19. Úcta (úžas, obdiv)

Spisovateľa Williama F. Buckleya sa raz pýtali, koho z množstva jeho známych by bol podľa neho najlepšou kombináciou čnostiučenosti a svätosti. Buckley sa zamyslel a hovorí: „Gerhart Niemeyer“. No dodal, že keby mu boli položili túto otázku dávnejšie, pred tým než spoznal tohto vynikajúceho profesora politológie na University Notre Dame, ktorý bol vysvätený za episkopálneho kňaza no neskôr konvertoval na katolicizmus, bol by uviedol meno iného človeka.

 Bol by to Whittaker Chambers. Filozof Sidney Hook sa o Chambersovi vyjadril, že tento človek nielen že napísal jednu z najvýznamnejších autobiografií 20. storočia, ale urobil gesto nevšedného altruizmu: totiž „spáchal morálnu samovraždu, aby odčinil vinu našej generácie“. Chambersov život bol portrétom človeka úžasnej učenosti a svätosti. No bolo na ňom čosi ešte zvláštnejšie: bol stelesnením tak neočakávaných zvratov a premien, ktoré potriasali mravným a politickým svetom dvoch kontinentov natoľko, že keby ho človek nepoznal, myslel by si, že ide o fikciu.

Narodil sa r. 1901 a vyrastal v Lynbrook, na Long Islande. Jedným z najväčších vplyvov na jeho osobnosť počas obdobia výchovy malo dielo Victora Huga Bedári, ktoré prečítal niekoľko krát. Toto dielo, ktoré zvykol nazývať „bibliou svojho detstva“ ho podľa neho naučilo, že kresťanstvo a revolúcia sú „dve nezmieriteľné veci“. A keď uvažoval, kde je pravda, vybral si revolúciu. Neskôr, keď bol študentom na Columbia University sa vrhol do čítania Lenina. Pod vplyvom jeho myšlienok sa rozhodol odísť do Anglicka a tam vstúpiť do komunistickej strany. V Anglicku sa stal šéfredaktorom novín Daily Worker. Ako neúnavný propagandista veľa času trávil prekladaním množstva kníh z francúzštiny a nemčiny do angličtiny. V 30. rokoch 20. storočia sa vrátil do Ameriky a vo Washingtone, D.C slúžil ako kuriér v sovietskom špionážnom aparáte. No r. 1938 sa s komunistickou stranou rozišiel. Vo svojej autobiografii uvádza dva dôležité body, ktoré ho viedli k strate viery v komunistickú ideológiu.

„Pre jedného z nás dvoch mať dieťa“, povedal mu jeho brat, „by bolo zločinom proti prírode.“ A hoci túžil po deťoch, súhlasil so svojím bratom. Pre profesionálneho revolucionára v komunistickej strane sa považovalo za mravne chybné mať deti. Deti by iba zavadzali alebo by ho rušili pri jeho najdôležitejšej práci, ktorou bolo angažovanie sa za komunizmus. Dokonca aj keď bol ako komunista v ilegalite (po svojom návrate do Ameriky, kde bola komunistická strana zakázaná) pokladal za samozrejmé presvedčenie, že deti nepripadajú do úvahy.

Preto boli v živote strany bežnou vecou potraty. Existovali komunistickí lekári, ktorí vykonávali potraty za symbolický poplatok. Potrat, na ktorý Chambers neskôr hľadel ako na „telesný horor“ vtedy pokladal, ako všetci komunisti, za obyčajnú telesnú nápravu nezdarenej veci, ako napríklad keď si dá niekto vyoperovať bradavicu. No keď jeho žena predsa otehotnela dala mu najavo, že o­na chce mať dieťa. „Drahý,“ hovorí mu prosebným hlasom, „nemôžeme tomuto malému dieťatku urobiť tú hroznú vec; nie tomuto malému dieťatku, drahý.“ Stavba, ktorú si vybudoval počas rokov činnosti v komunistickej strane začala zrazu pri dotyku s dieťaťom praskať. Dieťa sa narodilo, a rodičia mu dali meno Ellen. „Ak by som mal označiť body na dlhej cestičke rozchodu s komunizmom“, napísal Chambers, „toto by bol pravdepodobne jeden z nich, nie na úrovni vedomia, ale skôr podvedomia.“

