25. Viera

Mnohí sa dnes pozerajú na potrat ako na voľbu, čo je v anglickom svete známe ako „choice“. Samozrejme, ide pre nich o voľbu ľahkú, jednoduchú, a bez akýchkoľvek mravných dôsledkov. Rozhodnúť sa pre skončenie tehotenstva je pre nich to isté, ako rozhodnúť sa napríklad pre farbu koberca, či pre značku vína, ktoré budú podávať k večeri.

 Keď človek urobí takúto voľbu, urobí ju na základe toho, čo mu vyhovuje, na základe osobných chúťok alebo na základe tej najlepšej informácie, ktorú má práve k dispozícii a nie na základe svojej viery, zvlášť viery v Boha! V tomto zmysle bolo pre Dianne Kleinovú, dopisovateľku Los Angeles Times doslova zjavením to, čo sa dozvedela o istej Terézii, ktorá svoje mimomanželské tehotenstvo popísala ako „skúšku viery“.

Terézia (pseudonym, ktorý si zvolila po svojej obľúbenej svätici Terézii Avilskej) mala 16 rokov, keď sa po prvý raz stretla so svojím priateľom, ktorý sa stal jej prvým a jediným milencom. O dva roky, aj napriek námietkam jej rodiny, sa zasnúbili. O rok sa plánovali zobrať. A počas tohto roka čakania na svadbu sa stalo s čím nepočítali – Terézia otehotnela. Svoje nečakané tehotenstvo, aj keď ju priviedlo do rozpakov, sa však rozhodla riešiť radikálne pozitívne: dieťa sa rozhodla prijať. No v ôsmom týždni tehotenstva, čo je problematické obdobie vo vývoji dieťaťa, nastal problém. Terézia ochorela na šarlach. Gynekológ jej povedal o istom dieťati, pri ktorého pôrode bol rok pred tým, a ktorého matka tiež ochorela na šarlach. Dieťa sa narodila hluché a psychicky postihnuté, s črevami mimo tela. Teréziu silne presviedčal, aby šla na potrat. Varoval ju, že jej dieťa „bude ako zelenina, alebo ešte horšie.“

Hoci to bolo tri roky pred tým, ako najvyšší súd USA uzákonil potraty pre celú krajinu, potrat bol predsa možný v Kalifornii a to pre ženy, ktoré boli presvedčené, že nosia ťažko postihnutý plod. Hrozivá predpoveď lekára Teréziu omráčila. No nakoniec sa rozhodla staviť na svoju vieru v Boha a dieťa donosiť. Vec si premyslela a rozhodla sa pre všetky možné dôsledky. Očakávala to najhoršie. A nakoľko na svojho snúbenca nechcela uložiť bremeno, rozhodla sa zásnuby s ním zrušiť. Bola veriacou katolíčkou a preto sa rozhodla posledné mesiace svojho tehotenstva stráviť v Nemocnici sv. Anny v Los Angeles, aby tam „našla vnútornú silu, ktorá pochádzala z toho, že svoju situáciu odovzdala kompletne Bohu.“

Prišiel čas pôrodu. Asistujúci gynekológ sa jej karhavým spôsobom pýta: „Neradili vám, aby ste šli na potrat? Mali vám to poradiť!“ Jej syn nedýchal a skôr než ho odniesli z jej prítomnosti, zazrela mu aspoň na okamih jeho krásne kučeravé vlásky. Diagnostikovali u neho šarlach. Keďže je to silne nákazlivá choroba, dieťa izolovali. No inak žiadne viditeľné znaky postihnutia u neho neboli.

Terézia sa po dlhých bojoch rozhodla, že sa svojho dieťaťa zriekne a ponúkne ho na adopciu. Uvedomila si, že jej dieťa, keďže podľa slov lekára bolo viac než isté, že bude postihnuté, bude potrebovať veľké množstvo lásky, ktorú mu o­na asi nebude vedieť poskytnúť. No o pár dní, keď jej bolo dovolené pozrieť sa na svoje dieťa cez sklo, prebudil sa v nej materský pud. „Ja sa musím postarať o svoje dieťa,“ povedala si.

