6. nedeľa veľkonočná (A) – komentáre k čítaniam

Vznášajúca sa pravda

Pred prvým čítaním (Sk 8, 5-8, 14-17):

Samária. Bol to domov ľudí, ktorých židia prvého storočia s radosťou nenávideli. No Samaritáni boli ľudia, ktorí sa často objavovali v Ježišových podobenstvách ako hrdinovia. Samária bola miestom, kde sa Ježiš stretol so ženou pri studni a ona sa stala nadšenou apoštolkou svojich spolurodákov. Keď prišiel Filip, Samaritáni konečne počujú aj o zmŕtvychvstaní Ježišovom a nechávajú sa v jeho mene krstiť.
Ako rýchlo sa chápanie prvej generácie učeníkov o tom, kto je Božím ľuďom zmenilo! Kto by si bol kedy pomyslel, že samaritáni sa stanú učeníkmi? Keď prišlo k tomu známemu stretnutiu Ježiša so ženou pri studni, apoštoli mu vtedy vysvetľovali, aké to je nevhodné. A teraz, tí istí muži – Filip, potom Peter a Ján – objímajú samaritánov ako svojich blízkych v Kristovi a modlia sa, aby naplno prijali Ducha Božieho.
Nemáš aj ty pri sebe ľudí, ktorých považuješ za nepriateľov Boha a pritom oni sú k Bohu bližšie, než by si si myslel?

Pred druhým čítaním (1 Pt 3, 15-18):

Dve dôležité veci musíme povedať nahlas: nie každé utrpenie je kresťanské a nie každé svedectvo je kresťanským svedectvom. Je veľkým pokušením pre kresťanov pokrstiť každú bolesť a utrpenie, a považovať ho za spásne, a pri tom vieme, že sú typy utrpení, ktoré sú čisto neurotické alebo ktoré sú výsledkom našej vlastnej hlúposti. Kresťanské utrpenie je utrpenie spravodlivého za nespravodlivého. Bojím sa, že množstvo bolesti, ktorú prežívame, nezapadá do tejto kategórie.
Podobne aj tá druhá vec: o svedectve. Toto je jeden z dôvodov, prečo má náboženstvo vo svete také zlé meno a prečo naň neveriaci hľadia ako na príťaž. Petrov list hovorí, že by sme mali byť schopní „skromne a s bázňou“ zdôvodniť svoju nádej. Množstvo tzv. kresťanského svedectva vyzerá tvrdo a obviňujúco a je skorej odsúdením, než pozvaním iných. Len málo ľudí sa stane učeníkmi na základe tvrdého zahanbenia. Láska a odpustenie, ktoré sú tiež zahanbením, no spásnym, sú omnoho lepším spôsobom apoštolátu.

Pred evanjeliom (pred alelujovým veršom) (Jn 14, 15-21):

Každý stále tvrdí, že chce pravdu: od politiky, od reklamy, od ľudí, ktorých majú radi. Sme ako starý Diogenes, ktorý kedysi vraj chodil s lampu okolo a hľadal úprimného človeka. No pravdou je, že nikto z nás nemá rád človeka, ktorý hovorí pravdu; pri pravde sa totiž cítime nepríjemne. Pravda prichádza s cenovkou, a cena je obyčajne vyššia, než sme ochotní platiť.
Vo svojej reči pri poslednej večeri Ježiš sľubuje, že pošle Ducha Pravdy. No na to, aby sme mohli prijať Ducha treba splniť podmienky. Musíme milovať Krista a byť mu poslušní. Inak budeme ako tí zo sveta, ktoré nie sú schopní prijať, vidieť a spoznať pravdu, aj keď prebýva priamo v ich vlastných srdciach.
Buďme však úprimní: Neprejavuje sa Boží Duch v našom svete v každom okamihu a neotvára nepretržite ako kvet pre našimi očami pravdu o svojom kráľovstve? Problémom nikdy nebol nedostatok pravdy. Problémom je prijať ju a reagovať na ňu. Je to ako s e-mailom: problémom nie je, že by si nedostával poštu; problémom je otvárať ju a odpisovať na ňu. Nevidíš v tom súvislosť?

Otázky na uvažovanie pre tých, ktorí tieto komentáre používajú
ako uvažovanie nad nedeľnými čítaniami

• Kto sú dnešní samaritáni? Ohlasuje sa im evanjelium?
• Spomeň si na kresťanské svedectvá, ktoré si počul v médiách? Pripadali ti pravé a porozprávané skromne a s bázňou?
• Kde, na ktorých miestach alebo v čom všetkom hľadáš pravdu? Čo s ňou urobíš, keď ju nájdeš? Čo urobíš, keď si ona nájde teba?

Činná odozva

Oddaj sa hovoreniu pravdy, kresťanským spôsobom. Zaumieň si, že to bude láskavé a úctivé, že to bude sôr pozvanie toho, kto ti načúva ako nútenie ho do niečoho… Pomodli sa za odvahu svedčiť počas tohto týždňa o svojej viere.

Pripravil: MB@svd