Druhý rozhodný moment sa udial, keď sa jeho dcérka posadila na vysokú stoličku. Zahľadel sa na kašu na jej tvári, no jeho pohľad sa zastavil na krásnych zhyboch jej ucha – „tie zložité, perfektné uši.“ Vtedy mu napadlo, že tieto uši nemohli byť stvorené nejakou náhodnou zmesou atómov. Tieto uši nemohla vysvetliť žiadna poučka dialektického materializmu. Mohli byť stvorené len ako plán, dizajn. Dôsledky boli neúprosné: dizajn predpokladal Boha. „V tej chvíli,“ napísal, „môjho čela sa po prvý krát dotkol prst Boží.“

Chambers svoju autobiografiu začína slovami k svojim dvom deťom. Pripomína im dve veci, ktorým sa počas svojej mladosti naučili. Sú to dve najdôležitejšie veci, aké je len človek schopný spoznať: zázrak života a zázrak vesmíru. Nabáda ich, aby neprestávali nikdy hľadieť na zázrak života, ktorý jestvuje v rámci zázraku vesmíru. A to hľadieť s „úctou a bázňou – tou úctou a bázňou, ktorá v modernom svete vymrela a bola nahradená opičím úžasom človeka nad chytrosťou svojho vlastného vynaliezavého mozgu.“

Chamber sa cez úctu – voči životu v lone matky a voči zázračným krivkám na uchu svojej dcérky – dostal naspäť ku kresťanským koreňom. Uvedomil si, že sa vlastne nedobrovoľne stal svedkom Božej milosti. A úplnou iróniou bol jeho objav, že – hľadiac zo svojej novej perspektívy –Bedári Victora Huga ponúkajú nie komunistické, ale kresťanské posolstvo. Keď si znova prešiel cez posledný riadok Danteho „Pekla“ – „A tak sme znova vyšli, aby sme videli hviezdy“[1], ktoré, ako hovorí, sú aj poslednými slovami Marxovho Kapitálu bolo mu jasné, že predmet jeho viery sa definitívne zmenil: od utopickej budúcnosti s človekom k večnému životu s Bohom.

Chambers začal pracovať v časopise Time r. 1939 a čoskoro sa stal jedným z jeho najbrilantnejších i najkontroverznejších autorov. Čoskoro sa stal dokonca vedúcim redaktorom. Tak mal možnosť myšlienku úcty a úžasu nad Božími vecami, ktorá jeho samého priviedla k pokore a viere, šíriť vo forme písaného slova medzi prominentnými čitateľmi.

Komentár

Čo je to úcta? Nakoľko slovo latinské reverentia je širšie, než slovenské úcta, budem používať na popis podstaty tejto čnosti aj iné slová, ktoré celý ten široký význam dopĺňajú, napríklad obdiv alebo úžas. Človek reverencie je človek, ktorý žasne pred vecami a pred ich Tvorcom alebo tvorcami a toto ho potom vedie k pokornej odozve. O tom, že v našom svete úcta a obdiv chýbajú nás presviedča množstvo lapsusov nielen v profánnej sfére, ale žiaľ vo na sfére duchovno náboženskej. Napríklad ako inak pochopiť povedzme kňaza, ktorý príde do farnosti, kde sa jeho predchodca zodral, aby nasadil množstvo dobrých vecí a tieto veci po čase aj vzklíčili a keď príde po ňom niekto iný, jeho najdôležitejším úsilím je to, čo našiel eliminovať alebo výslovne zničiť? Takéto praktiky sú nielen za srdce chytajúce, ale sú aj znakom arogancie a malého ducha, ktorý nenachádza v sebe odvahu, aby skúmal dobro, ktoré našiel a pred týmto dobrom sa úctou a pokorou sklonil.

Na profánnej úrovni vlastne samotný ateizmus je výsledkom nedostatku úcty a obdivu. Lebo ak by človek bol schopný prenikať do podstaty stvoreného sveta, neostalo by mu nič iné, iba neustále žasnúť nad všetkým tým, čo nájde a za týmto potom hľadať Tvorcu. Istí tvorcovia reklamy, ktorou nabádali ľudí k ochrane prírody napísali na veľký billboard na pozadí ktorého boli naše veľhory nápis:„Objavuj, obdivuj, ochraňuj!“ Nabádali tým ľudí k reflexii nad tým, čo vidia, ktorá by potom automaticky viedla k úcte, bázni a obdivu pred Tvorcom toho všetkého a ako dôsledok potom aj k ochrane tohto diela.

