3. Deti

„Majú byť láskavé k svojim deťom!“ (Tit 2,4)

Dieťa je zviditeľnená láska. (Novalis)
Dieťa je Boží názor o tom, že život má pokračovať. (Carl Sandburg)

Zo Svätého Písma, ako aj z rozličných starých ľudových piesní všetkých jazykov, z literatúry zaznieva chválospev na materinskú lásku a otcovskú starostlivosť, a jednako to nie je pravidlo, že ju tam možno skutočne nájsť. Aj keď sú tzv. krkavčí otcovia a matky zriedkavosťou, predsa často to, čo nazývame rodičovskou láskou, nosí neoprávnene nesebecké meno lásky.

Pravej rodičovskej láske, materinskej a otcovskej dobrote sa treba – ako všetkému šľachetnému a veľkému na svete – najprv naučiť. Túto lásku je potrebné si získať, hoci jej začiatok vložil Boh do každého otcovského a materinského srdca. Preto Dr. M. Scott Peck hovorí, že „deti, ktoré majú to šťastie, že poznali počas svojho detstva rodičovskú lásku a starostlivosť, vstupujú do obdobia dospelosti nielen s hlbokým vnútorným pocitom vlastnej hodnoty, ale tiež s hlbokým vnútorným pocitom istoty.“ 

Láskavá výchova

Najväčším želaním rodičov je, aby ich deti boli úspešné v škole a v práci a šťastné v osobných vzťahoch. Nie všetky deti sa takými stanú na radosť svojich rodičov. Psychológovia tvrdia, že základným predpokladom pre naplnenie týchto rodičovských očakávaní je vysoký stupeň sebaúcty. Sebaúctou sa rozumie to, čo si o sebe myslíme, ako sa hodnotíme, ako sa cítime, ako si dôverujeme. Sebaúcta sa prejavuje vo všetkých našich aktivitách. Korešponduje s našimi možnosťami, schopnosťami, danosťami a dovoľuje ďalej ich rozvíjať. Bez sebaúcty nemôžeme napĺňať svoje emocionálne a materiálne potreby. Dokážeme to iba vtedy, keď sa máme radi, keď sa akceptujeme a vážime si sami seba.

Autoportrét

Sebaúcta sa formuje pomaly a postupne od najútlejšieho veku. Dôležitú rolu hrajú stimuly, ktoré dostávame od najdôležitejších osôb z nášho okolia. Sú nimi predovšetkým rodičia, ale aj starí rodičia a ostatní príbuzní, kamaráti, učitelia, duchovní otcovia. Všetci sa spolupodieľajú na vytváraní nášho autoportrétu svojimi komentármi a hodnoteniami. Predovšetkým rodičia by mali vedieť, ako posilňovať sebaúctu svojho dieťaťa. Aj dieťa s nízkou sebaúctou môže vyrásť v dospelého s pomerne dobrou hladinou sebadôvery, ktorý sa adaptuje na slušnej úrovni. Oveľa pravdepodobnejšie to však dokáže dieťa, v ktorom od útleho veku budeme posilňovať sebaúctu a sebadôveru. Pre vývoj dieťaťa je dôležité nielen to, aby sme ho mali radi také, aké je, ale aj to, aby sa aj ono samo akceptovalo so svojimi kvalitami aj nedostatkami a chybami. Treba si uvedomiť, že stupeň sebaúcty ho bude ovplyvňovať celý jeho život. Stupeň sebaúcty podmieňuje výber priateľov, formu vzťahov. Výskumy ukazujú, že dieťa s vyšším stupňom sebaúcty má väčšie predpoklady vzdorovať rôznym nátlakom bez strachu a obáv. Manipulovať ním nie je jednoduché. Nebýva obeťou šikanovania. Dieťa so sebaúctou je aj citovo stabilnejšie, oveľa lepšie čelí novým situáciám, zmenám. Ťažkosti a problémy ho nefrustrujú, neupadá do apatie.

