19. Pýcha (nepriateľ lásky)

„…Učte sa odo mňa, lebo som tichý
a pokorný srdcom.” (Mt 11,29)
Pondelok, 13. marca 2006

Dnes budeme uvažovať o pýche. Trocha narušíme program a zoznam tém, ktoré sme si na počiatku stanovili. Robím tak preto, lebo nebolo by zlé, prebrať všetkých sedem hlavných hriechov, o ktorých hovorí kresťanská tradícia ako nepriateľov lásky. Pôvodný náš zoznam tém ich má len štyri: lakomstvo (chamtivosť), hnev, závisť a zmyselnosť (smilstvo). My si k nim dodáme pýchu, lenivosť a pôžitkárstvo (obžerstvo). Zmyselnosť sme ešte nemali, dáme si ju ako posledného nepriateľa lásky.

Pýcha (superbia) je jednou z najrozpačitejších vlastností človeka. Na jednej strane je silne odsúdená nielen Bibliou, ale aj tradíciami iných kultúr, no na strane druhej žijeme vo svete, ktorý k nej výslovne povzbudzuje a jej opak – pokoru – pokladá za slabosť. Podľa štandardov sveta – podľa niektorých dokonca podopretých kresťanskou tradíciou – človek je povolaný stúpať k výšinám, rásť, rozvíjať sa do nekonečna. „The sky is the limit” (nebesia sú tvojou hranicou; t.j. niet žiadnej hranice), ako hovorí známe anglické príslovie. Sv. Tomáš Akvinský citujúc Izidora definuje pyšného človeka takto: „Pyšný je ten človek, ktorého túžbou je dostať sa ponad to, čím v skutočnosti je.” Ale veď predsa človek sa musí snažiť ísť ponad to, kde práve je. Inak by stagnoval. Aj kresťanstvo nás burcuje k neustálemu rastu. Ako to teda je: je pýcha neresťou alebo čnosťou? Sú všetky prejavy silného sebavedomia nerestné a naopak sebapodceňovania čnostné? V tejto veci treba mať jasno. No už vopred poviem, že hoci ovocie pýchy je úplne jasné, ako nás o tom presviedčajú mnohé príklady z dejín, pre neveriaceho alebo slabo veriaceho človeka nebude ľahké uznať nerestnosť pýchy a naopak dôležitosť jej opaku – pokory.

Pri mnohých veľkých katastrofách ľudských dejín stála pýcha. Vidieť to hlavne na vojnových konfliktoch. Mnohé by sa neboli odohrali, keby tí, ktorí ich rozpútali, neboli povolili uzdy svojej pýche. Jedna príhoda rozpráva o tom, ako sa zasekol pod viaduktom kamión, pretože bol príliš vysoký a viadukt nízky. Vodič s ním nemohol pohnúť ani dopredu ani dozadu. Premávka bola zastavená na hodiny a rady áut pomaly začali byť kilometre dlhé. Na všetko dozeral malý chlapček. V jednom momente pribehne k vodičovi a hovorí mu: „Viem, ako by ste mohli vyjsť!” Vodič na neho pozrel s pohŕdaním. „Vypustite trocha vzduchu z pneumatík a kamión klesne!” Stalo sa a kamión sa pohol. Istý svedok to komentoval neskôr takto: „Kamión nebol jediný, ktorý potreboval v tejto situácii nechať čosi zo seba odísť!” Ak by totiž zo seba nebolo čosi vypustilo aj nafúknuté ego vodiča kamión by sa nebol pohol.

Pýcha je neresť, ktorá nám bráni práve v tomto: aby sme uznali svoju obmedzenosť a svoje hranice. Aby sme si nechali poradiť, pomôcť, nechali sa usmerniť. A keď zistíme, že sme sa mýlili, aby sme si to priznali. Sú ľudia, ktorí toto nedovolia ani za cenu, že príde k ich sebazničeniu. Takto komentovali niektorí konflikt napríklad Sadáma Husseina s Američanmi. Aj keby Sadámovi bolo jasné, že sa mýlil, nepriznal by si to, lebo by sa tým pokoril. A pokora je pre niektorých horšia ako smrť. No o druhej strane sa dá povedať to isté.

