28. Božia milosť

„Lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.” (Jn 15,5)
Pondelok, 29. 5. 2006

Téma Božej milosti je veľmi rozsiahla, no nie je ju možné pri našej snahe o žitie života lásky obísť. V skutočnosti je to téma úplne najpodstatnejšia, pretože vyplýva z faktu, že od Boha sme vyšli, k Bohu smerujeme a Boh nás na našej ceste životom neustále doprevádza. Nikto z nás nie je pre neho nedôležitý. Naopak, každý jeden z nás je pre neho tak dôležitý, ako keby tu bol na svete iba on sám. Táto myšlienka je veľmi utešujúca, lebo nám hovorí o neustálej starostlivosti Boha o nás a o tom, že Bohu nie sme ľahostajní.

No je tu jeden problém. Každý sme zažili možno v živote prehnanú starostlivosť láskavej mamy, tety, učiteľky, alebo niekoho iného. Aj keď na jednej strane je príjemné, že sa niekto o nás stará, nie je príjemné, keď sa stará príliš, alebo keď nás svojou starostlivosťou tak dusí, že strácame slobodu. Jednou zo základných právd kresťanstva je, že Boh nás pri stvorení obdaril slobodnou vôľou. A túto našu slobodnú vôľu naplno rešpektuje počas celého nášho života a to dokonca i vtedy, keby sme sa obrátili proti nemu. Boh nám nezabráni konať zlo, pretože tým by narušil jeden z najdôležitejších darov, ktorý nám dal. Ak si toto uvedomíme, je to strašné, no na druhej strane veľmi veľkorysé. Kto z nás by – ak by mal túto možnosť – urobil čosi podobné? Zniesli by sme vedľa seba výtvor, ktorý by sa obrátil proti nám? Zniesli by sme napríklad počítač so slobodnou vôľou, alebo psa so slobodnou vôľou…? Ľudí so slobodnou vôľou v našom okolí máme, no aké máme ťažkosti ich akceptovať! A ak môžeme, radšej sa s tými, ktorých vôľa nekorešponduje s našou, rozídeme. A pritom ľudia nie sú naším stvorením. Keby sme mohli, určite by sme ľudí okolo seba stvorili podľa svojich predstáv a urobili sme si ich závislými na svojich vlastných predstavách. S Bohom je to inak. Boh stvoril nás ľudí slobodných, a to aj napriek tomu, že vedel, že sa mnohí z nás obrátime proti nemu.

No predsa: Boh sa aj napriek tomu o každého jedného z nás stará a aktívne nám pri konaní dobra pomáha. Jeho pomoc je nenápadná, veľkorysá, nenásilná, stále prítomná, istá, účinná. Je taká, že vôbec neobmedzuje našu slobodu. Je nám neustále k dispozícii a my ju môžeme použiť alebo nemusíme. V tom je naša sloboda: prijať alebo odmietnuť Božiu pravicu. Môžeme to urobiť, no bez nej sa nezaobídeme.

Je veľmi zaujímavé, že o nevyhnutnosti Božej pomoci hovoria nielen pramene náboženské: židovské a kresťanské, ale i nenáboženské, napríklad grécke či rímske mýty alebo i ľudová tradícia mnohých národov. Známa je napríklad myšlienka „cesty hrdinu“. Nachádza sa aj v slovenských ľudových rozprávkach. Má veľa podôb, ale pokúsim sa zhrnúť jej hlavné body. Janko sa vyberie na cestu. Vie, že je už dospelý a nemôže ostať s mamou doma po celý život. Je dôležité, aby sa odlúčil od prostredia, ktoré ho síce priviedlo k životu, no robí ho nesamostatným. Preto teda ide do sveta. Mama mu napečie buchiet a s ťažkým žiaľom ho vyprevadí. Na ceste do neznáma sa stretne s nejakou záhadnou bytosťou, ktorá je stelesnením múdrosti (starec, víla…). Táto bytosť mu dá nejakú vec (prsteň, sedemmíľové čižmy, palicu), ktorá mu má pomôcť pri neriešiteľných situáciách, keď on sám vlastnými silami si už nebude stačiť. Janko sa poďakuje a ide ďalej. Príde do mesta, kde je smútok. Celé je potiahnuté čiernym súknom. Drak uniesol princeznú! Rozhodne sa draka zabiť a princeznú vyslobodiť. Stane sa. Pri tom mu pomôže zázračná vec, ktorú dostal od tajomnej bytosti na svojej ceste, lebo vlastné sily mu k premoženiu draka nestačia. S princeznou sa ožení a s rodičmi, ktorých pred časom opustil, sa tým či oným spôsobom zjednotí.

