23. Božia láska

Dnešná téma nás posúva do hĺbky. Sú veci, ktoré každý nepochopí, a preto je zbytočné niektorým ľuďom o nich hovoriť. Človek musí mať na ich vnímanie isté predispozície. Ak ich nemá, potom im buď nerozumie, alebo sa mu zdajú smiešne. To je dôvod, prečo jedni ľudia za hlboké náboženské ideály zomierali, kým iní sa z nich vysmievali ako z hlúposti. Na tejto úrovni je väčšina tém, o ktorých tu počas týchto našich pondelkových stretnutí pojednávame. Vy, ktorí sem pravidelne chodíte, vydávate svedectvo, že sú to témy, ktorým nielen rozumiete, ale vás i hlboko priťahujú a fascinujú. Aj keď cesta k ich nasledovaniu môže byť ešte dosť dlhá.

Dnešná téma nás však posúva ešte hlbšie, než boli témy, o ktorých sme si hovorili doteraz. Napríklad, keď sme si hovorili minule o tom, že človek, ktorý iných miluje bude akosi prirodzene predmetom lásky aj iných; to je zrozumiteľné. Alebo, že láska nám dáva život či múdrosť. Aj to je zrozumiteľné. No dnešnú tému nemusia byť schopní naplno oceniť ani ľudia, ktorí sú naladení na veci hlboké. Dnes si budeme hovoriť o tom, že ten, kto miluje stáva sa Božím miláčkom; to znamená: toho i Boh miluje a zahŕňa ho svojím požehnaním.

Mnohí túto dôležitú myšlienku však nedokážeme oceniť z mnohých dôvodov. Jednak preto, že akosi príťažlivejšie nám pripadá to, že ak budeme milovať my, budú ľudia milovať i nás. Alebo že za lásku dostaneme alebo v láske získavame život alebo múdrosť. No to, že za svoju lásku dostávame lásku Božiu, nám nepripadá zatiaľ až také silné.

Iní praktizovanie lásky vnímajú len v akýchsi čisto prirodzených, filantropických, humanistických termínoch. „Milujeme preto, lebo to je dobrá vec“, povedia si, nie preto, že by sme si za to získavali Božiu priazeň.

A sú aj takí, ktorí možno túto tému nepokladajú za až tak dôležitú preto, lebo vedia, že Boh miluje každého tak či tak, a že jeho láska sa neriadi tým, čo robí človek. Boh miluje plnou láskou aj najzarytejšieho hriešnika. Prečo potom vnímať jeho lásku za našu lásku, ako čosi špeciálneho?

Ako by sme im odpovedali? Tým prvým by sme mohli oponovať tým (alebo skorej odporúčať), že by sa mohli posunúť trocha viac do hĺbky. Že vlastne všetko na zemi, čo má zmysel, tento zmysel má len preto, lebo nám to v konečnom dôsledku prináša do nášho života viac Boha. Ako hovorí evanjelista Ján, Boh si v nás cez našu lásku k nemu a k blížnym (čo vyplýva z kontextu celej jeho reči) robí príbytok (Jn 14, 23). A aj keď spoločenstvo s ľuďmi je veľmi dôležité, všetko je to napojené vlastne hlavne na spoločenstvo s Bohom. O tom je náš život, o ničom inom. Ako hovorí sv. Ignác vo svojom princípe a fundamente: „Človek je stvorený, aby chválil Boha, nášho Pána, vzdával mu úctu a slúžil mu, a takýmto spôsobom si spasil dušu; a ostatné veci na povrchu zeme sú stvorené pre človeka, aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ, pre ktorý je stvorený.“ Či to chápeme alebo nie, najdôležitejšie je naše spoločenstvo s Bohom. Aj keď to môže vyznievať akokoľvek sebecky, nie je to sebecké. Je to skorej o pokore: chceme sa rôznymi spôsobmi napájať na Boha, ktorý je náš počiatok i cieľ, náš zmysel a hlavný motív nášho života a všetkých našich projektov a aktivít. Pre to, a iba pre tento motív robíme všetko to dobro, ktoré robíme. Ak my zachovávame Ježišove príkazy a medzi mini najhlavnejším je príkaz lásky, potom sa medzi nami a ním vytvára intímne spoločenstvo. Je tam akýsi vzájomný prienik. Je tam „vlastnenie“ Boha.

