5. Hnev – čnosť, alebo neresť?

Pretože nie sme si istí, ako narábať s hnevom, môže veľmi často ochromiť náš vývin. Môže nás ovládať a napĺňať úzkosťou a množstvom nezdravého pocitu viny. Preto naň zvykneme hľadieť ako na niečo negatívne a snažíme sa mu vyhýbať, alebo za každú cenu zabrániť jeho voľný priebeh. Pokiaľ to robíme, zostávame emočne nezrelí, brzdíme svoj rast a sami si vytvárame nepotrebné problémy. Kým sa nenau-číme zaobchádzať správne so svojím hnevom, nestaneme sa nikdy celkom ľudskými.

Hnev je pre zrelosť a pre zdravé ľudské vzťahy absolútne potrebný. Je to v základe dobrá emócia a nie nevyhnutne hriešna. Možno na ňu hľadieť ako na čnosť, ak ju vhodne vyjadrujeme a primerane s ňou zaobchádzame.

Hnev ak sa dobre nechápe a nepoužíva správne je veľmi často základnou príčinou mnohých emočných, mentálnych a telesných problémov a problémov týkajúcich sa vzťahov. Často si ho neuvedomujeme, a preto prebieha nepreskúmaný a neliečený. Je to nerozriešený dôležitý problém v každom manželstve alebo rodinnom vzťahu, v ktorom sú ťažkosti. Ba objavuje sa aj v našom vzťahu k Bohu.

Uvediem niekoľko príkladov nezdravých foriem hnevu: Tomáš, vzdelaný človek, sa nedávno veľmi hneval na ľudí, s ktorými žije, najmä na ľudí v jeho úrade. Nebol schopný vyrovnať sa s týmto hnevom. Bol taký zdeprimovaný, že ho bolo treba hospitalizovať. Betka, duševne veľmi skleslá osoba, sa nemohla vyrovnať so stratou svojho manžela, ktorý náhle zomrel. Nedokázala sa postaviť zoči-voči tejto skutočnosti a pripustiť, že sa skutočne hnevá, najmä na Boha. Máme tu Janu a Petra, ktorých manželstvo umiera. Nestýkajú sa sexuálne, pretože v oboch z nich je zahrabané množstvo nenávisti. Je tu dvanásťročná Sára, ktorá má všetky možné druhy bolestí hlavy a žalúdočných problémov, pretože sa veľmi hnevá na svoju matku. No jej matka to nevie, pretože Sára svoj hnev navonok neprejavuje. Jozefa trápia úzkosti, ktoré sa prejavujú bolesťami v hrudi; hnevá sa veľmi na svoju ženu, svojho syna a svojho šéfa, ale nevie čo s týmto hnevom urobiť, a tak ho potláča krytý, pričom je celý čas popudlivý a odporný k ľuďom v jeho okolí.

Je dôležité, aby sme si vyvinuli pozitívny postoj k hnevu, ktorý môžeme pociťovať, a predovšetkým, aby sme svoj hnev uznali a dovolili si hnevať sa. Ak uznáme svoj hnev, uznáme možno aj hnev, ktorý sa prejavuje v iných. Ak prijmeme svoj hnev tak ako všetky iné svoje emócie, budeme naň hľadieť ako na ďalší aspekt našej ľudskosti.

Treba, aby sme svoj hnev cítili, aby sme sa ním zaoberali a odkrývali ho. Musíme si ho uvedomovať, nesmieme sa cítiť vinnými preto, že sa hneváme; musíme si dovoliť hnevať sa. Treba, aby sme sa spyto-vali: „Na čo sa hnevám? Na koho sa hnevám?“ Musíme vedieť odlíšiť „logický“ hnev od „nelogického“, rozumný od nerozumného. Nakoniec, musíme ho vhodne prejaviť, vyjadriť ho v správnom čase, na správnom mieste a vhodným spôsobom.

Musíme vziať zodpovednosť za to, že sa hneváme a tiež za následky svojho hnevu. Znamená to, že sa k svojmu hnevu priznáme! Netreba sa hanbiť za to, že sme nahnevaní alebo cítime hnev. Vtedy ho môžeme ovládať.

Kedy je hnev zlý, deštruktívny, nezrelý alebo hriešny? Keď hovoríme o problematickom hneve, neho-voríme o primeranom hneve, ktorý je zdravý, ale o dvoch extrémoch – nadmernom reagovaní alebo nedostatočnom reagovaní. Obidva sú nevhodné.