Nebudem analyzovať komponenty tejto rozprávky. No dve veci sú tu dôležité: drak a pomoc od tajomnej bytosti. Drak je zlo v nás i okolo nás, s ktorým bojujeme a potrebujeme ho premôcť. Sami, vlastnými silami však na to nestačíme. Potrebujeme pomoc zhora, zázračnú milosť.

Cesta hrdinu sa nachádza i v žido-kresťanskej tradícii: Abrahám, Jakub, Jozef Egyptský, Mojžiš, JEŽIŠ, emauzskí učeníci, komorník etiópskej kráľovnej, apoštoli: hlavne Peter a Pavol… Aj Ježiš, aj napriek tomu, že bol Boh, potreboval pomoc zhora. Svojho Božstva sa zriekol a ako človek potreboval byť neustále v kontakte so svojím Otcom. Cesta viery a rastu v láske je cesta hrdinu. No je to cesta, na ktorej si aj napriek mnohým schopnostiam, ktoré máme, neporadíme sami.

Ako to konkrétne vyzerá, ako sa pomoc zhora prijíma a kto ju dáva? Peknou ilustráciou nám môže byť príbeh z Jánovho evanjelia o svadbe v Káne Galilejskej (Jn 4, 11-18). Už ste niektorí jeden z možných výkladov tohto príbehu z mojich úst možno počuli, no nezaškodí pozrieť sa naň znova a v trocha inom kontexte. Ako vieme, na svadbu v Káne Galilejskej bol pozvaný Ježiš aj s matkou i so svojimi učeníkmi. Bolo to podľa evanjelistu Jána na začiatku jeho verejnej činnosti. Evanjelium spomína, že na svadbe boli dve vína: prvé, ktoré pripravili tí, čo pripravovali svadbu, a druhé, ktoré vytvoril Ježiš. Podľa niektorých autorov tieto dve vína symbolizujú dva typy lásky, ktoré sú prítomné nielen vo vzťahu medzi dvoma zaľúbencami, ale ktoré sa nachádzajú v živote vôbec, vo vzťahu k ľuďom vo všeobecnosti, ba dokonca i istým projektom. Pozrime sa na tieto dve vína a na to, čo je na nich v evanjeliovom príbehu zvláštne. A cez vína sa pozrieme na dva typy lásky.

Prvé víno vzniklo úplne prirodzene: vinica, práca okolo nej, oberačka, spracovanie hrozna, kvasenie, predaj, konzumácia. Druhé však bolo výsledkom zázraku: pripravil ho Ježiš, ktorý bol prítomný na svadbe a – ako hovorí evanjelista – bolo lepšie než to prvé.

Prvé víno symbolizuje tzv. romantickú lásku. To je to vnútorné splanutie, ktoré zacíti muž, keď sa stretne so ženou svojho srdca (a naopak), ale napríklad i človek, ktorý zacíti príťažlivosť k nejakému typu práce, povolaniu, projektu. Romantická láska, alebo eros (ako ju popisuje pápež Benedikt vo svojej encyklike) je úplne prirodzená vec a – pozor podržme sa – nie je to láska. Je to dar, ktorý do nás vložil Boh, aby nás tento dar v podstate zaslepil, aby sme sa ľahšie rozhodovali pre veci, ktoré v skutočnosti nie sú ľahké. Manželstvo napríklad nie je ľahké. Ani rehoľný stav či kňazstvo nie je ľahké. Nie sú ľahké, pretože ich súčasťou je pravá láska a tá si vyžaduje kríž. Ale k tomu ešte prídeme.