Človek má teda hranice a uvedomovať si tieto hranice znamená nielen žiť v pravde, ale vôbec žiť. Definícia Tomáša Akvinského poukazuje presne na tieto hranice, ktoré máme ako ľudský rod, nie na hranice v rámci svojho človečenstva. V rámci tohto svojho človečenstva človek má nesmierne možnosti a je volaný k neustálemu rozvoju a rastu. No vždy bude len človekom. Lebo toto je jeho podstata. Každé vzoprenie sa tomuto faktu končí zle. Pekne to popisuje nielen Biblia, ale aj grécka tradícia. V tejto poslednej je napríklad mýtus o Daedalusovi, ktorý zhotovil pár krídiel pre svojho syna Ikara. Keď mu ich nasadil, upozornil ho, aby nelietal príliš vysoko, blízko slnka, lebo perá v jeho krídlach sú poprilepované voskom a ten by sa mohol roztopiť. Ikarus ho neposlúchol. Priblížil sa k slnku tak veľmi, že jeho krídla sa rozpadli a on padol na zem a zabil sa.

V Biblii sa nachádza podobná myšlienka v príbehu o Adamovi a Eve. Boh ich stvoril a dal im k používaniu všetko, na čo len pomysleli. Okrem jedného: nemohli jesť zo Stromu poznania. Nepočúvli ho a hranicu, ktorá im bola stanovená, prekročili. Tým nielenže nedosiahli dokonalosť, ale priviedli si na seba i mizériu. Biblia trvá na tom, že človek je šťastný vtedy, keď si uvedomuje svoju závislosť na Bohu. Keď toto odmietne, vždy na seba privádza nešťastie. V tomto zmysle sa vyjadruje Písmo na mnohých miestach. Napríklad: „Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené, a zachraňuje zlomených na duchu” (Ž 34,19), alebo „Pánovi je odporný každý nadutec, stavím sa (s kýmkoľvek), že trestu neujde” (Prís 16,5), etc.

Prečo je pýcha vnímaná Bibliou tak negatívne? Na jednej strane preto, lebo je tu nebezpečenstvo, že človek sa za jej pomoci odreže od životodarného zdroja, ktorým je Boh. Pyšný človek neznáša pocit odkázanosti na niekoho, a to ani na Boha. Pyšný človek chce byť sebestačný. A nielen to: chce vyčnievať nad všetkých. On sám chce byť ako Boh, ba vlastne nie „ako Boh”, on chce byť Boh. A toto je najlepšia cesta do pekla, ako nám to ukazuje príbeh Lucifera, nielen toho skutočného, ale všetkých jeho nasledovníkov v celých ľudských dejinách. Človek s takýmto zmýšľaním vždy končí v sebadeštrukcii. Je tomu tak preto, lebo prostriedky, ktoré si volí na to, aby sa za ich pomoci dostal nad ostatných – bohatstvo, moc, spoločenské postavenie, telesná príťažlivosť a inteligencia – sú veľmi klamné.