Terézia i otec dieťaťa sa nakoniec rozhodli zobrať. Dieťa stále však nebolo ešte s nimi, pretože Terézia mala slabú imunitu na šarlach a lekár rozhodol, že ho na čas pridelí pestúnke. „Dieťa má trasenie rúk a nôh,“ znela poznámka na papieri priloženom k dieťaťu od pestúnky, keď si ho preberala. „No nepanikujte. Pritúľte si ho a prihovárajte sa mu.“

Na radu lekára musela svoje stále ešte „nákazlivé“ dieťa držať v izolácii až do 12 mesiacov jeho veku. Lekár jej stále maľoval čerta na stenu. Trval na tom, že jej dieťa bude iste postihnuté. Terézia v strese čakala do jeho piateho roku, kým sa nestane niečo hrozné, pretože lekár jej povedal, že aj keď sa dieťa stále zdá byť normálne „do piateho roku sa s ním určite stane niečo hrozného.“

Dieťa sa však vyvíjalo normálne a Teréziina viera v Boha ostala silná. Aj po dlhom čase jej syn bol stále úplne „normálny“. Ba v niektorých oblastiach dokonca nadnormálny. Keď mu napríklad testovali IQ, namerali mu 150 bodov.

V čase, keď Dianne Kleinová písala pre svojich čitateľov tento článok Terézia mala 38 rokov a bola interiérovou dizajnérkou a jej 19-ročný syn, ktorého popisovala jednak ako jedného z Božích zázrakov a tiež aj ako „najduchovnejšieho človeka, akého kedy stretla“, vstúpil práve do seminára, aby sa stal katolíckym kňazom (tento príbeh bol vytlačený aj v časopise The Human Life Review, Winter 1990, str. 88-91).

Komentár

Viera je vec tak základná, že bez nej nie sme schopní vidieť nič. Poznámku Johna Dryden, že „rozum nevidel nič, dokedy sa neprebudila k životu viera“, potvrdilo a znova potvrdzuje množstvo vynikajúcich vedcov. Napríklad Norbert Wiener, „otec kybernetiky“. Svojim spoluvedcom odporúča, aby mali vieru, že vesmír je dielom Boha, ktorý do neho vtlačil nie nerozšifrovateľný zmätok, ktorý nás môže iba podviesť a zmiasť, ale naopak jasne čitateľný dizajn. „Ak nevieme, či konkrétny fenomén, ktorý skúmame je dielom Boha alebo dielom Satana, sú otrasené samotné korene našej viery… Veda je životný štýl, ktorý môže prekvitať len vtedy, keď človek je slobodný mať vieru.“ Einstein zasa hovorí o akejsi „nadradenej uvažujúcej moci“, ktorá je nám zjavená v našom „nepochopiteľnom vesmíre.“ Tento autor teórie relativity často svojim čitateľom pripomínal, že mystický poriadok, ktorý je predmetom viery, má prednosť pred malým svetom, ktorým sa zaoberá veda: „Najkrajšou a najhlbšou emóciou, akú môžeme zažiť je zážitok mystického. Tento zážitok je akoby rozsievačom každej skutočnej vedy. Človek, ktorému táto emócia je cudzia, ktorý nie už schopný žasnúť a ponoriť sa do bázne, je ako mŕtvola.“

