26. Vlohy k láske
„A stvoril Boh človeka na svoj obraz.” (Gn 1,7)
Pondelok, 15. 5. 2006
Nič nás tak nezbavuje odvahy ako vedomie, že musíme začínať odznova. No keď začíname odznova, začíname v skutočnosti od nuly? Je výchova a sebavýchova k láske budovaním úplne od začiatku, na zelenej lúke, bez akýchkoľvek „inžinierskych sietí” ba dokonca bez istoty, čo za podklad pre svoju stavbu máme k dispozícii?
Tu sa dostávame k základnej otázke, na ktorú túži nájsť odpoveď každý, kto sa vyberie na duchovnú cestu: aký je človek vo svojom jadre, dobrý alebo zlý? Túto otázka nie je nevýznamená, je totiž dôležitým východzím bodom pre našu cestu. Ľudí vždy zaujímala a tak odpovede na ňu nájdeme už v kresťanskej tradícii. Žiaľ odpovede sa rôznia. Je preto na nás čomu, ktorej odpovedi dáme prednosť. No katolícka tradícia je v odpovedi na túto otázku jasná a jednoznačná.
Kedysi dávno, vo 4. storočí, sa v Cirkvi objavil kňaz Pelágius, ktorý učil tzv. kresťanskému optimizmu, t.j. že človek je vo svojom jadre dobrý a nepokazený a preto má úplne vo svojich rukách svoju budúcnosť, svoj rozvoj, rast, napredovanie, spásu. Aj keď táto náuka znie imponujúco, ostro voči nej vystúpil sv. Augustín, ktorý Pelágia a Pelagiánov upozornil na to, že máme v sebe dedičný hriech a naše napredovanie nie je až také ľahké, ako by sme si to mysleli. Máme popletené nielen úmysly a túžby, ale aj naše sily sú nedostatočné, aby sme sami, iba svojím vlastným pričinením dosiahli spásu. Sv. Augustín na tejto kontroverzii s Pelágiom vybudoval svoju náuku o milosti Božej. Preto ho nazývame aj učiteľom milosti. Augustín mal dosť dôvodov, aby učil takto. Nielen že poznal ľudský rod a srdce človeka, ale mal bohaté skúsenosti s týmto aj vo svojom vlastnom živote.
No Augustínova náuka sa dá pochopiť aj zle. Stalo sa to v 16. storočí, kedy Luther, mimochodom pôvodom augustinián, učil, že ľudská prirodzenosť je natoľko padlá, že nie sme schopní ničoho dobrého. Preto sme totálne odkázaní len na Božiu milosť. Naše sily sú v tejto veci nulové a naša snaha bezvýznamná. Protestantizmus by sme podľa tohto mohli nazvať ako kresťanský pesimizmus.
K tomu všetkému prispel ešte Kalvín, ktorý to svojou náukou o predurčení (predestinácii) úplne dorazil. Podľa neho Boh sám určuje niektorých k spáse a niektorých k zatrateniu. My sami na tom svojím životom už nič nezmeníme. Všetko to závisí od Boha. Ak som predurčený k spáse, môžem žiť ako bohapustý hriešnik, aj tak budem spasený. Ak naopak k zatrateniu, môžem sa modliť od rána do večera a v kostole hoci i spávať, aj tak budem zatratený. Len si spomeňme na zápasy sv. Františka Saleského, ktorý žil v tejto dobe a ktorý sa trápil do nepríčetnosti, aký bude jeho budúci osud, či Boha raz vo večnosti uvidí, alebo k nemu vôbec doputuje. Nakoniec to zakončil tým, že „keď ťa, Bože, nebudem vlastniť vo večnosti, nech Ti slúžim a zažívam Ťa aspoň v tomto živote!” Neskôr z toho však úplne vyšiel a ako ženevský biskup bol vehementným hlásateľom Božej lásky a možnosti slobodnej voľby zo strany človeka ohľadom smerovania svojho života. No vráťme sa ku Kalvínovi. Prirodzená otázka, ktorá napadla každého jeho stúpenca bola: „Ale ak je všetko určené vopred, aký zmysel má potom moja snaha o dobro?” Samozrejme odpoveď bola jasná: „Žiadny!” Ako potom však udržať v spoločnosti morálku ľudí? Políciou, trestami, silnou disciplínou, ktorá by vyplývala z poukazu na potrebu poriadku, ak chceme spolu v jednej spoločnosti prežiť.