Keď nereagujeme dostatočne, celkom nevedome svoj hnev potláčame alebo tlmíme bez toho, žeby sme to vedeli. Potlačiť svoj hnev je jednou z najnebezpečnejších vecí, ktorú môžeme urobiť. Je dôležité uvedomiť si, že pokiaľ svoj hnev potláčame, správame sa nepoctivo. Predovšetkým nie sme poctiví k sebe, ani k ľuďom, s ktorými máme dočinenia. Keď svoj hnev tlmíme, trocha väčšmi si ho uvedomujeme, ale rozhodneme sa zablokovať ho, zaprieť ho, nenechať ho vynoriť sa. Zasa sme nepoctiví. „Ó, ja sa nehnevám“, hovoríme, usmievame sa a pritom v duchu škrípeme zubami. Môžeme tiež svoj hnev „intelek-tualizovať“ alebo racionalizovať. Ale on je tu, v nás. Toto potláčanie alebo tlmenie citov hnevu je niť, ktorou sú popretkávané mnohé emočné, mentálne i duchovné problémy a problémy vzťahov.

Keď reagujeme nadmerne, dostáva sa náš hnev mimo našej kontroly. Vyjadrujeme ho rozčúlením, zlos-ťou, zúrivosťou, ktoré môžu viesť k násiliu. Nedostatočné reagovanie a nadmeré reagovanie sú dva extrémy hnevu, ktorým sa treba vyhnúť. Sú to dva spôsoby prejavu hnevu, ktoré sú deštruktívne a možno hriešne.

Bojíme sa hnevu. A pretože sa ho bojíme, zatláčame ho. Bojíme sa reagovať nadmerne, pretože potom by nás hnev ovládal. Tak isto sa cítime vinní pre jednu či druhú formu neprimeraného hnevu, ktoré sú nezdravé. Svoj život neovládame, kým nepochopíme, načo náš hnev je. Môžeme cítiť až vražedný hnev, ale to nie je zlé. Zlé je naše správanie, nie naše cítenie.

Zanedbaný hnev nám škodí aj duchovne. Cítime sa duchovne vyprahnutí alebo „na dne“ pre neužitočnosť alebo nezmyslenosť života. Cítime sa vzdialení od Boha.

Keď sa svojím hnevom nezaoberáme, môže to viesť k násiliu alebo k výbuchom zúrivosti. Často o nie-kom, ináč zdanlivo pokojnom, kto sa správa nobvykle, hovoríme: „Zbláznil sa“. Niektorí ľudia sa veľmi ovládajú, nikdy svoj hnev neprejavia a dávajú sa za vzor. „Nikdy sa nenahnevajú“. U takýchto ľudí nachá-dzame obyčajne hnev a iné nerozriešené city nahromadené v ich vnútri; na povrch sa dostávajú v ich bizarnom správaní – výbuchy násilia, hádzanie a rozbíjanie vecí, búchanie päsťou do múru a pod.

Keď svoj hnev potláčame alebo zatláčame, dochádza k neprimeranej reakcii, alebo vybuchneme, ako keď napríklad dieťa príde opakovane neskoro na večeru, hoci je to maličkosť. To, čo sme mali urobiť, bolo povedať dieťaťu, skôr než k tomuto incidentu došlo, že sme sa nahnevali, a prečo sme sa nahnevali. Takto by sa náš oprávnený hnev bol prejavil primerane.Ak sa hnevom, ktorý pociťujeme, nezaoberáme, stávame sa vo svojich vzťahoch k iným protivnými, zlými, nepriateľskými. Môžeme to vidieť v problémových rodinách a neusporiadaných manželstvách.

Okrem výbuchov sa môže hnev prejaviť aj mlčaním alebo chladom. Je to jeden z najkrutejších spôsobov ako sa vyrovnať s manželom alebo niekým, kto vám je blízky. Emočné zneužívanie v tejto oblasti je v manželských a rodinných vzťahoch oveľa bežnejšie než zneužívanie telesné.