Základný kameň šťastia

Deti, ktoré majú dobrý stupeň sebaúcty, sú aktívnejšie, šťastnejšie, svoje pocity vyjadrujú spontánnejšie a lepšie sa vyrovnávajú s problémami, nezhodami a spormi. Nemajú sebaobviňovacie tendencie a negativistické myšlienky. Tieto deti sa s chuťou púšťajú do nových vecí. Neboja sa nových situácií. K tomuto záveru dospeli vedci z Bostonskej univerzity. A hoci sa im nie vždy podarí dosiahnuť cieľ, neúspech neprežívajú tragicky, sú schopné hľadať nové cesty, nové spôsoby, ktoré im pomôžu posunúť sa ďalej. Keď sa im niečo nepodarí, nedajú sa tak ľahko odradiť. Ich krédo zvykne byť: Myslím, že to zvládnem, mám na to, aby som to dokázal. Samozrejme, existujú prípady nezdravej sebaúcty.

Korene agresivity

Aj zo sociálneho hľadiska sú deti so sebaúctou vo svojom okolí akceptované a milované, pretože sú schopné prenášať dôveru a stabilizovať vzťahy. S priateľmi majú úprimné vzťahy. Dávajú dobrý obraz o sebe. Naopak, deti s nízkym stupňom sebaúcty sa vyznačujú aj nízkou dôverou vo svoje schopnosti a sú veľmi kritické. Ich myšlienkové krédo možno vyjadriť asi takto: To nezvládnem, zlyhám, nemôže sa mi to podariť. Práve preto, že si nedôverujú, že pochybujú o sebe, neodvážia sa jednoducho do niečoho pustiť, hoci schopnosti na zvládnutie úlohy im nechýbajú. V dôsledku toho, že si nedôverujú, dosiahnutie cieľa ich stojí veľa síl. Tento postoj sa stáva obrovskou prekážkou ich rozvoja, napredovania, prispôsobovania sa zmenám. Pocit nízkej sebaúcty sťažuje deťom nadväzovanie vzťahov s rovesníkmi, sú samotárske a zvyčajne majú v skupine okrajové postavenie. Ostatné deti sa s nimi nechcú kamarátiť, a tak namiesto toho, aby napredovali, uzatvárajú sa do seba a ešte viac sa vyčleňujú z kolektívu. Psychológovia tvrdia, že deti s nízkou sebaúctou sú často agresívne, používajú neadekvátne vyjadrovacie prostriedky (hrešenie), čo ešte zhoršuje ich pozíciu medzi deťmi a následne ešte väčšmi znižuje ich sebahodnotenie a sebaúctu.

Milujeme svoje deti?

Psychológovia tvrdia, že na to, aby sa dieťa malo rado a cenilo si samo seba, potrebuje od narodenia cítiť rodičovskú lásku. Možno sa zamyslíte nad tým, ako je možné, že si niektoré deti neveria, keď všetci rodičia svoje deti milujú. Každý rodič, ktorého sa spýtate, či má rád svoje dieťa, odpovie kladne. Nemáme teraz na mysli extrémne prípady. Prečo sú medzi deťmi potom také, ktoré si neveria a takmer nie sú schopné chopiť sa iniciatívy, aj keď ich rodičia milujú? V podstate ide o to, že nestačí, ak rodič má dieťa rád. Tú lásku treba aj prejaviť, demonštrovať, dať svoje city dieťaťu najavo. Dieťa musí rodičovskú lásku vnímať aj fyzicky, slová nestačia. Dieťa bez ohľadu na vek potrebuje lásku cítiť, potrebuje pohladenia, bozky, objatia, aby sa vždy znova a znova presvedčilo, že je milované. Ak majú rodičia nízky stupeň sebaúcty, takmer automaticky preberú tento model aj ich deti. Je priam nemožné očakávať od detí z takéhoto prostredia, aby boli iné, pretože ťažko môžu získať niečo, čo nevidia. Pre deti je ťažké naučiť sa veriť vo svoje kvality, keď im rodičia predkladajú opak. Rodičia by sa mali pokúsiť predovšetkým zmeniť postoj k sebe samým.

