22. Veľkodušnosť

Jean Valjean, hlavný hrdina románu Viktora Huga Bedári, si odpykal 19 rokov trestu na galejach: päť rokov za to, že ukradol peceň chleba, aby mohol nakŕmiť deti svojej ovdovenej sestry a štrnásť za štyri rôzne pokusy o útek. Keď bol konečne prepustený, dostal tzv. žltý pas, ktorý bol povinný ukázať svojmu nádejnému zamestnávateľovi vždy, keď sa uchádzal o prácu.

Je jasné, že na jeho základe bolo takmer nemožné, aby ho prijali do práce. V pase stáli totiž napísané tieto slová: „Tento človek je veľmi nebezpečný.“ Zdalo sa, že návratu k zločinu a k znovauväzne­niu sa nevyhne.

Bol z väzenia vonku už štyri dni. Blúdil peši po kraji. Prešiel veľkú vzdialenosť a nejedol vôbec nič. Večer štvrtého dňa boli jeho hlad a smäd už takmer neznesiteľné. Všetko to znásoboval ešte chladný dážď a vietor. Chvel sa na celom tele od zimy a vyčerpania. Všade, kam šiel, aby požiadal o jedlo ho surovo a opakovane odmietli. Konečne mu jeden súcitný neznámy poradil, aby zaklopal na dvere biskupa. Urobil tak. Biskup Bienvenu ho prijal so srdečnosťou, akú doteraz ešte nezažil. Valjeanova tvár sa rozžiarila, keď ho biskup nazval „Monsieur“. Táto forma oslovenia bola pre bývalého väzňa ako pohár vody pre človeka zomierajúceho od smädu.Hanba prahne po úcte. „Toto nie je môj dom,“ vysvetľuje mu biskup Bienvenu, „je to dom Kristov. Toho, čo sem prichádza sa nepýta, či má meno, ale či sa nachádza v núdzi. Ty trpíš; si hladný a smädný; vitaj teda… všetko, čo tu je, je tvoje.“ V tomto zmysle biskup, ako mu to vysvetlil ďalej, poznal Valjeana ešte skôr, než ho stretol: „Tvoje meno je môj brat.“

Biskup zachádzal so svojím hosťom naozaj kráľovsky. Pripravil pre neho večeru, venoval sa mu, debatoval s ním. Snažil sa mu nasýtiť nielen telo, ale aj ducha. Valjean sa cítil naozaj prijatý. Po večeri ho potom biskup zaviedol do izby, aby si odpočinul. Valjean si ľahol do postele a hlboko zaspal. No spal len asi štyri hodiny. Potom sa prebudil. Prebudila ho posteľ, ktorá bola pre neho príliš pohodlná. V posteli nespal už takmer 20 rokov. Prebudil sa so zmätkom v hlave. Spomienky sa mu preháňali mysľou hore-dolu, miešajúc sa divoko navzájom jedna s druhou. Prichádzali, potom strácali svoju silu a formu až náhle odišli, ako keby boli súčasťou akéhosi kalného a rozvodneného potoka. Konečne sa mu v mysli vynorila jedna myšlienka, ktorá naberala postupne na sile, až prehlušila všetky ostatné. Bola to myšlienka na šesť strieborných tanierov, z ktorých jedli večeru, a ktoré sa teraz nachádzali v izbe, kde spal biskup, iba pár metrov od jeho izby. Myšlienka ho celkom ovládla. Ako rýdze, staré, strieborné predmety by mu mohli priniesť pekný obnos peňazí, omnoho väčší než dostal za prácu počas celých 19 rokov svojho väzenia, pomyslel si. Myseľ sa mu zmietala. Až sa konečne rozhodol: ticho a šikovne, ako mačka vkĺzol do biskupovej izby, zobral taniere z príborníka a ušiel z domu.