A pretože ľudia neprejavujú svoj hnev zdravým a primeraným spôsobom, dochádza k nedorozumeniam. Napríklad, ak ti ja niečo urobím a ty sa na mňa hneváš, ale nepovieš mi to, vysvetľujem si to tak, že so mnou súhlasíš. Neviem, že pritom prechovávaš city hnevu, že v skutočnosti so mnou nesúhlasíš. Neviem, že sa ku mne chováš nepoctivo a to je deštruktívne. Môžeme sa pozrieť na Paprčkovcov, ktorí vyšli na ulicu z hlavného vchodu a bijú sa. Celá rodina je v tom, prichádza polícia, aby ich od seba oddelila. A my hovoríme: „Pozri sa na Paprčkovcov. Zase sú si vo vlasoch! Som rád, že nie sme ako oni.“ Zaiste, Paprčkovci neovládajú svoj hnev. Ale ako je to v rodine najbližších susedov? Hnevajú sa presne tak ako Paprčkovci, ale svoj hnev zdržiavajú v sebe, zostáva nevyjadrený. Kto vie, s akými dlhodobými následkami! Nevieme si predstaviť, k akému množstvu deštruktívnosti a múk dochádza v živote ľudí, pretože svoj hnev nedávajú najavo a nevyrovnávajú sa s ním primerane! A Paprčkovci môžu byť k sebe navzájom určitým spôsobom poctivejší než ich susedia.

Pre zrelé ľudské vzťahy je hnev absolútne potrebný. V čím intímnejšom vzťahu s niekym sme, tým po-trebnejšie je pre nás byť úprimní a otvorení. A to niekedy znamená ukázať, že sa jeden na druhého hneváme. Bojíme sa to však urobiť. Prečo? Pretože cítime, že sa to toho druhého dotkne. Ale ak máme byť k sebe navzájom poctiví, musíme sa jeden druhého „dotýkať“. V zdravých vzťahoch je to samozrej-mosťou.

Možno svoj hnev neukazujeme, pretože sa bojíme hnevu, ktorý by sa obrátil späť proti nám. Ak sa bojíme hnevu iného, môže nás zastrašovať a ovládať. To nie je pre vzťah zdravé. Rodičia sa môžu báť hnevu svojich detí. Alebo jeden z manželov sa bojí reakcie hnevu toho druhého, a tak zostane ticho a „vzdá sa“, aby sa vyhol jeho hnevu.

Moja nevyrovanosť s vlastným hnevom sa môže prejaviť navonok neprimerane ako smiech. Často ľudia svoj hnev nedávajú najavo preto, lebo by z toho mohol vznikať konflikt. A Boh vie, konflikt nechceme! A predsa, konflikt je potrebný a veľmi zdravý aspekt každého ľudského vzťahu.

Hnev sa často zamieňa s konfliktom alebo násilím. To však sú synonymá. Hnev neznamená násilie. Je to iba hnev. Násilie je hnev bez ovládania. Primeraný hnev zapríčiní niekedy konflikt. Avšak slušnému konfliktu sa v zdravých vzťahoch nemožno vyhnúť.

Keď svoj hnev odkryjeme inému, je konflikt alebo problém často vyriešený. Niekto môže povedať: „Aký význam má povedať tomu človeku, že sa hnevám? To nepomôže.“ Ale pomôže! Možno, že vec sa tým nevyrieši ihneď, priamo, ale veľmi často k vyriešeniu dôjde tým, že hnev prejavíme. Je to vyjasnenie pozícií: každý vie, kde stojí ten druhý, správa našla adresáta, ľudia sa stávajú navzájom citlivejší. Otec napríklad povie synovi: „Vynes smeti.“ Po tridsiatich minútach mu to povie znovu. Po hodine povie: „Dočerta, Jano, vynes tie smeti!“ Jano vyskočí, vynáša smeti a hovorí: „Dobre, dobre! Nemusíš z toho robiť problém.“ Možno to Jano dva razy predtým nepočul. Niekedy treba vnímať, že nejaká výpoveď je citovo podfarbená, že je v nej hnev. Výsledky sa dostavia.