Potrebujeme vieru, aby sme mohli mať vedu; ale čo je ešte dôležitejšie, potrebujeme vieru, aby sme mohli mať zmysel pre to, kým smea kam ideme. Potrebujeme mať vieru, aby sme boli schopní rozpoznať svoje miesto v širokej schéme vecí. Hovorí sa, žebez viery sme ako vitráž v tme. Pre náš život je dôležité, aby sme – podobne ako vitráž (farebné okno) – dostávali svetlo z vyššieho zdroja, ktoré by – presne tak, ako je to pri vitráži – robilo obrazy, ktoré sú na nej namaľované viditeľnými a celej vitráži by tak dalo zmysel. Načo by bola vitráž, keby sme sa na ňu pozerali zvonka dovnútra. Tí, ktorí nemajú vieru, sú ako keby sa nachádzali na nesprávnej strane vecí: nie ako tí, ktorí sa zvnútra pozerajú von, ale naopak, pozerajú sa zvonka dovnútra. A nevidia nič! A nechápu zmysel. Chýba totiž svetlo, ktoré by vitráži – nášmu životu – dávalo zmysel. Alebo by sa podobali človeku, ktorý sa pozerá cez teleskop na oblohu z opačnej strany. Veľmi elegantne to vyjadril Nathanael Hawthorne: „Kresťanská viera je ako veľká katedrála s krásnymi farebnými vitrážami, ktoré naprojektoval Boh. Ak stojíš vonku, nebudeš schopný vidieť žiadnu slávu, ani si žiadnu slávu nedokážeš predstaviť, no keď sa postavíš dovnútra, každý jeden lúč ti zjaví harmóniu nevysloviteľnej nádhery.“

„Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“, hovorí pisateľ listu Hebrejom (Hebr 11, 1). Je to viera, ktorá dáva človeku jeho základnú orientáciu a identitu vo svete, ktorý by mu bol inak kompletne odcudzený, či už v zmysle zmyslu alebo v zmysle osobnom. Viera je rebrík k hviezdam.

Viera veľkých ľudí nie je niečo, čo vlastnia o­ni, ale naopak, je to niečo, čo vlastní ich. Viera nám dáva neotrasiteľný dôkaz, že našejestvovanie má cieľ, že by sme nemali dovoliť, aby nás udusili pomíňajúce vlny znechutenia. Viera je prostriedkom proti strachu, premáha pochybnosti, upokojuje úzkosť, doplňuje rozum, inšpiruje záväzok, uvoľňuje energiu a ponúka pokoj. Bez viery by sme sa neboli schopní vydať sa na svoje veľké dobrodružstvá. V slovách Georgea Santanyana: „Kolumbus našiel svet a nemal mapu, okrem tej, ktorú mu viera nakreslila na oblohe. Dôvera v neporaziteľnú túžbu duše, to bola celá jeho veda a jeho jediné umenie.“

Viera je pre Leva Tolstoja „sila života“; pre Walta Whitmana „dezinfekčným prostriedkom duše“; pre Abraháma Lincolna dôverou, ktorá „z práva robí moc“. Neveriaci človek je ako sirota. Nevie komu patrí, nepozná svojho rodiča, nikto o neho nemá záujem. A žije s pocitom ťažoby a nihilizmu.

Treba však vedieť rozlišovať: viera nie je ani poverčivosť ani ľahkovernosť. Poverčivosť je sadnúť si do tmy namiesto do slnka,ľahkovernosť je dať súhlas tomu, čo je nezmyselné alebo nemožné. „Viera“, ako hovorí Pascal vo svojich Myšlienkach „hovorí niečo, čo nehovoria zmysly, netvrdí však opak toho, čo vnímajú o­ni; je nad nimi, nie proti nim.“

To, čo sme si popísali vyššie, je viera v Boha. No tá, aj keď je veľmi dôležitá, nestačí. Takúto vieru má aj diabol. Aj ten totiž verí, že jestvuje Boh. No aj napriek tomu ostáva diablom. Jestvuje aj vyšší stupeň viery a to: viera Bohu. A veriť v tomto zmysle znamená„prijať za pravdu to, čo nám niekto hovorí pre jeho hodnovernosť.“ Táto definícia viery poukazuje na hodnovernosť svedka. Ak ten, čo nám čosi tvrdí je pre nás hodnoverný, t.j. nikdy nás neoklamal, potom veríme všetkému, čo nám povie bez toho, že by sme si to overovali. Ak pre nás hodnoverný nie je, potom mu neveríme, ani keby hovoril pravdu. V tomto zmysle s nami pracoval Ježiš: konal zázraky a iné znamenia, aby nás presvedčil o svojej hodnovernosti. Ježiš neprišiel kvôli tomu, aby ľudí uzdravoval alebo aby rozmnožoval chleby a sýtil nimi ľudí. Prišiel nás učiť zásadným a priam revolučným veciam pre náš život, ktorým nebolo ľahké uveriť. Aby sme mali odvahu mu uveriť, konal zázraky, aby si získal našu hodnovernosť. Potom nám mohol hovoriť o veciach, ktoré boli a sú pre nás príliš dobré, než aby sa im dalo len tak ľahkovážne uveriť: o láske Božej, o Kráľovstve Božom, o odpúšťaní… A žiadal nás, aby sme celý svoj život vsadili na tieto jeho slová.