Deti – dobrí pozorovatelia

Od uzavretých rodičov, nepriateľsky naladených k okoliu, ťažko možno očakávať, že prenesú na deti entuziazmus a pocit istoty. A naopak, optimistickí rodičia, ktorí majú radi život aj napriek ťažkostiam, ktoré prináša, s veľkou pravdepodobnosťou prenesú svoje postoje aj na deti. O čo viac pozitívnych skúseností a o čo menej predsudkov majú rodičia, o to viac istoty môžu preniesť na svoje deti.

Rodičia sa dopúšťajú zvyčajne chyby, keď po príchode domov z práce dávajú najavo frustráciu a únavu. Urobili by dobre, keby vyzdvihli pozitívne momenty dňa. Určite ich možno nájsť. Hoci nám správanie detí nie vždy vyhovuje, mali by sme pribrzdiť prejavy sklamania z ich správania, z prejavov „vzbury“, takej príznačnej pre určité vývinové obdobie.

Sloboda dieťaťa

Deti sú šťastné, keď sa cítia dôležité a milované. Okrem lásky a nehy potrebujú, aby ich rodičia viedli, povzbudzovali a boli im dobrými poradcami. To znamená, že potrebujú určitú slobodu. Učia sa rýchlejšie a efektívnejšie, keď majú pocit, že tak robia z vlastnej iniciatívy, a nie preto, aby splnili požiadavky rodičov. Každý rodič by mal mať takú dávku empatie, aby sa dokázal vcítiť do roly dieťaťa a mal na pamäti jeho vek, mentálnu úroveň, ktorá môže byť u rovnako starých detí rozličná. Nenútiť dieťa samo sa obliecť, keď jeho motorika ešte na tento úkon nedozrela. Neorganizovať školákovi program tak, aby nemal vôbec čas robiť to, čo chce, čo ho baví, čomu sa skutočne chce venovať za dverami svojej izby. Rešpektovať charakterové črty a vlastnosti dieťaťa je veľmi dôležité. Každé dieťa je iné a každé si vyžaduje iný prístup.

Vo výchove detí robíme často chyby, ktoré poškodzujú úroveň ich sebaúcty. Keď za vami príde dieťa a chce vám niečo povedať, nepošlite ho preč. Nepovedzte, že nemáte čas, že nie je vhodná doba. „Nemať v rodine čas je horšie ako nemať peniaze.“ (don Bosco) Ak sa mu skutočne nemôžete venovať, vysvetlite dôvod a ubezpečte ho, že si ho vypočujete hneď, ako to bude možné. Podobne sa správajte aj vtedy, keď vám zavolá do práce počas dôležitej porady alebo pracovnej schôdzky. Je dôležité dávať si pozor a dieťa nediskvalifikovať výrokmi: Uvidíme, či to zvládneš; daj sem, ja to urobím. Múdrejšie urobíte, keď ho podporíte, ponúknete mu pomoc, ale tak, aby ponuku nevnímalo negatívne ako svoje zlyhanie. Nech vám ani nenapadne opakovane ho porovnávať so súrodencami, kamarátmi, sesternicami, bratrancami, ktorí sú, ako ináč, šikovnejší. Dávať dieťaťu neustále niekoho za vzor ho nielen ponižuje, ale znižuje to jeho sebaúctu. Ak chcete, aby dieťa zmenilo niektoré spôsoby správania, postupujte diplomaticky a doprajte mu, aby sa rozhodlo zmeniť z vlastnej iniciatívy. Väčšina rodičov nikdy nezabudne vytknúť to, čo sa nemá, čo dieťa urobilo zle, ale zabudne pochváliť za dobré. A to je chyba. Niekedy sa trestu nedá vyhnúť, ale tresty by zásadne nemali prevyšovať pochvaly. Zabudnite na slová: si zlý, nemám ťa rád, rada, si nemotorný, nemožný… Evokujú negatívne pocity, ktoré sa premietajú do celého správania dieťaťa. Nebráňte spontánnej aktivite dieťaťa len preto, že sa bojíte, aby si neublížilo. Nedovolíte mu ísť na preliezačku, aby nespadlo. To nie je riešenie. Pokojne ho pustite, ale buďte nablízku, aby ste ho mohli v prípade potreby chrániť.