Keď si svoj hnev navzájom predložíme, najmä v našich užších vzťahoch, stávame sa citlivejšími. Uvedo-mujeme si, čo sa tomu druhému páči alebo nepáči, čo sa ho dotýka. Keď ty prejavíš svoj hnev, viem, že si dotkuntý, že to berieš vážne, nemožno ťa brať naľahko. Musím teda preskúmať svoje vlastné správanie, svoje slová a konanie. Viem tiež, že ak sa na mňa hneváš, nie som ti ľahostajný. Vynakladáš čas a energiu, aby si mi povedal, že sa hneváš pre niečo, čo som povedal alebo urobil. To je akt záujmu, akt lásky. A naopak, ak ti svoj hnev nechcem ukázať, môže to znamenať, že si mi ľahostajný. Nezáleží mi na tebe. Treba, aby sme si povedali: „Hnevám sa za to, čo si povedal alebo urobil“. Netreba dlhé reči. Všetko, čo treba, je jednoducho povedať to, čo cítim. Ak toto robíme, dozvedáme sa o tom, v čom sme rozdielni. Tým, že tieto diferencie riešime, robíme vzájomné dohody, čiže učíme sa, ako s nimi žiť. A v kontexte týchto našich rozdielností rozvíjame svoje vzťahy. Neschopnosť riešiť diferencie spôsobuje, že sa rodiny rozpadávajú. Niekedy, keď sme nahnevaní, treba dať druhému i sebe samému čas upokojiť sa. Každý z nás má iný systém upokojovania. Niektorí ľudia sa upokoja rýchlejšie než iní.

Treba, aby sme to vedeli o sebe, ale aj o druhých. Keď sme dotknutí a hneváme sa, môžeme niekomu odpustiť, ale musíme si uvedomiť, že na to, aby sme zabudli, aby sa to zahojilo, aby sme sa upokojili, potrebujeme čas, pretože city môžu pretrvávať dlho. Hoci prejavenie hnevu na iného môže niektorý vzťah upevniť, niekedy môže byť aj zásahom, ktorý nejaký vzťah ukončí – dokonca aj manželstvo. Niekedy si musíme uvedomiť, že vzťah možno nebol takým, aký sme predpokladali, že je, alebo azda nejestvoval.

Otvorene povedané, hnev je pre zdravú komunikáciu potrebný. Ľudské vzťahy bez toho nie sú možné. Rodičia by mali učiť deti rozlišovať medzi vhodným a nevhodným hnevom a dovoliť im hnev prejaviť. Nikdy by ich nemali kritizovať za to, že hnev prejavia, mali by ich poučiť, ako ho majú prejaviť. „My sa nebijeme, takto sa u nás nerozpráva…“. Tak sa deti začínajú učiť, že je rozdiel medzi hnevom zdravým a nezdravým. To, že niekomu dovolím, aby sa hneval, neznamená nevyhnutne, že s ním súhla-sím. Deti majú právo hnevať sa, počuť, ako sa niekto hnevá a potom s hnevom vhodne zaobchádzať.

Hnev je silou, ktorú môžeme použiť na dobro alebo na zlo. Možno ho usmerniť a využiť nielen pre naše vlastné mentálne, telesné, emočné a duchovné zdravie a zrelosť, ale aj na to, aby boli lepšie a zdravšie aj naše osobné vzťahy. Znamená to, že si svoj hnev musíme uvedomovať a prijímať ho bez strachu alebo pocitov viny. Ba aj vtedy, keď cítime zúrivosť, aj keď cítime, že by sme niekoho roztrhali, je to iba naše cítenie. Máme si ho dovoliť. Musíme sa naučiť necítiť sa nepríjemne za to, že sa hneváme, aj keď hnev je emóciou nepríjemnou! Musíme si dovoliť cítiť hnev voči Bohu, voči Cirkvi, voči svojej žene, svojim deťom, svojim rodičom – mŕtvym či živým. Dovoliť hnevu, aby jednoducho bol. Musíme tiež vedieť zaobchádzať s hnevom v sebe a využívať na to svoju inteligenciu. Musíme si dopriať čas na to, aby sme o svojom hneve uvažovali a rozmýšľali. Keď ho porozumieme, rozlíšime všetky jeho prvky: logické od nelogických, rozum-né od nerozumných. Poznáme rozdiel medzi reakciou a nadmernou reakciou. Naším cieľom, ak je to možné, je bezprostredná reakcia na náš hnev. Vzhľadom na okolnosti musíme niekedy svoju reakciu oddialiť na neskôr; potrebujeme sa upokojiť. Ak sme vzrušení, musíme sa učiť, ako sa utíšiť a až potom svoj hnev vhodne prejaviť. Odďaľujeme svoj hnev na neskoršie; na vtedy, keď na to bude vhodný čas, keď na to bude vhodné miesto, a keď budeme vo vhodnej duševnej dispozícii. Ak sme príliš vzrušení, pomáha, keď svoj hnev vykričíme. Môžeme ho vykričať, keď ideme sami v aute alebo keď sa prechádzame. Môžeme sa najprv vyspať, takže ráno bude hnev primeranejší. Až potom môžeme ísť a porozprávať sa s osobou, ktorá nás nahnevala.