Takáto viera je však v konečnom dôsledku vzťahom. Veriť v Boha nie je až také ťažké. Ťažšie je veriť Bohu. Je to ťažšie preto, lebo takáto viera je výsledkom skúseností s Bohom. Dá sa to porovnať s bežnými skúsenosťami, ktoré máme s ľuďmi či vecami. Napríklad, keď sa chceme postaviť na konár stromu, overujeme si, či je dosť pevný, aby nás udržal. Overíme si to po prvý raz, potom nasledujúci raz znova. Keď tam budeme chodiť znova a znova, už si konár overovať nebudeme. Jeho pevnosť, to že sa nezlomí a my sa nezraníme, berieme za istotu. Overovanie si konára na základe skúseností sa premenilo na vieru. Teológ John Fuellenbach píše v tomto zmysle o rozdieli medzi falošnou a pravou vierou. Falošná (nepravá) viera nás vždy zradí. Je však, žiaľ, rozšírenejšia, ako pravá viera aj medzi „veriacimi“. Mottom falošnej viery je toto: Ver v Boha, v jeho existenciu, modli sa, chodievaj do kostola, dávaj „do zvončeka“. A buď si istý, že sa ti nič zlého nikdy nestane. Nikdy ti nikto blízky nezomrie, nikdy neochorieš na smrteľnú chorobu, keď sa vyleje Dunaj všetkých, ktorí sa nemodlia zatopí, iba tvoj dom ostane v suchu. Toto je samozrejme absurdum, ale mnohí „veriaci“ ľudia v skutočnosti majú presne toto presvedčenie. Keď potom stratia blízkeho človeka napríklad pri autohavárii alebo keď ochorejú na rakovinu, strácajú vieru. Falošná viera nás vždy zradí. Skutočná viera však takto nefunguje. Pravá viera má toto motto: Ver v Boha, modlievaj sa k nemu, chodievaj do kostola… Vytváraj si s Bohom vzťah. A takáto viera ti bude oporou pre tvoj život.Môže sa však stať, že napríklad môžeš aj ťažko ochorieť, alebo že ťa vytopí, no buď si istý, že Boh bude vo všetkom tomto s tebou, bude prítomný v tvojom živote, bude ti pomáhať niesť tvoj kríž a to nielen tak, aby si sa v tomto všetkom nezlomil, ale aby si dokonca cez to všetko narástol. V takomto zmysle je vlastne veriaci človek nezmarom. o­n vie, že tento život je dôležitý. No vie, že tento život nie je všetkým, čo má. Je tu večnosť.

Ktosi sa raz vyslovil, aký je rozdiel medzi veriacim a neveriacim. Toto je dôležité vedieť hlavne pre tých, ktorí si myslia, že viera je ujmou, že byť veriacim znamená mať svoj život okyptený o radosti… Veriaci a neveriaci, podľa neho, kráčajú spoločne po ceste života užívajúc a vychutnávajúc (s múdrosťou a mierou) tie isté veci, no keď neveriaci povie: „Ja som už došiel!“ veriaci odpovie: „Ja ešte pokračujem ďalej!“ A ide k večnosti. Samozrejme táto večnosť vrhá svetlo na celý jeho život a na všetky jeho rozhodnutia.