Benediktínsky brat David Steindl Rast vo svojej knihe Vďačnosť je srdcom modlitby (Gratefulness is the Heart of Preyer) píše o úžase, ako o začiatku filozofie. Úžas, prekvapenie vedie k úcte a tá potom k modlitbe vďačnosti. Úžas je však vlastný len nevinným deťom a nevinným dospelým. Hriechom zaťažený dospelý už žasnúť nevie. A preto nemá ani úctu. Nielen pred inými a pred Bohom, ale ani pred sebou samým.

Profesori Dietrich a Alice von Hildebrand hovoria, že „úcta je postoj, ktorý možno označiť za matku celého morálneho života, pretože v nej sa človek stavia do takej pozície voči svetu, ktorá otvára jeho duchovné oči a uschopňuje ho objímať hodnoty.“

V materialistickom a pôžitkárskom svete, kde sú ľudia utopení v zahľadenosti do seba samých a v čumení do vlastného pupka je bežným javom, že duch úcty a obdivu je vytláčaný. Keď sa toto stane, mravný život bude udusený v samých svojich koreňoch. Súčasný svet hovorí často o tom, ako je nutné mať „otvorenú myseľ“, no iba zriedkavo nástojí na tom, aby sa človek staval do postoja úcty, úžasu a obdivu, ktorý je v skutočnosti postojom otvorenosti mysle voči objektívnej pravde. Úcta a obdiv je teda matkou mravného života a to preto, lebo človeku dovoľuje spoznávať, čo je a čo nie je dobré a hodné úcty. „Komu inému je schopná vyjaviť sa naplno krehká krása západu slnka alebo Deviatej Beethovenovej Symfónie“, pýta sa von Hildebrands, „ak nie tomu, kto k nim pristupuje s úctou, a kto pred nimi odomkne svoje srdce?“

Beethovenov dom v Bonne, v Nemecku, bol premenený na múzeum. V jednej z miestností sa nachádza klavír, pri ktorom majster skomponoval množstvo svojich skladieb. Istá študentka z Vassar College, ktorá tam prišla na návštevu so skupinou amerických študentov, sa zahľadela vášnivo na tento klavír a pýta sa strážcu, či by si na ňom mohla aspoň na chvíľku zahrať. Strážca povzbudený jej tučným „všimným“ jej to dovolil. Študentka si sadla za klavír a dala sa do hrania Mesačnej sonáty. Keď svoj minirecitál dokončila, hovorí nadšená strážcovi: „Som si istá, že tu bolo veľa veľkých klaviristov a že každému bolo dovolené mať pôžitok z toho, že si mohol prehrať aspoň zopár akordov na tomto klavíri.“ Strážca na to: „No, nie je to celkom pravda, slečna. Pred asi dvoma rokmi tu bol majster Paderewski a prehlásil, že nie je hodný sa tohto klavíra dotknúť.“

Úcta a obdiv sú čnosti, ktoré nám dovolia ujsť od ponurého zamestnávania sa len sebou samými a zotrvávania v sebaobdivea od vyhľadávania len svojich vlastných záujmov. Človek musí byť v kontakte aj s bohatstvami, ktoré ležia mimo neho, aby mohol seba samých uniesť a vystáť. Ako povedal Dostojevský: „Človek, ktorý sa klania pred ničím, nebude nikdy schopný uniesť bremeno seba samého.“ Úcta nás rozširuje, zahľadenosť do seba nás zužuje. To je dôvod prečo Platón radil: „Svoje deti by sme mali urobiť bohatými nie na zlato, ale na úctu.“