Veľa som nad fenoménom romantickej lásky premýšľal. Kedysi som čerpal viac-menej z literatúry, dnes čerpám aj z mnohých pastoračných skúseností. Literatúra o tejto láske hovorí veľa. Pravdu povediac, svetská literatúra keď hovorí o láske, myslí iba na túto lásku. A to je tragika. Pretože romantická láska láskou nie je. Ale literárne dedičstvo sa priam hemží príbehmi ako sú Rómeo a Júlia, Tristan a Ižolda, Rienzo a Lucia (Snúbenci od Manzoniho), atď., ak mám menovať len tie klasické diela. Zoznam tých novších by bol nekonečný. Tieto príbehy majú spoločnú jednu vec: buď ich hrdinovia zomrú v mladom veku alebo príbeh sa končí tým, že sa zosobášili. Žiaden nepopisuje ich vzťah a lásku potom, keď sa začal všedný deň. Psychológovia Robert Johnson a John Stanford píšu o tejto láske, že to, čo sa v tejto láske v skutočnosti do seba zaľúbi, nie sú dvaja skutoční ľudia, ale dva vysnené obrazy. Mládenec si vysní svoju Šípkovú Ruženku a dievča svojho Princa na bielom koni. Vysnenie môže zahrňovať vzhľad, povahu, vlastnosti a množstvo iných vecí. A títo dvaja sa náhodou stretnú a buchnú sa do seba. A ich život sa stane nefunkčným.

Niektorí hovoria, že táto láska je obyčajná chémia. Nedávno som o tom počul v rádiu (niekedy v marci tohto roku). A hoci ma to na počiatku tak trocha pohoršilo, teraz s tým naplno súhlasím. Veď ako inak si vysvetlíte ošiaľ napríklad ženatého muža, ktorý sa zaľúbi do od seba o dvadsať rokov mladšej krásky a celý jeho život, manželka, rodina, deti, hodnoty idú hore komínom? Ako si vysvetlíte stratu súdnosti a zodpovednosti u tohto človeka, ktorý tvrdí, že nikto ho nechápe, všetci sa mýlia a iba on to vidí najlepšie? Ako vysvetlíte to isté u kňaza alebo rehoľníka, ktorý v jednom momente zabudne na všetky svoje záväzky a sľuby a na ľudí, ktorí mu veria, a on je schopný týchto ľudí zradiť a spolu s nimi i to, čomu sa pred rokmi tak veľkodušne oddal? Tí, ktorí tvrdia, že láska je chémia – a my dodajme, že chémiou je romantická láska, nie skutočná láska (k tomu ešte prídeme) – popisujú svoje tvrdenie porovnaním napríklad s alkoholikom alebo inak závislým človekom. Keď takémuto zaľúbencovi ukázali obrázok jeho milovanej, v ňom v jeho vnútri sa začalo pozdviženie, presne také, aké sa vyburcuje vo vnútri alkoholika, keď vidí fľašu. Je to závislosť a preto v prípade človeka, ktorý má záväzky, nepomôže nič iné, iba radikálny rez. Tak ako alkoholik sa musí jasne odlúčiť od fľaše a urobiť všetko pre to, aby rozsekol všetky príležitosti k nej, podobne je to i s človekom, ktorý sa dostane do podobného ošiaľu s romantickou láskou alebo tzv. láskou.

Ak však ide o človeka, ktorý nemá záväzky, čo je väčšina z vás, tam je možné v tom napredovať, len si treba uvedomiť, že toto nie je láska. Táto forma lásky sa raz pominie, ako sa pominulo víno v Káne Galilejskej. Mnohí, ktorí s týmto faktom nepočítajú ostanú zaskočení a skladajú básne a piesne, ako napríklad Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú… A vyberú sa o dom ďalej, aby sa vybudili znova v niečom podobnom. Je to ako keď motýľ prelietava z kvetu na kvet.

