4d. Emócia hnevu a vzťahy I

Odložte starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy a obnovte sa duchovne premenou zmýšľania [spiritual revolution], oblečte si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti. Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi. Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom. (Ef 4, 22-26)

Čo tu Pavlovi, autorovi tohto listu, leží konkrétne na srdci? Hneď po zážitku zoslania Ducha Svätého prví Ježišovi nasledovníci a učeníci pocítili ohromnú horlivosť a zápal. Celú svoju energiu zamerali na hlásanie Božieho Kráľovstva a na obracanie ľudí k Ježišovi. O Ježišovi rozprávali neveriacim: ako žil, prečo zomrel, že on ešte stále žije a že čoskoro znova príde v sláve.

V čase, kedy bol napísaný List Efezanom, kresťania boli už usadení. Roky prichádzali a odchádzali a parúzia (druhý príchod Krista) neprichádzala. Prví apoštoli boli už mŕtvi. Prvotné misionárske nadšenie vybledlo. Kresťania v Efeze sa stávali rutinérmi vo svojom každodennom živote. Mali svoje zamestnanie. Mali svoje rodiny. Mali svoju šedú priemernosť. Mali medzi sebou rozdiely. A mali HNEV.

Pavol, autor listu, musel byť veľmi dobre oboznámený so situáciou medzi kresťanmi v Efeze, kde sa hnev vyjadroval hriešnym spôsobom, ktorý nebol kompatibilný s „novým človekom“, do ktorého sa mal každý kresťan obliecť. List bol pozvaním k obnove. Urguje Efezanov, aby potriasli sebou samými, aby z nich mohli vypadnúť všetky zlé praktiky, a znova začali brať evanjeliové posolstvo vážne. „Premena zmýšľania“ (duchovná revolúcia), ku ktorej Pavol volá, nie je viacej modlitby, alebo viacej pôstu, alebo ohnivejšia meditácia. Je to zmena v správaní, zmena v slovách a činoch tých, ktorí sú časťou jeden druhého. Pavol volá Efezanov k „spiritualite interakcie“, k spiritualite tela a krvi, k spiritualite vzájomného rozprávania sa a konania.

Autor listu je presvedčený, že to, ako sa jedinci voči sebe správajú, má priamo do činenia s ich osobnou spiritualitou. Spôsob, ako kresťania jeden s druhým jednajú, odráža stupeň ich obrátenia. To, ako sa správajú jeden voči druhému, keď sú nahnevaní, svedčí o stupni svätosti v ich živote a v ich srdci.

Pravá duchovná obnova zahŕňa snahu nájsť spôsob, ako vyjadriť navonok svoj hnev tak, aby to bolo v zhode so svätosťou a pravdou, ku ktorej sú povolaní všetci kresťania. Pravé obrátenie, skutočná spiritualita nie je to, čo sa deje v súkromí našich sŕdc; to, čo sa odohráva len v našich dušiach. Pravá spiritualita nie je obmedzená len na našu modlitbu. Autentická spiritualita sa týka (dotýka) celého nášho života: čo robíme, keď sme šťastní, ako sa správame, keď sme žiarliví, kam ideme, keď sme vnútorne nepokojní (restless), ako sa vyrovnávame s hnevom.

SNAHA O POCHOPENIE HNEVU

Ľudia všetkých čias mali s hnevom problematické skúsenosti. Je to emócia, ktorá je nepríjemná, ba často bolestivá. Občas vedie k zmätku. Skutočnosť, že emócia hnevu nesie v sebe takú obrovskú moc a energiu, vzbudzuje v ľuďoch bázeň: pred hnevom v sebe i pred hnevom v iných. Nakoľko hnev má potenciál ovplyvniť ľudské vzťahy veľmi radikálnym spôsobom, odnepamäti zaujímal pozornosť ľudí viac než ktorákoľvek iná emócia.

Stal sa predmetom umenia, literatúry, filozofie, psychológie, teológie. Hnev je maľovaný na obrazoch, stvárňovaný v sochárstve, hraný v divadle, definovaný, hodnotený. Niektorí ho zvelebujú. Niektorí sa ho boja. Niektorí ho popierajú. Niektorí ho odsudzujú. Niektorí ho zatracujú.