Trocha som to zjednodušil, ale podstata je zhruba taká. Akí teda sme? Sme schopní konať dobro sami od seba, alebo sme úplne skazení? Máme v sebe nejaké jadro dobré, alebo bolo všetko prvotným hriechom úplne zničené? Kniha Genezis hovorí: „Boh povedal: «Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!» … A stvoril Boh človeka na svoj obraz.” (Gen 1, 26-27). Podľa tejto správy každý z nás je stvorený na Boží obraz a podobu. Jadrom našej bytosti je teda Boh. To je čosi veľmi podstatného. No potom prišiel hriech. Zničil hriech tento obraz a túto podobu? Nie. Hriech čosi zničil, no čosi zostalo. Prvotný hriech nám skazil našu prirodzenosť, no nezničil Boží obraz v nás. Katechizmus katolíckej cirkvi to hovorí takto: „Prvotný hriech … je stratou prvotnej svätosti a spravodlivosti, ale ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená: je zranená vo svojich prirodzených silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti, naklonená k hriechu (táto náchylnosť na zlé sa nazýva „žiadostivosťou”). Čo sa stalo s Božím obrazom a podobou v nás, o tom Katechizmus nepíše, no je logické, že tento Boží obraz a podoba v nás zničené byť nemohli, inak by sme stratili úplne svoju podstatu a nebolo by už na čom stavať. Ak jej totiž hnilý koreň, ako z neho môže vyrásť dobrý, zdravý výhonok? Boží obraz a podoba v nás ostávajú, len naša narušená prirodzenosť nie vždy zameriava pozornosť na ňu a nie je vždy pre ňu tým najsilnejším magnetom pri robení rozhodnutí.
Táto myšlienka je veľmi dôležitá, pretože je základným referenčným bodom, z ktorého môže vyrásť každé povzbudzovanie, nádej na zmenu a obrátenie, šance pre dobro. Keď vidíme pred sebou napríklad ťažkého hriešnika alebo zločinca, ktorý si však už dokáže uvedomiť svoj stav, presne toto je to miesto, kam zameriame jeho pozornosť: „Je v tebe Boží obraz a podoba. Máš teda šance. Je pre teba nádej. Boh je v tebe a on sa túži v tebe rozvinúť!” Ak človek toto presvedčenie nemá, nielen že žije v nepravde, ale jeho život je v ohrození: čo mu pomôže v boji proti totálnemu pesimizmu a zúfalstvu?
V tomto zmysle učí Židov, ktorí putovali cez púšť z otroctva na slobodu aj Mojžiš. V knihe Deuteronómium im v mene Božom hovorí: „Tento príkaz, ktorý ti dnes dávam, nie je nad tvoje sily ani ďaleko od teba. Nie je v nebi, žeby si mohol povedať: ,Kto za nás môže vystúpiť do neba a zniesť nám ho, aby sme ho mohli počuť a zachovávať?’ Ani za morom nie je, žeby si musel povedať: ,Kto prejde za nás cez more a kto nám ho prinesie, aby sme ho mohli počuť a dodržiavať?’ Naopak, toto slovo je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci, a preto ho môžeš zachovávať” (30, 10-14). Týmto Židom, túžiacim žiť v slobode hovorí, že ak chcú spoznávať, čo je dobré a čo zlé, treba sa vybrať na púť do seba, do svojho vnútra. Tam sa stretnú so svojím Bohom a tam sa môžu dozvedieť, čo je dobré a čo zlé. Tam nájdu inšpirácie k dobru, k svojmu vlastnému rozvoju, k láske i k obeti.
