6. Skutky lásky

„…hovor a nemlč…“ (Sk 18,9)
24.10.2005

Nedávno médiami prebehla správa, ako ktosi počas púte z príležitosti istého moslimského sviatku v Bagdade skríkol, že v dave je terorista s bombou. Nastala panika, ktorá spôsobila, že v rieke sa utopilo viac než sto ľudí. Ľudia ich vytlačili z mosta a oni popadali do vody. Ktosi to komentoval takto: „Netreba ani bombu, aby zabíjala ľudí. Ľudí je schopné zabiť jediné slovo!“

A je to tak: slovo má moc, deštruktívnu ale i konštruktívnu. A my, ako nasledovníci Kristovi sa potrebujeme sústrediť len na tú konštruktívnu moc slova, ktoré sa nazýva aj slovom lásky. Poďme teda uvažovať o slove lásky.

Nebeský Otec, akoby bol dal Synovi medzi svojimi príkazmi aj tento: „Hovor a nemlč!“ A Ježiš tento príkaz posúva ďalej, ako v prípade Pavla v Knihe Skutkov apoštolov. Ježiš mal pre všetkých, s ktorými sa stretával vždy láskavé slovo. Pre zarmúteného mal slovo potechy, pre bojazlivého slovo povzbudenia, pre prenasledovaného slovo ochrany, pre prosiaceho slovo prísľubu. Ešte i na kríži hovorí človeku podivuhodne vrúcne slovo lásky: „Hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,43). A testament láskavých a pozitívnych slov je testamentom pre všetkých jeho nasledovníkov. Nestretávame i my každý deň človeka, ktorému by sme mohli povedať nejaké dobrotivé slovo, nestretávame človeka utrápeného, rozčúleného, ustarosteného, ustrašeného? Nestáva sa i v našej prítomnosti nejeden človek pokorený, napadnutý, zhanobený? – a my mlčíme. Nežije v našom okolí niekto, čo si už dávnejšie zasluhuje slovo uznania? – a my mu ho zabúdame povedať. Ako často by sme mohli vysloviť niekomu dobré želanie, počnúc „dobrým ránom“, ktoré privolávame stretávajúcemu, až po želanie požehnania, ktoré nás oduševňuje voči našim blížnym pri veľkých udalostiach. Zvlášť slovo požehnania má zvlášť veľkú moc. Keď ho vyriekneme nad iným človekom – napr. rodič nad svojím dieťaťom, priateľ nad priateľom, známy nad neznámym, ktokoľvek nad kýmkoľvek – nielenže na svojho blížneho tým zvoláme Božie požehnanie, ale svojmu blížnemu ním zároveň prejavíme svoju vlastnú priazeň. No my sme však až príliš chladní, príliš zdržanliví.

Prečo sme také skúpi na slovo? Prečo slová, tento úžasný nástroj komunikácie s inými, nevyužívame dostatočne? Je hádam také ťažké nájsť to pravé slovo? Na to predsa nepotrebujeme veľa rozmýšľania a dlhých výpočtov, ani veľkého ostrovtipu a osobitnej výrečnosti. Veď to nemusia byť hlboké, neobyčajne múdre slová, ktoré povieme, aby sme iných potešili, poblahoželali im alebo ich obránili. Kristove slová útechy a uznania a blahoželania sú predsa tak ozajstne prosté a nehľadané. Opravdivá láska nájde si skoro vždy sama od seba tú pravú, najtaktnejšou formu svojho prejavu a  i najjednoduchším slovám dáva niečo veľkého a hlbokého, pretože sama je to najmúdrejšie a naj­hlbšie na svete. A ako nie je pri dobrej vôli ťažké nájsť pravé slovo lásky, tak nie je ho ťažkévysloviť. Čo by malo byť ľahšie, než vysloviť niekoľko slabík, niekoľko viet? Skutok lásky, i ten celkom malý stojí nás vždy viacej, než prosté slovo lásky.

