25. Nebo

„Tvoja odmena bude veľmi veľká!“ (Gn 15,1)

Dostávame sa k poslednej téme v tomto akademickom roku k téme neba. Hoci je špecifikovaná tým, že sa nachádza v kategórii Odmeny lásky, predsa nebude asi problémom, keď si o nebi pohovoríme trocha zoširša. Ide totiž pre veriaceho človeka o definitívny cieľ jeho života a tak teda i o definitívnu motiváciu pre jeho skutky a takisto definitívnu optiku v pohľade na všetky jeho rozhodnutia počas jeho pozemského života. Sv. Alojz ako mladý jezuita mal pri svojich životných voľbách základné kritérium: „Čo mi to osoží pre večnosť?“ Ak mu to pre večnosť osožilo, rozhodol sa pre to. Ak nie, nerozhodol sa. Optika večnosti je skutočne veľmi dôležitá.

Sú samozrejme ľudia, ktorí túto optiku nepoužívajú. Nebudeme sa zaoberať ich dôvodmi. Všetko je to však v skutočnosti vec priorít, a vlastne múdrosti. V chápaní toho, čo je dôležité, a čo nie je, človek rastie celý život. Keď sa pozrieme i my, každý jeden z nás, na svoj život zistíme, že priority sa i v našom živote menili a menia. Žiaľ nie vždy nevyhnutne k lepšiemu. Ale mnohoráz je to naozaj k lepšiemu. Veci, ktoré sme si zvykli kedysi veľmi vážiť, za ktoré by sme boli dali i to posledné, zrazu stratili pre nás príťažlivosť. Začali sme ich pokladať za smeti. A naopak veci, ktorými sme pohŕdali, sa nám stali veľmi dôležitými. Všetko je to o múdrosti alebo hlúposti, o chápaní alebo nechápaní, o videní alebo nevidení. Božie slovo hovorí o ceste od nevidenia k videniu, ako podstate duchovnej cesty. A správne chápanie priorít je naozaj o videní.

Duchovný človek, ak toto ešte chápe, prosí Boha, aby ho on sám viedol tak, niekedy dokonca až hoci i „násilne“, aby to, pre čo sa rozhodne bolo len to, čo je naozaj dobré, aj keď to v tej chvíli nechápe. Nedávno som sa dobre pobavil, keď za mnou po jednej mojej kázni prišlo jedno mladé dievča a hovorí mi – samozrejme zo žartu – „Od dneška sa nemodlím Otčenáš. Už viem, prečo sa mi nedarí!“ Hovoril som totiž o zmysle (jednom z možných) prosby v Otčenáši: „Neuveď nás do pokušenia!“ V nej prosíme Boha, aby nám do života nikdy neposlal vec, ktorá by nás odviedla od neho. Napríklad postavenie, majetok, miesto… Nejde o hriešne veci. Mnohí ľudia tieto veci zvládavajú hravo. No je možné, že my ich nezvládame. Aspoň nie nateraz. Preto prosíme Boha (resp. dávame mu slobodu), aby rozhodol, že nám nedá to, o čom si myslí, že nás to odvedie od Neho. A tak sa môže stať, že mnohé naše frustrácie sú možno výsledkom našej vypočutej modlitby. Teda optika neba je pre veriaceho človeka najpodstatnejšia.

Čo je to nebo? Nebo nie je niečo nové, úplne nepoznané. Už tu na zemi máme veci, ktoré nám ho pripomínajú. Boh nám už počas nášho pozemského života udeľuje dary, ktoré pripomínajú nebo. No všetky sú iba závdavkom a predtuchou tých, ktoré nám dá Boh po skončení života, ktoré my súhrnným slovom nazývame nebo. „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta“ (Mt 25, 34), hovorí Písmo.

