26. Alžbeta Durínska
Sv. Alžbeta Uhorská (Durínska) (* 1207, Bratislava – † 17. november 1231, Marburg) je uhorská svätica.
Sv. Alžbeta bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. a jeho manželky Gertrúdy, pochádzajúcej z Bavorska. V Bratislave, kde sa narodila, prežila prvé štyri roky svojho života.
Z politických dôvodov bola už ako jednoročná zasnúbená s durínskym grófom Ľudovítom IV., ktorý mal v čase zásnub len osem rokov. Do svojich štyroch rokov žila sv. Alžbeta na rodičovskom kráľovskom uhorskom dvore, odkiaľ bola v 1211 prevezená do sídla svojho snúbenca na hrad Wartburg v Durínsku.
Po dovŕšení 14 rokov sa sv. Alžbeta zosobášila s Ľudovítom IV. Z toho manželstva pochádzajú tri deti: syn Hermann, neskorší nástupca Ľudovíta IV.; Sofia, neskoršia brabantská kňažná a Gertrúda, ktorá sa stala rehoľníčkou a je dodnes uctievaná ako blahoslavená.
Sv. Alžbeta užívala síce kniežací majetok, no nie pre seba, ale pre chudobných a chorých, pretože jej život bol zreteľne poznačený ideálmi jej súčasníka sv. Františka z Assisi. Grófovým príbuzným sa však počínanie sv. Alžbety nepáčilo. Po tom čo Ľudovít IV. v roku 1227 zahynul v južnom Taliansku počas križiackej výpravy, príbuzní jej manžela proti sv. Alžbete tvrdo zakročili. Odňali jej deti, odmietli uznať jej dedičské nároky po manželovi a vyhnali ju z Wartburgu.
Sv. Alžbety sa našťastie ujal jej posledný spovedník, známy kazateľ Konrád z Marburgu. Ten pre ňu vymohol aspoň časť majetku z jej dedičského podielu. Sv. Alžbeta sa ho však vzdala v prospech nemocnice v Marburgu, kde až do svojej smrti v roku 1231 slúžila chorým.
Alžbetu vyhlásil za svätú pápež Gregor IX. už štyri roky po jej smrti. Svätá Alžbeta Durínska patrí medzi vzory a nebeských ochrancov charitatívnej činnosti. Viaceré rehoľné spoločnosti a dobročinné organizácie nesú jej meno a inšpirujú sa jej ideálmi.
Alžbeta vynikala činorodou láskou. Už ako dieťa rada rozdávala chudobným svoje peniaze a stále sa „obšmietala“ okolo kuchyne a zásobárne, aby uchytila niečo pre hladujúcich. Tento detský záujem o človeka bol predzvesťou nádherného života ženy. Kňažná z Wartburgu, ktorá vyhľadávala chyže svojich poddaných, ošetrovala chorých, čakala na novorodencov, pochovávala mŕtvych, bola naozaj pravým vzorom charitatívne činnej ženy. Ale v tejto činnosti išla ešte ďalej tým, že sama ošetrovala malomocných, ťažko zapáchajúcich a v čase hladomoru predávala aj hrady a zámky.
Sv. Alžbeta Uhorská mala rada všetkých, a to tak, ako káže Boh. Vydala sa za Ľudovíta Durínskeho. Mala ho rada a manžel jej opätoval lásku. Mal porozumenie aj voči jej štedrosti k chudobným a chorým. Mali syna a dve dcéry. Mladšia dcéra Gertrúda je v Cirkvi vyhlásená za blahoslavenú.
Veľmi skoro ovdovela, príbuzní manžela ju obrali o deti a vyhnali z hradu. Dostala síce ponuku vrátiť sa na otcovský uhorský dvor, ale ona zasvätila svoj život Bohu a službe chudobným a chorým. Podobne ako sv. František Assiský pochopila slová Pána Ježiša: „Blahoslavení chudobní v duchu…“ . Chudobní boli jej láskou, im slúžila, a v úžasnej pokore. V tejto službe oslávila Boha. Zomrela ako chudobná. Čo stále milovala, tým sa aj napokon stala.
