21. Život

Jedným z výrazných znakov, ktoré charakterizujú naše desaťročie je mimoriadne rozšírenie grafítov. Nájdete ich takmer všade, no najviac vo veľkomestách. Či už idete po niektorom z bratislavských mostov, hlavne moste Lafrankoni, alebo v poslednom čase dokonca keď pozeráte i na električky či už zvnútra alebo zvonka, všade ich nájdete. Na západe je to ešte horšie. Ktorí ste boli napríklad v Ríme viete o čom hovorím. Nájdete ich tam na najextrémnejších miestach: v tuneloch vlakov a podzemnej dráhy, na nadjazdoch, na miestach, kde človek nevychádza z úžasu nad myšlienkou: ako sa tam ten dotyčný, ktorý toto grafíto maľoval, dostal?

Čo motivovalo tohto osamelého jedinca, maľovať tieto výtvory na týchto extrémnych miestach a to často v hĺbke noci, kedy mal istotu, že ho nikto neuvidí? Je to výkrik človeka, ktorý v beztvarej mase husto zaľudneného mesta hľadá uznanie, snaží sa ukázať sa, zanechať po sebe znak, že tu je, že tu bol? V poslednej dobe grafíti a ich tvorcovia sa pokúšajú o zaujatie miesta v umeleckom svete a dostať sa do kategórie „moderné umenie“. V tejto snahe sa vynárajú v podzemia a prezentujú fotografie svojich výtvorov na výstavách. Zdá sa, že aj oni sa, podobne ako každé moderné umenie, snažia o prechod od konkrétna k abstraktnu.

V Belfaste, v hlavnom neste Severného Írska, v husto zaľudnenej štvrti nazvanej Shakill sa nachádza na jednom múre grafíto, ktoré sa vôbec nepokúša tváriť ako umenie. Spočíva v nápise: „Jestvuje život Pred smrťou?“ Zaujímavá otázka. Sme zvyknutí na inú: Či jestvuje život po smrti. Ľudí od nepamäti zaujímala odpoveď na to, čo je po smrti. Či jestvuje záhrobný, večný život. Otázka na spomínanom múre ako keby naznačovala nový fenomén. Naráža na mizériu života mnohých ľudí sveta a pýta sa na zmysel takéhoto života. Môže to byť narážka na brutálne podmienky, v ktorých sa nachádzajú tí, ktorí už celé desaťročia žijú vo vojnou zmietaných spoločenstvách a to nielen v tomto meste. Existencia týchto ľudí je každodenným utrpením, snahou o prežitie pod Damoklovým mečom vznášajúcim sa nad ich životmi ako tieň smrti. Môžu to byť ľudia, tohto mesta. No môžu to byť ľudia Iraku, Blízkeho Východu, Čečenska, či Somálska.

Môžu to byť i ľudia nachádzajúci sa v extrémnej chudobe, v hlade a smäde, ktorým neostáva nič iné, iba čakať na zmilovanie zo strany kohosi.

Môže to byť však i žena, ktorá žije v násilnom manželstve, kde je zneužívaná nielen verbálne a emocionálne, ale dokonca aj fyzicky. Jej život sa v mnohom podobá peklu s množstvom utrpenia a otázok.

Môže to byť človek, postihnutý ťažkou nevyliečiteľnou chorobou. Jeho život je životom neistoty a nádejí, ktoré sa už toľkokrát ukázali ako falošné. Je to život, kde uvažuje, či existuje nejaká činnosť, do ktorej by malo zmysel sa ešte vložiť.

Môžu však byť aj ľudia postihnutí nejakou závislosťou. Nikdy nezabudnem na jeden škandál, ktorý som pred rokmi zažil v kostole v kostole sv. Ladislava s istými násilnými mladíkmi. Vyzerali silne a sebavedomo. Zakrátko po tomto škandále som potom jedného z nich videl sedieť na schodoch pred Trojičným kostolom. V kvete mladosti, vo svojej dvadsiatke vyzeral ako starec: nadrogovaný opierajúci sa o obrubník dverí, z úst mu tiekli sliny.

„Jestvuje život pred smrťou?“ mohli by sa mnohí z týchto ľudí pýtať. Je to, čo prežívajú všetci títo ľudia, život?

