27. Filip Neri

Ak je veselosť formou lásky, Filip Neri bol svätcom a hrdinom práve svojou veselosťou.

Už ako mladý chlapec bol nápadný tým, že nikdy nebolo u neho badať zlosť alebo hnev a k svojim rovesníkom sa správal vždy vľúdne a dobrotivo. Na jeho tvári nikdy nechýbal úsmev. Bol veľmi obľúbený vo svojom rodnom meste Florencia. Veľmi cítil potrebu stať sa laickým apoštolom v cirkvi, ktorá potrebovala reformu. Svoju práca začal v tichom apoštoláte charity. Deň čo deň navštevoval nemocnice a napriek všetkému odporu a nechuti sa stal ošetrovateľom, tešiteľom a duchovným pastierom chorých a zomierajúcich. Jeho súčasníci plní údivu pozorovali mladého muža, ktorého činnosť sa v tom čase zdala ešte čímsi novým a jeden po druhom sa k nemu pridávali z radov kléru, šľachty a jednoduchého ľudu. Bratstvo ktoré založil na ošetrovanie pútnikov čo sa hrnuli do Ríma, bolo pre svoju lásku- Filip umýval s osobitným dojatím cudzincom nohy – známe a preslávené po celom svete.

Po desaťročnom laickom apoštoláte prijal svätec sviatosť kňazstva, aby mohol okrem pokladov svojho láskyplného srdca rozdávať aj poklady Božieho srdca. Takto sa Filip stal dobrým pastierom. Jeho pastoračná láska sa prejavovala v hrdinskej obetavosti najmä v spovednici. Často strávil časť nocí v kajúcom pokání. Zavčas rána vyspovedal už obyčajne do štyridsať kajúcnikov. Pre tých, čo sa spovedávali v jeho izbe, kládol kľúč pod dvere, aby mohol každý vkročiť podľa svojej ľubovôle. Nič ho nezadržalo, keď išlo o to, priviesť hriešnika k Bohu – jedla sa vtedy nedotkol a ihneď prerušil aj svoju obľúbenú modlitbu.

Štyridsaťpäť rokov bol takto prvým duchovným pastierom Ríma. Ale aj pri všetkej vážnosti a veľkosti tejto práce zachovala si jeho láska až do konca svieži úsmev mladosti. Ani za tohto stáleho sebaobetovania sa a neprestajného boja s hriechmi sveta nebol zachmúreným, ale rád sa ukazoval ako veselý figliar a vyslúžil si meno „žartovný svätý“, ktorým ho vo svojom obdive obdaril Goethe. Keď Filip Neri zomrel r. 1595 v noci na Božie Telo, ešte dlho na jeho tvári spočíval veselý úsmev.

Filip najradšej trávil čas so školákmi. Na svahu Janiculu, jednom z rímskych pahorkov, pre nich zriadil ihrisko, modlil sa s nimi v kostoloch, naháňal sa s nimi vonku za mestom a hral sa s nimi ich chlapčenské hry. Raz sa ho istý kňaz súcitne opýtal, či ho nerozčuľuje ten rámus. Filip odpovedal s úsmevom: „Pre mňa za mňa, nech mi hoci štiepu drevo na chrbte, len keď nehrešia.“ No nevychovaných chalanov posielal tiež žobrať pre chorých a upratovať v kostole. „Bol zosobnená srdečnosť,“ spomína jeden z jeho mladistvých priateľov na nenútený pomer medzi Filipom a bandou chalanov okolo neho, „bol k nám nežnejší, než ako by bol náš vlastný otec“.

Rýchlo bol Filip známy po celom Ríme. Bol hneď nápadný, pretože bol úplne iný než pochmúrni eremiti so svojimi hrozbami peklom. „Dobrý Filipko“ hovoril tiež o Bohu, ale nenaháňal strach hnevom a trestom z neba, skôr sa delil s ostatnými o šťastie, ktoré nachádzal v Božej blízkosti. Jeho evanjelium je radostné posolstvo a Boh, v ktorého verí, zrejme rozumie žartom. Lebo v Ríme sa nenájde nápaditejší vtipkár než Filip Neri a neexistuje bláznivosť, ktorej by nebol schopný. Bol to od prírody krásny človek, mal jasné, žiarivé oči a jemné ruky, ale svoj atraktívny zjav ukrýval do najdobrodružnejších preoblečení. A tiež sa nehanbil oholiť si iba polovičku tváre, odobrať sa za jedným kardinálom, tváriť sa čo najpokornejšie a po dlhom koktaní sa opýtať, či by jeho Eminencia nepoznala nejaký prostriedok, po ktorom by jeho prešedivelé fúzy zasa sčerneli. A smial sa na plné ústa, keď videl kardinálov výraz. Zo schodov skákal zbožný klaun ako školák a bral vždy niekoľko schodov naraz, z náhlej modlitby naraz začal tancovať po kostole a ničoho sa tak nebál, ako toho, že by ho niekto mohol brať vážne alebo mať dokonca úctu k jeho kňazskej dôstojnosti.