Nasledujúce ráno sa vo dverách biskupovho domu objavia traja policajti. Neprišli sami. Prišli z Valjeanom, držiac ho popod krk. Zatkli ho, prehliadli mu batoh a našli taniere, o ktorých povedal, že mu ich dal biskup. Bienvenu koná svižne; vedel veľmi presne, čo je v sazke. Obráti sa priamo na svojho nočného hosťa bez toho, že by pozdravil policajtov: „Á, to ste vy! Som rád, že vás znova vidím. No dal som vám aj svietniky, ktoré sú tiež strieborné, ako celá súprava. Keby ste ich predali, určite by vám vyniesli najmenej 200 frankov. Prečo ste si ich nezobrali spolu s taniermi?“

Valjean bol hotový. Policajti uverili biskupovým slovám, Valjeana pustili a odišli. Bienvenue vytiahne svietniky spopod plášťa a dá ich Valjeanovi, ktorý sa trasie ako osika na celom tele. „Nezabudnite, nikdy nezabudnite, že ste mi sľúbili, že tieto svietniky použijete, aby ste sa stali čestným človekom“, hovorí biskup. „Už nepatríte zlu, ale dobru. To, čo pre vás teraz kupujem, je vaša duša. Ratujte ju pred čiernymi myšlienkami, pred duchom skazy; dajte ju Bohu!“

Toto bolo v živote Valjeana bodom obratu, hoci bolo treba ešte veľa času, aby duchovný zmysel tohto biskupovho skutku dokázal naplno pochopiť. Roky ubiehajú. Valjean svietniky nepredá. Nechá si ich. Na konci svojho života ich daruje svojej adoptovanej dcéreCosette. Hoci sú strieborné, pre neho samého sú zlaté, ba doslova diamantové. Sú, a celý život boli pre neho symbolom nielen biskupovej veľkodušnosti, ale aj jeho vlastnej spásy. „Tieto svietniky menia sviečky, ktoré sa do nich vložia“, hovorí, „na konsekrované obety“. V tomto okamihu jeho myšlienky zaletia k biskupovi Bienvenuovi. „Neviem, či ten, čo mi ich dal, je som mnou spokojný v nebi. Urobil som, čo som mohol.“ A vo svojich posledných slovách vyslovených Cosette a jej manželovi Mariusovi, prednesených spôsobom hodným dobrého biskupa hovorí: „Milujte sa vrúcne stále. Sotva je vo svete niečo cennejšieho, ako toto: láska jedného človeka k druhému.“

Komentár

Skutočná veľkodušnosť si vyžaduje istý – niekedy veľmi veľký – stupeň sebaobetovania. Preto najvýstižnejším symbolom veľkodušnosti bude vždy sviečka. Sviečka sa spaľuje, aby mohla svietiť iným. Darovať niečo, čo nepoužívame, čo nám je nanič, čo si nevážime alebo čo dokonca plánujeme vyhodiť nezapadá do definície veľkodušnosti. Keď sa dobrý biskup z príbehu vzdal svojich strieborných tanierov jeho domáca sa sťažovala, že to, čo jej ostalo nestojí za veľa. Že majú iba cínové taniere, ktoré majú čudný pach a že tie železné zasa pridávajú jedlu divnú príchuť. „Potom teda drevené taniere,“ hovorí rázne biskup Bienvenu.

No pravdou je aj to, že veľkodušnosť darcu ani neochudobňuje. Práve naopak, darca skrze ňu dostáva stonásobne viac. Jeho dobré skutky prinášajú ovocie v jeho vlastnom srdci, ako i v srdciach tých, voči ktorým bol veľkodušný.

Evanjelium je plné myšlienok, ktoré túto teóriu potvrdzujú. A jestvuje veľa tých, ktorí tieto myšlienky vyskúšali v praxi a zistili, že fungujú. Prvým bol sám Ježiš. Keď hovoril o tom, že „ak semeno nepadne do zeme a neodumrie, zostane samo, ale ak odumrie prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24), myslel tým predovšetkým sám na seba. Biblickí vedci hovoria, že na Ježišovom živote vidno dve výrazné fázy: tzv. galilejskú a jeruzalemskú. Počas galilejskej fázy si budoval svoju identitu, svoju víziu, svoje sny, ciele i myšlienky. Obrazne povedané: formoval sa ako zrno v klase na poli. Keď už bol sformovaný šiel do Jeruzalema, aby tam to, čo si sformoval obetoval. To zrno, ktoré si sformoval vložil do zeme, aby tam zhnilo a tak prinieslo niekoľkonásobnú úrodu. Ježiš sa mohol rozhodnúť nikdy neisť do Jeruzalema. No tak by ostal sám a jeho život by nepriniesol úrodu.[1]