Zdá sa, že odpoveď na otázku, ktorú sme si zvykli klásť doteraz, t.j. či je život po smrti, závisí od odpovede na otázku: či je život pred smrťou. Ak nie je život pred smrťou, nemôže byť ani život po smrti!

Čo tým myslím? Myslím tu na kvalitu života. Totiž ak ty osobne neprežívaš vnútorne, že žiješ, a že tvoj život má zmysel, že je plnohodnotný, že sa z neho tešíš, že Bohu ďakuješ, že si, potom to nie je život, ktorý vedie k životu. Možno toto tvrdenie znie absurdne najmä ak si predstavíme povedzme človeka, nachádzajúceho sa v ťažkej chorobe alebo v neľudskom vzťahu, alebo povedzme obyvateľa niektorej z Afrických krajín, ktorý uteká, aby si zachránil holý život. Ako takýto človek môže prežívať radosť zo života?

Nech to znie akokoľvek, odpoveďou na všetky tieto otázky je láska. Láska je odpoveďou na túžbu o kvalite života, je odpoveďou však i pre tých, ktorí aj napriek tomu, že neprežívajú nič z toho, čo som vyššie popísal – pravdu povediac žijú život, v ktorom sa tešia každému pohodliu a plnohodnotnému zabezpečeniu -, no aj napriek tomu neprežívajú pocit šťastia. Pocit šťastia rovná sa život.Ten, kto sa cíti šťastný žije, kto sa šťastný necíti, nežije.

Toto vidíme ilustrované na mnohých biblických príbehoch obrátenia, hlavne v prípade tzv. mýtnikov: Zacheja alebo Léviho. Obaja mali hmoty nadostač, nič im nechýbalo, neboli chorí, no pritom neboli šťastní. Ich život to bola mizéria. Veď ako inak vysvetliť to ich náhle obrátenie a vzdanie sa takmer všetkého, do čoho dovtedy vkladali svoje nádeje? Keď sa začali o svoje veci deliť s inými, to znamená keď začali žiť lásku k iným ľuďom, zrazu do ich stuchnutého a neživého sveta prišla sviežosť a život.

Veľa ľudí dnes hľadá život, no predsa ho nenachádzajú. Stretol som sa s mnohými ľuďmi tohto typu. Často z úst týchto ľudí počujete vety ako „Hľadám sebanaplnenie!“ „Dôležité je, aby si sa ty cítil naplnený…“, takto vám radia, keď sa rozhodujete pre nejaký životný smer. Samozrejme toto je dôležitá myšlienka. Byť sebanaplnený, alebo lepšie povedané mať pocit sebanaplnenia je veľmi dôležité pre život. No čo to je to sebanaplnenie? Ako prebieha? A čo potom, keď sa naplním? Ostanem naplnený ako mech, ktorý je plný obilia (alebo možno, občas, žiaľ i smetí…), niekde uložený v nejakom skladišti, čakajúci… na čo? Na to, aby niekto, kto je po rokoch nervózny, že jeho skladište je preplnené, príde, aby krámy pretriedil a aby pri tom, keď príde na mňa (na tento dobre, doplna naplnený mech) povedal: „Toto nepotrebujem. Vyhodím to do smetí. Na čo to tu bude zaberať zbytočne miesto?“?

Myšlienka sebanaplnenia je dobrá. Lenže ona je len jednou z fáz v procese života. Je jednou etapou na ceste k životu. Ježiš to sám naznačil, keď povedal: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“(Mk 8, 35). Ak hľadáš život tým, že sa totálne sústredíš len na seba, že sa zahľadíš len a len do seba, naisto život nenájdeš.Naopak stratíš ho. A stratíš i seba. Toto je „nelogika“ evanjelia, ktorá je však skutočnou logikou života. Veď či nás o jej platnosti nepresviedča množstvo konkrétnych príkladov?