Pozrime sa na vieru zbližša ešte v zmysle viera ako vzťah, t.j. na nie v Boha, ale na vieru Bohu. To, čo tu uvediem môže niekomu poslúžiť ako schéme nielen k rastu vo viere ale aj na spytovanie svedomia ohľadom toho, akú vieru má. Viera ako vzťah je vecou vývoja, tak ako je vecou vývoja každý jeden vzťah. Na jednej strane hovoríme, že je Božím darom. No ten dar je ako semienko, ktoré treba zasadiť a kultivovať, aby rástlo. Snaha o kultiváciu semienka viery je naša úloha. V evanjeliách je o tom aj prirovnanie: viera je ako horčičné zrnko. Poďme sa teda pozrieť, aké etapy má rast viery.

Rast vo viere u človeka by sme mohli pripodobniť k jeho rastu v oblasti duševnej. Ako v duševnom vývoji človeka jestvuje detstvo, adolescencia a dospelosť, tak je to aj vo viere. Jediný rozdiel je v tom, že v oblasti duševnej je človek dieťaťom a adolescentom v istom veku. Duševný vývoj sa kryje s jeho telesným vývojom. S vývojom viery to tak ale inak. Je preto možné byť duševne a telesne dospelým, ba dokonca starým, a pritom mať detskú alebo adolescentnú vieru. Alebo ešte horšie: je možné byť dokonca i kňazom a mať detskú vieru. Pozrime sa teda, aké charakteristiky majú tieto tri štádiá vývoja človeka najprv v oblasti duševnej a potom aj v oblasti viery.

Scénou, na ktorej sa odohráva DETSTVO je rodina. V rodine dostáva dieťa obživu, ošatenie a službu: iní mu posluhujú. Dieťa absorbuje do seba kultúru, hodnoty a cennosti starších bez toho, že by vedelo, že existujú aj nejaké iné alternatívy. Viera vo svojom detskom prejave dedí a prijíma krédo, znaky a prejavy dominantnej inštitúcie, v ktorej sa človek formuje. Človek bez toho, že by niečo zotázňoval alebo o niečom pochyboval, automaticky prijíma dejiny, morálne smernice a formy modlitby Cirkvi-rodiny.

Dieťaťu sa v rodine, pokiaľ je dieťaťom, posluhuje. Podobne je to aj človekom, ktorého viera je v detskej fáze. Detská viera má sklonBoha používať a to takým spôsobom, že náboženstvo takýto človek chápe, ako niečo, čo má slúžiť nie Bohu ale jemu samému. Často je tu viditeľné úsilie kúpiť si Božiu priazeň cez vyjednávanie v modlitbe alebo cez skutky obety. Kúpna cena je často reprezentovaná počtom odrieknutých modlitieb. Takáto detská forma viery má sklon vidieť veci veľmi jasne a stáť na veľmi istom a bezpečnom základe. Takáto viera nemá otázky ani pochybnosti. Ba dokonca ľudia, takejto viery sa pohoršujú, keď niekto začne otázky mať. Pripadá im to nepatričné. Avšak ľudia takejto detskej viery nemajú otázky iba preto, lebo horizonty vízie ich viery nejdú príliš ďaleko, najmä nie tam, kde sa nachádza tma a otázky. Keď však tma alebo rozpaky prídu, takáto viera končí. Stráca sa. Jej nositeľa zradí. Presne tak, ako je popísané vyššie pri charakteristike falošnej viery. A býva to často, lebo tmy, utrpenia, otázky a trápenia sú časťou života.

