatou našej viery a našej formácie nie je ani myšlienka, ani hodnoty, ani rituál, ale osoba Ježiša Krista (hoci v ňom sa nachádzajú všetky tri menované veci). On sám to hovorí v diskusii so svojimi apoštolmi vo svojej rozlúčkovej reči, prednesenej pri Poslednej večeri, ako to uvádza evanjelium. Ježiš chce apoštolov upriamiť na podstatu. Po troch rokoch učenia im to chce všetko zosumarizovať. Apoštoli sa zdajú nechápaví. Stále majú problém pochopiť, aká je rola Ježiša Krista hlavne v súvislosti s Bohom, ktorého Ježiš nazval svojím Otcom. Pre apoštolov – ako konečne pre všetkých židov (a nielen židov) – cesta k Bohu a poznanie Boha boli tým najvyšším cieľom. Ich túžba po Bohu bola najvyššou možnou túžbou. Preto sa teda pýtajú, ako im on môže sprostredkovať tohto Boha, po ktorom túžia. Židia totiž vedeli, že žiaden človek nikdy ešte Boha nevidel. A oni ho predsa túžili vidieť, pochopiť, spoznať. Preto sa dostáva v tejto chvíli na pretras práve táto otázka: Ako súvisíš s Bohom? Apoštoli sa teda pýtali Ježiša, čo má spoločné s Bohom, ktorý je, pochopiteľne, jadrom ich viery.

A Ježiš sa predstavuje ako identifikácia s Otcom. „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ On a Otec sú jedno. On je viditeľný obraz neviditeľného Boha. On je úplný obraz Boha. Na Bohu nie je nič viac, než je na Ježišovi. Ježiš je úplným a konečným zjavením Otca. Po Ježišovi žiadne iné už nemožno čakať. Božie zjavenie je Ježišom Kristom uzatvorené.

Ježiš to vysvetľuje tromi slovami: Ja som cesta, pravda a život. Čo znamená: Ja som jediná cesta, jediná pravda, jediný život. Ak je tu nejaká úplná Pravda (par excelence), ak je tu dokonalá a neomylná Cesta a ak je tu nejaký plnohodnotný Život, potom touto Cestou, Pravdou a Životom som ja. Nie som len jedna z mnohých ciest, jedna z mnohých právd a jeden z mnohých životov, ale jediná cesta, pravda, život.

Toto je dôležité vedieť. Mnohí z nás totiž ako keby verili, že príde ešte nejaké iné zjavenie od Boha. Ako keby im Ježiš nestačil. Vidno to na záľube vyhľadávať rozličné posolstvá, napríklad mariánske. Aj keď nemám proti nim nič, najmä proti tým, ktoré Cirkev uznala, treba predsa pripomenúť, že ony už nič nové neprinesú. Nemôžu priniesť. Lebo v Ježišovi sme dostali všetko. Nič nové už nejestvuje. Nič viac nám Boh už povedať nevie. Ak sme nepochopili (a kto vlastne úplne pochopil – snaha o plné pochopenie Ježiša je cesta, proces), potom problém bude v tom, že slabo poznávame Ježiša Krista. Tohto sa týka naša viera: rastu v poznaní a v učeníctve Ježiša Krista. Ježiš je centrom dejín, kľúčom k pochopeniu všetkého.

Keď otvoríme listy apoštola Pavla Kolosanom a Efezanom, oba sa začínajú chválospevom na Ježiša Krista, ktorého predstavujú ako absolútne centrum všetkého stvorenia: „On [Kristus] je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny a panstvá, kniežatstvá a mocnosti. Všetko je stvorené pre neho a skrze neho.“ (Kol 1,15-16) Boh si predsavzal „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi (Ef 1,10)“. Ježiš Kristus je podľa týchto listov jediným dôvodom existencie sveta, je jeho cieľom a jeho zmyslom. Bez Krista by stvorenie nemalo myšlienku.Ježiš Kristus je jeden, jedinečný a neopakovateľný. On je nielen dôvodom jestvovania sveta, ale aj jeho životodarcom. Cez neho prúdia všetky dary, milosti a živiny, ktoré stvorenie potrebuje na to, aby mohlo existovať na slávu a česť svojho Stvoriteľa.