Čo je nebo? Nebo je v prvom rade blaženosť. Čo si predstavíme, keď počujeme slovo blaženosť? Niečo, čo nám spôsobuje dobrý, príjemný pocit. Blaženosť cítime, keď napríklad vychutnávame príjemný kúpeľ po unavujúcom dni. Alebo keď sme s príjemnými ľuďmi. Alebo keď vychutnávame dobré jedlo. Blaženosť cítime, keď sa zdržiavame na miestach, ktoré sú nám príjemné. Toto všetko a ešte mnoho iných vecí je blaženosť. No na zemi, žiadna blaženosť nie je trvalá ani úplná. Každá blaženosť, ktorú na zemi prežijeme, nám v duši zanechá túžbu po ešte ďalšej a ďalšej blaženosti, prípadne ešte väčšej.

Sú však i blaženosti, ktoré sú deštruktívne. To je to zákerné na blaženostiach. Totiž sú naše telo nerozlišuje, no rozlišovať by mal rozum. A ten nie vždy používame. Takými sú blaženosti, ktoré pochádzajú zo závislostí: blaženosť drogového opojenia, opitosti, sexuálnej nezriadenosti. Čo je vlastne podstatou blažeností? Prečo sú blaženosti pre nás také silné? Preto, lebo sú výsledkom kontrastu. V našom živote máme totiž veľa utrpenia, nevďaku, pádov, nenaplnených snáh, frustrácií. Blaženosť je niečo, čo nás na chvíľu z toho všetkého vyvedie. Lenže, keď sa blaženosť skončí, my sme znova v našom kolotoči. Preto človek túži po blaženosti, ktorá by trvala večne. Také čosi však na tejto zemi nejestvuje. Jestvuje to len vo večnosti, kde už nebude mať vládu hriech.

Ktosi sa raz vyslovil, že táto túžba v nás, túžba po blaženosti je sama o sebe dôkazom toho, že jestvuje Boh a teda i nebo. Ak by to tak nebolo, náš život by bol najbrutálnejším a najcynickejším výsmechom. Mali by sme totiž v sebe niečo, čo nemá naplnenie. Túžbu po niečom, čo nejestvuje. Božie zjavenie nám však hovorí, že každá naša túžba má svoje naplnenie. A o tom je nebo.

Samozrejme, my nevieme ako ten stav presne vyzerá. Vieme iba to, že je to naplnenie nášho života, dosiahnutie nášho cieľa, naplnenie našich túžob. Máme tendencie si nebo predstavovať podľa toho, čo nám tu na zemi najviac chýba, po čom tu najviac túžime; napríklad ako nekonečné jedenie, pitie, odpočívanie, … Toto sú však veľmi ľudské predstavy. Apoštol Pavol hovorí: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2,9). A najlepšia cesta do neba je láska.

Čo je nebo? Nebo je ďalej kus Božej nádhery, Božej krásy. V každom z nás sa nachádza radosť z krásy. No aj krása, ktorá nás obklopuje, nech je akokoľvek nádherná, nie je krásou, ktorá by bola krásou v plnosti. Krása v plnosti, to je nebo.

Na vyjadrenie toho, čo sa tu myslí, by som rád použil myšlienky obľúbeného talianskeho biblistu, kardinála Martiniho. Kardinál uvažujme o obraze, ktorý chcel použiť ako inšpiráciu pre ľudí, ktorým by sa pripravili na vstup do nového tisícročia. Takýto obraz, alebo ikonu (viac v myšlienke, ako v maľbe) však nebolo ľahké nájsť. „Bolo to ťažké hľadanie,“ hovorí Martini, „lebo tém je veľa a s tým spojených ťažkosti, ako ich navzájom čo najlepšie pospájať. Do môjho srdca mi vošla otázka, ktorú nájdeme v románe ruského spisovateľa Dostojovského: Idiot; vyslovil ju ateista Hipolit kniežaťu Myškinovi. „Je pravdou, knieža, že ste v jeden deň povedali, že svet spasí „krása“? Pani – zakričal silným hlasom – knieža tvrdí, že svet bude spasený krásou… Aká Krása spasí svet?„ Knieža neodpovedal na otázku – podobne ako v jeden deň Nazaretský pred Pilátom neodpovedal na otázku: Čo je pravda? (Jn 19, 38). Zdalo by sa, že ticho kniežaťa Myškina – to ticho, s akým sa stojí vedľa mladého človeka, ktorý umiera na suchoty vo veku 18 rokov a nekonečne spolucítime – chce povedať, že Krása, ktorá spasí svet je láska zdieľaná bolesťou.

