4. Myšlienky lásky

„Ako Boží vyvolenci, …, oblečte si hlboké milosrdenstvo,
láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť.“ (Kol 3,12)
17.10.2005

Je to jedna z najprekvapujúcejších a zároveň najvýstižnejších pripomienok v duchaplných a na poznanie ľudí bohatých knihách P. W. Fabera, keď hovorí: „Dobroprajné myšlienky sú zriedkavejšie, než dobroprajné slová a skutky.“ Po všetkom, čo možno pozorovať, mohlo by sa i zdať, že je ľahšie mať myšlienky lásky, než sa vyznamenať v jej skutkoch a slovách. Boh sa však neuspokojuje so slovami a skutkami lásky a preto nás napomína: „Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť!“ Bez dobroprajných myšlienok nejestvuje láska. Láskyplná myšlienka je základnou formou lásky. Láska v prvom rade nie je nič vonkajšieho a viditeľného, nie je to práca rúk, či reč jazyka, lež niečo duševného, duchovného – myšlienka. Nech si už lásku vysvetľujeme akokoľvek, ako radosť či záľubu, ako dobroprajnosť či túžbu, vždy to, čo označujeme ako lásku, je v základe myšlienka v širšom zmysle, duševný zážitok, skúsenosť duše. Táto myšlienka prijíma potom podobu v skutkoch a slovách lásky, zostáva však dušou týchto slov a skutkov a dáva im sviežosť a krásu, život a hodnotu. Pravdu povediac, to drahocenné na veľkom diele lásky je v skutočnosti myšlienka. Ona je i v očiach Božích vlastne to krásne a sväté na halieri vdovy, na nočnom bdení zdravotnej sestry, na hrdinskom čine záchrancu života. Len čo láskyplná myšlienka prestane žiť, stáva sa každé dielo a slovo lásky niečím mŕtvym a prepadá rozkladu. Každý človek, ktorý nenosí a neu­chováva v sebe láskavé, láskyplné a dobroprajné myšlienky, je, nech už hovorí čokoľvek, bez lásky a preto, ako to dosvedčuje apoštol Ján, je „v smrti“.

Niekto by mohol namietať, že ak sa budeme príliš sústreďovať na láskyplné myslenie, na „srdce plné dobrotivosti“, môžeme zmeškať a zanedbať potrebné skutky. To však nie je pravda. Kde je srdce plné dobrotivosti, tam sú vždy i láskyplné ústa a milujúca ruka. Keby sme boli bohatší na také myšlienky, boli by sme automaticky bohatší aj na dobré skutky; neboli by sme potom takí nepozorní a bezmocní, kedykoľvek sa nám naskytá nejaká z mnohých príležitostí k dobrým skutkom a slovám. Myšlienky sú sily, energie. „Silou“, píše Trine v jednej svojej veľmi rozšírenej knižočke, „ktorá je základom všetkého konania, je myšlienka. Pred každým skutkom ide myšlienka. Myšlienky, ktoré v tebe prevládajú, teraz určujú skutky, ktoré budú u teba prevládať neskoršie… Ak chceš, aby tvoje skutky boli určitého druhu, prihliadaj na to, akého druhu sú tvoje myšlienky!“ („Dávaj si pozor na svoje myšlienky, lebo tie sa zajtra stanú slovami. Dávaj si pozor na svoje slová, lebo tie sa zajtra stanú skutkami. Dávaj si pozor na svoje skutky, lebo tie sa stanú tvojím charakterom,“ hovorí Frank Outlow). Ak sme ráno začali deň nie ľahostajnými a sebeckými myšlienkami, ale myšlienkou lásky, celkom určite neprehliadneme žobráka, ktorý čaká na ceste na pár halierov, neprejdeme popri podriadenom, ktorý si za svoj dobrý výkon zaslúži slovo uznania, nezabudneme dávať pozor tu na citlivosť, tam na túžbu srdca niektorého človeka. Keby sme namiesto nepriateľských, mrzutých myšlienok nosili v sebe myšlienky priateľské a láskavé, potom by sme neboli slabí v sebapremáhaní, keď sa práve niekto obracia na nás s prosbou, alebo keď od nás nám nesympatický človek očakáva priateľské slovo. Myšlienky sú sily, sú veľké pramene a strediská síl v každom čase. Ako sa neviditeľná elektrická energia premieňa na ďaleko viditeľné svetelné zdroje a na ohromnú prácu vo fabrikách, na duniace údery kladiva a rýchlosť vlaku, tak aj jednoduchá sila láskavých myšlienok privolala k životu tie mohutné diela Vincenta z Pauly alebo Don Bosca, Matky Terezy, či Jána Pavla II. Áno, i tie veľké diela a slová lásky samého Božstva, jeho prisľúbenia a blahorečenia a útechy, to jediné slovo, ktorým Boh stvoril tento svet ako aj o­no, ktorým prijíma dušu do svojej nádhery, i Božie vtelenie a smrť Boha na kríži – to všetko sa vracia k láskyplným myšlienkam, k „srdcu plnému dobrotivosti“.