Druhý dôvod, prečo pýcha je Bibliou a tradíciou vnímaná negatívne je jej nebezpečenstvo pre spolužitie ľudskej rodiny. Výstižne to popisuje príbeh o stavbe Babylonskej veže. Ľudia sa rozhodli postaviť si vežu, ktorá by siahala až do neba. „Poďte, postavíme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať do neba, a urobíme si meno, aby sme sa nerozptýlili po celej zemi!” (Gen 11, 5). „Urobíme si meno”, slovo meno (hebr. shem) sa prekladá ako meno, sláva, povesť alebo pomník. Koho meno si šli urobiť? To sa malo ukázať, keby vežu dostavali a mali by umiestniť to meno na jej vrchol ako doširoka-doďaleka žiariacu „reklamu”. Koho meno tam mali dať? Možno že toto bol dôvod, prečo sa rozhádali, prečo si prestali rozumieť a prečo sa rozišli. A dopadlo to pritom ešte dobre. Mohli sa totiž začať zabíjať. Pýcha vedie aj takýmto skutkom. Pýcha sa nezastaví pred ničím. Ako inak funguje pokora! Keď sa na Turíce zišli v Jeruzaleme ľudia zo všetkých národov, Písmo hovorí, že si rozumeli aj napriek tomu, že hovorili rozličnými jazykmi (Sk 2,1-13). Zažili teda presný opak toho, čo sa udialo v Babylone. Prečo? Lebo ich záujmom bolo nerobiť meno sebe, ale Bohu. A Božie meno (sláva, povesť…) je len jedno. Tam sa rozhádať nedá. Takto funguje pokora.

Ako sa pýcha prejavuje? Aroganciou, nadutosťou, povýšeneckosťou, egocentrizmom, narcizmom, drzosťou, domýšľavosťou a márnivosťou. Tieto formy správania sú odporné. A málokto z nás sa pre ne dobrovoľne rozhodne. No ako to ktosi povedal: zákernosť pýchy spočíva v tom, že jej prejavov si nie sme vedomí. A keď nás na ňu upozorní iný, nepriznáme si to, pretože by sme sa museli pokoriť. Prejavy pýchy vidíme skorej na inom človeku, ako na sebe samých. Na toto asi naráža aj Ježiš, keď poukazuje na to, že všetky hriechy budú človeku odpustené, okrem hriechu proti Duchu Svätému. Niektorí za hriech proti Duchu Svätému pokladajú neschopnosť priznať si svoj hriech. A to je pýcha.

S pýchou dnes súvisí ešte iný problém. Hodnotami dneška, ako sme si to povedali, sú bohatstvo, moc, spoločenské postavenie, telesná príťažlivosť a inteligencia. Pravdou je, že mnoho arogantných jedincov sa stavia nad iných spôsobom, ktorý je v podstate spoločnosťou prijímaný. Sv. Tomáš Akvinský k tomu poznamenáva, že človek, ktorý vlastní viac z hore menovaných vlastností ako iní, si začne namýšľať, že má špeciálne privilégiá, alebo že je vyňatý z toho, aby sa správal s úctou a empatiou voči iným. Môže ho to priviesť do stavu, kedy bude pohŕdať ľudskou slabosťou a voči potrebám iných sa bude správať ľahostajne. Jeho arogancia ho bude viesť k neetickému alebo protizákonnému správaniu. Tu vidíme, ako si mnohí pyšní ľudia namýšľajú, že pre nich neplatí žiaden zákon. Tento stav nie je však beznádejný. No zmena pyšného človeka je doslova dramatickým zázrakom. Stáva sa to občas tým, že takýto človek príde o to, na čo sa spoliehal, alebo že zažije nejakú pokorujúcu skúsenosť, ktorú ho privedie k rozumu a on si začne uvedomovať svoju obmedzenosť a vrodenú ľudskú slabosť.