Ale Filip nezosmiešňoval s radosťou len seba, ale i iných ľudí, hlavne povýšencov, ľudí mocných a nafúkaných. Na účet malých ľudí sa nezabával nikdy. 

Pre Filipa bol humor uvedomelý životný postoj a čosi ako morálny príkaz, pretože podľa neho neexistuje „pravá čnosť bez radosti“. Kľúčom k životu Filipa Neriho je jeho téza: „Radostná myseľ posilňuje srdce a dáva vytrvalosť v dobrom; kto chce slúžiť Bohu, má byť preto stále plný radosti“ A ešte: „Posvätná veselosť je pravá cesta, aby človek zostal dobrý.“ Veľa múdrosti sa skrýva v jeho nespočítateľných spontánnych nápadoch. Keď na neho samého padol smútok, poprosil priateľa z ulice, aby mu niečo zatancoval. A keď raz chcel poprosiť istého dominikánskeho predstaveného, aby vo svojom kláštore trocha uvoľnil nadmieru prísnu askézu, priviedol si so sebou hneď niekoľko muzikantov, aby atmosféra bola priaznivejšia. Podľa jeho skúseností sa veselí ľudia dajú ľahšie viesť cestou ducha než zachmúrenci. Zvolanie, ktoré často opakoval: „Škrupule a melanchólia, choďte preč z môjho domu!“ sa vtedy stalo príslovím. Živočíšna vážnosť, urputné piplanie sa v problémoch a obavách, nadmerné podliehanie melanchólii podľa jeho názoru prinášajú so sebou nebezpečenstvo, že „sa ukrivdí Duchu Svätému“.

Pri záľube v žartoch, niekedy dosť hrubých, má Filip Neri skutočne neobyčajne taktný a citlivý spôsob styku s ľuďmi. Vedel byť drsný a netrpezlivý, nechápavým ľuďom nasadzoval na nos vlastné okuliare a kričal na nich. Ale keď sa ho jedna elegantná dáma pýtala, či sa nedopúšťa hriechu, keď nosí topánky s vysokými opätkami, nepustil sa do žiadnych morálnych výkladov, ale s jemným úsmevom jej dal dvojznačnú odpoveď: „Iba si dávajte pozor, aby ste sa v nich nešmykla!“ Mladíka, ktorý sa rád zdobil krásnymi retiazkami na krku, akoby mimochodom pohladkal na zátylku a zašepkal: „Pietro, teraz som si poranil prst o tvoju sponu.“ A Pietro hneď vedel, čo tým myslí. Inokedy sa dozvedel v akej biede sa ocitli dvaja starší, skoro slepí hodinári, a začal si u nich objednávať hodiny. Volil diskrétnejší spôsob, ako im pomôcť, než keby usporiadal verejnú zbierku. Keď Neri umrel, našlo sa v jeho posteli plno hodín.

V  čom spočíva podstata skutočného humoru? Poznáme totiž aj humor, ktorý v skutočnosti nie je humorom. Humor spočíva v schopnosti človeka rozpoznať nezhody života. Encyklopédia Britanica definuje v tomto zmysle definuje zmysel pre humor takto: „Je to vnútorná schopnosť človeka dobrosrdečne uvažovať nad rozpormi života a toto svoje uvažovanie (slušne) vyjadriť v reči, v literatúre alebo v iných formách umenia.“

Toto je veľmi dobrá definícia. Keď skúmame skutočný humor zistíme, že ak sme čosi označili alebo neoznačili za humor – často preto, že by sme to vedeli – malo to presne tieto črty: lebo to, čo sa povedalo poukázalo na nejaký rozpor života. Veď o čom inom sú skutoční humoristi? Nie o tom, že majú nos či oči, ktoré rozpoznávajú skutočnú podstatu veci a toto vedia vyniesť na svetlo? Skutočný humorista vie perfektným spôsobom poukázať na hlúposti, ktoré ľudia robia, aj keď sa tvária ako múdri.

