22. Vzájomná láska

sekcia Odmeny lásky
Pondelok, 14. 5. 2007

„Kto štedro seje, štedro bude aj žať.“ (2 Kor 9,6)

Sme stále v sekcii odmeny lásky. To znamená hovoríme o tom, čo my – bez toho, že by sme si to výslovne želali, pretože láska nie je obchod – za lásku dostávame. Láska sa akosi automaticky, sama odmieňa tým, že poskytuje je darcovi radosť, pokoj, silua vnútornú slobodu. Toto všetko sú veľké dary. Život človeka obohacujú, formujú, usmerňujú a napĺňajú.

Od nepamäti platí zásada: ak chceš nájsť naplnenie, hľadaj lásku. O tom sme si konečne hovorili už minule, keď sme uvažovali o láske, ako darkyni života. Vedia o tom i tí, ktorí sa venujú práci so závislými ľuďmi. Závislý človek sa vo väčšine prípadov stane závislým preto, lebo jeho postoj k svetu je taký, že „Svet mi je dlžníkom!“ On sám nie je zodpovedný za svoj život. Iní sú. Iní sú zodpovední za to, či on má čo jesť, kde spať, či on chodí vo vypratom oblečení, či má dobrý prospech v škole, či sa cíti emocionálne vyrovnaný. Ak niečo z toho nie je, potom treba hľadať vinníkov. Nikdy tým vinníkom však nie je on sám. Keď ale iní nepristúpia na túto hru, začne byť manipulatívny alebo dokonca násilný. Ak ani to nezaberie, začne od reality utekať: začne sa dopovať niečím, čo mu pomôže potlačiť úzkosť, sklamanie, hnev, čo mu pomôže realitu nablokovať.

Preto prvou úlohou liečení závislých bude pomôcť im uvedomiť si, že sa za svoj život sú si zodpovední len oni sami a nikto iný. Iní ľudia im môžu pomôcť, ak ich o to požiadajú: ale to iba vtedy, ak majú na to chuť, ak majú čas, alebo energiu či prostriedky. Ak im pomôžu, treba sa im poďakovať, lebo nikto im to, čo pre nich urobil, neurobil preto, lebo musel, ale preto, lebo to chcel. Nikto, a to dokonca ani vlastní rodičia, keď je ich dcéra či syn dospelý, nemá povinnosť poskytovať mu službu.

Ak si toto závislí uvedomia, väčšiu čas liečby majú už za sebou. V inštitúciách, kde závislých liečia sa o to snažia tým, že ich výslovne vedú do situácií, kde by nielen sa o seba sami starali ale kde by sa dokonca oni starali o tých, ktorí to potrebujú, napríklad o hendikepovaných.

Inak v hnutí Anonymných alkoholikov (AA) som to videl tak, že keď sa niekde stretnú, koluje košík, do ktorého vyberajú príspevky na zaplatenie miestnosti, v ktorej sa stretávajú. Kedysi dávno, keď som pôsobil ešte v kostole sv. Ladislava, som umožnil členom tohto hnutia sa tam stretávať. Oni sami vyšli s tým, že chceli toto praktizovať. Ja som s tým nesúhlasil, pretože nie je obvyklé vyberať od stretiek poplatok za miestnosť v ktorej sa stretávajú. No vedúca AA mi to vysvetlila tak, že práve toto je jedna z vecí, ktoré majú pre nich terapeutický účinok: jednoducho nič nie je zadarmo. Nikto mi nie je nič povinný dávať ani umožňovať. Ak mi to umožní, potom som povinný to nejako odplatiť alebo sa mu revanšovať iným spôsobom. Bola to pre mňa novinka. Poplatok som nezobral, no nejako sme sa dohodli inak. Ale rezonuje mi to v mysle stále. Lebo je to naozaj zaujímavý princíp.

Nedávno sme aj v našom centre mali jedného mladíka, ktorý tu bežne nechodieva na naše akcie. Prišiel s tým, že on si tu môže robiť čo chce, lebo to tu je pre každého… a správal sa podľa svedectva koordinátorov dosť arogantne. Namieste by bolo sa ho opýtať, že či si je vedomý i svojich povinností. Lebo práva idú ruka v ruke s povinnosťami. Pre niektorých však toto si uvedomiť je ešte dlhá cesta.