Cesta Ježišova je pre cestu našu modelom. Niektorí sa pri zahľadení na seba a svoj život zľakneme možnosti, že by sme ho mali obetovať. A tak ostávame sami. Jaloví, neplodní, osamelí, bez ovocia. Sú však aj takí, ktorí sú odhodlaní čosi obetovať, no nemajú čo. Toto by bol prípad zrna, ktoré by bolo prázdne: len plevy. Z takého „zrna“ nevyrastie nič. To je obraz človeka, ktorý by sa rád obetoval, ale nič si nevybudoval, nič nemá. Zanedbal svoj rozvoj a získavanie hodnôt. Alebo nikdy k váženiu si skutočných hodnôt neprišiel. Napríklad: ako by to vyzeralo, keby urobil povedzme sľub celibátu človek, ktorý si neváži manželstvo, a ktorý pri pomyslení na to, že by sa ho mal zrieknuť necíti bolesť. Obeta zrieknutia sa manželstva a rodiny by v skutočnosti nebola žiadnou obetou. Lebo by sa nezriekol veci, ktorú si cení a pri zrieknutí ktorej cíti bolesť. No o­n sa zrieka jednej hodnoty pre inú hodnotu. V slobode, no v bolesti.

Čo je najväčším nepriateľom veľkodušnosti? Je to chamtivosť. No chamtivosť je skôr dôsledkom, než príčinou. Skutočnou príčinou je strach. Mnohí z nás sa bojíme dať, lebo si myslíme, že sami seba ochudobníme, alebo že nebudeme mať sami dosť a že sa tak dostaneme do núdze. Preto zhromažďujeme „na horšie časy“. A tie horšie časy nikdy neprídu. Jediné, čo príde – a to sú naozaj zlé časy – je závislosť na veciach a iných istotách časného rázu. Závislosť to je adrenalín. Keď človek nemá, spustí sa vylučovanie adreanlínu a on sa neuspokojí, dokiaľ nedostane to, čo nemá. Potom sa upokojí. No iba načas. Pretože koľko je vlastne dosť? Začne túžiť mať ešte viac. A stále viac.. A spustí sa bludný diablov kruh. Chamtivosť je jedna z najťažších závislostí, ktorá dokáže ľudí deformovať na nepoznanie. Veď či nemáme množstvo tragických príkladov (napríklad rozdelené rodiny kvôli dedičstvám)? Chamtivosť je podľa definície: prehnaná túžba po osobnej istote. No je ilúziou myslieť si, že chamtivosť súvisí s istotou. Pekne to vidíme na dvoch nasledujúcich príkladoch.

Vo filme Wall Street milionár finančník Gordon Grecko ospevuje nadšenými slovami chamtivosť pred učenlivým davom rovnako zmýšľajúcich biznismenov. „Chamtivosť je dobrá,“ hovorí im. Je „prirodzená, priama a zdravá.“ „Je tým, čo robí ekonomiku silnou.“ No Geckova úzkosť začne naberať na intenzite, keď sa mu začne dariť. Čím viac sa mu darí, tým silnejší pocit radosti cíti, no zároveň aj pocit úzkosti a neistoty. Až ho konečne porazí. Chamtivosť namiesto toho, aby ho viedla k pocitu osobnej istoty, ho priviedla nielen k osobnej a mravnej dezintegrácii, ale aj k strate finančného impéria, ktoré si chamtivosťou a hrabivosťou vybudoval.

Lev Nikolajevič Tolstoj píše o rovnako paradoxnom vzťahu, aký panuje medzi chamtivosťou a rozkladom v krátkej poviedke „Veľa pôdy“. V poviedke začuje diabol sedliaka Pachomia, ako sa plano chváli: „Daj mi iba pôdu a nebudem sa báť nikoho, ba ani samého čerta.“ Diabol sa rozhodne, že sa mu zjaví niekoľkokrát v nepoznaných podobách, a vždy mu ponúkne čoraz viac pôdy za čoraz menšiu cenu. Pri svojom poslednom príchode mu ponúkne toľko pôdy, koľko jej je bude schopný obísť medzi východom slnka a jeho západom. Cena: obyčajných 1000 rubľov. No ak sa mu nepodarí do západu slnka prísť tam, kde svoju obchôdzku začal príde o všetku pôdu.