Scénou, na ktorej sa odohráva ADOLESCENCIA je hľadanie identity. „Kto som?” toto je otázka, ktorá sa nachádza za puberťákovými otázkami, rebéliami a prejavmi nezávislosti. Adolescent dostal schopnosť uvažovať nad vecami abstraktným spôsobom a cíti potrebu veci skladať, to znamená všetko to, čo v svojom živote má, musí jedno do druhého pasovať. Dá sa to prirovnať k „jig-saw puzzle”, k obrázku, ktorý sa rozoberie na malé kúsky, a ktorý potom skladáme. Starší, medzi ktorými adolescent žije, môžu očakávať od neho príliš veľa príliš skoro, alebo môžu pred neho umiestniť príliš veľa častíc z obrázku, ktoré iba skomplikujú tú časť obrázku, ktorú adolescent práve skladá. Rodina, v ktorej adolescent vyrastá stratí pre neho autoritu. Hlavne sa myslí na rodičov. Je tomu tak preto, lebo ich obviní, že mu – ako dieťaťu – nepovedali o iných alternatívach. Napríklad je možné byť nielen Slovákom, ale aj Francúzom, Nemcom… Nielen katolíkom, ale aj pravoslávnym… Samozrejme, deťom sa predkladajú jasné veci a vyžaduje sa od nich – bez diskusie – poslušnosť. Keby sa deťom hovorilo o všetko, bolo by zbytočne zmätené. No adolescent začne toto vnímať ako zradu. Preto odmieta to, v čom bol formovaný spolu aj s autoritou tých, ktorí ho formovali. A začne mať otázky, pochybnosti a začne si hľadať sám. Adolescent má otázky a na všetky tieto otázky chce odpovede. Nevie žiť s otázkami bez odpovedí. No vieme, ako si povieme pri dospelosti, nie na všetko jestvujú odpovede. No adolescent toto neprijíma.

Viera sa dostáva do svojej adolescencie vtedy, keď človek začína sám hlbšie uvažovať nad tým, čo zdedil a keď sa začína u neho prejavovať snaha to osobne vlastniť. Avšak na to, aby toho bol schopný, potrebuje poznať aj alternatívy k systému, ku ktorému alebo v ktorom bol vychovávaný. Je možné, ba často je to pravidlom, že človek v tomto období sa postaví proti tajomným spôsobom existencie Boha. Človek, nachádzajúci sa v adolescentnom stupni viery, obyčajne odmieta tradičné formy modlitby. Boha chápe ako priateľa a takto chce k nemu aj pristupovať. Alebo – dosť často – modlitba u neho bude spočívať v čírom uvažovaní alebo konverzácii, hoci človek si nie je istý, či sa rozpráva s Bohom alebo iba so sebou samým.

Slabou stránkou adolescentnej viery je tendencia neprijímať či odmietať to, čo človek nie je schopný pochopiť a odhodiť to, čo nie je možné osobne prežiť alebo zakúsiť. Silnou stránkou tejto viery je však úprimnosť, čestnosť a statočnosť človeka a jeho snaha, aby to, v čo verí, aj vlastnil. V tomto zmysle je adolescentná viera vyššia ako detská no nie je to ešte viera pravá.

Vieru detskú sme si popísali ako vieru, ktorá je jasná a istá. Adolescentná viera je jasná a neistá: Jasná preto, lebo je obmedzená len na to, čo je možné pochopiť; avšak neistá, pretože človek si je stále príliš neistý Bohom, a tak má problémy naplno vstúpiť do tmy. Vie, že na mnohé otázky si odpovedal, no na mnohé nie a preto si takouto vierou nie je príliš istý. Je to ako kráčanie po zamínovanom poli.

