6. Lojalita

Bol to muž jemných a rôznorodých schopností. Jeho výrečnosť nielen v angličtine, ale aj v latine bola nevšedná. A ovládal aj gréčtinu. Bol tvorivým spisovateľom, básnikom, hudobníkom, prekladateľom, prednášateľom a právnikom výraznej kvality. Počas svojej svetlej politickej kariéry bol predsedom parlamentu a kancelá­rom Anglicka.

No na Sira Thomasa Morusa sa pamätá a jeho osoba je predmetom úcty ani nie tak kvôli jeho schopnostiam, ako skôr kvôli čnostiam, ktoré vlastnil, zvlášť jeho oddanosti Bohu a Cirkvi vo chvíľach, keď vedel, že ho to môže stáť život. Samuel Johnson o ňom povedal, že to „bol človek najväčších čností, akého tieto ostrovy kedy vyprodukovali.“ Joseph Addison prehlásil, že „jeho smrť bola korunou jeho života… Na oddelenie hlavy od svojho tela sa nepozeral ako na niečo, čo by malo spôsobiť nejakú zmenu v obsahu jeho mysle.“

Keď bol Morus členom parlamentu na začiatku svojej kariéry, ostro a aj úspešne sa postavil proti obrovskému množstvu peňazí, ktoré kráľ Henrich VII. nespravodlivo zdieral zo svojich poddaných. Táto jeho opozícia proti kráľovým praktikám bolo skutkom, ktorý nechával tušiť, čo asi príde. Morusovi neskôr jeden z kráľových vyberačov daní povedal, že jeho hlava mu vtedy visela už len na vlásku. Jediné, čo mu ju ušetrilo bolo to, že nenapadol kráľa osobne. Morus si bol veľmi dobre vedomý možnosti prísť o hlavu, aj neskôr keď slúžil kráľovi Henrichovi VIII. a to dokonca už počas obdobia, kedy jeho vzťah ku Korune bol pomerne srdečný. „Ak by mu moja hlava bola priniesla získanie hradu vo Francúzsku,“ povedal raz Roperovi, svojmu zaťovi a životopiscovi, „nebol by zaváhal.“ Takýto bol Henrich vo svojej podstate a Morus to vedel, lebo mal dobrú intuíciu.

Morus bol skúseným diplomatom, no nikdy diplomaticky neurobil nič, čo by bolo v rozpore s jeho presvedčením, aby sa tak vyhol problémom. Keď sa napríklad Henrich VIII. vyhlásil za najvyššiu hlavu cirkvi v Anglicku, Morus dal prednosť rezignácii. No Henrich sa zaťal a rozhodol sa, že Morusa prinúti, aby mu prejavil svoju lojalitu. Preto vydal tzv. Act of Succession, ktorý zaväzoval každého, kto bude vyzvaný, aby vykonal prísahu, ktorou by vzdal poctu novému manželstvu Henricha VIII. s Annou Boleynovou, a ktorou by zavrhol pápežstvo. Keď Morusa na výzvu kráľa predviedli, aby túto prísahu vykonal, odmietol. Hneď na to ho obvinili z vlastizrady a odviedli ho do väzenia. Nasledujúceho roka bol popravený. Svoju popravu prežíval s humorom. So svojimi katmi vraj vtipkoval. Známe sú jeho dialógy s dcérou, ktorá ho prišla do väzenia prosiť, aby sa zachoval tak, aby si ušetril život. Morus s ňou rozpráva veľmi láskavo a poskytuje jej celú sériu krásnych myšlienok a zásad, ktoré vošli do dejín múdrosti.

