4b. Počúvanie ako podmienka rastu vo vzťahoch

V TEN DEŇ BOH NAČÚVAL – NAČÚVANIE AKO BIBLICKÝ POSTOJ VOČI STVORENIU

Na záver svojho rozprávania o stvorení autor Knihy Genezis hovorí, že Boh odpočíval:

I požehnal (Boh) siedmy deň a zasvätil ho [urobil ho svätým], lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. (Gen 2, 3)

Hebrejské slovo menuha sa do slovenčiny prekladá ako „odpočíval“. Biblista Abrahám Hes-chel však vo svojom diele The Sabbath hovorí, že menuha vyjadruje čosi omnoho aktívnej-šieho než len slovo „odpočívať“. Podľa Heschela menuha vyjadruje „cieľavedomú kontempláciu“. Je to proces, pomocou ktorého sa človek stáva vnútorne dostatočne pokojným na to, aby bol schopný vidieť hlbšie do života.

Boh pozýva ľudí, aby prešli od pasivity ku kontemplácii. Angažovať sa na spolupráci s Bohom znamená angažovať sa aj na spolupráci s Božím stvorením.

POSLUCHÁČ Z NAZARETA

Ježišov život a jeho správanie sú jasným dôkazom, že pre neho zem, ľudia, udalosti a dejiny boli miestami, kde videl činnosť svojho Otca a kde mohol počuť jeho hlas.

To, že venoval častú pozornosť prírode, vidno na tom, ako sa často odvolával na symboly zeme a ako často tieto symboly aj používal. Hovoril o poľných ľaliách a o nebeských vtákoch. Všímal si polia, ktoré boli zrelé k žatve. V pripravenosti pšenice na žatvu videl pripravenosť ľudských sŕdc. Používal horčičné zrnká a figovníky na to, aby mohol hovoriť o Božom kráľovstve. Siatie obilia na poli bolo pre neho symbolom služby kázania Božieho slova. Vedel, že existuje veľa druhov pôdy. Sedával na stráňach, kráčal popri jazerách a zdalo sa, že toho vedel veľa aj o rybolove.

Písmo predstavuje Ježiša ako poslucháča od skorých dní jeho mladosti, ako o tom hovorí evanjelista Lukáš: Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. (Lk 2, 46)

Načúval a cítil sa smutným. Načúval a stal sa znechuteným. Načúval a bol prekvapený. Načúvanie ho viedlo k novému pohľadu a pomohlo mu k lepšiemu objaveniu seba samého. Urobilo ho to vďačným a urobilo ho to aj vyčerpaným. Avšak aj napriek tomu vždy načúval. Ježiš načúval – poľnej tráve i líščím brlohom; verným priateľom, ako napríklad Marte, ale aj menej verným, ako bol Judáš; vyhnancom i milovaným; slávnostiam i zákonu; ľudským potrebám i znakom časov; sebe samému i Otcovi.

CHÁPAŤ SRDCOM: HLBOKÉ NAČÚVANIE

Ježiš často zdôrazňoval vzťah medzi počúvaním a chápaním. Videl totiž okolo seba veľa ľudí, ktorí neboli ochotní počúvať, a toto ho zarmucovalo. Svoju ustarostenosť vyjadril slovami proroka Izaiáša:

„Budete počúvať a nepochopíte, budete hľadieť a neuvidíte. Lebo otupelo srdce tohto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa, aby som ich nemohol uzdraviť.“ (Mt 13, 14-15). [Iný preklad: …zo strachu, že by srdcom pochopili a že by sa obrátili a ja že by som ich uzdravil.]

Zdá sa, že Ježiš, podobne ako proroci pred ním, vedel, že počúvanie je niečím omnoho viac, než len prijímaním zvukov ušami. Počúvať znamená prijať do svojho srdca myšlienku, ktorú nám slová komunikujú, a dovoliť jej, aby ovplyvnila náš život. Takéto hlboké počúvanie nás ochráni pred zatvrdlivosťou srdca alebo pred ľudským chladom, ktorý sa Ježišovi tak veľmi bridil.