- Súcit je, ako vidíme úžasná vec. Anáš svet ho naozaj potrebuje. Apravdou je, že súčasný svet si súcit aj veľmi váži. Žiadnu inú čnosť nenájdeme vústach politikov ba icelebrít tak často, ako práve súcit. Zatiaľ čo čistota je vdnešnom svete najnepopulárnejšou čnosťou, súcit je jeho jasným favoritom. Ľudia odmietajú čistotu, robia si znej žarty aironizujú ju. No súcit frčí. Ba súcit sa stal vmnohých kultúrach západnej civilizácie kultúrnym imperatívom, t.j. požaduje sa, často vzákonoch, aby sme voči iným mali súcit. Aje aj záležitosťou ideálu politickej korektnosti. No čosi tu nehrá apreto sa musíme na vec pozrieť zblízka. Súcit, ktorý je dnes tak populárny, nie je súcitom, ktorý je čnosťou. Má totiž sklon oddeliť súcit od iných skutočností, ktoré súcit potrebuje na to, aby naozaj zostal čnosťou. Ako dôsledok, súcit sa stáva argumentom, tak povediac, samým pre seba, na ospravedlnenie mnohých nerestí ba izločinov. Napríklad vmene súcitu sa schvaľujú potraty, konajú sterilizácie, eutanázie, amnožstvo iných skutkov, ktorých akože cieľom je zmierňovať biedu, ktorá dnes dolieha na ľudstvo. No ak je súcit oddelený od lásky, svetla, veľkodušnosti, nádeje, trpezlivosti, odvahy aodhodlanosti nie je ničím iným, iba obyčajným heslom, ktorého skutočným menom je účelovosť, či osobný prospech. Atak je smutným faktom, že vmene súcitu je utratených viac životov, ako vktorejkoľvek doterajšej vojne. Čo súcit vtomto zmysle vpodstate znamená je: ľahká arýchla cesta von z problémov.
- R. 1987 tzv. Tower Commission, ktorá vyšetrovala operáciu predaja zbraní Iránu, ku ktorej prišlo počas Reaganovej vlády odhalila, že prezident bol motivovaný kpredaju zbraní Iránskemu režimu Ajatolaha Choméního „súcitom“, ktorý mal voči Američanom, ktorí boli zajatcami vLibanone. Správa doslova hovorí: „Bol to tento intenzívny súcit so zajatcami, ktorý motivoval jeho silnú podporu Iránskej iniciatívy, ato aj zoči-voči odporu zo strany jeho ministrov zahraničných vecí aobrany.“
- „Celebrity“ dneška sa podobajú politikom: aj oni sa na každom kroku predvádzajú, ako veľmi sú súcitné. Zdá sa, ako keby neustále vyhľadávali ďalšiu novú skupinu, na ktorú by nabehli zo svojim súcitom: homosexuáli, utláčané feministky, chorí na AIDS, opustené zvieratá. No čím viac je horlivosti za súcit, tým menej jej je za spravodlivosť. Sme tak veľmi súcitní dokonca iso zločincami, že nám behá po chrbte mráz už len pri púhom pomyslení si, že by sme ich mali potrestať. Takýto superhorúci súcit vytláča nielen spravodlivosť, ale izdravý rozum.
- Človek, ktorý oplýva skutočným súcitom voči blížnemu sa nebude predháňať vtom, aby viných za každú cenu hľadal niečo, čo by vňom vzbudilo súcit. „Honba za súcitom!“, tak by mohlo znieť populárne heslo dnešnej doby. No skutočne súcitný človek má otvorené oči askromné srdce: ak nájde niečo, čo by potrebovalo jeho angažovanie sa, potom sa do toho vloží aspolu za pomoci iných čností sa bude dotyčnému snažiť vhodným akonštruktívnym spôsobom pomôcť. Avšak nemyslime si, že súcit nám pomôže nájsť aj riešenie. Často je opak pravdou. Máme súcit, no riešenie nepoznáme. Oto však nejde. Už súcit sám stačí. Súcit, ktorý vedie kriešeniu utrpenia druhého je samozrejme najideálnejší. No ak to nejde, už súcit sám stačí. Súcit je čnosť, ktorá nám pomôže zjednotiť sa sutrpením druhého človeka. Ato je veľa. Aj pre neho ale aj pre nás.
- Sv. Tomáš Akvinský rozoberá čnosť súcitu vo svojom diele Summa Theoogiae. Odpovedá si tu na dosť zvláštnu otázku: „Či súcit priateľov zmierňuje bolesť autrpenie človeka?“ Otázka sa modernému človeku môže zdať naozaj zvláštna, pretože odpoveď na ňu je úplne jasná. Samozrejme, že zmierňuje. Súcit priateľov je úžasná vec. No Akvinského argumentácia je veľmi poučná apreto stojí za to si ju všimnúť. Súhlasí aj on. No ponúka pre to dva dôvody. Prvým je, že súcitní priatelia, ak sú naozaj priateľmi aak sú naozaj súcitní, sú schopní mať účasť na neseníbremena trpiaceho človeka ateda mu ho tým vlastne uľahčiť. Bolesť asmútok, ktoré človek cíti pri nesení svojho bremena majú depresívny účinok. Tlačia ho dolu. No keď sa človek stretne so súcitnými priateľmi, smútok abolesť ho opúšťa. Ich súcit ho pozdvihuje, ateda váha bremena sa uľahčuje. Druhým dôvodom, ktorý nám predstavuje Tomáš Akvinský, je podľa jeho názoru ešte lepší, ako ten prvý, pretože je pozitívnejší. Hovorí, že nakoľko čnosť súcitu má svoje korene vláske, človek, ktorý trpí vidí za súcitom svojich priateľov svedectvo lásky. Tým ho zaleje akýsi pocit šťastia, pretože vidí, že má niekoho, kto ho miluje atoto potom zmierni jeho bolesť auľahčí jeho utrpenie.