Robert Bolt, ktorý o Tomášovi Morusovi napísal veľmi úspešnú hru s názvom A Man for All Seasons (Človek pre všetky obdobia) sa pýta sám seba: „Prečo som si za svojho hrdinu zvolil človeka, ktorý si na seba privedie smrť, pretože nie je schopný položiť svoju ruku na starú čiernu knihu a odrieknuť bežnú lož?“ Jeho odpoveďou je, že čnosť, podľa ktorej Morus žije (i zomiera) – t.j. lojalita prvotnému záväzku – je svedectvom o tom, že naplno vlastní seba samého, svoju vnútornú osobnú realitu, svoje jasné „ja“, a že toto svoje „ja“ nemôže v ňom poprieť alebo ho zmietnuť zo stola ani strach ani iné podobné motívy. Morus tým, že zostáva verný svojmu slovu dokazuje, že je sám sebou. Váhajúci, ústupčivý človek, ktorý preskakuje medzi rôznymi lojalitami podľa toho, ako sa mu to práve hodí nezjavuje prítomnosť svojho pevného „ja“. Taký človek je ťažko odlíšiteľný od vonkajších síl, ktoré ho tvarujú. Možno je pravdou, že jasný zmysel seba samého sa môže v človeku vykryštalizovať iba v spojení s niečím, čo ho presahuje, t.j. s niečím skutočným, čo je oslobodené od vplyvu konečnosti a pominuteľnosti.

Morus nemôže byť lojálny kráľovi, ak by to od neho žiadalo, aby nebol lojálny sám sebe. Nemôže predsa zradiť seba samého. Toto je dôvod, prečo Bolt dáva svojej hlavnej postave do úst tieto slová: „Nemôžem a ani nechcem vládnuť nad kráľom. No je tu jedna malá… malá oblasť, kde musím vládnuť sám sebe. Je veľmi malá –pre neho možno menšia, než snáď tenisový kurt.“

Kráľ Henrich žiadal od Morusa, aby prisahal lojalitu jemu. No Morus vedel, že toto by znamenalo prisahať nelojalitu Bohu a Rímu. A pre Morusa bolo neprijateľné, aby verejne vyjadril takúto dvojtvárnosť a pokrytectvo. No Henrich od neho žiadal, aby urobil niečo ešte desnejšieho. Chcel od Morusa, aby urobil svoju prísahu nelojálnosti v prítomnosti Boha. Morusovi bolo nad slnko jasnejšie, že pre neho urobiť prísahu znamená pozvať Boha, aby bol pri tom prítomný ako svedok a ako sudca. Ako by mohol formálne poprieť svoju lojalitu tomu istému Bohu, ktorého vzýval, aby jeho prísahu posvätil? Morusova lojalita správne umiestnená bola vybudovaná nielen na vernosti sebe samému, ale aj na jeho veľkej úcte voči Bohu a Cirkvi. Na druhej strane Henrichova zlosť z toho, že nebol predmetom nesprávne naorientovanej lojality bola vybudovaná na pýche a arogancii. Jeho kráľovstvo, ako historici potvrdzujú, bolo jednou dlhou nočnou morou „pravdy vznášajúcej sa nad šibenicou, lži vznášajúcej sa nad trónom.“ Henrich nemal napriek nesmiernej politickej moci, ktorú vlastnil takmer žiadny pokoj duše. Morus, na rozdiel od neho, šiel na smrť s plnou dôstojnosťou a s pokojným svedomím.

Lojalita pre Tomáša Morusa znamenala, že o­n, Boh, a Katolícka Cirkev, ktorú založil Ježiš Kristus boli pre neho niečím omnoho viac než len politickými entitami, ktorými sa mohlo voľne miešať ako s kartami alebo ktoré sa mohli preusporiadavať tak, aby zapadali do momentálnych chúťok človeka. Tieto entity spolu navzájom súvisia, sú medzi sebou pevne pospájané a preto nemôžu byť nijako od seba oddelené. To je dôvod, prečo si požadujú lojalitu, ktorá má hodnotu väčšiu, než samotný život.

R. 1535 človek, ktorý sám seba nazýval „kráľovým dobrým služobníkom, no Božím na prvom mieste“ odkráčal k svojej smrti. Na 400-sté výročie tejto udalosti pápež Pius XI. vyhlásil Tomáša Morusa za svätého.

Komentár

V oblasti lojality ľudia nemajú jasno. Je tu veľa tzv. kvázilojalít alebo atráp (napodobenín) skutočnej lojality, ktorých skutočnú podstatu však ľudia dosť často, žiaľ, nerozpoznajú a preto tieto atrapy mylne pokladajú za skutočnú lojalitu. A záväzkom, putám a vzťahom človek musí byť predsa verný, aj keby ho to stálo čokoľvek! Tak to káže charakternosť. Kde je však hranica medzi skutočnou a falošnou lojalitou?