Človek, ktorý má zmysel pre humor, však nerozpoznáva rozpory len v životoch druhých, ale aj v živote svojom vlastnom. A možnohlavne v sebe samom. Mnoho ráz seba samých a svoj život berieme tak vážne, že nám to spôsobuje vážne problémy. A dôsledkom sú úzkosti, depresie, konflikty. Nevieme sa zobrať ľahšie, vtipnejšie. Nepríjemným dôsledkom je aj to, že nikdy neodrastieme, ani osobne ani profesionálne. Pekným príkladom je učenie sa cudzieho jazyka. Keď sa človek učí cudzí jazyk v cudzej kultúre je jasné, že vždy vyznie ako „blbeček“. A toto je ťažké povedomie, hlavne pre človeka, ktorý je starší a už aj snáď úspešný a vážený. Dôsledkom môže byť, že ak nebude schopný nechať sa iným zo seba smiať, bude hovoriť len to, čo vie, alebo nebude ochotný mýliť sa a začne sa vyhýbať ľuďom a s nimi nekomunikovať. Výsledok: nič sa nenaučí. Pri učení sa všetkých vecí, nielen jazyka, človek musí ukázať, že niečo nevie, že má limity. A vlastne preto sa potrebuje učiť. Čo môže byť aj smiešne. K tomuto treba ale veľa pokory.

Najhoršie to však s nami nie je vtedy, keď sa nevieme uvoľniť, pretože veci dramatizujeme, ale vtedy, keď si začneme o sebe príliš namýšľať a tak sa dostaneme do stavu pýchy a nedotknuteľnosti. Toto je prípad človeka, ktorý je tak opojený poctami, že zabudne na svoju podstatu: napríklad ak získa funkciu, titul či postavenie. Hovorí o tom latinské príslovie: Honores mutant mores(pocty menia mravy). Pocty mnohých ľudí deformujú. Keď ich majú, začnú sa správať arogantne, domýšľavo, neprístupne. Veľmi uzdravujúcim pre takéhoto človeka môže byť práve humor. Filip po tom, ako ho chcel pápež poctiť kardinálskym klobúkom sa vyjadril, aby mu ho priniesli teda, keď už toľko chcú, lebo bude mať aspoň v čom jeho kocúr spávať…

 Predstavme si človeka, ktorý sa správa silne domýšľavo a je chorobne zahľadený do seba. Rozhodne sa, povedzme, že sa ožení. Všetko chce mať pripravené na jednotku. Preto do príprav investuje veľa peňazí i energie. Na všetko sa musí myslieť. Nič nečakaného sa nesmie stať. Robí to preto, aby sa ukázal. Aby dal najavo, že o­n nie je hocikto. No predstavme si náhly incident: pri zvukoch fanfár kráča aj so svojou snúbenicou k oltáru, a on sa zrazu pošmykne o banánovú šupku, ktorú si nevšimol, lebo splynula s pestrofarebným kobercom a on sa vystrie dolu tvárou v celej svojej dĺžke na koberec. A vážny a škrobený dav sa začne schuti a od srdca smiať. Takýto incident môže mať veľa dohier. Ak náš domýšľavec nemá zmysel pre humor, potom sa začne rozčuľovať, urazí sa a tvrdo pôjde za tým, aby vyšetril, kto je zodpovedný a koho potrestá. No ak má zmysel pre humor, rozrehoce sa aj o­n a možno to bude pre neho aj moment obnovy, či dokonca obrátenia, pretože si uvedomí, že vlastne čo sa naparujeme, veď sme vo svojej podstate všetci rovnakí. POKORA JE PODSTATOU ZMYSLU PRE HUMOR. V humornej situácii si vysokopostavený človek, ktorý sa cíti pokorený nepovie: „Zanechám svoju funkciu, lebo nič nie som.“ Povie si skorej: „Budem pokračovať v tom, čo robím, no chcem žiť v pravde. Som iba obyčajný človek, ako každý iný človek na zemi…“ A toto musí mať na neho úžasné dôsledky. No na to, aby toto človek dokázal musí byť zrelý. Komik Woody Alen sa raz vyslovil: „Keď robíš humor, uvedom si, že nie vždy sedíš za stolom so zrelým človekom.“ Iba zrelý človek sa pri humore neurazí, ale naopak začne sa baviť: sám na sebe. Nezrelý sa urazí. Preto humoristi boli často predmetom prenasledovania domýšľavých a totalitárnych politikov a režimov.