Ako vypadá cesta k životu, ktorú popisuje evanjelium? Aké má fázy? Opisuje ju pekne teológ Demetrius Dumm[1]. Priznám sa vám, že toto je teória, ktorá si mne osobne nesmierne páči a preto o nej veľmi rád, hlavne mladým ľuďom hovorím. Dunn – hlavne vychádzajúc z Lukášovho evanjelia – hovorí, že Ježišov život mal dve fázy. Podľa neho potom život každého jeho nasledovníka by mal mať dve fázy. Je to fáza galilejská a fáza jeruzalemská. Galilejská fáza bola fáza sebanapĺňania, jeruzalemská fázou sebavyprázdňovania, alebo lepšie sebaobetovania. Nejak mi to pripomína báger, ktorý naberie do lyžice materiál, premiestni sa nad iné miesto a tam ho vysype. On ho vlastne nerozsype bezcieľne, ale ho cielene, veľmi účelovo vysype na miesto, kde sa za jeho pomoci čosi nové buduje. Takto nejako sa voči seba majú i tie dve fázy v živote človeka a mali sa i v živote Ježišovom.

Vo fáze galilejskej sa Ježiš, podľa teológa Dunna formoval, napĺňal. Hľadal si odpovede na základné otázky ohľadom seba, svojej identity, svojej misie, cieľa svojho života, jeho náplne. Pýtal sa možno sám seba – a i Boha, svojho Otca, v modlitbe – „Kto som? Aká je moja identita? O čom je môj život?“ Keď toto všetko pochopil, vybral sa na cestu do Jeruzalema, ktoré bolo miestom židovského kultu. Bol tam chrám a v chráme oltár. Oltár bolo miesto, kde sa prinášali obete. Jeruzalem bol preto miestom obetovania. Tam na oltár v obraznom zmysle (na kríž v skutočnom) položil seba samého, to čo v Galilei našiel, čo tam sformuloval a čo tam prijal a ponúkol to v totálnej slobode Bohu a nám, ľuďom.

Ježiš urobil presne to, čo povedal v Jánovom evanjeliu: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24). V Galiley sformoval to zrno. Bolo to pekné zrno, naozaj plné života, kvalitné zrno. Keď už bolo vytvorené, zasadil ho do zeme, aby zhnilo. Keď zhnilo, zhnilo, preto, aby vyklíčilo z neho steblo a zo stebla aby vyrašil klas, plný zŕn. Aby zo smrti jedného zrna vyrástol život mnohých zŕn.

Toto je cesta k životu pre každého človeka. Ak sa však pozrieme na nás ľudí, nájdeme medzi nami štyri kategórie vzhľadom k modelu, ktorý nám dáva Ježiš. 1) Prví sú tí, ktorí nikdy neboli ani v Galiley a ani sa nikdy nevybrali a pravdepodobne ani nevyberú do Jeruzalema. Neviem, či týchto ľudí nie je väčšina. To sú ľudia, ktorí nikdy nezistili, kto sú, ktorí po tomto svete chodia ako cudzinci, ktorí nie sú možno nijak zvlášť nebezpeční pre nikoho, ale pre nikoho nie sú ani užitoční. Sú to ľudia bez cieľa, bez vízie, bez snáh…

2) Druhú kategóriu tvoria ľudia, ktorí súce v Galilei sú, no nikdy sa nevybrali na cestu do Jeruzalema, a ani sa tam vybrať nemienia. Sú to ľudia, ktorí zatúžili spoznať samých seba, objaviť seba samých, sformulovať si vlastnú identitu, nájsť svoje sebanaplnenie. A v tomto všetkom sú pri troche snahy a námahy aj dosť úspešní. No stanú sa tým mechom uloženom v nejakom sklade v Galilei. Sem by sme mohli zarátať mnohých tých, ktorí sa snažia za pomoci múdrosti duchovnej i psychologickej ľudsky i duchovne narásť. No… čo nájdu, nikdy si nedajú. Ostanú zahľadení sami do seba. Prvotný rast sa tak premení na stagnáciu a ľudskú, duchovnú i duševnú sterilitu. Pre ľudí, pre ktorých boli kedysi na počiatku povzbudením, sa stanu otravou a symbolom hrubozrnného sebectva. Či nepoznáme takýchto ľudí v našich rodinách, či iných typoch spoločenstiev? Či nie sme nimi my sami?