Podobne sa vyjadrujú aj kresťanskí autori, hlavne mystici: sv. Terézia Avilská a sv. Ján z Kríža. Pre sv. Teréziu – ako to popisuje vo svojej knihe Vnútorný hrad – Boh prebýva v našom strede. A my sa musíme vybrať na púť do seba samých, do svojho vnútorného hradu a prechádzať z nádvoria do nádvoria, cez rôzne maštale, sklady, a iné haraburdie až do centra hradu, kde býva Boh a tam sa môžeme s ním stretnúť. Podobne sa vyjadruje i sv. Ján z Kríža vo svojom Výstupe na vrch Karmel.
Teda dobro je v nás, naše vnútro je dobré, pretože je v ňom Boží obraz. Láska nám je vrodená. A preto ju treba v sebe hľadať, objavovať a realizovať. Samozrejme, netreba byť totálnym optimistom, pretože presne toto je to, čo učil aj Pelágius. Naša prirodzenosť často sabotuje tie naše najlepšie úmysly a často mám zatemňuje mozog a nehovoriac už o vôli: o našich túžbach a ašpiráciách. Potrebujeme preto aj pomoc zvonka: od ľudí, od spoločenstva (Cirkvi) a samozrejme hlavne od Boha. Preto tu máme tzv. Božie zjavenie: evanjeliá, učenie Cirkvi, spoločenstvo veriacich, a nadovšetko Božiu milosť. Mýliť sa totiž nie je ťažké. Ani vytrvať v dobrom nie je ľahké: človek sa ľahko popletie, ochabne, vyprázdni. Ak však človek spája svoju vnútornú púť s načúvaním tomu, čo k nemu prichádza z vonka a toto všetko spája s Božou milosťou, výsledok je zaručený.
Samotná vnútorná púť bez načúvania Bohu, spoločenstvu, a spájania sa s Božou milosťou je trendom, ktorý propaguje tzv. psychologizmus alebo New Age. Toto je novodobá forma pelagianizmu. Aj keď isté snahy tu nie sú zlé, treba vidieť ich limity a tým aj osudovosť: lebo k rastu a k spáse nás v konečnom dôsledku nedovedú.
K spájaniu sa s Božím obrazom a podobou v sebe nám ešte prispieva aj krst. Pri krste, v ktorom sa na nás dovŕšilo Božie stvoriteľské dielo, vložil nám Boh do srdca spolu s nebeskou dobrotou a posväcujúcou milosťou aj tú drahocennú trojicu čností, z ktorých tá posledná je najväčšia a najlepšia: vieru, nádej a lásku. Duša sa pri krste naplnila dobrou vôľou, ktorú si sama sotva uvedomuje; ako pravému Božiemu dieťaťu je jej ľahké a prirodzené milovať Boha, svojho Stvoriteľa a v Stvoriteľovi všetko tvorstvo. Už v Starom zákone oznámili tento duchovný zázrak prorokove ústa: „Vtedy im dám jednotné srdce a jednotného ducha vložím do ich vnútra. Odstránim z ich tela srdce kamenné a dám im srdce z mäsa” (Ez 11,19). Na prahu Nového zákona zvestujú apoštolove ústa tento turíčny zázrak ako taký, čo sa už stal: „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali” (Rim 5,5). Ale aj keď posudzujeme ľudské srdce bez týchto nadprirodzených Božích darov, nútení sme spomenúť si na slovo o Božej podobe človeka.
Krstom teda nastáva v nás tá najlepšia možná kombinácia: objavovanie obrazu nás, naša vlastná snaha o rast a pomoc zhora i zvnútra od Boha, ktorý do nás pri krste vstúpil tým najplnším možným spôsobom. No svoj krst treba žiť. Boh v nás nerobí veci bez nás, alebo mimo nás. O tom si však viacej povieme, keď budeme hovoriť o Božej milosti.
