23. Rimanka

sekcia Vzory lásky

Pondelok, 28.4.2008

Medzi mocným ľudom Ríma, ktorý bol často drsný a neúprosný k iným a mal vo svojom znaku vlčicu, vychovalo náboženstva Baránka naozaj šľachetných a dobrotivých ľudí. Nezabudnuteľné sú mená Pavly a Fabioly a okrem mena ich starej matky osobitne meno mladšej Melánie.

Ako dieťa slávnej rodiny Valériovcov bola dedičkou nesmierneho bohatstva. Dedičstvo jej predkov však neurčilo jej ďalší život, ale dedičstvo ktoré dostala od Krista, veľká bratská láska. Pod vplyvom tejto lásky sa Melánia utiahla spolu so svojím manželom, ktorý mal s ňou nielen spoločnú krv Valérovcom, ale aj Kristovho ducha na malý vidiecky majetok na Apijskej ceste. V jednoduchej prívetivosti tu obaja slúžili početným hosťom a cudzincom a ich ruka bola vždy otvorená všetkým trpiacim a utláčaným. Tam sa stalo aj niečo, čo dovtedy nebolo nijako prípustné v rímskom dome: otroci a otrokyne sedeli spoločne so svojím pánom; členom senátu a svojou paňou, priateľkou cisárovnej. Ba ešte viac: spomedzi tisícov otrokov všetkým dali slobodu, čo si ju želali. Všetky obrovské majetky, ktoré Melánia vlastnila v Itálii, na Sicílii, v Španielsku a Afrike a ktorých ročný výnos dosahoval milióny, v priebehu rokov úplne popredali a rozdali chudobným, takže napokon sa Melánia aj spolu so svojim manželom stali úplne chudobnými. Táto silná žena striasla zo seba nesmiernu krivdu mnohých generácií, ktorú prechovával vo svojom vnútri antický spoločenský poriadok so svojim otroctvom a feudalizmom. Keď Melánia 31.decembra 437 zomrela, znova sa splnilo Pánovo slovo: Kráľovstvo nebeské sa podobá kupcovi, čo zhŕňa vzácne perly. No keď našiel veľmi cennú perlu, odišiel, predal všetok svoj majetok a kúpil si ju – perlu veľkej lásky a večnej blaženosti.

Dobrovoľná almužna jednotlivých ľudí je a vždy zostane cestou, ktorá nikdy nesmie celkom spustnúť.

Po tejto ceste treba dnes ísť však opatrnejšie, ako za predošlých čias; chudobnému treba naozaj zaopatriť radšej prácu ako zlato; chudobe treba radšej predchádzať, ako jej odpomáhať; robotníkom treba radšej preukazovať spravodlivosť, za ich prácu poskytovať primeranú mzdu, zmenšovať nebezpečenstvá pre telo a život a rodiny sociálnymi a zdravotníckymi opatreniami, než dávať almužnu chudobnému, vyhladovanému, zrobenému. To znamená radšej treba hľadať koreň biedy a chudoby a tú riešiť, ako sa zameriavať len na jeho dôsledky. Známe príslovie to vyjadruje takto: „Nedávaj núdznemu rybu. Nauč ho chytať ryby. Ak mu dáš rybu, nasýtil si ho na jeden večer. Ak ho naučíš chytať ryby, nasýtil si ho na celý život!“ Ale aj napriek múdrosti týchto opatrení, predsa sa vždy sa vyskytnú okolnosti, kedy sa protiklad medzi chudobnými a bohatými dá vyrovnať iba tak, že bohatý prejde k chudobnému po moste almužny.

Veď srdce napomenie v pravý čas tých, čo vlastnia bohatstvá tohto sveta, len si ho [srdce] nesmú uzavrieť, keď sa ono chce otvoriť. Nesmú ho uzavrieť námietkou, že sociálne pomery sú už také od nepamäti a nedajú sa zvrátiť. Toto je starozákonná argumentácia: ľudia boli presvedčení, že ak je niekto chudobný alebo sa mu nedarí, je to znak, že Boh ho nepožehnáva, že nie je v Božej priazni. Prečo by sa potom o takéhoto človeka mali zaujímať oni? No toto nie je kresťanský postoj! Rozhodne nie je úmyslom Boha, aby boli jedni chudobní a druhí bohatí. Priepasť medzi ľudí priniesol hriech: chamtivosť jedných, lenivosť druhých, nešťastie ďalších, nerozumnosť možno našich predkov, neschopnosť deliť sa, a podobne. No nie všetko čo je, má tak aj zostať. Duch Boží nie je duchom nečinnosti, ale je večne tvorivý a pretrvávajúci. Duch Boží chce revolúcie – revolúcie v pravom zmysle. Duch lásky chce pretvoriť svet; chce ho zlepšiť; to je jeho bezpodmienečná vôľa, aby slovo, ako slovo istého autora nezostalo nijakou klamnou frázou: „Zem sa má stávať zo dňa na deň nebeskejšou“.

