5. Súrodenci

Už z prvej dvojice súrodencov tejto zeme zabil starší brat mladšieho, potom počujeme o Ezauovi, ktorý nenávidí Jakuba pre otcovské požehnanie, o Jozefových bratoch, ktorí sa zbavujú najmladšieho, o Achimelechovi, ktorý sa brodí v krvi bratov, a o iných nevraživých bratoch a ich strašných tragédiách vo všetkých národoch; stále a stále a zovšadiaľ znie v našich časoch hádka a zvada súrodencov. A jednako by to malo byť inak: súrodenci by sa mali milovať osobitnou láskou. Tak ako to čítame v žalme 133: „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu.“

Súrodenci, ktorí majú v hĺbke svojej bytosti nielen rozličné telesné a duševné podobnosti, ale aj tú istú živnú pôdu otcovského domu, ten istý pôvod a mnohé rovnorodosti, tú istú krv v žilách, tvoria vo vnútri mnohorakosti ľudských indivíduí ešte vždy organickú jednotu, ktorá sa ako každý organizmus nesmie v sebe rozštiepiť a rozpadnúť, ale má držať pohromade prirodzenou jednotou krvi a srdca.

Duchovný vzťah medzi bratmi a sestrami je odjakživa vzorom a praobrazom každej lásky, ako to milo a srdečne líčia národy v mnohých starých rozprávkach a povestiach.

Z jednej z nich vám ponúkam krátky úryvok: „Na hore Moria bývali pred mnohými rokmi dvaja bratia. Mladší mal manželku a dvoje detí, starší bol sám. Bratia spolu hospodárili a aj úrodu si delili na dve rovnaké časti. Raz večer ku koncu leta po žatve išli bratia spať. Starší nemohol zaspať, takto rozmýšľal: „Môj brat má rodinu, ja som sám, no napriek tomu som si vzal z úrody taký istý diel ako on. To nie je spravodlivé.“ Potichu vstal, podišiel k stohu mladšieho brata a prihodil na kopu niekoľko snopov obilia. Potom pokojne zaspal. V tú istú noc, iba trocha neskôr, zobudil sa i mladší brat. Aj on rozmýšľal o svojom bratovi a takto si v duchu vravel: „Môj brat je sám, nemá rodinu. Kto sa oňho postará, až zostarne?“ Vstal, vzal niekoľko zväzkov obilia a odniesol ich potichu k stohu svojho brata. Ráno, keď bratia prišli k stohom, boli prekvapení, že stohy sú také isté, ako ich videli večer. Ani jeden sa nepriznal k nočnej príhode. Nasledujúcej noci chcel byť každý z nich rýchlejší. Stretli sa obaja v polovici cesty, so snopmi obilia na pleciach. Od radosti si padli do náručia. Tešili sa, že chcú jeden pre druhého len dobre a dobre zmýšľajú o sebe. Pán Boh v nebi videl tie udalosti a povedal: „Ozaj posvätné je toto miesto. Tu chcem bývať.“

Slovné spojenie „bratská láska“ sa stalo v ústach ľudí, ako aj v reči Boha výrazom každej úprimnej, oddanej náklonnosti. Práve preto, že bratská a sesterská láska je niečo prirodzené, považovala sa súrodenecká nenávisť už od nepamäti za niečo neprirodzené, ba priam strašné.

Zakladateľka hnutia Focolare Chiara Lubichová nazýva rodinu šperkovnicou, úžasnou spleťou ľudských vzťahov lásky, dôvernosti, priateľstva. Tvorí ju láska manželov, materská a otcovská láska k deťom, láska detí k rodičom, bratská láska súrodencov, láska starých rodičov k vnúčatám a naopak, láska k ujom, k bratrancom, k rodinným priateľom, k susedom…

Kto prežil svoje detstvo a mladosť v kruhu takejto rodiny, ten vie, o aké hodnoty sa opiera jeho život. Skúsenosť harmónie, porozumenia a zodpovedné obsadenie úloh v rodine je nesmierne silným motivačným impulzom vlastných rozhodnutí a voľby v spletitých situáciách každodenného života. Naopak, ak niekto takúto skúsenosť nemá, ako ťažko sa mu niekedy rozhoduje, preberá zodpovednosť alebo sa k niečomu zaväzuje. Je to ako začarovaný kruh a pre dôkazy netreba chodiť ďaleko, aby sme videli, ako sa životné zlyhania často prenášajú z generácie na generáciu.

Dokonca aj tie národy, ktoré nepoznajú výraz „Kainovo znamenie“ a „Kainovo prekliatie“ a Božie slová: „Hlas krvi tvojho brata hlasno volá ku mne zo zeme“ (Gn 4,10), hrozia sa a opovrhujú súrodeneckou nenávisťou ako temnou a prekliatou zvrátenosťou.

„Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu“ je dobré aj v inom zmysle – je to nápomocné pre zdravý vývin jednotlivca, pre správne dozrievanie.