Ľudia, ktorí toto pochopia a začnú to praktizovať zrazu však zistia ohromné veci. Ich život sa nielen odblokuje a uzdraví, ale začne byť zalievaný úžasnými darmi. Také je svedectvo spomínaných závislých. Keď sa začnú starať o nevládnych, začnú cítiť radosť pokoj, silu, energiu, inšpiráciu, kreativitu, slobodu a hlavne život. Sebec nič z toho nemá. Sebec je nešťastný človek, lebo životom ide ako sirota, ktorá má voči iným len výčitky, čo všetko by mu mali dávať a mu to nedávajú. Je zatrpknutý alebo zablokovaný. Je vo vzdore a v reakčnom postoji: „Nepotrebujem vás! Ja si vystačím!“ Samozrejme vo svojom vnútri je – ako sme to už toľkokrát spomínali – ako Zachej alebo Lévi – na mýtnici: zavretý, osamelý, zatrpknutý. Preto pre ľudí, ktorí túžia po šťastí a skutočnom sebanaplnení niet inej cesty iba láska.

Ale láska okrem toho, že automaticky toho, čo ju iným dáva odmieňa všetkými možnými darmi spôsobuje i to, že ju odmeňujú i ľudia. Príslovie, že nevďak vládne svetom, je pravdivé iba čiastočne. Pri všetkej vrodenej zábudlivosti a nevďačnosti ľudí, je jednako isté a prirodzené, že tomu, čo ich miluje, stokrát viac poskytnú pomoc, ako tomu, čo prejavil voči nim nenávisť alebo ľahostajnosť. Nikto sa necíti byť pobádaný čo len rukou pohnúť pre neláskavého človeka. Aj keď samozrejme – hlavne my, ktorí sme sa rozhodli nasledovať evanjelium – sme neustále pobádaní milovať aj tých, ktorí sú nemilovateľní, predsa nie je to ľahké ani prirodzené. Bežní ľudia to nerobia. Človeku, ktorý je sebec, ktorý nikdy nikomu nepomôže… obyčajne automaticky, spontánne nepomôžu. A možno ani vtedy nie, keď ich o to výslovne požiada.

Čo však znamená človek bez ľudskej pomoci? Čo znamená jednotlivec, keď sa mu postaví na účinný alebo tichý odpor celý svet? Človek je podobný skôr mravcovi než Bohu a sám neunesie nikdy dlho na svojich ramenách svet ako Atlas, nech by bol čo aký silný alebo mocný obor. Mnohí ľudia dosiahli veľmi málo aj napriek najlepšej vôli a vynikajúcim schopnostiam, alebo stroskotali iba preto, lebo boli príliš osamelí. Napoleon, Cézar a nejeden im podobný človek sa napokon zrútil aj so svojimi plánmi a dielami; ich históriu by bolo možno zakončiť slovami: „Človek sa môže zaobísť bez mnohých vecí, iba bez človeka nie.“ A tak človeku, čo chce vytvoriť a dosiahnuť veľké veci, nezostáva nič iné, ako najprv získať pre seba pomoc druhých. Jednoducho, musí mať lásku a ju ajpreukazovať. To sa vzťahuje na otca v rodine, na učiteľa a vychovávateľa v škole, na vodcu más, na reformátora v štáte, na kňaza a duchovného pastiera ľudu. I pre také triezve pole, ako uplatnenie sa vo vzdialených kultúrach, Livingston vytýčil zákon: „Iba ustavičné preukazovanie dobroty a dobročinnosti nám môže prekliesniť cestu v Afrike“. Samozrejme, toto je možné brať expanzionisticky a teda ako súčasť špinavej taktiky. Získať si naivných ľudí, aby som ich mohol ovládnuť. No nie každý, kto prenikal do týchto častí sveta mal expanzionistické úmysly. Boli i takí, ktorí ľuďom na týchto miestach chceli priniesť vzdelanie, nové poznanie, ľahší život, technológie. Alebo evanjelium, ako to robili misionári. A i títo sa presvedčili že bez pomoci domácich ľudí sa nedá v ničom napredovať a v ničom pokročiť. Alebo i teraz sa konajú mnohé výpravy !dobrodruhov“ (v dobrom zmysle) na rôzne divoké miesta sveta. Ak títo dobrodruhovia chcú byť úspešní, musia sa spriateliť s miestnymi, ktorí im pomôžu dosiahnuť ich cieľ.