Totálne počúvanie je proces, ktorý si vyžaduje, aby do neho bola zapojená celá bytosť človeka, a preto sa nikdy nebude môcť pokladať za samozrejmé. Mnohí ľudia sú o sebe presvedčení, že sú dobrými poslucháčmi, a to bez toho, že by nad svojimi schopnosťami počúvať aspoň trocha uvažovali. Podobné presvedčenie majú aj o tých, ktorí počúvajú ich: myslia si, že ľudia počujú všetko, čo im oni hovoria. No pravdou je opak. Dokazuje to množstvo výskumov z oblasti počúvania. Až 75 % ústnej komunikácie ľudia ignorujú, zabudnú alebo pochopia zle. Dokonca ešte väčšou zriedkavosťou je schopnosť ísť poza slová, t. j. snaha o pochopenie pravého hlbšieho zmyslu toho, čo ľudia hovoria.

Zdá sa, že to, čo platilo v Ježišových časoch, platí aj v časoch našich: máme uši, ale nepočujeme; počúvame, ale nechápeme.

UŠI, KTORÉ NEPOČUJÚ

Jestvujú dva štýly správania sa, ktoré sa často pletú s počúvaním: pseudopočúvanie a pasivita.

Pri pseudopočúvaní sa človek snaží vyzerať, ako keby počúval, avšak v skutočnosti je veľmi málo v kontakte s pocitmi a reakciami tých, ktorí hovoria. „Poslucháč“ tohto typu obyčajne veľa hovorí, voľne a často tých, ktorí hovoria, prerušuje, aby pridal dôležitú pripomienku, kontroluje tému konverzácie a obyčajne ju zvrtne na to, čo jeho samého zaujíma. Takýto človek nepočuje, čo druhí hovoria, a je jasné, že potom ani vhodne nereaguje.

Pasivitu si niektorí pletú s nesmelosťou alebo hanblivosťou. Pasívny poslucháč v skutočnosti nie je nesmelý; je jednoducho nezainteresovaný a nezaangažovaný do toho, o čom sa hovorí. Človek tohto typu iba zriedkavo hovorí, nikdy nepreberie zodpovednosť za udržanie konverzácie v chode a úmyselne stojí stranou. Pasívni ľudia často vyzerajú, ako keby počúvali, ba dokonca môžu mať povesť dobrých poslucháčov. Lenže skutočnosť, že niekto veľa nehovorí, ešte nemusí znamenať, že aj počúva.

REFLEXIA: PRIPRAVENOSŤ K POČÚVANIU

Jeden z dôvodov, prečo opravdivé počúvanie je takou zriedkavosťou, je to, že iba málo ľudí sa v skutočnosti zameriava na osvojenie si schopností a techník, ktoré sú k počúvaniu potrebné. Je sa však možné ich naučiť. Tými hlavnými schopnosťami sú: pozornosť, sledovanie a odpovedanie.

Základom každej jednej z nich je schopnosť uvažovať. Pre človeka, ktorý je neustále v stave strehu, plný strachu a má všetko prehnane pod kontrolou, môže byť uvažovanie ohrozujúcim procesom. Uvažovanie si vyžaduje, aby sme zanechali neohybnosť a defenzívnosť (postoj obrany). Uvažovanie sa zameriava na PREČO sa to stalo, alebo AKO sa to stalo a akú rolu sme my hrali v tom procese, že sme umožnili, že sa to stalo. Prehrabávanie sa – to je točenie sa dokola. Uvažovanie je postupovanie dopredu. Prehrabávanie sa kŕmi úzkosť a depresiu. Uvažovanie kŕmi sebauvedomovanie. Prehrabávanie sa je trápením. Uvažovanie je počúvaním.

Nakoľko reflexia (uvažovanie) je základom pre počúvanie, ako by teda bolo možné stať sa refletívnejším (uvažujúcejším Tak ako Ježiš, potrebujeme ísť na vrch. A zostať sami.

STAŤ SA REFLEKTUJÚCIMI

Obvyklým miestom, kde začať, je raz za deň alebo aspoň raz za týždeň si oddeliť nejaký čas na to, aby som bol sám na tichom mieste. Ďalším krokom bude vnútorne sa upokojiť, odvrátiť sa od hlukov života a čakať. Potom sa môžeme zamerať sa na vec, čo znamená pozrieť sa na ňu zo všetkých strán a z každého možného uhla. Znamená to zahľadieť sa na niektorú dimenziu svojho života dôkladnejšie a hlbšie, než tomu bolo doteraz. Keď sa v procese uvažovania začneme cítiť doma, zistíme, že uvažujeme často, niekoľkokrát za deň.