Na túto námietku naväzuje aj druhá námietka: tých, ktorí milujú na základe humanistických postojov a hovoria, že to stačí. A vlastne, že presne toto je pravá láska. Títo ľudia sa v skutočnosti preceňujú. Rád by som videl človeka, ktorý celý život dokáže milovať iných ľudí nezištnou láskou, hlavne ľudí, ktorí často jeho lásku nepochopia, alebo ho odmietnu, ba dokonca sa mu za jeho lásku odplatia násilím a agresivitou. To nie je zriedkavé. Zo života sv. Klementa Máriu Hofbauera je známe, ako mu raz jeden človek, keď vyberal na chudobných napľul do tváre. Svätec mu na to odpovedal: „To bolo pre mňa a teraz niečo prispejte pre chudobných.“ Taká pokora sa v prirodzenom poriadku nenosí. Môže byť výsledkom len Božej milosti. Toto bolo však zo strany neprajníka, no čo ak takéto niečo vyjde zo strany toho, ktorý je sám prijímateľom našej lásky? Matka Tereza zriadila pre svoje sestry každodennú hodinovú adoráciu pre eucharistickým Kristom, aby tam hľadali riešenie svojich frustrácií a negatívnych postojov zo strany tých, ktorým slúžia a aby tam čerpali silu a inšpiráciu do ďalšieho snaženia sa. Humanizmus funguje len dovtedy, kým to všetko dáva zmysel. Vlastne, kým je to všetko postavené na princípe akejsi spravodlivosti: „Ja dávam, ty prijímaš. Ja som tvoj darca, ty si obdarovaný a teda mal by si si to vážiť…“

Tu si dovolím vysloviť jednu myšlienku, ktorú si ja osobne myslím. Vo svete máme mnoho humanistických programov, no mám dojem, že väčšina z nich, ak nie každý sa buď míňa cieľa, alebo je zlatou baňou pre mnohých, ktorí sú do neho zapojení, alebo je síce na začiatku možno založený z čírych dôvodov, no po čase sa celkom zhumpľuje. Možno sú i výnimky, no rád by som im veril. Nehovorím, že každá humanitárna organizácia je podobná. To by som ubližoval mnohým úprimne zmýšľajúcim a do práce s ľuďmi naplno zasadeným ľuďom, no aj napriek tomu neverím, že im to (ich nadšenie) vydrží natrvalo.

Ešte za čias totality r. 1975 vyšla u nás knižka, ktorá bola prekladom pôvodnej knihy z ruštiny, volala sa Odpovede veriacim a napísal ju Vladimír Mezencev. Bola to veľmi zvláštna knižka, jej fundamentálny postoj bol taký, že „my neveriaci ideme odpovedať úbohým veriacim, ktorí majú v mysli tmu a preto im treba veci vysvetľovať“. Aj keď samozrejme dialóg je vždy namieste, predsa jej efekt bol opačný. Vyvolala ako protireakciu napísanie knihy, ktorá ostala však iba v samizdatovom vydaní s názvom Odpovede neveriacim. Aj keď nemyslím, že neveriaci sú ignoranti (mám veľa známych neveriacich, ktorých si vážim), predsa sa mi zdá, že obe tieto knihy dokázali jedno: že neveriaci je ako hendikepovaný. Má síce veľa schopností, ale sú veci, ktorých nebude nikdy schopný. Veriaci nie je ochudobnený o nič. Neveriaci však je ochudobnený o pohľad večnosti, ktorý jediný je hodnotný. Keď bol nedávno u nás kardinál Tomko na svojej prednáške povedal takúto vetu (kohosi citujúc): „Ak by nebolo Boha, človek by si ho musel vymyslieť. Bez viery sa totiž žiť nedá.“ Pre nás, veriacich, je samozrejme Boh realita, my sme si ho nevymysleli, a preto veriaci človek je nezmar. Ktosi sa raz vyjadril takto: „Medzi veriacim a neveriacim je takýto rozdiel: obaja kráčajú ruka v ruke týmto životom a tešia sa rovnakým veciam. No keď neveriaci povie «Ja som už prišiel», neveriaci mu odpovie «Ja ešte pokračujem ďalej».“ A vlastne iba večnosť je to, čo dáva odpoveď na tie najťažšie otázky nášho života. Podľa mňa, viera nikomu nič neuberá. No nevera uberá veľa. Samozrejme, nehovorím o tých, ktorí vnútorne nedokážu byť veriacimi; poznám aj takých. Ako je to možné, neviem. Niekedy je to všetko zastreté tajomstvom. Títo ľudia sú však v očiach Božích jeho. Škoda však, že nemôžu vedome a naplno vychutnávať Jeho prítomnosť vo svojom živote.