Kľúč k vytvoreniu sebaúcty

Vychovávať dieťa, usmerňovať ho a súčasne mu poskytovať slobodu a rešpektovať ho nie je ľahké. Niekoľko rád, ako korigovať správanie dieťaťa a pritom nebrániť vytváraniu zdravej sebaúcty:

• Vypočujme a nechajme vyjadriť názor, mienku. Je dôležité, aby dieťa cítilo, že si ho vážime, ceníme, nechceme sa povyšovať, nezaobchádzame s ním ako so svojím majetkom.
• Nechcime dominovať, správať sa k nemu ako k veci.
• Nezahriakujme ho, keď má iný názor. Dávame tým najavo, že jeho myšlienky nemajú pre nás žiadnu cenu.
• Naplňme túžbu po poznaní. Aj keď kladie otázky, ktoré sa zdajú nepodstatné, odpovedzme na ne, pretože preň sú dôležité a čaká na odpoveď.
• Pomáhajme nenápadne. Dieťa potrebuje našu pomoc a spoluprácu, ale zároveň potrebuje skúmať svoje možnosti.
• Zákazy a tresty. Každé „nie“ treba vysvetliť, zákazy bez vysvetlenia vedú k slepej poslušnosti alebo môžu vyvolať rebelantstvo. Nevysvetlené zákazy dieťa môže vnímať ako nespravodlivosť.
• Nepestujme pocit viny a zahanbenia. Namiesto obviňovania a zosmiešňovania apelujme na zodpovednosť dieťaťa.
• Neochraňujme prehnane. Nechajme mu priestor na skúmanie vlastných možností a okolia a na nácvik nových zručností (napr. v škole vybavovanie si účtov s učiteľmi…).
• Chápme problémy. Dajme dieťaťu priestor, aby sa posťažovalo, keď je smutné, keď má pocit krivdy, keď sa mu nedarí.

Vytváranie obrazu o Bohu v duši dieťaťa

Rodičia pre svoje dieťa stelesňujú Boha a na základe toho, ako ich dieťa vníma, si vytvára svoju predstavu o svete a o Bohu. Preto by rodičia mali svojím životom a prostredníctvom svojej rodičovskej lásky, ktorá má odzrkadľovať Božiu rodičovskú lásku, viesť deti tak, aby sa z nich stali ženy a muži žijúci skutočnou láskou, pretože byť dokonalý ako Boh znamená žiť pravou láskou.

Ak dieťa kráča cestou lásky vo svojom živote a v dospelosti sa stane rodičom, odovzdá túto štafetu lásky ďalej, rodičovská láska naplnila svoje poslanie.

Ak však rodičia nie sú schopní poskytnúť dieťaťu adekvátnu lásku a žiť príkladným životom, srdce dieťaťa sa nemusí dostatočne rozvinúť a byť schopné milovať. Potom hlavne počas dospievania dochádza k rozporom medzi ním a rodičmi, stáva sa rebelujúcim a hľadá rôzne náhrady chýbajúcej lásky. Drogy, voľný sex, zločinnosť, samovraždy. Bez lásky trpí každý, ale deti zvlášť, pretože sú najzraniteľnejšie!