Liekom na pýchu je teda pokora. Čo však je pokora? Vieme, že dnes veľa ľudí má problémy so sebaúctou a sebavedomím a tak mnohé programy, či už psychologického alebo duchovného typu ich učia vhodnému sebavedomiu a pozitívnemu zmýšľaniu o sebe. Môže byť tradičné odsudzovanie pýchy a presadzovanie pokory zmierené s dnešným presadzovaním silného sebavedomia a snahami o odstraňovanie pocitov menejcennosti? Niektorí autori hovoria, že pýcha a silné sebavedomie sú dve odlišné veci. Človek môže mať silné sebavedomie bez toho, že by bol pyšný; môže byť pokorný bez toho, že by mal pocity menejcennosti. Istý autor ide ešte ďalej a dokonca tvrdí, že silné sebavedomie je nevyhnutnou podmienkou k pokore. Človek, ktorý hreší pýchou, v skutočnosti trpí na pocit menejcennosti. Aj keď s týmto tvrdením zaiste nie každý bude súhlasiť, z psychologického i kresťanského pohľadu sa zdá byť pravdivým. Skúsenosti ukazujú, že otvorené prejavy pýchy a arogancie sú často prejavom skrytých pocitov menejcennosti. Hoci tento vzťah si všimli už mnohí stredovekí duchovní autori, je jasné, že celkom mu ešte nerozumeli. Ich chápanie pýchy nebolo pre nich natoľko obranným mechanizmom, vyplývajúcim z nízkej sebaúcty a pocitu menejcennosti, ako skorej tupým hriechom. Preto mnohé svoje rady zameriavajú presne týmto smerom: boj proti pýche praktizovaním pokory. Toto sa však nie vždy darilo a to preto, lebo mnohé prejavy „obdivovanej a odporúčanej” pokory boli v skutočnosti prejavom skrytej pýchy. A tak mnohoráz nešlo o pokoru, ale o kamufláž. V spoločnosti, ktorá si váži pokoru ako čnosť a silne ju odporúča, bude vždy existovať nebezpečenstvo, že človek ju začne – dosť často dokonca nevedome – napodobňovať alebo hrať. A najväčším paradoxom je, keď sa chytí do pasce, ktorú niektorí popisujú ako: „Som pyšný na svoju pokoru!” Aj keď to takto nikto výslovne nepovie, verme, že to nie je iba vtip.

Súčasní psychológovia svoje terapeutické prístupy na rozdiel od stredovekých autorov viac sústreďujú na spomínaný obranný mechanizmus: v ktorom pýcha je prejavom skrytého pocitu menejcennosti. Preto radia, aby sa pracovalo na upevňovaní sebavedomia. Tak potom človek nebude cítiť potrebu niečo dokazovať pred tvárou iných, či už tým, že seba samého bude zvelebovať, alebo inými pohŕdať. Tento prístup je užitočný. No treba upozorniť, že nie všetky prejavy pýchy sa dajú vysvetliť obranným mechanizmom proti komplexom menejcennosti. Jestvujú ľudia, ktorí sú „úprimne” arogantní a teda pyšní; inými slovami naozaj páchajú hriech. A o týchto potom platia závery stredovekých duchovných autorov. Vidíme teda, že vo veciach treba mať jasno. Pýcha môže byť aj obranných mechanizmom, ako to hovoria súčasní psychológovia, no môže byť aj naozajstným hriechom, ako to hovoria stredovekú duchovní učitelia.

Čo je teda skutočná pokora? Pre kresťanských autorov pokora je nevyhnutnou podmienkou k iným čnostiam. Je to ako brána k čnostiam. Bez pokory žiadna iná čnosť nie je možná. Veriaci človek si uvedomuje svoju totálnu závislosť na Bohu vo všetkých svojich daroch, úspechoch a požehnaniach, ktorými sa vyznačuje jeho život. Veriaci človek všetko prisudzuje Bohu, dokonca i také úspechy, ktoré boli výsledkom jeho bystrosti, šikovnosti, alebo úsilia. Je mu jasné, že všetko toto je výsledkom Božej vôle, Božej dobroty, Božej milosti. To isté platí aj pre morálnu oblasť jeho života. Za zlo, ktoré koná, považuje zodpovedného seba, no za zdroj všetkých dobier, ktoré sa mu podarí v živote vykonať, považuje Boha. Z takéhoto postoja budú potom pochádzať všetky prejavy, ktoré charakterizujú pokorného človeka na úrovni myšlienok, pocitov i skutkov.