Pachomius je vidinou, že bude vlastniť také veľké množstvo úrodnej pôdy úplne opojený. Na jednej strane začne rozmýšľať prakticky a rozvážne. Vie, že musí byť naspäť do západu slnka, preto sa snaží svoju obchôdzku logicky rozplánovať. No neresť chamtivosti ho neustále burcuje, aby pridával k svojej chôdzi viac a viac krokov… Situácia sa mu komplikuje. Po chvíli sa začne báť, že to nestihne. No chce čo najviac. Rozpúta sa v ňom boj, medzi tým, aby sa už začal vracať a tým, aby išiel ešte ďalej. Neustále presviedča sám seba: „Ešte je čas. Ešte som nezašiel až tak ďaleko, aby som sa nemohol vrátiť. Môžem ešte pokračovať.“

„Baškirovia na neho čakajú. Naozaj to stihne, no je totálne vyčerpaný. Skolabuje im pri nohách na srdcový infarkt. Diabol zamaskovaný do podoby starca sa rehoce: „Pochovajte ho“, nariaďuje, a Pachomiovi priatelia, Baškirovia, ho poslúchnu. Telo zgúľajú do otvoreného hrobu, ktorý nie je dlhší, ako je Pachomiova postava od hlavy po päty. Ako veľa pôdy človek potrebuje? Sarkastická odpoveď znela: „Nie viac, než mu treba na hrob.“

Veľkodušnosťou si človek rozširuje dušu. Chamtivosťou si ju sťahuje. Pascal vedel, že človek svoju pravú povahu vyjadruje nie tým, čo hmotného získa, ako napríklad pôda, ale svojou spiritualitu. Vo svojom diel Myšlienky píše: „Svoju dôstojnosť nemôžem hľadať v priestore, ale v schopnosti ovládať svoje myšlienky. Dôstojnosti nebudem mať viac, ak budem mať viac zeme. Za pomoci túžby po vlastníctve ma vesmír ovládne a zhltne, ako vták zrno. No svojim myslením ja môžem pochopiť a teda ovládnuť vesmír.“

Hmotné vlastníctvo k ľudskosti človeka nepridáva nič. o­no patrí do sféry „Ja-to“ vzťahu, ak by sme chceli použiť terminológiu Martina Bubera. Človek potrebuje veci, aby žil. No k tomu, aby bol človekom si potrebuje lepšie rozvíjať svoju duchovnú dimenziu vyjadrenú vzťahom „Ja-Ty“. Bez toho, čo vyjadruje slovo „to“ človek nemôže žiť, no „to“ samotné ho neurobí viac človekom.Inými slovami, potrebujeme veci, aby sme mohli žiť: pokrm, nápoj, strechu nad hlavou. No žiadna z týchto vecí nás neurobí viac človekom.

Vynikajúci švajčiarsky lekár a psychiater Paul Turnier píše o istom človeku, ktorý podobne ako Jean Valjean v náhodnom skutku veľkodušnosti našiel to, čo nemal: novú nádej a chuť do života. Bol na úteku pred nacistami, ktorí napadli jeho krajinu. Je vyhladovaný a smädný. Na ceste stretne potulného predavača koláčikov, no nemá ani haliera, aby si mohol čokoľvek kúpiť. Zrazu sa tam objaví jeden biedny žobrák, ktorý si pre seba kúpi koláčik. No keď vidí tohto muža, ako vyzerá a aký je vyhladovaný, dá mu ho. O­n sám zostane bez jedla. Pre muža to bol šok. Nielen, že sa nasýtil, ale našiel aj niečo iné, čo hľadal a čo potreboval ešte viac: pochopil,v čom spočíva podstata života naozajstnej duchovnej osoby. Toto bol v jeho živote rozhodný moment, ktorý z neho urobil lepšieho človeka.

Na tomto príklade vidíme to, čo vyjadruje podobenstvo o boháčovi a Lazárovi (Lk 16, 31). Biblisti hovoria, že nakoľko Lazár má svoje meno, my sa pri čítaní tohto príbehu nemôžeme indetifikovať s Lazárom. Môžeme sa identifikovať iba s osobami, ktoré meno nemajú. Iba takto tieto bezmenné osoby dostanú meno: naše meno. V podobenstve sme teda všetci boháči, nie Lazári. A je to naozaj pravda: v živote bude vždy jestvovať niekto, kto bude od nás chudobnejší. Vždy budeme mať dostatok príležitostí byť boháčmi, tak ako žobrák z Turnierovho príbehu. Žobrák sa tu stal pre vyhladovaného muža boháčom.