Evanjelista Matúš v podobenstve o Poslednom súde, ktoré sa číta na nedeľu Krista Kráľa, pekne približuje podstatu: Kráľ oddeľuje dobrých od zlých. Aj jedni, aj druhí sú prekvapení, keď im kráľ povie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Oni sa ho však prekvapení pýtajú: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného… alebo smädného…?“ Títo ľudia ho nepoznali, nikdy o ňom nepočuli, a predsa boli spasení. Ako je to možné? Tak, že konali dobro ľuďom. Angažovali sa v skutkoch, ktoré ďaleko presahovali ich osobné a sebecké záujmy. Avšak toto by nebolo nič znamenalo, keby tu nebol Niekto, kto by ich dobru dával večnú hodnotu. Tým Niekým je Kristus. Iba v Kristovi a vďaka Kristovi je dobro skutočne dobrom. Keby tu nebol Kristus, žiadne dobro na svete by nebolo dobrom. Bolo by to možno niečo obdivuhodné, avšak v konečnom dôsledku bezcenné. Kristus dáva hodnotu dobrému skutku nielen kresťana, ktorý vykoná dobro v jeho mene, ale aj trebárs ateistu, ktorý vykoná dobrý skutok preto, lebo mu to káže svedomie, či moslima, ktorý vykoná dobro preto, lebo cíti, že to, čo vykonal, musel vykonať, pretože mu to kázalo jeho vnútro.

Nasledujúca legenda veľmi výstižne opisuje podstatu, ktorá spočíva v Ježišovej láske: Boh, ako každý vie, stvoril nebo a zem a všetko v nich. A – ako dnes už vieme – všetko toto stvoril za pomoci svojich slov, lebo slová sú moc. „Nech sa stane,“ prehlásil Boh a stalo sa. A všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré. Spomedzi svojich stvorení bol Boh zvlášť hrdý na muža a ženu, pretože do nich vdýchol časť seba samého, svoj dych, svojho ducha. Lenže neprekvapuje nás, že diabol bol žiarlivý a nahnevaný. A tak jedného dňa, keď sa Boh znova tešil z muža a ženy, diabol čírou náhodou kráčal opodiaľ. Priblížil sa k Bohu a pýta sa ho, čo na týchto dvoch stvoreniach – mužovi a žene – najviac obdivuje. Keď Boh otvoril svoje ústa, aby mu odpovedal, diabol úskočne priskočil k nemu a do úst mu vložil nejaký predmet, ktorý spôsobil, že Boh nemohol pohnúť jazykom, a tak nemohol prehovoriť. A nakoľko Boh tvorí iba slovami, diabol sputnal jeho tvorivú moc.

Diabol sa z toho veľmi tešil. Jeho cesta k mužovi a žene bola úplne voľná. Mohol si s nimi robiť, čo chcel. Občas sa vrátil naspäť k Bohu, aby sa mu – taká bola jeho prirodzenosť, ktorej nemohol odolať – vysmieval. Prichádzal znova a znova, aby sa tomuto umlčanému a bezmocnému Bohu vysmieval. Jedného dňa Boh na jeho výsmech náhle odpovedal. Samozrejme, posunkom, ako inak, keď jazyk mal zviazaný: pozdvihol jeden prst svojej ruky. „Jeden?“ pýta sa diabol. „Snažíš sa mi povedať, že by si chcel povedať iba jedno slovo? Je to tak?“ „Áno,“ prikyvuje Boh, prosiac ho zároveň svojím žiadajúcim pohľadom a gestami rúk. Sebavedomý diabol si hovorí: „Nemyslím si, že aj keď je Bohom, že by jedným slovom mohol vykonať nejakú veľkú škodu. Dobre, nech teda povie to jedno slovo.“ A tak diabol uvoľnil puto z Božieho jazyka.

A Boh pošepky vyriekol svoje jediné slovo. Vyriekol ho pre muža a ženu a toto slovo im prinieslo veľkú radosť. Bolo to slovo, ktoré dalo dohromady všetku lásku, odpustenie a tvorivosť, ktorú Boh zhromažďoval vo svojom srdci počas času svojho mlčania. A slovo, ktoré vyslovil, znelo: Ježiš.

Aj keď v legende je úbohá teológia, pointa je správna: Ježiš je vrchol Božieho zjavenia. Ježiš je centrom našej viery. Ježiš je jedinou našou cestou, pravdou a životom. V slove Ježiš je povedané všetko. Je tam prítomný celý Boh-Láska. Kiež nás vedie k tomu, aby sme ho urobili centrom svojho osobného života.