No aj keď sa to môže zdať jednoduché, nerobíme to preto, lebo jestvujú prekážky. Niekedy hanblivosť alebo uzavretosť. Človek sa nachádza vo vnútri svojho hradu, bezpečne ochránený a čaká, že sa budú k nemu približovať iní. Občas to funguje, no nie vždy. Ak si človek želá s niekým vzťah, musí pre to niečo aj urobiť. Nemôže len čakať, že iný sa bude približovať k nemu, alebo že ho bude dobýjať. Ak nedá najavo, že mu na vzťahu záleží a že chce niečo preň aj urobiť, ten druhý sa unaví, alebo to bude považovať za prejav nezáujmu a stiahne sa.

Inokedy môže ísť o prirodzenú lenivosť alebo sebectvo, ktoré otvára ústa človeka iba pre vlastné dobro a žiaľ. Keď však z iného nemá prospech, mlčí. Poznáme všetci ľudí, s ktorými naša komunikácia je taká, že my sa pýtame, my ich zdravíme, my im hovoríme, no o­ni sa nás nikdy na nič nepýtajú prví. Nikdy nám nič nikdy ako prví nepovedia. Nepoznáš človeka, ktorý ti nikdy nepoložil ešte žiadnu otázku, keď ste spolu? A ak áno, neprekvapilo ťa to? Samozrejme, láska sa nevzdáva, ani nevypočítava. No na druhej strane láska sa ani nevnucuje.

Alebo môže ísť aj o akúsi nechuť, odpor či posledný zvyšok hnevu voči nášmu blížnemu. V tomto prípade – možno viac než v iných –, treba hovoriť. Bez hovorenia a komunikácie hnev a odpor sa bude len zväčšovať.

Je teda veľa prekážok k dobrému slovu, no aj napriek tomu, slovo je vec, ktoré je najľahšia na svete. Ľahšia ako myšlienka. Lebo negatívna myšlienka sa ťažko vykoreňuje zo srdca a mysle. Je to možné, no treba na to veľa práce a milosti. Skutok je tiež ťažký, pretože k tomu treba námahu, prostriedky, príležitosti. No slovo? Čo treba na vyslovenie slova. Istý človek, uvažujúc nad týmto sa raz o ľahkosti dobrého slova vyslovil ako o „zázraku“. Je to zázrak, pretože tak málo spôsobuje tak veľa.

A naozaj, naisto budeme celkom náchylní hovoriť o zázraku, ak uvážime akým požehnaním môže obšťastniť svet tak ľahko vyslovené slovo lásky. Veď či si to už nezažil? Smutnému si povedal slovo a on sa zrazu prebral ako zvädnutá kvetina, na ktorú dopadol dážď. Aj o­n ožil a vzpriamil sa a do jeho ducha i tela vstúpila nová energia.

Ľahkosť dobrého slova môže však nejedného uviesť do pochybnosti o jeho dôležitosti a užitočnosti. Ale celkom iste niet na svete veci, ktorá by mohla menej stáť a predsa mala väčšiu cenu. Ľudia robia veľa vecí, čo sú tisíc ráz namáhavejšie a neprinášajú ani polovicu toho požehnania ako jediné slovo lásky.