Je lojalitou napríklad falošný obdiv, ktorý navzájom voči sebe cítia zlodeji? Alebo nutné puto, ktoré drží pohromade mafiu? Alebo sprisahanie mlčania, ktoré profesionálne skupiny ochraňuje pred spoločenskými nepríjemnosťami. Alebo akási vznešená maska, ktorá zakrýva nekalé a bezcharakterné praktiky osobných záujmov jedincov. Alebo tlak skupiny, ktorý sa nachádza medzi jej členmi a to dokonca aj za cenu ich osobného sebarozkladu. Pekne je to vykreslené vo filme The Firm (Firma): nečnostná lojalita to je systematická oddanosť človeka darebáckym a nekalým záväzkom kombinovaná s tvrdou nelojalitou voči všetkému ostatnému, čo tej prvej stojí v ceste.

Ďalšou mätúcou atrapou lojality – a je to atrapa, ktorá je zvlášť zákerná, pretože sa skrýva za maskou čnosti – je zle pochopená vďačnosť. V Shakespearovej hre Henry VIII. kardinál Wolsey, na ktorého doporučenie sa Tomáš Morus stal predsedom parlamentu, a ktorý bol jeho predchodcom v úrade lorda kancelára Anglicka, prejavuje svoju neskonalú lojalitu kráľovi práve na tomto základe. Lenže táto jeho lojalita je sotva čnosťou. Wolsey je človekom bez princípov. Jeho „lojalita“ je púhym predstieraním, maskou, divadlom: aby ňou zakryl svoju chamtivosť po zlate a sláve. „…Za vaše obrovské milosti, ktorými zahrňujete mňa, úbohého biedneho služobníka, nie som schopný nič vyjadriť iné, iba vernú vďaku; svoje modlitby, ktoré posielam k nebu za vás; svoju lojalitu, ktorá vo mne neustále rastie a bude rásť a to až do smrti…“, hovorí kardinál.

Zdá sa, že kardinál Wolsey je presvedčený, že keďže kráľ bol voči nemu veľkodušný, o­n mu je za to zaviazaný slepou lojalitou. Takáto deformovaná lojalita je znakom jeho podlízavosti a servilnosti a nie skutočnej vďačnosti. Wolsey je na jednej strane prílišbojazlivý, aby kráľa konfrontoval za zlo, ktoré koná. A kardinálovi muselo toto zlo byť jasné. Na strane druhej, tým že používa neresť, aby ňou zaplatil za to, čo mu kráľ dal (možno úprimne, ktovie?), je neúprimný aj voči sebe samému. Jeho slepá lojalita je falošnou vďačnosťou.

Ako hra napreduje, vo chvíli keď Rím odmietne kráľa Henricha VIII. rozviesť, Wolsey – ktorému sa vyhrážajú obvinením z vlastizrady – je tu zredukovaný na jednu opovrhnutiahodnú a trápnu postavičku, hoci teraz mu je už úplne jasné, ako zle bola zameraná jeho lojalita: „Ô, Cromwell, Cromwell! Keby som len bol slúžil svojmu Bohu, čo aj len s polovicou zápalu, s akým som slúžil kráľovi, nebol by ma v mojom veku nechal nahého napospas mojim nepriateľom.“ Človeku tu prichádzajú na um slová sv. Terézie Avilskej: „Nech je prekliata taká lojalita, ktorá ide až tak ďaleko, že sa postaví proti zákonu Boha.“

Chesterton poznamenáva, že „my všetci sme v rozbúrenom mori na jednej lodi a preto sme si zaviazaní strašnou lojalitou.“ Týmto svojím výrokom našu pozornosť zameriava na dva dôležité fakty: (1) že život človeka je dosť chúlostivý a krehký a preto nikto z nás nie je schopný prežiť sám; (2) a teda ak chceme prežiť, potrebujeme pomoc jeden druhého. Univerzálna lojalita založená na našom spoločnom človečenstve je vyjadrením toho známeho Zlatého pravidla (t.j. prikázania lásky), ktoré nám káže, aby sme druhým robili to, čo chceme aby o­ni robili nám. Je to forma lojality, ktorá je dosť široká na to, aby zo seba vylúčila všetky formy nelojality, ktoré sú výsledkom vytvárania rozličných frakcií a skupiniek, ktoré stoja navzájom jedna proti druhej.

