6. nedeľa cez rok (B) – komentáre k čítaniam

Nečistý, nečistý!

Pred prvým čítaním (Lev 13,1-2,44-46):

Je nám ľúto malomocných dávnych čias. Do kategórie biblického malomocenstva – podľa súčasných výskumov – zapadalo množstvo ochorení kože. Opuch, chrasta, zmena farby, vyrážky, a vypadávanie vlasov – všetky tieto príznaky mohli pre ľudí naznačovať, že ide o malomocenstvo. Predstav si, že by ťa ktosi vyvliekol z mesta a mimo tvoju rodinu len za to, že sa na tvojej pokožke objavil ekzém. Jestvoval zákon, ktorého úlohou bolo zaistiť bezpečnosť spoločenstva. Práva alebo záujmy jednotlivca neznamenali vôbec nič.
Väčšina ľudí nezomrela na to, čo bolo definované ako malomocenstvo. Mnohí z nich zomreli alebo aspoň zatrpkli, od žiaľu nad tým, že boli vyhodení zo spoločenstva. Život mimo tábora to bol život hladu a ohrozovania divou zverou. A okrem toho tu bola osamelosť, ktorá úplne rozpúšťa chuť človeka o niečo bojovať alebo sa snažiť aspoň o prežitie.
Biblicky definované malomocenstvo jestvuje aj dnes medzi nami. Mnoho ľudí je vylučovaných z tábora. Nie sú vítaní, aby si sadli s nami k stolu alebo nemáme záujem o ich príbehy. Spočítaj malomocných, ktorí sa nachádzajú mimo tvojej komunity a pouvažuj, ako by si im mohol pomôcť.

Pred druhým čítaním (1 Kor 10,31-11,1):

Korinťania mali spoločenstvo, ktoré upadlo do pokušenia, ktoré je reálne pre každé spoločenstvo: vytvorilo si vnútorných a vonkajších členov. Jedni sa cítili elitou a druhí boli vylučovaní a pokladaní za druhotriednych. Toto sa vyskytuje na mnohých miestach, no nemalo by sa to objavovať vo farnostiach alebo iných duchovných komunitách.
Pavol Korinťanom pripomína, že takéto delenia v Cirkvi nemajú miesto: ani pri Pánovej večeri ani medzi jej členmi. Všetko, čo robia, by malo slúžiť na Božiu slávu a nie na urážku Boha. A niet istejšieho spôsobu, ako uraziť Boha, ako ublížiť niektorému z jeho najmenších bratov alebo sestier.

Pred evanjeliom (pred alelujovým veršom) (Mk 1,40-45):

Ježiš chápal, že ľudia potrebujú spoločenstvo viac, než uzdravenie z chorôb. Pravdu povediac, na mnohé naše choroby liekom je práve spoločenstvo. To je dôvod, prečo bola založená Cirkev. Ani Ježiš neputoval sám, ani učeníkov neposlal po jednom, ale po dvoch. A prisľúbil im, že kde sú dvaja alebo traja v jeho mene, tam je i on medzi nimi. Cirkev to nie je sólo partia. Navzájom sa potrebujeme.
Ježiš v evanjeliách uzdravuje veľa malomocných. Možno ich bolo tak veľa preto, lebo v tej dobe bolo veľa malomocných. Alebo možno preto, že situácia malomocných ho zvlášť trápila. Alebo možno boli najurputnejšími hľadačmi uzdravenia zo všetkých chorých, lebo bremeno vylúčenia zo spoločenstva bolo pre nich neznesiteľné.
Nech je dôvod akýkoľvek, Ježišovo uzdravenie nespočívalo v tom, že im vrátil fyzické zdravie, ale že ich nasmeroval na patričné autority, aby ich prijali naspäť do ich pôvodnej komunity. Tak to je: skutočné komunity, ktoré sa starajú a vítajú každého sú najvýrečnejším znakom Božej prítomnosti medzi nami. Komunita nie je niečím „navyše“ v živote viery. Komunita patrí k podstate našej viery.

Otázky na uvažovanie pre tých, ktorí tieto komentáre používajú
ako uvažovanie nad nedeľnými čítaniami

Činná odozva

Pozvi nejakého „vylúčenca“ (outsidera) dovnútra. Pozvi niekoho na obed, kto bežne ostáva mimo. Stráp pár minúť navyše v rozhovore so susedom, ktorý žije sám. Zavolaj príbuzného, s ktorým si už dlho nemal kontakt. Navrhni svojej komunite niečo, čo by rozšírilo jej hranice.

Pripravil: MB@svd