3) Tretiu kategóriu tvoria ľudia, ktorí sú síce v Jeruzaleme, no nikdy neboli v Galiley. Radi by Bohu i ľuďom čosi obetovali, no nemajú čo. Zrno, ktoré chcú zasadiť a ktoré chcú, aby zhnilo a tak prinieslo bohatú úrodu je prázdne. Je to len pleva. Niet v skutočnosti ničoho, čo by mohlo sa obetovať. Sem patria mnohí „nábožní“ ľudia, ktorí chcú byť ľuďmi obetavosti a veľkých skutkov, no pritom cítite, že nemajú čo obetovať. Nikdy sa nenašli, nikdy si nič nevážili, nikdy pre nich nič nemalo hodnotu, nikdy si dokonca nevážili ani samých seba. Ako to vyzerá konkrétne? Tak, ako keď jeden človek dá druhému napríklad kabát, ktorý sa mu nikdy nepáčil a preto si ho nikdy neobliekol. Tam nie obety. Ten druhý sa stal pre tohto človeka odpadovým košom. Ak napríklad manžel nevenuje svojej rodine čas, ktorý by rád strávil činnosťou, ktorá ho priam fascinuje, ale iba čas, ktorý má voľný, to nie je obeta. Ak kňaz robí sľub celibátu s tým, že pre neho manželstvo a všetko čo s tým súvisí, nie je hodnota, potom sa zriedka odpadového koša. Ak dievča pri rozhodovaní sa pre rodinu, hlavne pre materstvo, nenechá stranou svoje ambície v kariérnom postupe, potom svojej rodine nedáva v skutočnosti nič. Život nevzniká s vecí, ktoré nebolia. A nevzniká ani s vecí, ktoré síce obetujeme, ale si ich nevážime, nikdy sme ich vnútorne neprijali, nikdy neboli súčasťou nášho života.

4. Štvrtú kategóriu tvoria ľudia, ktorí boli aj v Galilei, aj v Jeruzaleme. Sú to ľudia, ktorí perfektne nasledujú Ježiša. Obeta, ktorá vedie k životu je len tá, v ktorej sa zriekneme toho, čo sme nadobudli v Galiley, čo sme si osvojili, čo si vážime, čo by sme si radi nechali. Toto je absurdum a nelogika evanjeliu. Toto je to, čo vedie k životu.

V tomto zmysle sa dá potom pochopiť i – už na tomto mieste toľkokrát spomínaný – text zo záveru evanjelia sv. Jána. Ide o slová, ktoré adresoval vzkriesený Ježiš Petrovi, ktorý ho pred pár dňami, práve vo chvíli, keď ho Ježiš najviac potreboval zradil. Ježiš mu povedal:„Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš“ (Jn 21,18). Tu naznačuje presne to, čo sme si povedali tých dvoch fázach Ježišovho života. Opásavať sa sám a ísť tam, kam človek sám chce, bez ohľadu na nikoho iného, je fáza galilejská. Fáza možno zdanlivého sebanaplnenia, no v skutočnosti fáza jalovosti. Táto fáza viedla Petra k zbabelosti, strachu, zrade, úteku… Aké to „nemužské“ vlastnosti, že!? No dovoliť iným (Bohu i ľuďom), aby nás opásavali a nechať sa viesť tam, kde by sme ani najradšej nešli, alebo kde máme strach ísť, to je fáza vedúca k životu.

Tu by sa hodilo zopár príkladov zo životov veľkých ľudí. No nebudem ich uvádzať, aby to nevyznelo tak, že títo ľudia sú jediní tými, ktorí to dokázali a tak by sa poukázalo na to, že toto je naozaj zriedkavé. Je veľa nenápadných ľudí v našich rodinách i komunitách, ktorí presne toto robia a preto sú nielen ľuďmi lásky, ale i ľuďmi života. Keby ste sa týchto nenápadných ale o to výraznejších jedincov pýtali, čo cítia pri tom všetkom, jeden po druhom (alebo možno ešte viac jedna po druhej) vám povedia, že cítia život. Áno, cez lásku a obetavosť sa uberajú k životu a iba tak to so životom funguje.

1. V čom ty vidíš život? Aká je tvoja definícia života? Aké fázy má tvoja cesta k životu?

2. Čo si myslíš o prezentovaných fázach z Ježišovho života ako o modeli pre každého z nás? Či to hovoria spomínané štyri kategórie ľudí? Do ktorej by si zaradil seba?

3. Poznáš ľudí, ktorí sú príkladom bezhraničnej lásky a obetavosti? Spomeň si na nich konkrétne. Povedz im to? Povedz im čo pre teba znamenajú?

[1] Demetrius Dumm: Flowers of the Desert. The Spirituality of the Bible. New York: Paulist Press, 1987