Pravda, jestvuje aj náhradka lásky, ktorá môže zdanlivo konať rovnaké služby: pochlebovanie. „Kto nepociťuje nijakej lásky“, mieni napríklad Geothe, „musí sa naučiť pochlebovať, inak sa neuplatní.“ Lenže pochlebovanie alebo lichotenie je lož a tá má krátke nohy; s luhaním ďaleko nezájdeme, ani s ním vonkoncom nevystačíme. Pochlebovaním získame vplyv, ale ten sa nakoniec obráti v opak; táto sila poskytuje síce moc, ale tá sa jedného dňa ukáže ako slabosť. Ako napísal Dale Carnegie, lichotenie je lacná chvála. Jedna správna definícia znie: „Lichotenie je, keď vravíte človeku presne to, čo si on sám o sebe myslí.“ Ešte horšie: lichotenie je, keď niekomu rozpravám jedno a myslím si niečo iné. Lichotíme, keď sa chceme druhému zapáčiť, alebo keď si ho chceme získať pre svoje ciele. Samozrejme, toto nie je láska. Láska je v chvále, povzbudzovaní a v pozitívnej spätnej väzbe. No láska je pravdivá. Chválime, keď je čo. Povzbudzujeme, keď je za čo a k čomu.

Lichotníkov ľudia nemajú radi. Radi ich síce počúvajú, hlavne tí pri moci. O ľuďoch pri moci je známe, že sa obklopujú chórom lichotníkov a pochlebovačov. No je tu i paradox: aj keď tento chór spieva pekne, to čo spieva je lož a preto im ani ľudia pri moci neveria. Lichotenie a pochlebovačstvo skutočnú lásku ľudí neprodukuje. S lichotníkmi sa nedá vytvoriť komunita, v ktorej by sa každý cítil dobre. Komunita je možná iba s ľuďmi úprimnými a pravdivými, ktorí sa snažia praktizovať lásku.

Možno je namieste jasne si pripomenúť, že láska nie je taktika ani metóda. Láska je vlastnosť. To znamená, ak je človek človkom lásky, potom táto láska z neho automaticky sála, preniká všetko je správanie i všetky jeho úmysly. Takýto človek je ako lampa: svieti a nikoho zo svojej žiary nevylučuje. No človek lásky na rozdieľ od lamy neoslňuje ale snaží sa hľadať spôsoby, ktoré by boli pre toho druhého prijateľné a budujúce. V tomto zmysle môžeme hovoriť o láske i ako o taktike. Človek lásky hľadá taký spôsob, ako prejaviť lásku, ktorý by bol účinný a prijateľný. Medzi jeho spôsoby však nikdy nebude patriť pochlebovanie a lichotenie.

Skutočnú silu človeku dáva iba láska, silu kráľovskú, ktorá vládne a vedie, kúsok všemohúcnosti, ktorý vytvára veľké diela. To najlepšie a najkrajšie na svete by sa muselo zrútiť, keby sme odňali účasť na pomoci a práci, za ktorú pôvodcovia týchto diel vďačia verne oddaným spolupracovníkom.

Avšak nevyhnutné je získať si od ľudí nielen ich pomoc, ale – ako hlbokú a silnú potrebu duše – aj ich lásku a tým aj ich samých. Človek nie je rastlina, ktorá by mohla vyrastať aj v studenej osamotenosti pravekého sveta medzi ľadom a snehom. Človek je skorej rastlina, ktorá ráno, napoludnie a večer svojho života potrebuje teplé, priateľské slnko ľudskej blízkosti. „Zaiste,“ žaluje sa nejeden, „čo potrebujem, to dobre viem a cítim, ale na svete to nemám a nenachádzam: ľudia sú takí chladní, bez lásky, tvrdí a nespravodliví.“ Ajslnko sa raz žalovalo, ako mu hovoria, že zem tam dolu je často taká temná a neprívetivá; preto sa radšej ukrylo za husté mraky. No keď občas náhodou cez štrbinu mračien pohliadlo úzkym svetelným lúčom svojich veľkých, jasných, ohnivých očí dolu, zem sa naň začala jasne usmievať, radostne a vrelo, hoci bola zima. „Ak chceš byť milovaný“, hovorí pohan Seneca, „musíš najprv sám milovať.“ Dovoľ, aby z teba vyšiel slnečný lúč lásky, a hľa, iný, azda ešte krajší slnečný lúč vráti sa k tebe ako odmena; Stvoriteľ, ktorý nedá zahynúť ani nebesky čistému záchvevu prirodzeného svetla, ale – hoci aj po miliónoch rokov – premieňa ho z čierneho uhlia, z dreva lesov, z neviditeľnej sily rinúceho sa prúdu opäť na svetlo, tým skôr nedovolí zahynúť iskre lásky, ale dá jej vrátiť sa po rokoch, azda desaťročiach domov, do ľudského srdca, z ktorého vyšla.