Láskyplné myšlienky sú potrebou, no nie tvrdou a chmúrnou, lež sladkou, priateľskou, radostnou a požehnanou. Myšlienka plná lásky je zakaždým pre nás samých radosťou. Zádumčivosť a mrzutosť, smútok a žiaľ sa často nedajú zjasniť rozptýlením a zábavami, ani vysokými úvahami a rozumkovaním, ale najčastejšie jednou jedinou láskavou myšlienkou. Šťastie sa nedá získať svet otriasajúcimi činmi alebo titanským filozofovaním, ale sa dá veľmi ľahko zachytiť v okamihu myšlienkou lásky. I keď niekto vykoná tie najväčšie činy, hoci také prevratné ako Napoleon, také svetodejinné ako Kolumbus, i keď môže niekto hľadieť na najhlbšie a najmohutnejšie vízie, hlboké ako u najväčších mysliteľov, krásne ako u najväčších umelcov, nebude šťastný, ak tieto myšlienky nebudú zároveň i plné lásky. A naopak, ak niekto, azda nejaký chorý, vykoná akokoľvek málo na svete, alebo keď celkom prostý, nevedomý človek príde čo aj na niečo málo hlbokého, ak sú však jeho myšlienky priateľské a dobrotivé, je predsa šťastným človekom. To je to tajomstvo, prečo mnohý človek vie obšťastňovať iných a sám pri tom nie je šťastný. Dobrotivými myšlienkami robíme radosť sebe a nie menej ľuďom okolo nás. Ľuďom nikdy nezostane skryté, ak nás také myšlienky oduševňujú, i keď je naša ruka prázdna a naše ústa nemé. Možno nám to vidia na čele alebo na očiach, možno to počujú na zvuku hlasu, možno aj myšlienky sú sila, ktorá sa prenáša iným, tajomnejším spôsobom. Naše okolie ich tuší, cíti, poznáva a teší sa z nich. Myšlienky plné lásky vnášajú medzi ľudí svetlo a radosť. Netreba byť boháčom, ktorý rozhadzuje medzi ľudí peniaze ani duchaplným človekom, ktorý srší vtipom a správne nasmerovaným slovom. Ľudí okolo seba môžeme obšťastňovať vždy. Stačí, keď máme dušu plnú láskavých myšlienok.