Môžeme uvažovať o jeseni, o stromoch v parku, atď…

SEBAREFLEXIA

Mnohí ľudia vedia, čo je to reflexia, keď ide o modlitbu a meditáciu. Mnohí sú dobrí v uvažovaní o prírode, nad Písmom alebo o Božej prítomnosti vo svojom živote. Často sú veľmi dobrí v uvažovaní o druhých ľuďoch, a keď ide o rozbor správania sa nejakého iného človeka, dokážu byť obdivuhodne vnímavými a chápavými. No keď ide o nich samých a o dôsledky ich správania sa na život druhých ľudí, títo istí ľudia sú až neuveriteľne nechápavými a nevedomými. Často im chýba úplne ten najzákladnejší pohľad na vlastný štýl správania sa voči iným. Títo ľudia na rozdiel od Ježiša nikdy nešli dosť ďaleko do svojej vlastnej púšte, aby boli schopní začuť svoje vlastné pokušenia.

Kritickou schopnosťou v procese uvažovania a centrálnym prvkom v totálnom počúvaní je sebareflexia. Ak si nikdy nenájdeme čas, aby sme sa aspoň na chvíľku zastavili a jasne sa pozreli na svoj vlastný štýl hovorenia, vyjadrovania pocitov, vyrovnávania sa s konfliktmi alebo správania sa k iným, potom sú tu veľké šance, že pravdepodobne v našom správaní sa nachádza aspoň jedna dimenzia, ktorá iným znepríjemňuje život a znemožňuje im ich snahu mať s nami dobrý vzťah. Aby sme sa uistili, že náš medziosobný štýl nám pomáha, a nie prekáža v našich vzťahoch, musíme pravidelne uvažovať nad svojím vlastným správaním sa:

– Koľko rozprávam? Priveľa? Primálo?

– Keď iní rozprávajú, ako často im skáčem do reči?

– Čo hovorí ľuďom držanie môjho tela?

– Čo im hovorí výraz mojej tváre? Som si vedomý toho, čo moja tvár hovorí, keď som s inými?

– Mám rád spätnú väzbu? Ako na ňu reagujem?

– Ako dávam iným vedieť o svojich potrebách? Som závislý? Manipulatívny? Vlastnícky? Kontrolujúci? Srdečný? Starostlivý? Som k dispozícii?

– Ako sa správam, keď som nahnevaný? Žiarlivý? Osamelý? Neistý? Ohrozený? Šťastný? Nadšený? Musím mať vždy pravdu? Posledné slovo?

– Je zhoda medzi mojimi pocitmi a mojím správaním? Je to, čo cítim vo svojom vnútri, v zhode s tým, čo hovorím navonok?

– Je v mojom živote zhoda medzi mojimi kresťanskými hodnotami a tým, ako zaobchádzam s ľuďmi?

Je nemožné byť dobrým poslucháčom iných ľudí, ak nie som dobrým poslucháčom toho, čo mi hovorí moje vlastné správanie. Nie je možné dostať sa do hlbokej úrovne duchovného uvažovania a modlitby, ak moje uvažovanie nie je prenesené do mojich vzťahov. Nie je možné vidieť smietku v oku môjho blížneho, ak som najprv nepostrehol brvno vo svojom vlastnom oku.

Keď sa naučím čítať medzi riadkami a keď budem venovať pozornosť aj veciam, ktoré na prvý pohľad nie sú dôležité, napr. čo hovorí moja tvár, keď ma dokáže nadchnúť západ slnka, keď si budem všímať nielen slová, ale aj tón hlasu, keď budem schopný v zmenách ročných období hľadať a nachádzať poučenie pre môj život, keď si budem vedomý istých šablón, ktoré sa pravidelne opakujú v mojom správaní, potom si môžem byť istý, že som vstúpil hlbšie do procesu nazvaného totálne počúvanie.

BYŤ POZORNÝ: PRVÁ ETAPA POČÚVANIA

Byť pozorný jednoducho znamená venovať intenzívnu pozornosť – všímať si a byť citlivým na podnety zo seba samého i z vonkajšieho prostredia, ktoré niečo hovoria o tom, čo sa to práve deje. Byť pozorným znamená byť v kontakte.

Vo vzťahoch venovanie pozornosti vždy začína odo mňa. Základom k efektívnemu počúvaniu je pohľad na moje vlastné reakcie a snaha o rozpoznanie toho, čo sa deje v mojom vnútri.