Podľa niektorých odborníkov, humor je narušením našej snahy o kontrolu situácie. Vidno to vo vyššie spomenutej situácii. Náš domýšľavec chcel mať svoju svadbu dokonale pod kontrolou. Keby sa mu to bolo podarilo, neudeje sa nič humorné. No banánová šupka to všetko narušila. Udialo sa niečo nepredvídané, čo sa nedalo ovládnuť. A preto prišlo k humornej situácii. A vlastne, práve preto je humor humorom: lebo je to spontánne, nečakané. Veď či sme sa najlepšie nezasmiali a nepobavili práve na tom, keď sa vo vážnej, štruktúrovanej situácii stalo čosi neočakávaného? Niekomu začne zvoniť budík v taške pri promočnej slávnosti, kocúr nám vbehne do kostola počas omše, niekto sa v reči nečakane preriekne a povie niečo tak trapného, že sa ide pod zem prepadnúť… A nám je veselo. Toto, samozrejme, nie je o tom, že by sme mali zrušiť štruktúrované situácie, alebo nerešpektovať vážnosť istých udalostí. Je to o tom, že človek si v takýchto chvíľach má možnosť uvedomiť si svoju ohraničenosť, a to že nie nad všetkým nedokáže mať totálnu kontrolu. A veď čo na tom? Život je dôležitejších veciach.

Formy humoru: Čo je a čo nie je humor? Nie všetko, na čom sa smejeme, je naozaj humor. Poznáme zhruba nasledujúce formy humoru: duchaplnosť, satiru, sarkazmus, iróniu a paródia. Niektorá je jednoznačne humorom, niektoré nie sú nikdy humorom, niektoré môžu ale nemusia byť humorom. Závisí od okolností. Duchaplnosť (wit) je humor. Jej podstatou je schopnosť múdro, vhodne a spontánne zareagovať na prítomný výrok či situáciu. Ak táto reakcia je urážajúca, nie je to humor (lebo podľa našej definície humor je dobrosrdečné uvažovanie…), je to sarkazmus. Sarkazmus nie je humor, aj keď sa ňom ľudia rehocú. Cieľom sarkazmu je uraziť a zraniť. Irónia tiež nie je humorom, pretože jej podstatou je takisto toho druhého pichnúť. Robí sa to tak, že sa povie opak, ako sa myslí, a obyčajne na tóne reči sa postrehne pravý zmysel: „Tá tvoja prednáška celkom istotne vstúpi do dejín!“ Satira je humor, pretože obyčajne veľmi slušným spôsobom poukazuje na hlúposť niekoho: konkrétneho človeka, ľudí ako takých, alebo aj seba samého. Satira môže byť aj evanjelizačná. Paródia humorom môže byť. Je to napodobňovanie niekoho, jeho štýlu, myšlienok, správania a pod. Paródia je ako zrkadlo niekomu nastavené.

Ako nám znie myšlienka, že bez zmyslu pre humor človek nemôže byť kresťanom? Táto myšlienka je pravdivá. Pozrime sa ako. Ak sa z nás nikto nesmeje, je to znakom toho, že nevybočujeme zo stereotypu. Nestojíme za pozornosť. Znamená to, že sme sa stali konformnými a dokonale sme zapadli medzi väčšinu. Kresťanstvo je však vždy o novosti. Malo by byť! A ten, kto začne vybočovať, bude vždy centrom pozornosti. Niektorých bude inšpirovať, no iných rozčuľovať. A je známe, že nič nie je účinnejšie pri vyrovnávaní sa z nepríjemnými ľuďmi, ako výsmech. Samozrejme, kresťanovi by nemalo nikdy ísť o to, aby sa vysmieval tým, ktorí sú hlúpi. Skorej by mu malo záležať na tom, aby bol ochotný nechať sa zo seba hoci i vysmievať, lebo mu je jasné, že taká je cena múdrosti. No k tomu si treba vypestovať zmysel pre humor, schopnosť nechať si zo seba strieľať a schopnosť smiať na sebe i na svojej hlúposti, do ktorej každý z nás z času na čas upadá. A hlavne je k tomu treba pokoru, tento najväčší dar Boží.

Otázky na zamyslenie:

1. · Ako je to s humorom u teba? Necháš si zo seba aj strieľať?
2. · Súhlasíš, že pokora je najdôležitejším komponentom humoru? Že pokora je potrebná, aby sme humoru rozumeli, no zároveň humor nás pokore učí?
3. · Uznávaš, že humor je forma evanjelizácie? Že humoristi sú pre každú jednu spoločnosť potrební?
4. · Čo potrebuješ na sebe urobiť, aby si bol humornejším človekom?

Pripravil Ján Štefanec, SVD