Dovoľ rozozvučať v sebe tón lásky a on, ktorý dovolil stuhntému lesu a mŕtvemu bralu vrátiť zvuk v milej ozvene, on stvoril ľudské srdce takým, aby sa v ňom nestratil nijaký hlas lásky.

Udri na tón lásky a kdekoľvek je ľudská duša, stvorená večnou Láskou a je naladená na tón lásky a pre lásku určená, rozozvučí sa sama od seba.

Udri na tón lásky vo svojich rečiach, daj svojmu hlasu priateľský tón, daj svojim ústam priateľské slová a po dlhšom alebo kratšom čase vráti sa k tebe priateľské, dobrotivé slovo.

Udri na tón lásky pri svojom správaní a konaní a jedného dňa, keď to nebudeš ani čakať tvoj dobrý skutok odplatí nesmelý čin, skromná láskavosť alebo azda i veľká, dôležitá služba.

Udri na tón lásky vo svojich myšlienkach – dovoľ, aby sa tento zlatý hlahol sviatočného zvona rozniesol ďaleko po kraji tvojich myšlienok a nálad – a ani nebudeš vedieť ako a on prenikne ponad tvoj kraj a preleje sa do duše tvojho blížneho a aj v tejto, azda pochmúrnej ríši dá rozozvučať priateľským myšlienkam a náladám a odtiaľ sa vráti ako ozvena k tebe.

Pravda, niekedy sa vráti ozvena neskoro, veľmi neskoro. Je to nenávisť alebo odpor, nedorozumenie alebo zlý rozmar, čo spôsobuje jeho neskutočný zánik? Len odvahu! Malé slovo lásky často prehlušilo a premohlo často i najstarší predsudok alebo najprudkejšiu nevôľu. A ak nezvíťazí prvé slovo, vyslov druhé, tretie, nech zvuk zvonov dobrotivosti zaznie sedemdesiatsedemkrát… Láska je predsa mocnejšia, než nenávisť… Amor vincit omnia!

Môžeme zakončiť spomienkou na príbeh od spisovateľky Eleanor H. Porter Pollyanna. Pollyana bola malé dievčatko, ktoré sa ku každému správalo dobre, aj napriek tomu, že nie každý sa správal dobre k nej. Od toho sa zrodil aj termín pollyannizmus, ktorý poukazuje na naivitu ľudí, ktorí sa odplácajú dobrom za zlo a ktorí sa nikdy na nič nerozčúlia. Aj keď je na takomto postoji čo hodnotiť, predsa pollyannizmus by sme mohli zaradiť skorej medzi formy evanjeliového správania sa. Toto dievča nakoniec veľa ľudí svojím správaním sa zmenilo. Pri nej zmäkli aj tí najtvrdší.

Poznám veľa ľudí, ktorí sú podobní. Nie je to však preto, lebo by ich formoval pollyannizmus, ale Kristus. Sú to ľudia, na ktorých jasne vidieť, čo robí ideál lásky, keď sa mu človek oddá. Sú to ľudia, ktorí nielen milujú, ale sú i milovaní.

1. Máš nejaké skúsenosti s touto myšlienkou: To znamená, že by sa ľudia začali správať dobre k tomu, ktorý sa k nim správa dobre? Uveď príklad. Trocha si ho rozanalyzuj.

2 Aký je podľa teba rozdiel medzi taktizovaním a láskou za účelom, aby sme si naklonili ľudí?

3. Veríš, že ideál lásky, to znamená pozitívneho a ústretového správania sa voči ľuďom je i dnes možný? Aké sú tam hranice, aby človeka a jeho dobrotu iní ľudia nezneužívali?