V jadre bytia každého človeka sa nachádza akýsi zákon prekypujúcej hojnosti, píše personalistický filozof Jacque Maritain.Veľkodušnosť, ktorá prýšti z toho jadra, ktorá ide omnoho ďalej, než požaduje bežná spravodlivosť, je obrazom veľkodušnosti Boha. Boh tvorí nie z povinnosti, ale z veľkodušnosti. A tak človek najužšie napodobňuje tvorivého Boha, na ktorého obraz bol stvorený, práve čnosťou veľkodušnosti. Spravodlivosť dáva, čo musí; to, čo tomu druhému patrí. Veľkodušnosť dáva aj čo nemusí. Boh nás nemusel stvoriť. Ani vykúpiť. Boh nám nie je dlžný nič. No predsa nás zahŕňa dobrodeniami deň čo deň. A toto je výzva aj pre nás.

Má však veľkodušnosť aj nejaké limity? Má. Treba pri nej dbať na slobodu a dôstojnosť človeka. Keď dávam, musím rešpektovať právo toho druhého moju veľkodušnosť prijať alebo ju odmietnuť. Ak jeho slobodu rešpektovať nebudem, potom sa voči nemu dopúšťam násilia. A je tu aj podozrenie, že veľkodušnosť používam ako svoju potrebu a nie pre potrebu toho druhého. Nie je totiž zriedkavosťou stretnúť sa s ľuďmi, ktorí sú prehnane veľkodušní no motívom ich veľkodušnosti je to, aby ich ľudia chválili, aby zaplnili v sebe dieru slabej sebaúcty, alebo aby sa dostali do priazne druhých.

Čo sa týka rešpektovania dôstojnosti toho, voči ktorému sme veľkodušní, ide tu o delikátny problém. Ani si možno neuvedomujeme, že veľkodušnosťou sa môžem stať nadradenými nad toho, komu pomáhame. My máme, o­n nemá. A keď mu dáme, zaviažeme si ho vďačnosťou. Núdznemu človeku tak dáme najavo, že je od nás závislý, a že sme to práve my, vďaka komu o­n žije, alebo sa dostal z problémov. Ba čo viac: ak máme z čoho, môžeme si kupovať ľudí pre seba na úkor tých, ktorí nemajú. Toto je viditeľné napríklad na tých, ktorí rozhodujú o finančných tokoch. Tí, ktorí majú finančné toky, majú moc. Tí, ktorí ich nemajú, nemajú ani moc. A finančné toky dokážu „zázraky“. Preto znakom skutočnej veľkodušnosti bude dať a zmiznúť. Seba samého z hry vynechať. Alebo človeka, ktorému dávam uistiť, že ja tam nechcem figurovať nijako. Človeku musí byť jasné, že som to urobil kvôli nemu a nie kvôli sebe.

Pravá veľkodušnosť je pekne vyjadrená v známej modlitbe sv. Ignáca z Loyoly: „Pane, nauč nás pravej veľkodušnosti. Nauč nás tebe slúžiť, ako si to právom zasluhuješ. Aby sme dávali a nepočítali, aby sme bojovali a nedbali na rany, aby sme pracovali a netúžili po odpočinku, aby sme sa obetovali a nečakali inú odmenu, ako to povedomie, že sme splnili tvoju svätú vôľu.“

·Ako veľkodušný vieš byť? Vieš sa nezištne deliť s tými, ktorí nemajú? Nie si chamtivý, hrabivý?

·Máš nejaké skúsenosti so silou veľkodušnosti: či už vlastnej alebo zo strany iných? Uznávaš, že veľkodušnosť robí zázraky?

·Ako si na tom s vierou v Božiu prozreteľnosť? Veríš, že Boh sa postará o tých, ktorí sú veľkodušní?

Pripravil: Milan Bubák SVD

[1] Samozrejme, toto je o Ježišovi len hypotetické vyjadrovanie, pretože u neho sa nenachádza „čo by, keby“, pretože jemu boli veci jasné a aj jeho formácia bola istá vopred, no tieto myšlienky sú namieste v súvislosti s nami, pretože Ježiš je vzorom pre nás.