Postoj neúcty, hoci veľmi populárny hlavne medzi komikmi, je v skutočnosti veľkou slabosťou. Zvyk vysmievať sa tradičným hodnotám, ktoré vyrastajú z objektívneho poriadku je znakom istej duchovnej slepoty, čo je charakterová vada, ktorú sa dá sotva závidieť. V stredu 29. apríla 2005 denník SME uviedol veľmi potupnú karikatúru na trpiaceho pápeža Jána Pavla II. Vyvolala vlnu rozhorčenia. Pápež je zobrazený zozadu pred oknom svojho bytu, ale len horná časť jeho tela, akoby busta stojaca na stojane. A  vedľa neho stoja dvaja biskupi, z ktorých jeden poťahuje nitkou napojenou na ruku pápeža, ktorá máva s olivovou ratolesťou.Karikaturista Shooty tu vyjadril svoje neúctu nielen voči pápežovi a cirkvi, ale vôbec voči utrpeniu človeka, ktorý sa trápi v ťažkej chorobe. Toto je vo svete, z ktorého sa vyparí úcta voči hodnotám bežná vec.

Ako krásne pôsobili naopak gestá pápeža – keď ešte vládal – voči hendikepovaným a inak trpiacim ľuďom. Tí boli vždy prví, ktorých si všimol aj pri svojich veľkolepých návštevách. Neboli to politici alebo korunované hlavy, ale jednoduchí ľudia, ktorí vládali toho málo urobiť. Ale pápež im dával najavo, že aj to málo si váži. Mnohí z nás sme mali možnosť vyjadriť to isté, keď nám napríklad malé dieťa darovalo kresbu, ktorá je v podstate zhlukom čiar, ale my sme ju prijali s obdivom, lebo sme si uctili jeho snahu. Alebo inak neschopný človek nám vo svojej náklonnosti vytvoril čosi podobné, a my sme si to ocenili; alebo, žiaľ, aj neocenili. A práve na tom vidno veľkosť či malosť nášho ducha.

Jestvujú dve formy neúcty. Prvá vychádza z pýchy. V tomto prípade človek je tak veľmi fascinovaný sám sebou, že jediné, čo ho ovláda a zaujíma je iba to, čo vylepší jeho prestíž, čo mu prinesie pocty a čo ho urobí slávnym. Takýto človek sa nikdy neponára do hĺbky vecí. Nezaujímajú ho samotné hodnoty. Nezaujíma ho spravodlivosť, ani obeta, ani oddanosť objektívnym hodnotám. Jeho pýcha je centrom jeho života, ktoré ho úplne pohlcuje. Ak takýto človek aj prejaví úctu či obdiv, treba to skúmať. Je to obyčajne divadlo. Sem perfektne zapadá väčšina politikov pred voľbami. A nielen ich.

Druhá forma neúcty vyrastá zo zmyselnosti alebo sebeckej túžby, ktorú scholastici nazývajú „žiadostivosť“. Takýto človek si vždy kladie otázku, či veci alebo ľudia, ktorými sa zaoberá sú alebo nie sú pre neho predmetom pôžitku. Aj človek tohto typu, podobne ako človek pýchy je slepý voči základnej hodnote vecí. Vec nie je pre neho predmetom obdivu pre to, čím je, ale iba pre to, ako mu, jemu samému a len jemu, slúži. Čo mu neslúži neberie. Neváži si to. Nectí, neobdivuje to, nežasne nad tým. Ľudí si nectí pre to, čo v sebe majú, pre ich vlastnú hodnotu. Človek tohto typu ľudí používa. Jeho motivácia by sa dala vyjadriť vetou: „Aký môžem mať z toho ja osoh?“

Postoj neúcty, nakoľko jeho korene vyrastajú len z chladného a vykalkulovaného sebazáujmu, je nielen prekážkou morálneho rastučloveka, ale zároveň je aj tým, čo v ňom ničí schopnosť milovať druhého človeka. Lebo láska to je pozitívna a súhlasná odpoveď jedného človeka na hodnotu alebo cenu, ktorú našiel v inom človeku, bez ohľadu na to, či o­n osobne z toho čosi má alebo nemá. Láska na prospech nemyslí. Neschopnosť rozpoznať túto hodnotu vylučuje možnosť milovať. Jedným z najistejších znakov toho, že začíname naozaj milovať je pocit, že ja, ktorý milujem som nehodný a ten, koho milujem je hodný. Seba pokladám akoby za žobráka a toho, koho milujem za cenného, boháča. Samozrejme bez nároku, že by som z toho čosi získal.