Alebo problémom môže byť i to, že voči rečneniu a mnohovravnosti sme možno dosť nedôverčiví? Mnohí si povedia: „Toľko je rečí všade navôkol a pritom skutky žiadne.“ Možno cítime to, čo povedal kedysi istý majster ušľachtilého, krásneho slova: „Čo sa mňa týka, rád by som si úplne odvykol od rečnenia. Čím viacej o tom rozmýšľam, tým viac zisťujem, že v rečnení je čosi neužitočného, nepotrebného, chcel by som povedať namysleného, a to až tak, že sa človek naľaká tej tichej vážnosti prírody a jej mlčania.“ Hádam sme už dávno spoznali, ako slová ľudí väčšinou nielenže neosožia, ale aj priamo prekážajú dobru vo svete, rušia ho a rozkladajú, zatiaľ čo skoro všetko, čo tvorí, obdarúva a svet požehnáva, vychádza zo svätyne mlčania. Je preto dôležité naučiť sa i mlčať. A v mlčaní uvažovať nad svojím slovom i slovami: spätne, o tých, ktoré sme povedali, i dopredu o tých, ktoré ešte len ideme povedať. Ak sa človek naučí mlčaniu, potom i jeho spontánne, nepripravené slovo bude slovom lásky.

Boh naozaj nechcel dať človeku dar slova na jeho škodu. Boh chcel dať ľuďom slovo ako nebeskú silu a ako nebeský zvuk a tento úmysel zaručene spĺňa práve každé slovo lásky. V tom je teda test, či naše slovo je zbytočné, prázdne, alebo výslovne zlé, alebo či je to slovo dobré: ak je to slovo lásky, potom naše slovo bude len dobré. Láskyplné slovo, ktoré by, teda, nemalo byť neobmedzeným táraním, ale vždy by malo v sebe skrývať aj prvok mlčanlivosti, je tvorivou silou, ktorá spolupôsobí na vytváraní dobra, obdarúva svet a prináša požehnanie. Kým iné slová spôsobujú tak často trpké nepriateľstvá a nedorozumenia a ešte väčšmi zauzľujú, zavše stačí jediné prosté slovo lásky, aby sa nerozuzliteľné nedorozumenie vyriešilo, stačí, aby dlhoročným protivníkom prinieslo dávnejšie v tajnosti srdca túžené zmierenie, stačí, aby sa rozptýlil odôvodnený, ale aj ničím nevysvetliteľný odpor, odstránilo rozladenie – jednoducho, slovo lásky je ako zvon, ktorý svojím jemným, jasným hlaholom zaháňa všetkých temných duchov a miesto nich privoláva všetkých dobrých duchov.

Volá napríklad duchov radosti. Tak ako malý zvonček svojím strieborným zunením rozochvieva a naplňuje rozsiahle priestory, práve tak – nie je to podivuhodné? – môže aj jedno jediné slovo napĺňať po celý deň ľudské srdce radosťou, ba i srdce zarmútené a zachmúrené. Povedz svojmu blížnemu priateľské slovo a hľa, mysľou mu prelietne anjel radosti!

A ten hlas zvona volá anjela, ktorý spája srdcia vo vernosti, duchom priateľstva. A tak nejedno pevné, vyskúšané, ba i v smrti osvedčené priateľstvo sa uskutočnilo prostredníctvom nejakého dobrého slova.

A napokon najlepšie zo všetkého – i anjelov milosti, tých duše zachraňujúcich poslov Božieho milosrdenstva privoláva hlas zvona dobrého slova. Nič neodvracalo a neodvráti bezpečnejšie a hojnejšie ľudí od hriechu, nevery a od zla a neprivedie k obráteniu, posväteniu a k večnej blaženosti ako práve dobré, láskavé slová. Zošľachťujú dieťa mäkké ako vosk a otriasajú zátvrdlivými zločincami. Dobré slovo má v svojej moci niečo príbuzného s tým, ktorý je v Božej všemohúcnosti „večným Slovom“ a zároveň veľkým, svet utvárajúcim, večným činom. Svätý Ján napísal: „Na počiatku bolo Slovo“. Niekto by sa nazdával, že musí napísať: „Na počiatku bol Čin.“ A predsa – slovo a čin, to je to isté. Večné Slovo Boha ako pozemské slovo láskavého človeka, to je zároveň i čin.