 A čo tí tretí, ktorí tvrdia, že Boh nás aj tak miluje naplno, či my milujeme alebo nie? V princípe majú pravdu. Lenže, ako vysvetliť slová Ježišovej o odstupňovanej láske Božej voči rôznym ľuďom, ktoré sa nachádzajú na mnohých miestach evanjelií? Za všetky napríklad, že ako my odpúšťame tak bude i Boh odpúšťať nám. Ak by to bolo tak, že nech robím čokoľvek, Boh i tak bude milovať a požehnávať, lebo nemôže robiť opak, je veľmi zradné, lebo nás vedie k pasivite a ľahostajnosti nielen k sebe navzájom, ale i voči Bohu. Pravda je trocha iná: toho, čo sa snaží, čo miluje, čo koná skutky lásky… toho Boh naoplátku miluje špeciálnym spôsobom. Ten sa stáva vyvoleným, Božím miláčkom. A nielen tu na zemi. „Aj keby tón lásky nenašiel nikde na zemi ozvenu, našiel by ju iste v nebi. A aj keby ľudia odplatili každé dobré slovo posmechom a každý kúsok chleba kameňom, Boh sa odmení za všetko tým najvzácnejším a najlepším, svojou láskou. Keď sa navzájom milujeme, Boh je v nás!“, hovorí benediktín Bonifác Wöhrmüller.

Keď Boh miluje všetko a všetkých, v určitej miere aj toho posledného zločinca, nebeský Otec zaiste miluje najviac tých, čo sa svojím dobrotivým myslením a konaním osvedčia ako naozajstné deti večnej lásky, ako deti Božie. A Syn dozaista hľadí osobitnou láskou na tých, ktorí plnia najväčšie želanie jeho srdca, jeho obľúbené slovo; týmto platí najviac jeho prisľúbenie: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske“ (Jn 15, 10). Napokon nemal by Duch Svätý, duch veľkej lásky v Bohu, prejavovať k tým, ktorí majú ducha z jeho ducha, oheň z jeho ohňa, lásku z jeho lásky osobitnú špeciálnu náklonnosť? Títo ľudia majú osobitné miesto v srdci trojjediného Boha a zasa naopak, trojjediný Boh s obľubou prebýva v ich srdci. „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Šťastní ľudia, pri ktorých neviditeľne stojí, popri ktorých kráča, a v ktorých prebýva Božia láska; nech sú kdekoľvek, či spia alebo bdia – získali najlepší podiel tohto sveta, hoci by boli najchudobnejší, najjednoduchší, najmenší.

O tom nás presviedča množstvo šľachetných ľudí, ktorí toho nemajú veľa, ba často sami žijú v núdzi, no dokážu vždy nejakým praktickým spôsobom myslieť na druhých. Odmenu od nich nečakajú. V ich čistých očiach a čírom duchu je však viditeľné, že sa tešia Božiemu požehnaniu. O jednej takej žene z Južnej Afriky rozpráva verbista John Fullenbach: „Bolo mi povedané, aby som navštívil Mama Zibi v jej domčeku. Dopočula sa o mojich prednáškach a chcela ma vidieť. Bola aspoň 100 ročná. Pamätala si dokonca ešte na vojnu s Anglickom. Počas celého svojho života bola jednoduchou africkou slúžkou. Jednu vec však poznala veľmi dobre: Sväté Písmo. Každý deň si z neho čítala a veľa úryvkov vedela naspamäť. Keď som ju navštívil bola veľmi chorá. Každú chvíľu mohla zomrieť. Amputovali jej obe nohy kvôli silnej cukrovke. Myšlienka mojich prednášok sa jej páčila. Pozrela sa na mňa pozorným pohľadom a povedala mi veľmi láskavým spôsobom: „Páter Ján, ďakujem vám, že sme ma prišli navštíviť. Chcela som vám dať vedieť tajomstvo Svätej knihy, ako som ho ja sama počas svojho dlhého života pochopila: jediné, čo sa ráta, je láska. Jedine láska môže vykúpiť svet.“ Bol som hlboko dojatý. Tu je žena, ktorá zakúsila tie najnižšie možné formy pokorovania a ponižovania, akých sa žene v Južnej Afrike dostáva. Súčasťou jej života bolo toľko tragédií a utrpení! Jej manžela zastrelili, jej dvaja synovia stratili svoje životy vo vzburách, ona bola celý svoj život chorá a snažila sa zarobiť si na živobytie vykonávaním všetkých možných druhov tej najnižšej práce. Nebolo však v nej ani zrniečko trpkosti a mrzutosti. Jej tvár bola jednou z najpokojaplnejších tvárí, aké som v svojom živote len stretol. Jediné, čo mi chcela povedať, bolo tajomstvo Svätého písma: láska je jedinou dôležitou vecou v celom vesmíre.“ Myslím, že takými ľuďmi je posiate i naše Slovensko – a nie je ich málo.