Cirkev bola počas celých svojich dejín do diskusií o hneve veľmi silne zaangažovaná. No treba povedať, že nikdy počas celých jej dejín v nej nevznikol žiaden spis alebo nebolo urobené žiadne prehlásenie, ktoré by pocit hnevu odsúdilo. Operatívna definícia tých, ktorí hnev zaradili medzi sedem hlavných hriechov, sa týkala nie emócie hnevu, ale jeho vyjadrovania, predovšetkým vyjadrovania urážlivého. Ďalej si je dôležité uvedomiť, že tí, ktorí kedysi definovali hnev ako hriešny, nemali výhody poznatkov, ktoré máme dnes my o normálnosti a dôležitosti ľudských emócií. A preto nikoho neprekvapuje, že sa rozdiel medzi hnevom akopocitom (alebo emóciou) a hnevom ako vyjadrením vo vonkajšom správaní nerobil. My dnes toto dôležité rozlíšenie – zásluhou novších poznatkov – už robíme. No aj napriek tomu nemožno ešte automaticky očakávať, že ľudia sa so svojím pocitom hnevu budú cítiť hneď dobre. Pre mnohých z nás, ktorí sme úprimne presvedčení, že už samotný pocit hnevu stačí, aby sme spáchali hriech, bude treba veľa času, aby sme si vybudovali rovnako úprimné presvedčenie, že pocit hnevu je normálnou ľudskou emóciou, ktorú stvoril Boh a ktorú nám Boh daroval ako dar a prostriedok k telesnému a psychickému prežitiu. Pre množstvo ľudí, ktorí sa z náboženských dôvodov naučili svoj hnev popierať a potláčať, bude potrebná nemalá námaha, aby sa naučili svoj hnev vyjadrovať zdravším spôsobom. A je jasné, že všetkým nám, ktorí sa celé roky zvykneme zo svojich pocitov hnevu spovedávať v anonymnej tme spovedníc, bude pripadať nesmierne trápne postaviť sa vo svojich vzťahoch do denného svetla pred svojich blížnych a povedať im nahlas, čo vo svojom hneve cítime a prežívame.

ZDÁ SA, AKO KEBY NÁM NEBOLO DOVOLENÉ NAHNEVAŤ SA…

Nedávno sa jeden katolícky kňaz, ktorý celé roky prežíval problémy so svojím hnevom, zdôveril, že počas posledných dvoch rokov sa zúčastňoval raz do týždňa na skupinovej terapii, ktorá mu pomohla postupne sa vyrovnať s enormným pocit viny, ktorý cítil vždy, keď sa rozhneval. Jedného dňa sa pri rannej meditácii dostal znova do kontaktu so známymi slovami z Matúšovho evanjelia:

No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. (Mt 5, 22)

„Keď som tieto slová čítal, ako keby znova vošiel do mňa tento starý pocit viny a znova ma začal nahlodávať,“ hovorí. „Samozrejme, teraz mám už dosť poznatkov na to, aby som mu nedovolil premôcť ma. No aj napriek môjmu novému postoju k celej tejto veci vždy, keď v Písme čítam čokoľvek, o čom sa zdá, ako keby mi hovorilo, že mi nie je dovolené sa nahnevať, sa vo mne znova objaví tento nepríjemný pocit ťažoby.“

Tento kňaz, podobne ako všetci ostatní, ktorí majú ťažkosti s nepríjemnými pocitmi, vyrastal v rodine, kde mu nebolo dovolené vyjadriť navonok žiaden prejav hnevu. Keď sa náhodou „rozčúlil“, bol prísne potrestaný. Istý učiteľ náboženstva, ktorý často svojim žiakom pripomínal, že ten, kto sa hnevá, pôjde do pekla, mal v sebe od detstva pevne vybudovaný zvyk báť sa hnevu, a teda ho potláčať. O niekoľko rokov neskôr, ako 35-ročný dospelý s krvácajúcim vredom na žalúdku, bol nútený, aby prehodnotil svoje presvedčenia o hneve a aby sa naučil novým spôsobom, ako zvládať svoj život. Nebolo to pre neho ľahké, no postupne prišiel k presvedčeniu, že hnev – namiesto toho, aby bol jeho nepriateľom, postupne ničiacim jeho žalúdok – by mohol byť aj jeho priateľom, ba cenným pomocníkom v snahe o to, aby mal jasno aj vo svojom živote, aj vo svojich vzťahoch.