Aj keď rodičia poskytnú svojim deťom adekvátnu lásku a žijú príkladným životom, ešte to nezaručuje, že deti budú kráčať v živote správnou cestou. Ak spoločnosť glorifikuje individualizmus, promiskuitu a rôzne deviačné modely správania, deti aj napriek snahe svojich rodičov môžu byť ľahko strhnuté týmto prúdom. Preto je veľmi dôležité, aby sa o láske nielen pekne hovorilo, ale aby sa láska žila v rodinách, kde deti vyrastajú. Rodina je prvým a jedinečným miestom, kde sa dieťa učí láske, úcte a rešpektu.

Antoine de Saint-Exupéry povedal: „Pravá láska sa nikdy nerozdá. Čím viac dávaš, tým viac ti zostáva.“ Aj preto dávať lásku je skutočne to najdôležitejšie, čo môžeme robiť! Na prvom mieste v rodine.

Túžbu po láske vštepil do nás Boh, či už je to láska k Bohu, k človeku, alebo k stvorenstvu. Samozrejme, každá má inú podobu. Ale najhlbšia je láska k Bohu, pretože len tá dokáže bytostne naplniť.

Človek sa učí lásku prijímať, ale aj dávať. Tieto dve činnosti spolu súvisia, pričom platí, že najprv človek lásku prijíma a potom dáva. Ak totiž nedostal lásku, nemá z čoho rozdávať. Rast v láske nie je možný bez toho, aby sme ju neustále prijímali od Boha a delili sa o ňu s inými ľuďmi. Všetci máme veľkú túžbu po láske, hoci ju často maskujeme. Ale ani peniaze, kariéra či úspech ju nedokážu nahradiť, pretože len ona dáva skutočné šťastie. Lásku si pritom nemôžeme nárokovať ani si ju vziať, pretože vždy ju dostávame ako dar a milosť. Táto túžba po láske môže byť zranená, ale toto zranenie je len citové a v rovine psychiky. Dokáže ho však uzdraviť láska na vyššej duchovnej rovine, ktorá je bezprostredná, spontánna, a tou je Božia láska. Vedomie, že Boh miluje človeka, prijíma ho napriek jeho nedokonalosti a neodsudzuje ho, je veľmi príjemné. Ak on nás má rád a vlieva nám nádej, že dokážeme zo svojho života vykresať niečo zmysluplné, prečo by sme sa mali trápiť z nenaplnenej lásky či zo zranenia na ľudskej rovine? Láska dáva životu zmysel. Iste, často treba o ňu prosiť, na druhej strane Boh nenecháva vytrvalú prosbu bez odozvy.

Skúsenosť, ktorá dovolí človeku povedať si : SOM MILOVANÝ, je v živote veľmi dôležitá. Inými slovami, som milovaný, pretože „ja som“ je zážitok, ktorý môže zakúsiť človek jedine vďaka matke a Bohu. Netreba nič robiť, aby bol človek milovaný, lebo za touto láskou je láska Stvoriteľa a láska matky. Všetko, čo potrebujem robiť, je byť – byť matkiným dieťaťom.

Bezpodmienečná láska je odpoveďou na jednu z najhlbších túžob nielen dieťaťa, ale každej ľudskej bytosti.

Nepodmienenosť materinskej lásky má tiež svoju zápornú stránku: nielenže nie je potrebné si ju zaslúžiť, ale nie je možné si ju ani získať, vyvolať, kontrolovať. Ak tu je, je ako požehnanie, ak chýba, život stratil všetku krásu a niet ničoho, čo by mohol urobiť, aby ju vytvoril.

