5. nedeľa pôstna (A) – komentáre k čítaniam
Lazár pri vedomí
Pred prvým čítaním (Ez 37, 12-14):
Prorok Ezechiel má videnie, ktorého záver budeme počuť v dnešnom úryvku. Je to videnie o suchých kostiach popísané spôsobom, ako keby sa to všetko odohrávalo pred našimi očami. Najprv máme pole plné starých suchých kostí. Potom sa kosti pospájajú dohromady a vytvoria kostry! A konečne, na kostry sa natiahnu šľachy a mäso. A do sveta znova vstúpia živí ľudia, a sú pevne zasadení do krajiny, ktorú pre nich pripravil Boh. Videnie končí nadšenými slovami o vzkriesení, t.j. o prísľube Boha, že všetkých tých, ktorí patria jemu, Pôvodcovi Zmluvy, privedie zo smrti do života.
Verím, že tieto slová v každom z nás silne rezonujú; totiž sotva tu nájdeme človeka, ktorý by nevedel o čom to celé je. Každý z nás už bol v tom údolí kostí: v chorobe, smútku, v emocionálnej stuhlosti, v hanbe, a v nespočetnom množstve situácií, ktorými my ľudia umierame, aj keď fyzicky žijeme. A naše hroby sa otvorili, alebo možno ešte len čakáme, že sa otvoria. Nezabúdajme však: otvára ich vždy Ten, ktorý drží kľúče od každej brány.
Pred druhým čítaním (Rim 8, 8-11):
Ak Ezechiel prorokoval, že Boh natiahne mäso naspäť na naše kosti a urobí z nich telo, Pavol sa zdá, ako keby bol pripravený urobiť opak, strhnúť z nás telo a urobiť nás čistými duchmi. No ak by sme pochopili Pavla takto, pochopili by sme ho zle. Grécke slovo „telo“- sarx, treba chápať v širšom zmysle. Pavol nás nevaruje ani pred našimi telami, ani pred stvoreným svetom. Varuje nás pred tým, aby sme vkladali svoju nádej do vecí, ktoré sú pominuteľné. Tento postoj sa inak nazýva materializmus.
My, čo sme z Ducha, si nemôžeme dovoliť spoliehať sa na telo, pretože jediná istá vec čo sa týka sveta a tela je, že smeruje k zániku. No duch v našom vnútri nás uisťuje, že my sme sa nenarodili pre zánik, ale pre večnosť. Načo nám potom treba na našej ceste k večnosti vláčiť so sebou toľko zbytočnej batožiny!?
Pred evanjeliom (pred veršom pred evanjeliom) (Jn 11, 1-45):
V evanjeliách snáď niet zázračnejšieho príbehu, ako je príbeh vzkriesenia Lazára. Scéna je nabitá emóciami: statočnosťou Marty, smútkom Márie, bedákaním smútiacich. Aj samotný Ježiš sa rozplače, tvárou tvár smrti, ktorá mu spôsobila bolesť a stratu priateľa. A uprostred tohto všetkého, Ježiš vyšle k Otcovi svoju modlitbu, a mŕtvy človek – stále ešte zamotaný do svojich plachiet – sa vytacká z hrobu. Aký úžas a aká hrôza!
Vzkriesenie Lazára bol čin, ktorý spôsobil, že Ježiša samotného odsúdili na smrť. Podľa farizejov Ježiš zašiel priďaleko. Ak niekto vzkriesi mŕtveho, to je znak, že má enormnú moc. A ak sa tejto jeho moci nepostavia včas účinne na odpor, môže sa stať, že urobí niečo, čo by mohlo zmeniť poriadok vecí nadobro. Ako sa však len prerátali. No farizeji majú vo svojej logike nástupcov. Ako budeš reagovať ty?
Otázky na uvažovanie pre tých, ktorí tieto komentáre používajú ako uvažovanie nad nedeľnými čítaniami
- Pamätáš si na okamih, kedy Boh zavlal i teba zo smrti znova spať k životu? Kedy to bolo? Ako znelo v tvojich ušiach to jeho slovo „povstaň“?
- Nespoliehaš si i ty stále ešte viac na telo ako na ducha? V ktorých konkrétnych veciach toto o tebe ešte stále platí?
- Príbeh o Lazárovi ukazuje Ježiša v jeho najväčšej ľudskosti ale i najväčšej božskosti. Akej lekcii ťa tento príbeh učí najviac?
Činná odozva
Niekto, koho dobre poznáš práve prežíva obdobie smrti (žiaľ, depresiu, sklamanie, zlyhanie). Ako by si mu pomohol, aby začul pozvanie „poď von“ k životu? Buď tento týždeň pre toho človeka poslom života.
Pripravil: MB@svd