Keď sa tomuto človeku podarilo pochopiť svoj hnev, pomohlo mu to stať sa omnoho účinnejším pastoračným pracovníkom, než ním bol doteraz. V minulosti nebol schopný ľuďom, ktorí mali problém s hnevom, pomôcť. Dnes je.

NO JA VÁM HOVORÍM: PRED SÚD PÔJDE KAŽDÝ, KTO SA NA SVOJHO BRATA HNEVÁ (MT 5, 22)

Mnohí si myslia, že Sväté písmo je doslovným hlasom Božím. Nie je zriedkavosťou izolovať jednu vetu z Písma a vypočuť si ju mimo jej pôvodného kontextu. Často ide o vety, ktoré sa týkajú zvlášť citlivých miest v živote dotyčného človeka. Ak evanjelista Matúš hovorí: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5, 22), človek s takýmto presvedčením si hneď pomyslí, že Ježiš hovorí: „Nikdy sa nesmieš nahnevať. Hnev je zlý. Ak sa nahneváš, budeš potrestaný.“ A takéto myšlienky potom spôsobia, že v človeku s citlivým svedomím sa pri každom pocite hnevu znova a znova spúšťa ten už známy cyklus pocitu viny a privádza ho do zmätku.

Je veľmi dôležité, aby sme pamätali, že každý evanjelista mal konkrétny teologický cieľ pre to, aby napísal, čo napísal.Izolovať jednu časť posolstva znamená toto posolstvo znetvoriť. Téma hnevu sa v Písme spomína niekoľkokrát – konkrétny svätopisec ho spomína vždy v konkrétnom kontexte a s konkrétnym úmyslom vo svojej mysli.

Keď evanjelista Matúš hovorí, že každý, kto sa hnevá na svojho brata, patrí pred súd, jeho tvrdenie treba chápať v celom kontexte. Kontextom spomínaného výroku je Horská reč. Matúš sa všemožne snaží dať svojim židovským čitateľom na vedomie, že Ježiš a jeho posolstvo sú napojené na židovskú tradíciu; že Ježiš neprišiel Starý zákon zrušiť, ale že žiada od svojich nasledovníkovomnoho viac, než od nich žiadal Starý zákon, a to bez toho, že by Starý zákon popieral. Matúš uvádza dobre vypracovaný zoznam vecí, ktoré sa požadovali od ľudí Starého zákona, a ukazuje, ako Ježiš požaduje to isté, čo Starý zákon, ba ešte viac:

„Počuli ste, že bolo povedané: ‚Nezabiješ!‘ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá.“ (Mt 5, 21-22)

„Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko, zub za zub!‘ No ja vám hovorím: Neodporujte zlému.“ (Mt 5, 38-39)

„Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú.“ (Mt 5, 43-44)

Starý zákon žiadal od ľudí lásku, ktorá bola ohraničená. Jediné, čo sa od Izraelitov žiadalo, bolo, aby obmedzovali svoje odvetné reakcie. Nesmeli zabíjať, hľadať prehnanú pomstu či nenávidieť nepriateľa. Ježiš nič z tohto neeliminoval, no on k tomu pridáva eštečosi naviac. On berie Starý zákon z jeho ohraničenej lásky a kladie ho do širokej – bezhraničnej – lásky. Matúš sa vo svojom evanjeliu zaoberá ľudskými vzťahmi a dáva jednoznačne najavo, že „byť nasledovníkom Ježišovým volá po radikálne hlbokom chápaní vzťahov, ktoré má mať jeden človek voči druhému.“ Ježišovi nasledovníci nesmú hľadať pomstu v žiadnej forme, dokonca ani proti svojim nepriateľom,a to dokonca ani vtedy nie, keď sú nahnevaní.

Ježiš podľa Matúša nehovorí, aby sme sa nikdy necítili nahnevaní, ale aby sme sa nikdy nedostali do takého stavu, kedy by sa nám náš hnev vymkol z rúk a stal sa nekontrolovateľným. Aby sme ho nikdy neobrátili na taký druh zlosti, ktorý by vrel v našich srdciach a ktorý by nás viedol k odplate. Avšak ani to, že sa vyhneme vonkajšiemu, otvorenému hnevu – ako je napríklad vražda –,ešte nestačí. Kresťania nesmú dokonca ani len hromadiť hnev jeden voči druhému a nesmú mu dovoliť, aby ich viedol k akémukoľvek takému vyjadreniu, ktoré by iného ranilo. Pocit hnevu je teda v poriadku, pretože ten volá po spravodlivosti. Vyjadrenie, ak je násilné, nie je v poriadku. To je hriešne, zlé.