No i nepokrstený, prirodzený človek napriek všetkému tomu zmätku a spustošeniu má „na tvári” nejaké črty toho, ktorý mu je Otcom a niektoré jeho vlastnosti v srdci. V každom ľudskom srdci sa ozýva túžba po družnosti, zhovorčivosti a priateľstve. Nielen fyzická potreba, ale aj nevysvetliteľná duševná túžba pobáda ho stýkať sa s druhými ľuďmi a pestovať s nimi priateľské vzťahy. S tým úzko súvisí duševná potreba požívať radosti a krásy nie sám, ale spoločne s druhými, takže sa radosť s počtom na nej zúčastnených nezmenšuje, ale ešte viacej zväčšuje. Ako človek od prirodzenosti túži, aby sa s inými delil o svoje šťastie, priam tak sa raduje, keď ho môže oznámiť a darovať. „Keby milosrdenstvo bolo hriechom”, hovorí sv. Bernard, „myslím, že by som ho nemohol obísť.”
Osobitne silný je prirodzený Boží dar súcitu. Nielen Kristus bol dojatý pri pohľade na plačúcu matku, nielen Pavol mohol vravieť: „Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo? (2 Kor 11,29), ale aj vonkoncom tvrdí a drsní ľudia často duševne trpia, keď vidia trpieť iného človeka. Tento súcit bol znižovaný a zatracovaný ako ľudská slabosť, ako bláznovstvo srdca, na ktorom nemá rozum nijakú účasť, ako hriech proti vyššiemu vývinu života, ktorému to, čo je slabé a choré jednako stojí v ceste. Ani Nietsche nevystúpil najprv ako vášnivý nepriateľ súcitu; stal sa ním až neskôr. Spinoza ho považuje za jednu z najpotupnejších stránok nášho charakteru, a už Seneca hovorí: „Láskaví budú preukazovať dobro, ale súcitu sa budú vyhýbať.” V skutočnosti ten veľa hanený, posmievaný súcit je prirodzený pud na zachovanie druhu práve tak, ako v moderných časoch tak vysoko vynášaný a takmer zbožňovaný pohlavný pud. Dostojevskij priamo tvrdí: „Súcit je ten najhlavnejší, keď nie jediný zákon jestvovania ľudstva.” Áno, už mnohí bránili náhľad, že súcit má najväčší význam nielen pre zachovanie druhu, ale aj pre jeho ďalší vývin. Ruskí myslitelia a bádatelia zastávali poučku: „Vzájomná pomoc je práve tak prirodzený zákon ako vzájomný boj, ale pre pokrokovú stránku vývoja druhu ten prvý je oveľa dôležitejší ako ten druhý!”
Tieto myšlienky niektorých autorov, ktorí schvaľujú a žehnajú súcit, dopĺňajú myšlienky viery, ktorá ho vyhlasuje priam za svätý. Veriacemu človekovu je súcit poslednou krásnou spomienkou na pradávnu skutočnosť, ktorú Bossuet vyjadruje slovami: „Keď Boh stvoril srdce človeka, vložil doň najprv dobrotivosť.” Súcit je pre nás posledný svätý zvyšok onej prastarej vernej podoby Boha, na ktorú nás stvoril milosrdný, súcitu plný Pán sveta. Preto sú v Novom zákone hrejivé, prenikavé slová: „Plačte s plačúcimi!” (Rim 12, 15), zatiaľ čo Seneca vyslovuje ozaj chladnú výstrahu: „Múdry bude iným stierať slzy, ale nebude s nimi plakať.”
Najlepším príkladom súcitu však pre nás kresťanov vôbec je Kristus. Ako nám to hovorí kresťanstvo, vykúpenie nastalo so súcitu. A mnohé činy Kristove – ak nie všetky – boli vyvolané súcitom. Napríklad v slovenskom preklade dosť často máme pokaz na to, ako bolo Kristovi kohosi ľúto (zástupov, ktoré boli ako ovce bez pastiera, ženy, ktorá bola chorá, zástupov, ktoré nejedli…) a preto konal. No v skutočnosti ide o súcit, compassio (trpieť spolu s niekým). Aj v príbehu o Milosrdnom samaritánovi, kde tým samaritánom je jasne Kristus, čítame: „No prišiel k nemu [ozbíjanému] istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. (Lk 10, 33-34) Slovo „byť niekomu niekoho ľúto” sa v gréčtine vyjadrí slovom splagchnizomai a to doslova vyjadruje niečo ďaleko viac, než len súcit (alebo v prípade slovenského prekladu „byť niekoho ľúto”). Toto slovo sa vzťahuje na silný pohyb, ktorý vychádza z nášho vnútra a z ktorého vytryskne ako z gejzíru energia. Doslova to znamená „mútiť vnútornosti” (ako sa múti maslo). Samaritán v príbehu bol teda premožený mocnými pocitmi ľútosti a súcitu voči zbitému človekovi. Všetko to, čo sa tam v jeho vnútri nachádzalo, sa navzájom premiešalo s takou silou, že túto silu nemohol v sebe takmer ani udržať. Táto energia a pocit ho potom pohli, aby preukázal starostlivosť bezmocnej obeti – starostlivosť, ktorá si vyžadovala od neho tú najosobnejšiu pozornosť, teda LÁSKU. Toto, presne toto sa odohrávalo pri súcite v Kristovi: vnútorne, doslova trpel.