Všimnime si toto hlavne na slove odpustenia či rozhrešenia. Keď inému odpustíme, tým ako keby sme ho znova priviedli zo smrti k životu. Šance sa obnovili, postavil sa most, pohyb sa môže znova začať. Alebo slovo rozhrešenia: niektorí hovoria, že o­ni si môžu s Bohom vykonzultovať sami svoje hriechy a zmieriť sa s ním v tichosti svojho srdca i mysle. No ak nad človekom zaznie uchu počuteľné slovo: „…a ja ťa rozhrešujem…“ „…Pán Ježiš ti odpustil hriechy, choď v pokoji!“, toto do duše človeka prináša trvalý pokoj a istotu..

Slovo však nevychádza z človeka k inému bez toho, aby zároveň i jeho samého nepožehnávalo. Dobré slovo robí divy nielen v inom človeku, ale i v človeku, ktorý ho vyslovuje. Neraz sa môže zdať, že tam vonku, vo svete dobré, láskavé slovo zanikne, dosť často bez zdanlivého výsledku. No aj keby to tak bolo, v tom, kto ho vyslovil, nezostáva nikdy bez Božieho účinku. Dobré slovo, nech je akékoľvek nepatrné a skromné naplní nás samých ihneď takou radosťou, ktorá rozjasá dušu v samom vnútri radosťou, ktorú nemožno nadobudnúť nijakým prospechom alebo pôžitkami sebalásky. Ani tá najobľúbenejšia hudba, nech je akokoľvek dojímavá a úchvatná, nedokáže srdce obšťastniť tak, ako zvuk jedného jediného dobrého slova, ktoré povie človek svojmu bratovi.

Táto osobitná radosť je istotne predchodkyňou a príbuznou milosti, ak sama nie je tou milosťou, čo sa vždy v takých chvíľach blíži k duši a sa jej dotýka. Človek sa cíti zriedka tak blízko akejsi skrúšenosti a tak priťahovaný ku všetkému šľachetnému a dobrému ako vtedy, keď druhému dožičil dobré slovo. Ktosi povedal: „Len čo hovoríme, niečo v našom vnútri nám vraví, že sa kdesi zatvárajú božské dvere.“ – Toto slovo je dozaista správne tam, kde ide iba o obyčajné, každodenné reči. No keď človek hovorí k druhému slovom lásky, práve opak je pravdou. Lebo vtedy sa božské dvere nezatvárajú, lež sa tíško a predsa viditeľne otvárajú a do duše vstupuje radosť nebies, áno – o­n, večné Slovo, sám Boh. Vtedy sa opäť spĺňaHľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a o­n so mnou.“ (Zjv 3,20). Okamih zjavenej Božej blízkosti je skoro vždy odmenou za dobré slovo – okamih teraz na zemi a večnosť tam na druhom svete po smrti: „Podľa svojich slov budeš ospravedlnený“ (Mt 12, 37).

A kým dobré slovo dušu človeka očaruje a zbožstvuje, jeho požehnanie nezabúda ani na telo. Okolo úst kreslí ten dobrotivý, priateľský rys, ktorý nám pri mnohých ľuďoch mimovoľne pripomína niekoho Vyššieho, Krista. Aj navonok sa môže stať kresťan podobný tomu, ktorý bol vteleným Slovom lásky. Preto je záväzný tak pre učeníka, ako aj pre majstra príkaz: „Hovor a nemlč!“

1. Spomínaš si na situáciu, keď ti pomohlo dobré slovo? Kto ti ho poskytol? Čo ti vtedy povedal? Čo to s tebou urobilo?

2. Spomínaš si na situáciu, keď si, naopak, ty povedal(a) niekomu inému slovo, ktoré ho (ju) jasne pozdvihlo, občerstvilo, vzpružilo? Ako, podľa čoho, si spoznal(a), že tvoje slovo malo takýto pozitívny účinok?

3. Na čo sa potrebuješ pri svojich slovách viac sústrediť?

Podľa pôvodného materiálu pripravil: Milan Bubák, SVD