Ako ku skutočnej láske ale prísť? Tak, ako prišli k druhému vínu svadobčania v Káne Galilejskej. Víno, ktoré prišlo namiesto toho prvého, ktoré sa minulo, bolo výsledkom zázraku. Bez vína by svadba v Palestíne tej doby bola škandálom. Nebolo by o čom. Tak ako je o ničom manželstvo bez lásky. Preto Ježiš nenavrhol, aby si šli víno kúpiť (možno ani nemali za čo), ale urobil ho z vody; bolo lepšie ako prvé; a bolo ho toľko, že sotva ho i vypili. Symbolicky povedané, malo im vystačiť na celý ich spoločný život. Ježiš dal mladým a ich okoliu na vedomie, že on je ten, ktorý dáva pravú lásku, dáva ju v hojnosti a táto jeho láska je lepšia než prvá, láska ich, láska prirodzená. Druhá láska je zázrak.

Samozrejme, tento príbeh nám nehovorí len o manželoch a manželstve. Hovorí nám o láske vo všeobecnosti: o pravej láske. Pravú lásku musí mať i kňaz, ktorý sa rozhodne pre službu zasväteného života, rehoľník alebo rehoľníčka, ktorá sa rozhodne ísť slúžiť hendikepovaným deťom, alebo chudobným ľuďom v treťom svete, kresťan, ktorý sa rozhodne žiť svoju lásku voči ľuďom na pracovisku, v škole, v rodine. Všade tam, kde sme sa na počiatku rozhodovali pod vplyvom romantiky, kedy nám svet bol gombička a my sme si mysleli, že nášmu nadšeniu nikdy nebude konca.

No nadšenie vyprchalo, prišiel všedný deň, my sme začali vidieť realitu a vnímať ťažkosti i svoje vlastné obmedzenia a limity. A stratili sme nadšenie i silu. Preto nám Ježiš pripomína: „Lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.” Bez Ježiša a Boha vôbec, môžeme urobiť veľa vecí: môžeme byť úspešnými manažérmi, podnikateľmi, dobrými študentmi, športovcami, umelcami. Môžeme mať peniaze, auto, dom. Môžeme byť vzhľadní a príťažliví… Mnohé veci závisia od našich talentov, vrodených predispozícií, okolností i osobnej chytrosti. No ak Ježiš hovorí, že bez neho nemôžeme nič vykonať, myslí na veci, ktoré by boli naozaj užitočné a ktoré by nám v konečnom dôsledku slúžili pre večnosť. Kresťanstvo nás neustále burcuje k múdrosti, aby sme si ukladali poklady, ktoré nezhrdzavejú, a aby sme robili veci, ktoré majú hodnotu trvácu. A takéto veci iba za pomoci svojej chytrosti sami nedokážeme robiť. Tam nutne potrebujeme Božiu pomoc a milosť. Potrebujeme ju, aby sme jednak vedeli, čo je správne. Potom, aby sme to aj robili. Aby sme sa vyrovnávali z frustráciami neúspechov. Aby sme sa nevzdávali. Aby sme dokázali robiť pokánie, keď sme to prešvihli a začať nanovo. Aby sme mali istoty vo chvíľach pochybností, že to, pre čo sme sa rozhodli je dobré. A hlavne, aby sme mali vnútornú energiu byť vernými v kráčaní po ceste lásky.

Keď sa vrátime k príbehu v Káne Galilejskej Ježiš dal najavo jednu vec: že ak si niekto pozve jeho na svoju „svadbu”, t.j. do svojho života, urobí tú najlepšiu možnú voľbu, pretože má k dispozícii toho, kto by mu poskytoval nielen inštrukcie a osobný príklad, ale aj výslovnú pomoc. Čo sa týka inštrukcií, jedná sa tu o učenie Ježišovo, ktoré neustále trvá na tom, že kto chce ísť za ním, musí zobrať na seba svoj kríž, že ak má zrno priniesť úrodu, musí sa zasiať a v zemi zhniť, ak niekto chce mať život, musí ho najprv stratiť, ak niekto chce milovať, musí vystrieť ruky a nechať opásavať sa iným, hlavne Bohom… V tomto všetkom nám on osobne dal svoj príklad.