- Tomáš Akvinský nenapísal osúcite toho veľa. Omnoho viac oňom napísal napríklad filozof Arthur Schopenhauer. Ten sa súcitom zaoberá snáď najviac zo všetkých filozofov. Podľa Schopenhauera, ktorý je známy aj ako najpesimistickejší filozof, je človek takou strašnou a „smiešnou karikatúrou“ ajeho osud je až tak zúfalo bezvýchodiskový, že „súcit“ je pre neho jediná čnosť, ktorú potrebuje zo všetkých najviac. Jeho súcit je silne nabitý ľútosťou, pretože smrť pokladá za jediné vykúpenie zo svojho zločinu, ktorým je to, že sa narodil. Podľa Tomáša Akvinského je súcit čnosť, ktorá je nabitá nádejou, ato preto lebo súcit je neoddeliteľný od lásky aláska je jediné, cez čo môže byť človek vykúpený. Nepodobá sa dnešnéchápanie súcitu, ktoré je také populárne na to, ktoré šíril Schopenhauer? Jeho logika je však príšerná: utrpenie odstránime tak, že odstránime trpiaceho. Tu je ideové pozadie pre eutanáziu. Samozrejme, je ľahšie vyriešiť problém utrpenia týmto spôsobom. No zľahčovanie nie je priateľom čnosti ateda je málo platná tomu, kto trpí.
Ježiš nás neustále vyzýva k súcitu s inými. On sám nám je najlepším príkladom tohto súcitu. Jednak tým, že prišiel sem medzi nás a narodil sa ako človek. „Priepasť“ medzi Bohom a človekom, ktorý vybudovať človek svojím hriechom preklenul. Prišiel sem. A rozhodol sa znášať náš údel. Súcit, znamená cítiť spolu s niekým to, čo on prežíva. V latine compassio znamená trpieť spolu. A tiež tým, ako prežíval problémy ľudí, ktorí prichádzali za ním. Ježiš až tak trpel, že to v ňom spôsobovalo pohyby v jeho vnútornostiach. Grécke slovo, ktoré sa niekedy používa pri popise jeho súcitu je splagchnizomai (napr. Mt 15, 32, ale aj inde). To však vyjadruje niečo ďaleko viac, než len súcit. Toto slovo doslova znamená „mútiť vnútornosti“ (ako sa múti maslo). A to potom vedie k činu. Toto je príklad súcitu aj pre nás. Slabším slovom pre súcit je empatia. Empatia je schopnosť vcítiť sa do pocitov a duševného stavu toho druhého. Súcit je niečo silnejšieho. Je to schopnosť prežívať utrpenie, ktoré má druhý človek. A toto je rozhodne čosi omnoho ľudskejšieho a pozitívnejšieho.
Svätopisci hovoria o Alžbete Durínskej, o ktorej sme dnes hovorili ako o premožiteľke samolásky, potešiteľke zarmútených a milovníčke modlitby, o žiarivej ozdobe žien, mocnej orodovníčke u Boha, nasledovníčke sv. Františka, opatrovníčke chorých a podporovateľke chudobných a opustených, matke svojich duchovných detí a vzore starostlivej matky. Bola ženou skutočného a hlbokého súcitu.
Otázky na zamyslenie:
- Ako chápeš súcit ty? Nie si jedným so stúpencov súcitu, ktorý šíri dnešný liberálny svet, kde sa súcit oddeľuje od iných čností?
- Nie si naopak bezcitný? Vieš sa nechať pohnúť utrpením iných? Vieš to vyjadriť tým ľuďom? Prejaviť? Pomôcť im? Alebo ti to je jedno? Čo stebou robí utrpenie iných?
- Čo by si potreboval urobiť, aby si bol človekom súcitnejším? Ako ti je vtom vzorom Ježiš?
Pripravil Ján Štefanec, SVD