Pascal raz poznamenal, že „veľkosť človeka je natoľko veľkosťou, nakoľko je človek presvedčený o svojej úbohosti“. Čnosť úcty nám umožňuje vážiť si veľké veci, ktoré vyrastajú zo zdroja úplne mimo nás. Paradoxom je, že úcta, ktorá sa sústreďuje nie na veľkosť nás samých, ale na niečo iné, ako sme my, je skutočným znakom našej vlastnej veľkosti. No človek si nebude schopný uvedomovať alebo si vážiť veľkosť mimo seba, ak nebude mať v sebe vypestovanú kombináciu úcty a pokory. Iba tieto dve čnosti, ak kráčajú ruka v ruke, budú schopné zabezpečiť nám – bez toho, že by sme sa o to snažili – našu veľkosť.

„Kresťanstvo je zvláštne,“ poznamenal Pascal. „Snaží sa človeka priviesť k tomu, aby uznal, že je nízky, dokonca hnusný; no zároveň ho núti, aby túžil byť ako Boh.“ Pokora a úcta sú si navzájom ako dve protizávažia. Presvedčenie o úbohosti samotné vedie k zúfalstvu; zatiaľ čo púha úcta k veľkým veciam povzbudzuje k pýche. Človek sa môže nechať orabovať o milosť dvoma spôsobmi: zúfalstvom, ktoré je výsledkom príliš nízkeho zmýšľania o sebe; a pýchou, ktorá je výsledkom príliš vysokého zmýšľania o sebe. Kombinácia pokory a úcty mu umožní spoznať svoju veľkosť bez toho, žeby podľahol pýche a zároveň mu umožní spoznať svoju ľudskosť bez toho, žeby upadol do zúfalstva.

Úcta je skrytá a jemná moc, ktorú si však človek musí namáhavo pestovať. Aristoteles poukazuje na skutočnosť, že vo všeobecnosti sú ľudia náchylnejší nechať sa ovládať strachom, ako sa nechať inšpirovať úctou. Podobne, pokračuje, majú tendenciu zanechať svoje zlé správania nie preto, že by zistili, že svojím správaním robia zlo, ale preto, lebo sa boja trestu. Vynikajúci sudca Oliver Wendell Holmes, Sr. sformuloval vec trocha poetickejšie, keď napísal: „Vo svojom srdci mám malú, nesmelú rastlinu nazvanú úcta; rozvíjam a kultivujem ju vždy v nedeľu ráno.“ Tento výrok by si určite získal obdiv nemeckého básnika Goetheho, pre ktorého „dušou kresťanského náboženstva je úcta.“

„Svet nebude nikdy hladovať po nedostatku úžasov“, napísal G. K. Chesterton, „ale iba po nedostatku žasnutia.“ Človek úcty sa nikdy nebude sťažovať na nedostatok zázračných skúseností a zážitkov. Bude tomu tak preto, lebo človek úcty je zladený s vesmírom. No neúctivému človeku, ktorému chýba vypestovaná schopnosť žasnúť nad tým, aký úžasný v skutočnosti svet je, bude pripadať život prázdnym. Nedostatok úcty z jeho života vyženie všetok úžas. Takýto človek bude neustále smutný, v depresii, bude sa sťažovať a neustále čosi hľadať. Vlastne prichádzame k úžasnému záveru: človek neúcty je človekom pesimizmu. Naopak,človek úcty je človekom optimizmu, ktorý neustále prekypuje dobrou náladou a srší životom, pretože je vždy nad čím žasnúť.

·Čo ťa napadá pod vplyvom myšlienok, ktoré si práve počul. Si človekom úcty, vieš žasnúť? Vidíš súvislosť medzi vierou a úžasom?

·Nepristupoval si aj ty niekedy k dielu iného človeku alebo jednoducho k nemu samému s pohŕdaním, bez úcty, bez skúmania jeho podstaty? Nemáš v tomto zmysle nejakú bolestnú skúsenosť?

·Vidíš napojenosť úžasu a úcty na optimizmus a naopak neúcty a nedostatku úžasu na pesimizmus. Nemáš aj ty v tomto zmysle chorého ducha?

Pripravil: Milan Bubák SVD