Čo sa týka výslovnej pomoci, možno bude dobré ukázať na ten najlepší kanál, kadiaľ k nám prúdi Božia milosť: na sviatosti. Sviatosti sú podľa definície viditeľné znaky neviditeľnej milosti. Alebo ako hovorí iná definícia, sviatosti sú znaky, ktoré spôsobujú to, čo naznačujú. Teda ako vidíme na oboch definíciách sviatosti sú kanály, ktorými k nám prúdi Božia milosť. Aj keď Božia milosť je komplexná vec, predsa možno ju v zmysle sviatostí deliť podľa toho, o čom tá jednotlivá sviatosť je: sviatosť krstu nám napríklad dáva milosť byť vernými v rozhodnutí nasledovať Krista v jeho umieraní a vstávaní z mŕtvych. Sviatosť pokánia nám zasa poskytuje milosť súvisiacu s našou snahou bojovať v sebe proti hriechu. Sviatosť manželstva zasa pomoc žiť manželské záväzky. A tak je to podobne i s inými sviatosťami. Jednou z najsilnejších sviatostí je Eucharistia. Je to pokrm, posila na cestu. Sme duchovnými pútnikmi a preto potrebujeme pokrm. Eucharistia je veľkolepým pokrmom a teda posilou na našej ceste rastu v láske. Nie nadarmo ju Ježiš ustanovil v kontexte príkladu lásky, keď umýval nohy svojím učeníkom.

Samozrejme načúvanie Ježišovi tým, že sme v kontakte s jeho Slovom, nasledovanie jeho príkladu a účasť na sviatostiach nie sú jediné zdroje Božej milosti. Sú aj iné: napríklad modlitba, čítanie dobrej literatúry, rozhovory s významnými ľuďmi a predovšetkým životné skúsenosti a zážitky, ktoré dodatočne analyzujeme. Táto analýza sa volá teologická reflexia. Základná otázka, ktorú si kladieme pri teologickej reflexii je: Kde v tom, čo som zažil, bol prítomný Boh? Boh je prítomný v mojom živote stále. Len ja ho musím rozpoznať. Dosť často si ho nevšimneme. Preto sa sv. Augustín (mimochodom učiteľ milosti) vyslovil: „Timeo Deum transeuntur” (Bojím sa, že prehliadnem Boha, ktorý práve prechádza okolo).

No je aj milosť, ktorá pôsobí priamo v nás bez toho, že by sme si to uvedomovali. Veď ako inak si vysvetlíte, že ste dokázali mnohoráz veci, ktoré boli – s odstupom času – priam neuskutočniteľné, alebo to, že ste sa držali a udržali v stave milosti v prostredí, ktoré bolo náročné, defraudované, zhumpľované ba i nemravné? Samozrejme, Boh nerobí nič bez nás. Vždy tam treba náš súhlas, ale tá iniciatíva Boha musela byť tak silná, že sme si ju – aj keď sme ju v tej chvíli nechápali ako Božiu iniciatívu – nedovolili prehliadnuť. Je to tak, ako keď vás spomienka na milujúcu rodinu, alebo priateľov, ktorí vám dôverujú, pomôže obstáť v ťažkých skúškach. Myšlienka Božia, jeho pomoc a ponuka je síce nenápadná, nevnucujúca sa, rešpektuje našu slobodu, no je dosť silná na to, aby nás – ak jej dáme súhlas – držala nad vodou a pomohla nám priniesť a prinášať ovocie.

1. Uvedomuješ si nutnosť Božej milosti na tvojej ceste lásky? Veríš, že bez Boha nie si schopný v pravej láske rásť?

2. Ako spolupracuješ s Božou milosťou? Spolupracuješ s ňou vôbec? Zamýšľať sa niekedy nad svojimi životnými zážitkami a skúsenosťami a nad tým, ako Boh cez ne v tvojom živote pôsobil?

3. Ak máš dojem, že tvoj život lásky nie je dostatočne plodný, ako by si ho mohol urobiť plodnejším? Ako by si sa mohol viac otvoriť pre Božiu milosť.

Milan Bubák, SVD

Ďakujem vám, milí návštevníci pondelkových sv. omší, za vašu trpezlivosť a priazeň počas celého roka: za to, že ste na tieto úvahy chodili, a že ste mali ochotu nad ich myšlienkami uvažovať. Nie sú to moje odpovede vám, ale je to cesta spoločného hľadania Pravdy. Ďakujem aj za slová povzbudenia a spätnej väzby. M. Bubák