Zrelosť je univerzálna hodnota, je to niečo, po čom túži každý človek. Dôvodom je vnútorná predstava, ktorú termín zrelosť vyjadruje: „Som zrelý, som nezávislý, viem rozmýšľať sám za seba.“ Lenže považovať sa za zrelého a byť zrelým sú dve rozličné veci.

Ľudia obyčajne napájajú zrelosť na vek – čím je človek starší, tým je zrelší. Je pravda, vek veľmi súvisí so zrelosťou (náš psychický, intelektuálny, telesný a duchovný rozvoj potrebuje čas). Lenže aj napriek tomu vek nie je tým najrozhodujúcejším faktorom. Máme predsa nezrelých osemdesiatnikov a máme aj zrelých štrnásťročných adolescentov.

Kultúra, ktorá nás obklopuje, prispieva k vytváraniu charakteristík zrelosti, ktoré však nemajú nič spoločné s jej skutočnou povahou. Do moderného konceptu zrelosti sú dosť často vpletené tri najbežnejšie mýty: (1) nezraniteľnosť, (2) neomylnosť a (3) neflexibilita.

Pozrime sa na každý jeden z nich. Po prvé zrelosť neznamená nezraniteľnosť. Naša spoločnosť nám niekedy predstavuje zrelosť ako slobodu od všetkých pokušení a omylov, ako keby to, čo je správne, a to, čo je nesprávne, bolo len niečo pre deti. Dospelým sa nahovára, že by mali dorásť do presvedčenia, že sú nad dobrom a zlom. (Nietzsche) Stačí si pomyslieť na plagáty, ktoré sú vyvesené nad kinami, kde sa premietajú pornografické filmy: „Iba pre dospelých (zrelých) divákov.“[1] Ako keby záujem o mravný život bol záležitosťou iba pre deti! Pravdou je, samozrejme, opak. Dospelý je zrelý presne pre to, lebo nepotrebuje niekoho iného, aby mu povedal, čo je správne, a aby mu bránil v tom, aby nerobil niečo zlé. Zrelý koná na základe svojho osobného rozhodnutia a správneho svedomia.

Zrelí ľudia uznávajú a rozpoznávajú aj svoje slabosti. Vyhýbajú sa príležitostiam ku zlu a hľadajú príležitosti k dobru. „Blázni bežia, kde sa anjeli boja stúpiť,“ takto by to vyjadril spisovateľ Alexander Pope.

Predstavovať si zrelosť ako nezraniteľnosť by bolo, ako keby sme povedali, že človek nemôže byť zranený napríklad cirkulárkou, pretože je zrelý. Dospelý človek môže používať cirkulárku presne preto, lebo si je vedomý nebezpečenstva, ktoré v sebe jej používanie skrýva, a že sa teda zariadi tak, aby sa nezranil.

Druhým omylom je chápať zrelosť ako neomylnosť. Zrelosť neznamená, že poznáme všetky odpovede – to by sme boli mimo. Sokrates sa vyjadril, že čím je človek múdrejší, tým viac spoznáva svoju nevedomosť. Čím je človek zrelší, tým bude skromnejší v spoznávaní svojich osobných hraníc a obmedzení. Pokora je – podľa sv. Terézie Avilskej – pravda. Ani viac, ani menej. A pravdou je, že každý z nás sa mýli. Zrelý človek rozpoznáva svoje slabosti, a nie je teda rýchly, čo sa týka súdov. Zvažuje, študuje, radí sa a rozhoduje sa s múdrosťou.

Tretím omylom v súvislosti so zrelosťou je neflexibilita (nepružnosť). Niektorí sa mylne domnievajú, že zrelosť je trvalý stav vážnosti a nehybnosti, neschopnosti smiať sa, tešiť sa z jednoduchých vecí, brať veci ľahko. Krása zrelosti spočíva v jej harmónii, vyváženosti. Smiať sa, debatovať, oceniť si iných ľudí a zázraky prírody – toto sú prekrásne ľudské vlastnosti a sú znakom zrelosti. Človek, ktorý je naozaj zrelý, vie, kedy je čas byť vážny a kedy zasa čas, keď sa treba smiať. Jeho život nie je unášaný povrchnosťou, ale skorej je vedený princípmi. Poetické verše začiatku 3. kapitoly Knihy Kazateľ sú krásnym súhrnom vyváženosti, ktorú v človekovi vytvára zrelosť:

Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.
Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť, svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať…
Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať. Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa.
Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať. Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene.
Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia. Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť.
Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť. Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať.
Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť… (Kaz 3,1-7)

Zrelosť je schopnosť rozlišovať, kedy je čo vhodné; je to schopnosť vedieť, čo je správne v danej situácii. A toto je možné naučiť sa v rodine medzi súrodencami. Práve naše vzťahy so súrodencami plné rozličných situácií, či už konfliktných, alebo bezproblémových a radostných sú miestom dozrievania.