Nesmieme si srdce zavrieť ani námietkou, že bieda a chudoba musí byť na zemi stále. Zaiste, chudoba bude vždy, ale nesmie byť stále toľko chudoby. Chudoba na svete sa má zmenšiť o kúsok, o ktorý ju môžeš ty zmenšiť. Tu je hladné dieťa, ktorému by si mohol podať kúsok chleba, tu je chorý, ktorého by si mohol ošetriť, tu je nezamestnaný, ktorému by si mohol obstarať miesto: teda,pomáhaj, pomáhaj! A teš sa, že môžeš aspoň trochu zmierniť tyraniu chudoby. Nedajme sa uchlácholiť myšlienkou, že si chudobní už navykli na svoje položenie, na svoju jednoduchú stravu, na svoju úzku izbičku, na svoje prosté šaty a že by ani inakšie nevedeli žiť. Pravda, chudobní nepoznajú všetky potreby, ktoré poznáme my; inak by bola ich chudoba neznesiteľná, ale jednako cítia hlad, zimu, tesnosť svojho bytu a tvrdosť boháčov.

Napokon nedajme sa premôcť ani pochybnosťami, že almužna chudobných demoralizuje, robí ich neúprimnými, ľstivými, nečestnými, štítiacimi sa práce. Dávať almužnu, hovorí Fichte, znamená kupovať si vlastnú dušu. I keď má almužna svoje nebezpečenstvá, sú tu na to, aby sme sa ich varovali a ich obchádzali. Práve naopak, almužna poskytovaná v duchu kresťanskom, nezmierňuje iba pozemskú biedu, ale ušľachtilý, vznešený zjav dobročinnej lásky pozdvihne aj ducha z jeho skľučujúcej biedy k svetlu a nie je kúpením, ale vykúpením vlastnej duše. S almužnou ide ruka v ruke pôst.

Pre Ježiša bol pôst vecou, s ktorej mali vždy osoh chudobní. Preto často odsudzoval pôst, alebo almužnu či modlitbu, ktoré si boli zmyslom iba samé pre seba, alebo ktorých cieľom bol iba obdiv zo strany druhých.

Vzťah medzi postením a almužnou je veľmi viditeľný hlavne v patristickej literatúre. Zdalo sa, že „otcovia vedia najlepšie“, čo Ježiš myslel pod pôstom. Hermasov Pastier napríklad píše: „V deň, keď sa postíš neokúsiš nič, iba chlieb a vodu; a po spočítaní koľko si ušetril na jedle, ktoré by si bol v ten deň jedol, túto sumu dáš vdove, alebo sirote, alebo nejakému inému človeku, ktorý je v núdzi a takto preukážeš pokoru mysle. Takto si potom ten, kto dostal plody tejto tvojej pokory môže naplniť svoju dušu.“ (3.5.3).

Pre iného cirkevného otca, Jána Zlatoústeho, nebolo postenie bez almužny vôbec žiadnym postením. Origenes žehnal tých, ktorí sa postili, aby tak „poskytli pokrm chudobným.“ A pre sv. Augustína ak človek, ktorý sa postil nedal niekomu inému to, čo svojím pôstom ušetril, tento človek bol obyčajným držgrošom. Postil sa len preto, aby ušetril.

Myslím, že aj medzi nami je dosť takých, ktorí sa rozhodujú často pre pôst: či už počas pôstneho obdobia, alebo ako dôsledok mariánskej úcty ovplyvnení povedzme spiritualitou Medžugoria, alebo jednoducho ako dôsledok prehlbovania si svojho duchovného života. Pôstom môže byť čokoľvek: odriekanie si jedla, napríklad pôst o chlebe a vode, či iných vecí ako napríklad cigariet, kávy, návštevy kina, dopraveného prostriedku (namiesto toho ísť peši) a podobne. Môže to byť však aj naopak: nie odriekanie, ale robenie niečoho, čo sme doteraz nerobili. Postenie môžeme robiť z mnohých dôvodov. Napríklad vedome to bude preto, ako sme si to už naznačili, lebo je napríklad práve pôstne obdobie, alebo sa chcem zapojiť do výziev konkrétnej spirituality. No kdesi v podvedomí budú možno aj iné motívy: napríklad snaha schudnúť, alebo snaha o vybudovanie si pevnej vôle a disciplíny. Toto sú bezo sporu šľachetné motívy, no sú ešte ďaleko od motívu, ktorý odporúča Ježiš: pôst pre chudobných.