Napríklad bude sa všemožne vyhýbať chvále. Urážka či pohŕdanie ho neznechutia. Nebude sa hanbiť za svoj pôvod, spoločenské postavenie, alebo zamestnanie, aj keď niekomu – či podľa všeobecne platného spoločenského štandardu – toto všetko môže pripadať nízke, biedne, pohŕdaniahodné. Pokorný človek sa nikdy nebude zapájať do aktivít, preto aby mu priniesli slávu a pocty. Jeho jediným motívom pre to, čo robí bude túžba po dobre a sláva Božia. Ak ho niekto pochváli reaguje skromne a ďakuje Bohu, že ho urobil svojím nástrojom pre dobro iných. Za pochvalu alebo ocenenie iným poďakuje, no nezakladá si na nej. Pre neho je pochvala znamením, že sa má usilovať ešte viac a že všetko musí zamerať na to, aby v tom všetkom vynikal Boh a iní ľudia. Pokorný človek iným nezávidí, keď sa im darí, alebo keď sú v niečom lepší. Skorej sa z toho všetkého teší, ba umožňuje to.

Inou cestou na rast v pokore je snaha o úplné odpútania sa od zameranosti sa na seba. Mnohí ľudia sa často dostávajú do rozpakov, keď majú robiť veci, v ktorých ich vidia iní. Sú hanbliví, no ich hanblivosť nie je zdravá, ale skorej je výsledkom ustarostenosti o to, čo si iní o nich pomyslia, či ich príjmu, ocenia, pochvália a pod. Thomas Merton to popisuje takto: „Ako môžeš byť pokorný, ak neustále uvažuješ len o sebe? … Ak by si bol naozaj pokorný, potom by si sa o seba nestaral vôbec. Prečo by si mal? … Pokorný človek bude robiť veľké veci nevšedne dokonale, a to preto, lebo sa vôbec nestará o vedľajšie veci, ako sú napríklad vlastné záujmy, alebo jeho osobná reputácia. Preto nebude potrebovať márniť množstvo energie na to, aby sa obhajoval.” … Toto môže znieť trocha arogantne, no múdry človek zaiste postrehol pointu.

Zamerajme sa ešte na niekoľko dôležitých otázok: je pokora o tom, že si vôbec nevšímame rozdiely medzi nami a druhými? Inými slovami: jestvuje veľa oblastí, v ktorých naozaj môžeme vynikať. A čo my: máme sa tváriť, že nevynikáme a toto tvrdiť aj ostatným? Má napríklad v mene pokory vzdelaný a uznávaný vedec tvrdiť, že on nič nevie, krásna žena dokazovať, že je škaredá, nadaný športovec, že je poleno, uznávaný hudobník, že jeho výkon je brak, šikovný umelec, že je ľavý? Ak by to tak bolo, takáto pokora by sa zakladala na klamstve. No ak by sme si to všetko uznali, ako sa potom vyhnúť arogancii, povýšeneckosti a domýšľavosti? Na nešťastie, mnohé rady na budovanie si pokory stavajú na popieraní reality. A z toho nemôže vzísť nič dobrého. Obdarovaný človek, či sú jeho dary vrodené alebo vypestované, si svoje dary v mene pokory musí uznať. Uvedomovanie si týchto svojich darov ho samo osebe nerobí pyšným. Či je pyšný alebo pokorný závisí od toho, ako sa na tieto svoje dary pozerá, a ako ich užíva, a ako ich zapája do svojho vzťahu voči Bohu, sebe samému a blížnym. Sv. František Saleský pripomína, že popieranie svojich darov preto, aby si človek nezačal na nich zakladať a aby ho to nepriviedlo k pýche a tak k odpadu od Boha je omylom. V skutočnosti je to naopak. „Nie je potrebné sa báť, že uvedomovanie si svojich darov nás urobí pyšnými, ak si dáme pozor, aby sme nezabudli na pravdu, že žiadne dobro nepochádza od nás. Čo dobré máme, čo by sme neboli dostali? A ak sme to dostali, prečo by sme si mali budovať cez to slávu? Skutočné uvažovanie nad svojimi darmi nás bude robiť pokornými, pretože takéto uvažovanie nás bude viesť k vďačnosti.” Pokora, ktorá zanedbá uvažovanie nad svojimi darmi a schopnosťami môže byť, podľa sv. Františka Saleského, nielen nepravá, ale dokonca zlá. Často nám totiž môže slúžiť ako zámienka na vyhnutie sa zodpovednosti za rozvoj svojich darov. Svoje dary by sme mali používať k službe Bohu a svojim blížnym. No ak ich budeme popierať, potom ich nebude zapájať do tejto služby. Takáto „pokora” je vlastne dôvodom k lenivosti.