Hovorím o kráse, ktorá však nezvádza a tak odďaľuje náš skutočný cieľ, ku ktorému sa snaží srdce čo najviac priblížiť; práve naopak, slovami sv. Augustína – je to krása i stará i nová, je to krása samého Boha. Je to krása charakterizujúca Pastiera, ktorá nás sprevádza pevnou  a súčasne jemnou rukou na Božích cestách. Hovoriac slovami sv. Písma (Jn 10, 11; taliansky preklad používa slovo Krásny, kým slovenský Dobrý): „Krásny pastier položí svoj život za ovce.“

Je to tá krása, o ktorej hovorí sv. František z Assisi vo svojich «Chválach Najvyššiemu Bohu»: „Ty si krása!“

Je to ta krása, o ktorej nedávno napísal Svätý Otec Ján Pavol v Liste umelcom: „V momente, keď Boh pohliadol na Stvorenie, uvidel, že stvorená vec je dobrá a že je krásna… Krása je v určitom zmysle slova viditeľným vyjadrením dobra, ako je dobro metafyzickou podmienkou krasy.“ (n°3). Krása je tou skutočnosťou, ktorá „upozorňuje duchovnú substanciu na možnosť povzniesť sa do iného sveta, nachádzajúceho sa nad jednoduchou preddispozíciou, prostredníctvom ktorej vnímame krásno okolo nás našimi zmyslami.“ (Kant: Kritika úsudku)

Teda nejedná sa o vlastnenie – formálne a vonkajšie – ale o onen moment, kedy krása preniká cele bytie. Biblické pojmy ako sláva, žiara, lesk, pôvab – všetky sa snažia vyjadriť vnútornú silu, ktorou sme priťahovaní, lebo cítime radosť, sme napĺňaní údivom a uchvacuje nás poznanie hlbokých právd, prežívame lásku a napĺňa nás odvaha prekonať všetko na svete. Spoznávame milovanú osobu a v nej nachádzame zmysel života a sme ochotní – kvôli nej – zanechať všetko, doslova seba samých opustiť a na všetko odpovedať ako milovaný – radosťou a nádejou.

Cítim, že ešte aj dnes, otázka o „takejto“ krase nás neuveriteľné stimuluje: Aká krása spasí svet? Nestačí, ak odstránime nepekných z nášho sveta. Dokonca nestačí ani, ak budeme hovoriť o spravodlivosti, o povinnostiach, o verejnom dobre, o pastoračných programoch, ba ani o evanjeliových výzvach. Musíme hovoriť so srdcom plným súcitnej lásky a súčasne svedčiť o milosrdnej láske, ktorá dáva radosť a napĺňa zápalom. Je nutné osvietiť krásu veci pravdivých a spravodlivých v našom živote. Pretože iba takáto krása dokáže uchvátiť srdcia a obrátiť ich k Bohu. Je potrebné pochopiť, čo pochopil sv. Peter pred Premeneným Pánom: „Pane, je tu pekne!“ (znova v talianskom preklade, slovensky: Pane, dobre je nám tu!) A čo sv. Pavol – citujúc proroka Izaiáša (52, 7) – cítil pri ohlasovaní evanjelia „Aké krásne sú nohy tých, čo hlásajú dobru zvesť.“(Rim 10, 15)

Pre toho, kto si je vedomý, že Boh ho miluje, a snaží sa tuto lásku prežívať každý deň, pri rôznych životných situáciách, celkom jednoducho a ľahko je krásne prežívať zaver storočia, hoci stretáva škaredé a ohyzdné veci. Je krásne hľadať vo všetkom znaky Trojičnej lásky; je krásne nasledovať Ježiša a milovať jeho Cirkev; je krásne hľadieť na svet a na svoj vlastný život prostredníctvom svetla, ktoré vychádza z kríža; je krásne dať vlastný život za bratov!