Henrich VIII., ktorý nebol lojálny svojim radcom, svojim ženám, svojej Cirkvi, svojmu Bohu po stránke morálnej mal sotva právo vyžadovať od svojich poddaných aby mu boli lojálni. Princíp univerzálnej lojality, ktorý mu diktoval, aby bol svojim poddaným lojálny, ak si želá, aby boli o­ni lojálni jemu odmietol. Nemal teda na oplátku ani o­n právo žiadať lojalitu voči sebe. Odmietol totiž základnú bázu, ktorou bol princíp univerzálnej lojality, stojacej na Základnom pravidle.

Perfektným opakom kráľa Henricha VIII. bol belgický kráľ Boudouin. Pretože bol lojálny svojim poddaným rozhodol sa radšej rezignovať zo svojho kraľovania, ako by mal podpísať potratový zákon, ktorý schváli belgický parlament. Boudouin užvedel čosi o lojalitách, ktoré boli všetkým možným, len nie univerzálnymi. Nacisti ho počas II. svetovej vojny internovali, pretože im odmietol lojalitu.

Pre mnohých Belgičanov abdikácia ich kráľa bola niečím ďaleko viac než len vznešeným gestom. Mnohí mu napísali dopisy, v ktorých oceňovali jeho politickú odvahu, ktorú preukázal vtedy, keď nenechal nenarodené deti svojej krajiny napospas. Jeho sekretárka, ktorej úlohou bolo poďakovať sa kráľovým podporovateľom za ich dopisy bola práve v tom čase tehotná a uvažovala o potrate. No svoje rozhodnutie zmenila a dieťa porodila. Keď totiž čítala to množstvo uznanlivých slov na adresu jej kráľa a jeho snahy brániť život prišla k záveru, že nenarodený človek v jej vnútri musí určite vlastniť dôstojnosť a hodnotu, keď toľko ľudí o tom píše. A že o­na nemá právo dôstojnosť svojho dieťaťa znásilniť.

Kráľ zlyháva vo svojej zodpovednosti, ktorú má za svoj úrad, keď je nelojálny voči čo len jednému zo svojich podriadených.Henrich VIII. chápal svoj úrad zväčša v termínoch moci. Kontext, ktorý svojimi praktikami nastolil nevyhnutne viedol k výsmechu samotného konceptu lojality. Na druhej strane Boudouin hľadel na svoj úrad, ako na príležitosť slúžiť každému: podporovať a napomáhať rozvoju práv a dôstojnosti každého človeka.

Autor David Isaacs vo svojej knihe o budovaní charakteru píše o čnosti lojality toto: „Lojálny človek prijíma putá, ktoré sú výsledkom jeho vzťahu s inými – priateľmi, príbuznými, nadriadenými, svojou vlasťou, jej inštitúciami a pod. – a to takým spôsobom, že ako tak kráča vpred bude neustále a za každú cenu brániť a upevňovať systém hodnôt, ktorý tieto vzťahy reprezentujú.“

Táto veta je však prijateľná iba natoľko, nakoľko je človeku jasné, že hodnoty, ktorých sa lojalita týka budú neustále napojené na univerzálne dobrá človečenstva. Lebo na to, aby lojalita mohla byť považovaná za čnosť je nevyhnutné, aby slúžila iba tomu, čo je dobré. Obrana osobností, záujmových skupín, inštitúcií, politických strán atď. bez ohľadu na hodnoty, ktoré títo a tieto zastávajú a propagujú, nie je príkladom čnosti lojality. Skutočná lojalita musí slúžiť obrane iného človeka nielen v skutočnosti, ale aj podľa mena.

·Vážiš si lojalitu? Vieš byť lojálny záväzkom, ktoré si urobil? Ktoré záväzky pokladáš pre seba za najdôležitejšie? ·Nie si prelietavý v prejavoch svojej lojality? Dá sa na teba spoľahnúť? o teba oprieť? ·Nie si lojálny ľuďom, alebo skupine, ktorá je pre teba (alebo i pre iných) deštruktívna? Čo by si mohol urobiť, aby si s tým skončil?

Pripravil: Milan Bubák SVD