A čo so sebavedomím? Je budovanie si sebavedomia prejavom pýchy alebo pokory? Záleží, ako sa na vec pozrieme. Ak by sme si nebudovali zdravé sebavedomie, potom by sme nemali dôvod na sebazdokonaľovanie, sebarozvoj a rast. Náš pocit menejcennosti alebo neschopnosti by v nás neustále vytváral úzkosť z toho, že veci nezvládneme, že to nedokážeme a že sa zosmiešnime a pod. To by spôsobilo, že sa nikdy do ničoho nebudeme púšťať. No ak človek všetku svoju dôveru vloží do Boha, nemá sa čoho obávať. Jednoducho niet dôvodu. Sv. František Saleský o tom píše takto: „Pyšný človek, ktorý dôveruje len sebe, má dobrý dôvod do ničoho sa nepúšťať. Pokorný človek je omnoho odvážnejší, pretože uznáva svoju neschopnosť. Čím neschopnejším sa cíti, tým odvážnejším sa stane, pretože celú svoju dôveru vkladá do Boha.” Z toho teda vidíme, že pýcha človeku bráni angažovať sa, aby sa nezosmiešnil. Pokora ho naopak k angažovaniu uschopňuje a robí ho vnútorne veľmi slobodným. Samozrejme, pozor na hlúposť. Niekedy človek ide bezhlavo do vecí, na ktoré nemá. To už nie je pokora, ale nedostatok zdravého úsudku. To je však už iná téma.

V duchovnom živote sa vždy kládol dôraz na zdravé sebavedomie. Základom náboženského postoja je, že sme milovanými Božími stvoreniami, že sme jedineční, pre Boha cenní a že Boh má v každom jednom z nás zaľúbenie. Iba z takéhoto štartovacieho bodu je možné začať zdravú životnú púť, ktorá by bola charakterizovaná smelosťou, zodpovednosťou, vďačnosťou.

1. Prejavy pýchy pravdepodobne vidíš na každom kroku. Predstav si na konkrétneho človeka, ktorý je pre teba v tomto smere obzvlášť odstrašujúcim príkladom. Čo myslíš, čo je príčinou jeho správania? Je tam výslovný hriech, alebo iba obranný mechanizmus, t.j. pocit menejcennosti, ktorý potrebuje zakrývať?

2. Ako je to s tebou? Nemáš na sebe prejavy arogancie, domýšľavosti, nadutosti, narcizmu? Ako vieš, že to máš? Ako vieš, že to nemáš? Si vnímavý na spätnú väzbu zo strany iných? Mohol by si sa ich opýtať, ako ťa vnímajú?

3. Nie si človekom vystrašeným, strémovaným, hanblivým, ktorý sa odmieta do čohokoľvek zaangažovať? Nemyslíš si, že by mohla byť za tým pýcha? Vieš prijať svoje zlyhania, kladieš veci do Božích rúk, vieš sa na svojich zlyhaniach poučiť?

Milan Bubák, SVD