Mnohých z týchto ľudí by dnešný svet nepokladal za špeciálnych Božích miláčikov. Napríklad podľa utrpenia, ktoré prežila počas celého svojho života Mama Zibi, by sme predpokladali opak. No to je paradox života Bohom požehnávaných ľudí. Navonok sa môžu zdať ako možno Bohom prekliati, no vnútorne sú naisto Bohom požehnávaní. Ten vonkajšok posudzujú iní ľudia, vnútro si posudzuje človek sám. A konečne, všetko vidno na ovocí: hlavne na pocite vnútorného pokoja a vyrovnanosti. Túto paradigmu nájdeme i na mnohých stránkach v Písme, napríklad príbeh Jóba, alebo Tobiho, ktorý za lásku k ľuďom stratil zrak a dostal výsmech, dokonca i vlastnej manželky (Tob 2ff). No jeho príbeh nás vedie ďalej a nakoniec sa pred nami život Tobiho (i Jóba) ukáže ako skutočne požehnaný.

Ostatne, láska Božia nie je pre ľudí, ktorí ju dostávajú tak úplne neviditeľná; často sa viditeľne prejaví v podobe nápadného Božieho požehnania. Neraz až bije do očí, ako na tých, čo sú priveľmi chudobní na lásku, striehne na ich ceste katastrofa, ako sa odrazu z výšky svojej vážnosti a šťastia rútia do chudoby a potupy a veľakrát do veľkých a ťažkých hriechov – opustilo ich Božie požehnanie a milosť a ako varujúce príklady ukazujú sa pri ceste všetkým, čo tadiaľ prechádzajú. A naopak, často sme spozorovali, že Boh dobrotivých ľudí nikdy úplne neopustil. Už žalmista sa nad tým zamyslel: „Blažený, kto pamätá na bedára; v deň nešťastia ho vyslobodí Pán. Pán ho bude chrániť, zachová ho nažive, urobí ho šťastným na zemi a nevydá ho nepriateľom napospas. Na lôžku bolesti Pán mu pomoc poskytne, v chorobe sníme z neho všetku slabosť“ (Ž 41, 1-4). Áno, Pán povedie dobrotivého človeka často očividne od šťastia k šťastiu. A iný hlas Písma hovorí ešte nástojčivejšie: „Požičiava Pánovi, kto sa nad chudákom zľutúva, a on mu jeho dobrodenie odplatí“ (Prís 19, 17). Svätý muž, ktorého chceli chváliť pre jeho štedrosť, odvetil: „Tými istými dverami, kadiaľ vychádza almužna, vchádza Božie požehnanie!“

Lež najdôležitejšie je, ako Boh vedie takého človeka nielen od vonkajšieho šťastia k vonkajšiemu šťastiu, ale ešte častejšie vnútorne od milosti k milosti, hoci to ani sám nespozoruje. Keď si veľkí svätci zachovali veľké milosti svojho života a nové ešte získali, stalo sa tak dozaista pre ich nežnú, hlbokú bratskú lásku.

A napokon dobrotivý človek si v duši uvedomí neviditeľnú lásku svojho Boha ako jeho blízkosť, ako sme si to už povedali. Božia blízkosť je najväčšie citeľné šťastie, najvyššie prežívanie šťastia na tejto zemi; keď v našej duši vyjde toto slnko šťastia, zblednú pred ním všetky ostatné radosti, ktoré sme kedy poznali.

Toto je tá hodina, v ktorej sa splnili Spasiteľove slová: „Ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Jn 14, 21). Také výhody slnka sú prednosťou božskej odmeny za bratskú lásku. „Kto miluje svojho brata, ostáva vo svetle“ (1 Jn 2, 10). Stačí jedno malé slovíčko, alebo nepatrný skutok svätej bratskej lásky – a už zdiaľky zažiari do oblasti duše nebeský lúč radosti. A keď budeme preukazovať takú lásku dlhý čas, alebo vykonáme veľké dielo dobrotivosti, opäť sa v našej duši zaskveje nedeľné ráno. Niet lepšieho prostriedku dostať sa z noci do svetla, z diaľky od Boha k jeho badateľnej blízkosti, než keď nejakému človeku preukážeme božský úkon lásky.

Nad nami neviditeľná Božia láska, okolo nás badateľné Božie požehnanie, v nás cítiteľná Božia blízkosť – opravdu: „Dobrá, natlačená, natrasená, vrchovatá miera“ (por. Lk 6, 38) Božej odmeny a lásky.

1. Ako v tebe, rezonuje dnešná téma?

2. Nepoznáš i ty ľudí, ako je Mama Zibi? Čo pre teba znamenajú?

3. Zažívaš i ty vo svojom živote Božiu priazeň o požehnanie? Ako sa to prejavuje? Ak nezažívaš, prečo?