Súcit nám je teda vrodený, je pre nás Božím darom. Naše životné dielo nesmie mať základ v tom, že celkom stratíme a spustošíme posledné zvyšky Božích darov, kedysi takých hojných. On, ktorý nám dal božské talenty očakáva, že ich – a medzi nimi najviac súcit –využijeme a rozhojníme. Slovo „beda” sa bude vznášať nad životom a smrťou každého, čo sklame Božie očakávania. Beda lenivému sluhovi, ktorý svoje talenty, a to práve tie najlepšie, zakopal! Ak si myslíme, že ostatné talenty, ktoré hádam máme, talenty pre hudbu, umenie, vedu alebo praktické uplatnenie sa nesmieme nechať nevyužité, tým skôr musíme dvíhať a zušľachťovať s oveľa väčšou vážnosťou a horlivosťou v škole sebavýchovy – ba aj v iných školách – svoj najkrajší talent, krásny, ľudský a zároveň božský – talent pre dobrotivosť!
Možno ešte pár slov o rôznosti pováh. Je nám jasné, že sú ľudia, ktorí sú od prirodzenosti náchylnejší k láske, dobrote, súcitu, starostlivosti, ako iní. Niektorí to nemajú preto, lebo sa boja to prejaviť, iní preto, lebo pokladajú iné veci za dôležité. Napríklad na budúci rok sa chystá v Ríme konferencia pre univerzitných profesorov s názvom: „Intelektuálna charita”. Je to výrok pápeža Pavla VI. Tým sa chce poukázať na to, že láska má rôzne podoby, nielen tú, keď človek obväzuje rany chorému ako napríklad Matka Tereza, ale aj tú, ktorú má univerzitný profesor, keď ľudstvu odovzdáva silu myšlienok, ktoré ľudí inšpirujú k láske. Rôznosťami medzi nami sa zaoberajú typológie (napr. Hapokratova [flegmatik, sangvinik, cholerik, melancholik], alebo MBTI [Mayers-Briggs Type Indicator), alebo Enneagram…). Toto sú všetko pomôcky na to, aby sme objavovali svoju vlastnú osobnosť a zistili k čomu, k akému prejavu lásky máme najväčšie predpoklady a tieto potom rozvíjali. Jedno je však isté: nejestvuje povaha, ktorá by nebola vyzbrojená výzvou a darmi ku konkrétnym prejavom lásky. Od lásky nie je dišpenzovaný nikto. Každý má na ňu predpoklady a aj od Boha výbavu. Len ju treba v sebe objavovať!
1. Vieš prejavovať lásku prirodzene alebo ti treba na to veľkú námahu? Čo ti je prirodzené: otvorenosť k ľuďom, alebo odstup?
2. Nie si obeťou presvedčenia, že nie každý je volaný k tomu, aby prejavoval ľuďom lásku? Aké sú tvoje konkrétne spôsoby žitia lásky? Zamýšľaš sa nad tým, objavuješ sa?
3. Veríš, že v tebe, v tvojom vnútri prebýva Boh, lebo si stvorený na jeho obraz a podobu? Si kresťanský optimista alebo pesimista?
Podľa prameňov pripravil a doplnil: Milan Bubák, SVD