Je dôležité nezamieňať hnev s pocitom viny. Ak sa totiž cítime vinní a svoj hnev potláčame, spôsobíme, že situácia sa ešte zhorší. Môžeme sa bez pocitu viny hnevať na ľudí, ktorých máme radi. Všetci sa potrebu-jeme s touto ambivalenciou vyrovnať. Pokúšame sa naučiť sa to ako deti, ale ambivalencia pretrváva často nerozuzlená. Môžeme milovať svojich rodičov, ale môžeme sa na nich aj veľmi hnevať a povedať im: „Nenávidím vás.“ Ale musíme sa naučiť, ako to robiť vo vzťahoch lásky, ak očakávame, že naše vzťahy lásky budú zrelé. Keď sme nahnevaní, najmä keď zvykneme reagovať nadmerne, predebatujeme vec v rozhovore s niekým iným, s niekým, kto nás chce počúvať, komu dôverujeme, kto nám rozumie. Potom môžeme svoj hnev prejaviť vhodne, pretože rozhovor nám pomôže pozrieť sa na svoj hnev z odstupu. Pomôže nám veci roztriediť.

Keď sa kontrolujem, viem svoj hnev prejaviť, vyjadriť ho vhodne a účinnými slovami. Osoba, na ktorú sa hnevám, nemusí môj prístup vždy akceptovať. Ale cieľom vyjadrovania hnevu nie je inú osobu zmeniť. Cieľom je dať jej vedieť, na čom sme a ako ju chápeme. Čo ten druhý s týmto hnevom urobí, to je jeho vec. Takto sa vzťah môže upevniť. To je spôsob, ako dosiahnuť, aby naše vzťahy boli ešte užšie a hlbšie.

Všetci reagujeme nadmerne, najmä rodičia a učitelia. A keď to vykonáme, treba, aby sme sa za to ospra-vedlňovali, napríklad, keď dieťa udrieme, alebo keď mu vynadáme. No neospravedlňujeme sa za to, že sme nahnevaní, ale povieme: „Hneváme sa, pretože si si neurobil domácu úlohu (alebo neumyl riad, alebo neodložil si šaty). Nesmieme dieťaťu ukázať, že to nevadí. Mali sme na svoj hnev skutočne príčinu. Ospravedlniť sa treba za neprimeranú reakciu, ale nie za to, že sme sa nahnevali. Dávame tým krásny príklad. Koľkým z nás sa takýchto lekcií v našich rodičovských rodinách, v našom prostredí alebo výchove nikdy nedostalo. Musíme očakávať, že ľudia budú nepríjemne dotknutí, keď im ukážeme, že sa hneváme. To je normálne. Je to obvyklá urazenosť, ktorá nasleduje po oprávnenom hneve. Môžeme sa preto cítiť zle, ale nesmieme sa cítiť vinnými.

Niekedy nie je príčina nášho hnevu až taká strašná. Ak nás niekto predbehne autom v poslednej chvíli pred zmenou svetiel, nechcime za ním uháňať, aby sme mu ukázali, že sa hneváme. Môžeme povedať pár vyberaných slov len tak pre seba, alebo niekomu, kto je s nami v aute. Pre nás sú dôležití ľudia, ktorí v našich životoch niečo znamenajú. Nesmieme pripustiť, aby náš hnev na nich prilipol a dlho pretrvával, pretože to by náš vzťah napokon zničilo. Mohli by sme si tak vypracovať deštruktívny postoj a odpor a zatrpklosť by ho ešte prehĺbili. Úzke vzťahy vyžadujú, aby sme svoj hnev prejavovali.

Vhodný hnev! Musíme si dovoliť cítiť ho, zaoberať sa ním a byť schopní prejaviť ho. To je to, čo znamená brať zodpovednosť za svoj život. A to je to, čo nazývame emočnou zrelosťou. A konečne to je to, prečo je hnev čnosťou! Hnev je skutočne dôležitou stránkou nášho života. To, ako ho používa-me, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať. Pomáha nám byť poctivými, nefalšovanými, žiť zdravým a vibrujúcim životom, dôverovať, milovať a byť citovo dôverní.

Z knihy Hojenie zranených emócií pripravil Ján Štefanec, SVD