Byť pozorným tiež znamená všímať si, čo sa deje v iných, medzi inými a v skupine.

SLEDOVANIE: DRUHÁ ETAPA POČÚVANIA

Aj v biblickom, aj v psychologickom zmysle sledovať znamená byť s iným. Keď Ježiš vyzval svojich prvých učeníkov, aby ho nasledovali, nevyzval ich, aby išli za ním v jednom rade alebo aby kráčali v jeho šľapajach. Vyzval ich, aby ho sprevádzali. Išlo o taký druh sprevádzania, kde by učeníci kráčali vedľa neho a učili sa od neho. Psychické sledovanie obsahuje to isté: sprevádzanie, učenie sa. Znamená kráčať vedľa toho druhého a snažiť sa naučiť sa či dozvedieť sa niečo viac o jeho perspektíve (uhle pohľadu). Znamená to urobiť všetko, čo sa len dá, pre to, aby nám ten druhý odhalil maximum zo svojho vlastného sveta.

Prerušovanie, odvádzanie pozornosti nesprávnymi otázkami a dávanie rád – toto všetko sledovanie narušuje. Keď niekoho sledujeme, nestojíme mu v ceste. Nevnucujeme mu svoje vlastné názory alebo ho nenútime, aby si vypočul naše vlastné pohľady. Keď druhý hovorí, sme jednoducho tam, ako jeho spoločníci. Táto vlastnosť je jednou z ďalších nevyhnutných schopností, ktoré patria do totálneho počúvania.

Akonáhle sme si vypestovali postoj pozornosti, naším nasledujúcim krokom bude pomôcť tomu, ktorý hovorí, aby hovoril. Presne toto je cieľom sledovania. Sledovanie poslucháčovi umožní „prísť a vidieť“, prísť domov k inému a vidieť, kde ten človek býva, t. j. vidieť jeho dom zvnútra.

Sledovať znamená „otvárať dvere“ alebo nenásilne povzbudzovať k hovoreniu.

ODPOVEDANIE: TRETIA ETAPA POČÚVANIA

Naučiť sa ísť poza to, čo je zrejmé, dostať sa pod to, čo je na povrchu, je cieľom venovania pozornosti. Bez schopnosti vedieť viac, než len to, čo je viditeľné na prvý pohľad, bez ochoty vojsť do sveta toho druhého, môže byť reakcia na to, čo druhý hovorí, veľmi náročná, ba často aj veľmi nevhodná.

Vždy, keď naša reakcia je výsledkom našich vlastných potrieb alebo našej úbohej schopnosti počúvať, si to odnesú naše vzťahy. Väčšina ľudskej komunikácie zlyhá presne preto, lebo ľudia odpovedajú jeden druhému bez toho, že by vychádzali z náznakov, ktoré majú k dispozícii: tón hlasu, výraz tváre, skryté pocity, držanie tela, správanie.

Proces počúvania je zavŕšený odpoveďou, z ktorej je jasne viditeľné, že sme pochopili, o čo ide. Vhodná reakcia upevňuje dôveru a napomáha dlhotrvajúcim zväzkom medzi ľuďmi. Reagovanie, ktoré je výsledkom pochopenia, dáva ľuďom pocit, že sme s nimi. Keď veci, ktoré rozprávame alebo robíme, sú odrazom toho, že sme počuli ich myšlienku a prijali sme ju bez posudzovania, položili sa základy k priateľstvu.

DOBRÝ POCIT Z TOHO, ŽE SME BOLI VYPOČUTÍ

V medziosobných vzťahoch nie je nič tak veľmi energizujúce ako pocit, že si nás niekto vypočul, a ako zážitok z toho, že nás niekto pochopil.

Samaritánka v Evanjeliu podľa Jána mala presne tento pocit, keď sa rozprávala s Ježišom pri studni. Tento rozhovor jej potom dodal energiu a entuziazmus k službe (ona šla hlásať to, čo zažila; to bola služba). Začala ľuďom hovoriť o Ježišovi, aby aj ich priviedla k nemu. Aby aj oni spoznali toho, ktorého odpovede sú znakom toho, že sa mu podarilo vojsť, vstúpiť do sveta tých, ktorým načúval.

Z knihy Ľudské vzťahy a komunikácia pripravil Ján Štefanec, SVD