Pozrime sa teraz ešte raz do Matúšovho evanjelia, na tú pasáž, kde hovorí o hneve, a na to, čo Ježiš hovorí ďalej. Matúš sám objasňuje celú záležitosť s hnevom tým, že ju presnejšie rozvádza. Ježiš odsudzuje taký typ hnevu, ktorý núti človeka, aby spôsobil inému bolesť.

„No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá [kto je voči nemu plný zlosti ]. Kto svojmu bratovi povie‚Hlupák‘, pôjde pred veľradu. A kto mu povie ‚Ty bohapustý blázon‘ [odrodilec, renegát], pôjde do pekelného ohňa.“ (Mt 5, 22)

Jasne vidieť, že Matúš tu pojednáva – podávajúc slová Ježišove – o takom druhu hnevu, ktorý prahne po pomste. Pre Hebrejov nazvať niekoho „hlupákom“ bolo niečo mimoriadne urážlivé. Aj slovo „renegát“ (odrodilec, bohapustý blázon) bolo výrazom hrubej urážky voči inému. Ježišovi nasledovníci sa musia vyhnúť nielen tomu, aby sa zabíjali a vraždili fyzicky, ale aj tomu, aby sa navzájom vraždili psychicky, slovnými zbraňami. Starý zákon odsudzoval hnev, ktorý viedol k vražde; Nový zákon ide ďalej. Ten odsudzuje aj taký hnev, ktorý vedie k psychickému zabíjaniu. Nový zákon požaduje, aby sa kresťania zbavovali takých výrazov vnútorne udržovaného hnevu, ktoré sú nasmerované na zranenie druhého: sarkastické pripomienky, nevraživé ticho, ostré poznámky, zhadzovanie a ponižovanie druhého, urážky, výbuchy nálady, chladné gestá. Kresťania nesmú v sebe zhromažďovať žiadnu formu hnevu, ktorá by ich viedla k popieraniu hodnoty iného človeka a k znižovaniu jeho dôstojnosti.

HNEVAJTE SA

Autor Listu Efezanom, z ktorého sme si čítali v úvode, chápe hnev presne takým istým spôsobom. To, čo je zlé, nie je pocit hnevu, ale urážlivé a hriešne správanie sa, ktoré z hnevu pochádza.

„Hnevajte sa (orgizō [orcizw]),  ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom. Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie a každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (Ef 4, 26; 31)

V tomto texte je naznačené, že je samozrejmé, že ľudia budú zažívať pocity hnevu jeden voči druhému; že sa nechajú vyprovokovať jeden druhým, že sa stanú podráždenými, ba v niektorých prípadoch dokonca plnými zlosti. Avšak tieto pocity nesmú nikdy viesť k zneužívaniu druhého, k závistlivej neprajnosti voči druhému alebo k takej akcii, ktorá by človeka, ktorý sa dopustil „nepekného“ činu, totálne odpísala alebo vygumovala zo života človeka, ktorého sa to týka, a to takým postojom, ktorým tomu druhému jasne dáva najavo, že mu nie je ochotný odpustiť.

V Písme je hnev výslovne spomenutý ešte na mnohých iných miestach. V Liste Kolosanom a v Liste apoštola Jakuba je jeho použitie podobné tomu, ktoré sa nachádza v Liste Efezanom.

Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst. (Kol 3, 8)

Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu, lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom. (Jak 1, 19-20)

Kresťania sú na seba navzájom napojení Novým zákonom, novým spôsobom reakcie na svoj hnev. Mali by byť v prvom rade príkladom tohto nového spôsobu vo všetkých dimenziách svojho života. Už by nemali byť ľuďmi, na ktorých je viditeľný hnev, ktorý ničí spoločenstvo a plodí ustavičné rozdeľovania.

Pavol teda nehovorí o hneve ako o izolovanej emócii, ani netvrdí, že cítiť sa nahnevaným je hriešne. On jednoducho opakuje dobre známy zoznam helénskych nerestí, aby kresťanom pripomenul, že sa majú vyhnúť takým formám správania sa, o ktorých dokonca aj pohania vedia, že sú nebezpečnými pre ich vzťahy. O čo viac by si to mali uvedomovať oni ako nasledovníci Krista.

Z knihy Ľudské vzťahy a komunikácia pripravil Ján Štefanec, SVD