Napokon, keby ani jeden človek nevedel a nemal radosť z perál láskavých myšlienok, uzamknutých v skrinke srdca, je jeden, ktorý ich vždy vidí a teší sa im: vševediaci Boh, ktorý sám je večná myšlienka lásky. Kdekoľvek žije v nejakej duši priateľská myšlienka, vtedy akoby sa v tomto stvorení odzrkadľovala ticho a sväto jeho vlastná bytosť, jeho vlastná večná žiara hviezd. Dobrá, ľudomilná myšlienka je verný obraz Boha v ľudskej duši. Boh to vidí a teší sa z toho, požehnáva dušu, ktorá myslí a cíti práve tak, ako jeho verná podoba. Vtedy je láskyplná myšlienka striebornou studňou radostí, ktorá prúdi našou dušou a srdcom spolublížneho a dokonca cez večnosť do Božieho srdca. A predsa – je málo ľudí, čo si skutočne „oblečú hlboké milosrdenstvo (city dobrotivosti)“. Lež prečo je to tak? Azda preto, že povinnosť láskyplného myslenia a cítenia je síce jasná, no nie celkom ľahká povinnosť. Každý začiatok je ťažký; a tak je ťažký i prvopočiatok lásky, láskavá myšlienka. Láskyplná myšlienka je poväčšine ťažšia, než naoko dobroprajné, no v skutočnosti slovo alebo skutok bez lásky. Láskyplné myslenie, táto neviditeľná, tichá činnosť duše, vyžaduje úplnú jasnosť myslenia. Často je ťažké nedať sa zmiasť v mysli pri urážkach mienkami obyčajného človeka a vôbec pridržiavať sa v každodennom živote jasných a zrozumiteľných zásad Božích. Vyžaduje to i veľkú silu vôle ovládnuť dorážajúce myšlienky nenávisti, sebeckosti, upodozrievania a pod., a premeniť ich na myšlienky priateľstva a dobroprajnosti. Na to, aby sme si získali a zachovali srdce plné dobrotivosti je naozaj potrebná pevná výchova ducha.

Na druhej strane – a to nás musí povzbudiť – dá sa tu jednako hovoriť aj o určitej ľahkosti láskyplného myslenia. Láskyplná myšlienka je predsa len ľahšia než ozajstný láskyplný skutok, ktorý ozaj predpokladá myšlienku lásky a okrem toho prináša ešte vždy svoje vlastné ťažkosti. Pri konaní určitých skutkov lásky treba nám zápasiť raz s nepriazňou a neporozumením ľudí, raz s nedostatkom prostriedkov, inokedy s vlastnou ľudskou bojazlivosťou a malomyseľnosťou. Svet okolo nás nie je naše pole, naša záhrada, ktorú môžeme podľa ľubovôle obrábať – najviac ak jeden kútik si môže v nej každý vydobyť a vysadiť – jednako naším slobodným kráľovstvom a záhradou je nám naša duša, do ktorej môžeme podľa vlastnej ľubovôle vysadiť ušľachtilé ruže láskyplných myšlienok. Osobitne pri modlitbe a rozjímaní, kedy sa k nám najradšej pridružuje nebeská záhradníčka – milosť, máme z duše vyplieť trpké spomienky a rozladenosť, tvrdé úsudky a nedôverčivé myšlienky alebo myšlienky nenávistné a hašterivé a namiesto nich nasadiť do pozemského kráľovstva duše šľachetné myšlienky lásky. Aj inak v hodinách ticha, na osamelých prechádzkach máme tieto priateľské myšlienky chrániť a pestovať, aby nám prospievali a svojou vôňou vyplňovali celý deň až do noci, celý beh nášho života až do smrti. Videl si už niekedy ležať v rakve mŕtveho človeka s tak dobrotivou, priateľsky radostnou tvárou, takže sa človek cíti akoby presadený do lepšieho, rajského sveta i napriek tomu, že v skutočnosti je v sieni mŕtvych? Pozri, nad mŕtvym sa ešte vznáša vôňa toho, čo kedysi po mnohé hodiny naplňovalo jeho srdce, vôňa dobroprajných myšlienok.

1. Čím je preplnená tvoja myseľ najčastejšie? Aké myšlienky v sebe nosíš? Nie je to mrzutosť, urazenosť, pomstychtivosť, nesympatia voči niekomu? Voči komu najviac?

2. Čo ti negatívna myseľ spôsobuje? Aké to má dôsledky pre tvoj život. Si s tým spokojný? Kde sa nachádzaš v uvedomovaní si lásky, ktorá miluje „blížneho ako seba samého“?

3. Nechcel by si svoju myseľ zmeniť? Vieš ako na to? Chceš to?

Podľa pôvodného materiálu pripravil: Milan Bubák, SVD