Súrodeneckú lásku nie je ľahké zachovať po celý život. Aj medzi súrodencov, ktorí žijú navzájom veľmi úzko spätí, ktorí sa veľmi dobre poznajú, sa môže všeličo votrieť, z čoho hrozí, že sa viac a viac odcudzia, že súlad a porozumenie vystrieda zištnosť, žiarlivosť, nedorozumenia, nálady, rozladenosti, prechmaty, pokorovanie, bezohľadnosti… všetko veci, ktoré sú o to nebezpečnejšie, lebo podľa slov starého znalca ľudí každá láska sa dá ľahšie znova obnoviť než opravdivá prerušená láska medzi súrodencami. Rodinné hádky kvôli dedičstvu alebo nevyplateniu z majetku atď. sú staré známe rozdeľujúce dôvody. Naproti tomu pre súrodencov, čo sa dlho poznajú nielen v slabostiach, ale aj vo veľkosti a silou krvi sa cítia stále navzájom priťahovaní, pokiaľ sa ešte vnútorne vážne neodcudzili, je ešte vždy najľahšie sa preniesť ponad všetko, čo ich oddeľovalo, a opätovne sa darovať v intenzite predchádzajúcej lásky. Spoločné nažívanie súrodencov môže a má byť najlepšou školou pre neskorší sociálny život. Ten vyžaduje od človeka často veľké množstvo ohľadov a zhovievavosti, ústupnosti a ochoty pomôcť a tiež „bratskej lásky“.

Je veľmi dôležité, aby sme si ako kresťania uvedomovali potrebu chrániť súrodeneckú lásku. Ona je obrazne povedané kvetom, ktorého vôňa má napĺňať celý dom, celé srdce, celý život jemnou vôňou radosti. Láskavé spolunažívanie súrodencov prináša už v mladosti alebo vo vlastnom detstve veselosť, ktorú sa márne usilujeme vytvoriť dieťaťu iným spôsobom. Niet lepšieho priateľa do hry, niet lepšej a radostnejšej hračky ako brat a sestra. Sú to práve dobrodružstvá a hry, ktoré sa aj v neskoršom veku vracajú ako blažená a usmievavá spomienka.

Ešte hlbšie a vážnejšie šťastie než v detstve poskytuje láska medzi súrodencami v zrelšej mladosti a v neskoršom živote. Je to zvláštny pomer, ktorý sa často vyvinie medzi bratmi a sestrami, čo vyrástli z detských nohavičiek. Je to akýsi odstup v záujmoch, ktoré sa musia vyvíjať často samostatne, a preto aj protichodne. Ale v duši je to predsa len jeden tlkot srdca. Vnútorne sa cítia a vedia, že sú v každom čase spojení vzájomnou úprimnou žičlivosťou a v prípade núdze bezpodmienečnou ochotou pomôcť. To im dáva bezpečný pokoj a istotu v zmätkoch a nebezpečenstvách života.

Iné, ešte hlbšie šťastie po rokoch detstva je šťastie láskyplnej oddanosti medzi bratom a sestrou. Táto láska je priam to najbežnejšie a najušľachtilejšie šťastie na svete, je to šťastie priateľstva medzi dušou muža a ženy, aké sa nikde na svete nenájde v takej vrúcnosti a rozvážnosti a jednako bez každej zmyselnosti, priateľstvo verné a čisté.

Sestra nachádza v bratovi tú mužnú veľkosť, na ktorú sa duša ženy tak rada pozerá s obdivujúcou pýchou, tú mužnú silu, ku ktorej sa môže vinúť, tie potreby muža, o ktoré sa jej žiada starať a ich opatrovať. A brat zasa nachádza v sestre tú ženskú čistotu, pred ktorou má duša muža hlbokú úctu, ženskú jemnosť a pozornosť, ktorá mu tak dobre padne, ženskú nežnosť a krehkosť, ktorú tak rád ochraňuje svojou silou. Toto je to veľké bezpečné dopĺňanie sa medzi dušou muža a ženy, na ktoré myslel Stvoriteľ na počiatku stvorenia, kus rajského šťastia. Je taká šľachetná a krásna, že ju pestovali aj hrdinovia ducha ako sv. Bernard z Clairvaux a Pascal. Je taká svätá, že ju i sám Kristus, keď smrť zlomila túto ružu šťastia súrodencov, zázrakom opäť obnovil. Plačúcej sestre vtedy povedal: „Tvoj brat vstane!“ Hľa, aké je dobré a krásne aj v očiach Božích, keď súrodenci svorne žijú pospolu!

Otázky na uvažovanie:

Ako by sa dal opísať môj vzťah k súrodencom? Pokladám tento vzťah za miesto dozrievania v láske?

Snažím sa o budovanie vzťahov s mojimi súrodencami, alebo si vystačím sám (sama)? Som otvorený počúvať a pomáhať súrodencom alebo, keď treba, ich aj upozorniť?

Pripravil Ján Štefanec, SVD

[1] U nás to našťastie ešte celkom nie je, ale v cudzine je toto veľmi bežné.