Väčšina detí do desiatich rokov túži po tom, aby boli milované kvôli tomu, čím sú. Dieťa do tohto veku ešte nemiluje; reaguje vďačne a radostne na to, že je milované, hovorí Erich Fromm. V tomto štádiu vývoja dieťaťa sa objavuje nový pocit, že vyvoláva lásku svojou vlastnou činnosťou. Tu začína dieťa premýšľať o tom, že je potrebné matke niečo dať, a namaľuje jej napríklad obrázok alebo vytvorí básničku. Uplynie však mnoho rokov, než od tohto prvého začiatku dospeje do štádia, kedy je dieťa schopné zrelej lásky. Až potom prichádza obdobie, kedy potreby druhého človeka sú rovnako dôležité ako jeho vlastné, dokonca sa stanú v niektorých prípadoch dôležitejšími. Dávať sa stane dôležitejším, uspokojivejším a radostnejším ako prijímať; milovať dôležitejším než byť milovaný.

Detská láska sa riadi princípom: „Milujem, pretože som milovaný.“

Zrelá láska sa riadi princípom: „Som milovaný, pretože milujem.

Nezrelá láska hovorí: „Milujem ťa, lebo ťa potrebujem.“

Zrelá láska hovorí: „Potrebujem Ťa, lebo ťa milujem.“

O tom, aká je materinská láska, sme si povedali niekoľko základných myšlienok; vzťah otca s dieťaťom je úplne odlišný. Matka je domov, z ktorého sme vyšli, je príroda, pôda, more…; otec takýto prístav nepredstavuje. Otec predstavuje druhý pól ľudskej existencie – svet myslenia, ľudskej tvorivosti, výrobkov, zákona a poriadku, disciplíny, cestovania a dobrodružstva. Je to otec, kto dieťa učí, kto mu ukazuje cestu do života. Otcovská láska je láska podmienená. Jej princíp je: Milujem ťa, pretože plníš moje očakávania, pretože si plníš svoju povinnosť, pretože si ako ja. Rovnako ako v nepodmienenej materskej láske nachádzame i v podmienenej otcovskej láske kladnú a zápornú stránku. Záporná stránka je práve v tom, že otcovskú lásku je potrebné si zaslúžiť, že je možné ju stratiť, ak človek neurobí to, čo sa od neho očakáva. Je v povahe otcovskej lásky, že sa poslušnosť stáva hlavnou čnosťou, neposlušnosť hlavným hriechom a jej trestom je odňatie otcovskej lásky. Kladná stránka je takisto významná. Pretože otcovská láska je podmienená, môžem niečo urobiť, aby som ju získal, môžem sa pre ňu usilovať, nie je to mimo moju kontrolu ako materinská láska.

Otcovská láska by sa mala riadiť princípmi a víziami, mala by byť skôr trpezlivá a zhovievavá ako hrozivá a autoritárska. Mala by dávať dospievajúcemu dieťaťu stále rastúce vedomie vlastných schopností a nakoniec mu dovoliť, aby sa stalo samo autoritou a zaobišlo sa bez otcovej.

Nakoniec sa dozretý človek dostane do štádia, kedy je sám sebe matkou a otcom. Má akoby materské a otcovské vedomie. Vyzretý človek sa oslobodil od vonkajších postáv otca a matky a vybudoval ich v sebe. Avšak v protiklade k Freudovmu pojmu super-ego ich v sebe vybudoval nie tým, že do seba vtelil otca a matku, ale tým, že vybudoval materské vedomie na svojej vlastnej schopnosti k láske a otcovské vedomie na svojom rozume a súdnosti. Okrem toho, každý zrelý človek miluje materským i otcovským vedomím, hoci sa zdá, že si navzájom odporujú. Keby mu zostalo len jeho otcovské vedomie, stal by sa tvrdým a neľudským. Keby mu zostalo len jeho materské vedomie, ľahko by strácal súdnosť a bránil by sám sebe a aj iným vo vývoji.

Naším cieľom je rast, verím, že aj toto zamyslenie nám k nemu napomáha.

Otázky na zamyslenie:

Som presvedčený že som milovaný/milovaná?

Ako by som charakterizoval/charakterizovala svoju lásku k inému človeku?

Čo pokladám za najdôležitejšie, aby som bol schopný/bola schopná milovať?

Pripravil Ján Štefanec, SVD