Je krásne celkom sa spoľahnúť na Ježiša, ktorý nielen je pravda, nielen je dobro, lebo v Ňom sa nám zjavuje Božia láska a práve za ňou naše srdce túži vo svojej najhlbšej intimite.“ Toľko kardinál Martini.[1] A my len dodajme, je krásne zotrvávať v kráse večnej, ktorou je nebo.

Čo je nebo? Nebo je ďalej kúsok Božej večnosti. V láske človek obetoval na zemi nejednu chvíľku, nejednu hodinku svojho života, aby iným poslúžil, pomohla a preukázal ochotu. Azda si aj skrátil svoj život o mesiace alebo roky prácou a odriekaním a zabúdaním na seba; áno, azda podľa príkladu vtelenej Lásky vyložil priam razom na stôl celý zvyšok svojho života; „V tom sme poznali lásku Božiu, že On svoj život položil za nás. A my tak isto máme aj svoj život položiť za bratov“, hovorí evanjelista Ján (1 Jn 3, 16). Nejeden lekár, kňaz alebo misionár, nejeden vojak alebo námorník, nejedna zdravotná sestra alebo matka nasledovala tieto apoštolove slová. Avšak za kúsok času na zemi, ktorý obetovala, obsiahne láska večnosť, v ktorej môže žiť a milovať, radovať a uplatňovať sa, byť činná a blažená, prehlbovať a zväčšovať. „Láska nikdy neprestane“ (Kor 13,8). Ako Boh prežíva všetko jestvujúce, rodiace sa a žijúce a kráča od večnosti do večnosti akoby z komnaty do komnaty, tak bude s ním a v ňom prežívať aj dobrý človek všetko ostatné, všetku moc a vedu, umenie a krásu tohto sveta, aj on bude žiť večne. Nebo je kus Božej večnosti.

Ale to ešte nie je všetko. Nebo je ešte viac. Boh sám je nebo. Takto hovorí Boh každému dobrému človekovi: „Neboj sa, ja som štítom tvojím, odmena tvoja bude veľká!“ (Gn 15,1). A apoštol lásky vraví podobne: „Kto zachováva jeho prikázania, zostáva v Bohu a Boh v ňom“ (1 Jn 3,24). Večná láska sa dáva tomu, kto svoju úbohú ľudskú lásku daroval bratom na zemi. Božské Ja darúva sa tomu, kto na zemi zabudol na vlastnú ľudskú bytosť a rozdal ju. Večnú lásku s jej bohatstvami a blaženosťou môže nosiť vo svojom srdci; môže ju vlastniť v kútiku svojho srdca; môže si ju ponechať ako svoj nový život, ako svoje nové lepšie ja v široko roztvorenom srdci, vo zvečnenom bytí. Opravdu, hoci by mal niekto dobrotivé srdce ako Ján, večná láska je predsa miliónkrát väčšia, širšia a hlbšia; v porovnaní v ňou je ako žiara nebeského slnka proti nepatrnému plamienku sviečky; ona je „veľmi veľká odmena“.Áno, radujte sa, vy dobrotiví, ohľaduplní, ochotní pomáhať, prívetiví, nesebeckí, štedrí, priateľskí, „radujte sa a veseľte, lebo vaša odmena je hojná v nebi!“

1. Používaš pri svojich rozhodovania optiku neba? Je to pre teba dôležité? Nehanbíš sa o tom uvažovať, alebo o tom hovoriť?

2. Čo je nebo pre teba? Máš svoju vlastnú definíciu neba? Ako vyzerá? Čo obsahuje?

3. Čo si si z dnešnej témy odniesol?

Ďakujem vám všetkým, návštevníkom nášho centra za účasť na týchto pondelkových úvahách a tiež za vašu priazeň, ktorá bola pre mňa veľkou inšpiráciou. Ostáva nám ešte jeden rok úvah o láske. Podľa slov môjho nástupcu P. Ján Štefanca, bude sa v nich pravdepodobne pokračovať aj počas nasledujúceho akademického roku. Vďaka za všetko!

[1] Aká krása spasí svet, pastiersky list pre rok 1999 – 2000