DOSPELOSŤ u človeka nastáva vtedy, keď príde k dostatočnej odpovedi na otázku svojej identity: kto som? Až vtedy je schopný pohnúť sa ďalej, smerom k hlbšiemu záväzku prijať iných a venovať sa im. Táto etapa sa u Eriksona nazýva intimita. Slovo intimita pochádza z latinčiny, a je zloženinou slov in-timor, čo znamená do-strachu, do-rizika. Človek bude schopný postúpiť do tejto etapy, do etapy, v ktorej bude dostatočne schopný ponúknuť seba samého neznámemu riziku vzťahu a úplnej oddanosti iba vtedy, keď má vybudovanú vlastnú identitu. Takáto do-rizika (intímna) hĺbka manželskej zmluvy požaduje vernosť: “v šťastí i nešťastí, v zdraví i v chorobe…” Dospelosť je o zrelých vzťahoch. No vzťahy sú ako vyplávanie na more. Človek vie, že nemôže ostať doma za pecou. Ide teda von, dá sa na plavbu, hoci vie, že morom a jeho vrtochmi si nie je vôbec istý. Môže sa stretnúť so silnou búrkou, so skalou plytko pod vodou, jeho loď môže neobstáť… No predsa na more ide. V strachu avšak s túžbou. Toto bude však schopný len vtedy, keď bude vedieť kto o­n, ako jedinec, je. Ak to nevie, bude pri každom vzťahu žiť v strachu, cítiť sa v ohrození. Bude si pripadať ako kocka cukru v šálke čaju: ten kto nevie, kto je, sa v druhom roztopí. A takáto vidina ho tešiť nebude. Ak však vie, kto je, bude pre iného darom a vo vzťahu bude inému ako spolupútnik, ponúknuc sa mu (jej) úplne, bez toho, že by mal dojem, že niečo stráca.

Dospelá viera je taká viera, ktorá už dorástla do takej istoty lásky k Bohu, že človek je schopný vzdať sa seba samého, ako centra všetkých svojich akcií. Človek bez akejkoľvek rezervy ponúka Bohu seba samého a svoje veci vo výroku: „Tvoja vôľa nech sa stane.” Táto viera, aj keď stojí na istej pôde, predsa je krokom do tmy, pretože človek v tejto etape viery už nečaká, že pochopí tajomstvo Boha. Bude mať veľa otázok, nájde aj veľa odpovedí. Ale bude si zároveň aj uvedomovať, že na mnohé otázky odpovede nejestvujú. o­n sa však bude cítiť dobre aj s otázkami, nejasňosťami, tmami. Hlavné pre neho bude to, že sa bude cítiť ako v náručí milujúceho Boha, v ktorého má bezvýhradnú istotu. A to jeho život dodáva nezameniteľný pokoj.

A tak dospelá viera by sa dala charakterizovať ako istá avšak nejasná alebo zastretá. Možno si tu spomenieme na výrok kardinála Johna Henriho Newmana, ktorý konvertoval ku katolicizmu. Pýtali sa ho, či mal nejaké problémy po tom, čo vstúpil do katolíckej Cirkvi. Odpovedal: “Tisícku problémov, avšak ani jedinú pochybnosť.” Toto bola dospelá viera, istá avšak nejasná, zahalená pláštikom tajomstva. Bola to viera, ktorú vlastnil aj apoštol Pavol: „Viem, komu som uveril, a som si istý…“ (2 Tim 1, 12).

Dospelá viera hľadá predovšetkým kráľovstvo Božie viac než akúkoľvek inú vec, týkajúcu sa človeka samého. Bohu nekladie podmienky, ale prijíma Boha takého, aký je. Človek s dospelou vierou vie, čo vyjadril majster Eckhart: „Používať Boha znamená zabiť ho!” Pre človeka s dospelou vierou je dostačujúcou odmenou, keď o­n sám slúži Bohu.

Teréziina viera, že Boh keď stvoril jej syna takého akým bol sledoval tým istý zámer, a že o­na je tu na to, aby Bohu pomohla tento jeho zámer naplniť a že to dokáže iba vtedy, keď sa bude snažiť k Bohu primknúť je dôkazom oboch podôb viery: verila v Bohu a verila i Bohu. A verila, že ako sa tak bude snažiť kráčať k naplneniu jeho vôle, Boh bude na jej ceste s ňou. A vedela aj to, že pre človeka niet väčšieho šťastia a zdroja pokoja, ako je odovzdanie sa do jeho vôle.

·Aké sú tvoje definície viery? Páčia sa ti tie dve, ktoré sme si tu poskytli?

·Pokladáš sa za veriaceho? Je ti viera ziskom alebo stratou? Pokladáš vieru za hendikep alebo za posilu?

·Ako sa snažíš vo svojej viere rásť? Snažíš sa vôbec? V ktorom štádiu zo spomínaných troch sa nachádzaš?

Pripravil: Milan Bubák SVD