2. nedeľa pôstna (B) – komentáre k čítaniam

Neušetriť milovaného

Pred prvým čítaním (Gen 22,1-2,9,10-13,15-18):

Abrahám odpovie Bohu, keď na neho zavolá, že je pripravený. No v skutočnosti na to, čo potom počul pripravený nebol. Ako by aj mohol? Boh ho žiada o syna, o toho, ktorý sa mu narodil, keď on i Sára boli už veľmi starí a keď deti u nich sotva mohli prísť ešte do úvahy. Na toto by nebol pripravený žiaden rodič. Je ťažké predstaviť si, čo sa dialo v tej chvíli s jeho srdcom, s jeho nádejou, s jeho vierou.
No Abrahám nakoniec chytil nôž, chytil chlapca a šiel. Pán a Abrahám boli neustále spoločníkmi na dlhej púti rokmi a Abrahám vedel, že Boh svoje sľuby plní. Sľúbil mu deti, a dal mu tohto zázračného syna. Abrahám určite prežíval úzkosť i zmätok, ako tak kráčal do vrchu. No prežíval aj ďalšiu vec: dôveru. Bola to ťažko vyhratá vojna počas tých rokov, no Abrahám sa naučil neklamať, nepodvádzať, ale dôverovať.
Aj my sme už roky na púti. No my, na svojej ceste tam, kde sme, klameme, podvádzame, falšujeme i podliezame. A dopúšťame sa mnohých trikov: jeden voči druhému, voči Bohu i jeho stvoreniu. A pritom to nepotrebujeme, lebo Boh je verný. Ak svoju cestu chceme považovať za úspech, potom iba natoľko, nakoľko sme sa počas nej naučili dôverovať Bohu. Ak mu jedného dňa oznámime, že sme pripravení, aj keď nebudeme ničomu rozumieť, potom budeme tak ako Abrahám požehnaním a to nielen pre seba.

Je možné, aby dobrí ľudia páchali odporné veci. Jeden môj priateľ sa raz o sebe vyslovil, že sa cíti ako „dobrák, ktorý je chrapúň“. Milé sebapoznanie! Každý z nás, hoci to myslíme so svojou vierou dobre, sme už vykonali množstvo vecí, na ktoré iste nie sme hrdí.
Úryvok z listu Rimanom je dobrý na dni, keď sa cítiš ako chrapúň a pritom si si istý, že tento pocit si si nezaslúžil. Nič, čo sme vykonali, nás nemôže posunúť mimo dosah Božieho milosrdenstva a spásy. Je možné sa cítiť blbo. Škoda, ktorú sme svojim hriechom spôsobili môže byť veľká. No Boh je s nami aj tak. Boh neušetril svojho Syna. Boh ospravedlňuje. Ježiš sa za nás prihovára. Čo viac by mal Boh pre nás ešte urobiť, aby nás presvedčil, že jeho túžbou nie je odsúdiť nás, ale spasiť?

Pred evanjeliom (pred alelujovým veršom) (Mk 9,2-10):

Pouvažuj nad niektorými premenami vo svojom živote. Vidíš vyplašeného mladíka, ktorý sa po rokoch stane zodpovedným otcom. Dostal si srdečný list od priateľa, ktorý máš pokušenie si po čase zarámovať. Pšeničné pole sa pre teba stane podobenstvom. Žobrák Kristom. Tvoje oči vidia jedno, a tvoje srdce iné. Pre toho, kto má otvorené nielen oči ale i srdce, je svet prejavom vznešenosti Boha.
Traja Ježišovi priatelia vidia v jednej chvíli svojho priateľa, no v ďalšej Božiu slávu. Hľadeli na neho a načúvali mu už dlho. Videli zázračné uzdravovania, vyháňania diablov, davy žasnúce nad jeho slovom. A teraz, hľadiac na neho, vidia svetlo, autoritu, Božie zaľúbenie. Je toto čosi nové, alebo to tu už bolo pred tým? Začali vari ich oči konečne vidieť to, čo mali vidieť od samého začiatku a zanechajúc svoju slepotu definitívne za sebou?
Keďže títo traja nevedeli, čo povedať, keď boli na hore, Ježiš im prikáže – keď zostupujú dolu -, aby radšej mlčali. Veľa sa totiž môže v rozprávaní o zážitku stratiť. A premenenie je príliš silným obrazom na to, aby sa ľahkovážne riskovalo, že sa stratí v reči.

Otázky na uvažovanie pre tých, ktorí tieto komentáre používajú
ako uvažovanie nad nedeľnými čítaniami

Činná odozva

Predstav si niekoho, kto ťa neustále rozčuľuje, s kým si v konflikte, alebo nejakú skupinu na ktorú máš negatívny názor. Pomodli sa za premenu svojho pohľadu na všetkých týchto ľudí. Možno je tam veľa vecí, ktoré nevidíš dobre.

Pripravil: MB@svd