7. Odvaha

Krátko pred svojou smrťou r. 1963 spievala z vrchu Eiffelovej veže z obrovskej plošiny, z ktorej mala Paríž ako na dlani. Muž, ktorý ju v ten večer uviedol, Jozef Kessel, bol pri tom, keď v jednom nočnom klube spievala po prvý raz. Teraz nahlas spomínal. Zaspomínal si na jej zničenú tvár a na vyťahaný sveter, ktorý vtedy nosila. Obe boli výrečným svedectvom o utrpeniach, ktoré prežívala v detstve. Hovoril o jej hlase, ktorý bol už vtedy nabitý „jedinečným géniom, ktorý ľudí počas celých tých rokov, ktoré potom prišli tak veľmi dojímal“. Vzdal poctu jej priam „neuveriteľnej odvahe“, s ktorou sa vyrovnávala s chudobou, slabosťou a agóniami svojho života. Stala sa v nej príkladom pre mnohých. Hovoril aj o jej disciplíne, ktorú si budovala vo svojej snahe dosiahnuť v speve umeleckú úroveň v tej najvyššej možnej miere. Počas jej pohrebu v nasledujúci rok, ako keby sa život v Paríži zastavil. Ľudia vyšli do ulíc, aby preukázal poslednú poctu svojej milovanej chanteuse.

Narodila sa do neznesiteľnej chudoby ako Edith Giovanna Gassion 19. decembra 1915. Meno dostala podľa Edith Cavell, odvážnejbritskej zdravotníčke, ktorú zavraždil istý Nemec samopalom, pretože pomohla niekoľkým vojakom zo Spojeneckých jednotiek utiecť. Edithina matka, prostitútka, ju opustila, keď bola ešte nemluvňaťom. Najprv sa o ňu starala jej matka. No keď sa o nej dozvedel jej prirodzený otec, ktorý sa keď mala dva roky vrátil z vojny a ktorý ju nakoniec našiel v zúfalom zdravotnom stave, tajne ju uniesol. Dal ju do opatery svojej matke, ktorá pracovala ako kuchárka v istej pomerne bohatej rodine.

Vo veku troch rokov Edith nečakane oslepla. Príčinou mohol byť zápal očnej rohovky, známy ako keratitída, z ktorou sa je telo schopné vyrovnať samo. V každom prípade „dámy“ v dome – ktoré boli takpovediac jej spoločnými „matkami“ – napadlo, že by mohla byť uzdravená na príhovor sv. Terezky z Lesieux. Preto ju vzali do neďalekého mesta Lisieux a modlili sa spolu za zázrak. O desať dní Edith znova videla. Ženy pochopili, že sa stal zázrak a tak v nasledujúcu nedeľu cestovali znova všetky do Lisieux, aby sa sv. Terezke – malej „kvetinke“ – zaň poďakovali. Edith samotná bola celý život presvedčená, že jej uzdravenie bolo zázrakom. Na znak toho, podľa jej vlastného svedectva, nikdy neprestala nosiť pri sebe obrázok sv. Terezky.

Meno, podľa ktorého ju pozná svet bolo Piaf, slangové francúzske slovo pre vrabca. Vybral jej ho vlastník kabaretu, ktorý Edithe ponúkol prvú šancu ako speváčke. Bola naozaj ako vrabec, vysoká nie viac ako 145 cm a vážiaca niečo cez 45 kg. Hoci bola útlej, malej postavy, bola schopná niesť priam neznesiteľné bremená. Keď muža, ktorý ju angažoval a ktorý jej pomáhal v jej speváckej kariére brutálne zavraždili zlodeji, bola uväznená a obvinená ako prvá podozrivá. Keď mala 19 rokov jej jediné dieťa zomrelo na meningitídu. Jeden z jej mnohých milencov, svetový víťaz v boxe strednej váhy Marcel Cerdan zomrel pri havárii lietadla. Edith sa ťažko zranila v troch autonehodách, trpela pri mnohých operáciách a prešla cez množstvo chorôb. Hoci jej život to bolo jedno nepretržité utrpenie a sklamanie, dokázala myslieť aj na iných. Spievala pre francúzskych vojenských zajatcov počas druhej svetovej vojny, ba mnohým s nasadením vlastného života pomohla pri úteku.

Mala priam neuveriteľnú schopnosť pretvárať svoju bolesť cez hudbu a tak prinášať nielen sebe, ale aj miliónom svojich poslucháčov nádej a vzpruhu. Do spievania vkladala celú svoju bytosť. Slávny básnik a dramatik Jean Cocteau o nej raz povedal:„Vždy, keď spieva máte pocit, ako keby zo svojho tela vytrhávala posledný krát svoju dušu.“ Toto bolo snáď najviditeľnejšie, keď spievala piesne, ktoré zložila sama, ako napríklad veľmi populárnu „La Vie en Rose“. Cocteau raz tiež povedal: „Ak raz Edith Piaf zomrie, časť mňa samého zomrie s ňou.“ Iróniou je, že obaja zomreli v ten istý deň.

Počas svojich posledných mesiacov diktovala svoje pamäte z nemocničnej postele. Boli uverejnené krátko po jej smrti pod názvomMôj život. Keď sa pozerala naspäť na svoj život, poukázala na dôležitú rolu, ktorú v jej životných zápasoch hrala odvaha. „Je pravda, že som vždy túžila byť odvážna“, napísala. „Hovorí sa, že odvaha je mužská vlastnosť. No ja si myslím, že keď veci idú naozaj zle,ženy zápasia omnoho statočnejšie než muži. Je to vec zvyku, zvlášť čo sa mňa týka. Roky mojej formácie v živote neboli nijako ružové.“

Jej posledné pamäte sú zároveň aj spoveďou. Bez toho, že by chcela popierať svoje chyby vyjadrila hlbokú nádej, že snáď aj o nej budú raz platiť slová, ktoré popisovali Máriu Magdalénu: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi milovala“ (por. Lk 7, 47).

Dnes (13. decembra 2004) som pochovával pani, ktorú mnohí dobre poznáte, lebo sem do nášho centra chodila dosť často. Volala sa Marta, mala 64 rokov, bola lekárka, kandidátka vied, no už viac než 15 rokov bola čiastočne ochrnutá z mozgovej príhody. Dnes som sa od jej detí dozvedel, že mozgových príhod mala až osem. Tú ôsmu neprežila. Myslím, že sme sa k nej nesprávali tak, ako by si to bola zaslúžila. Vnímali sme ju ako ťažko o barliach chodiacu a ťažko sa slovne vyjadrujúcu ženu. Mnohí z vás ste si ju však dosť obľúbili. Chodila často aj k nám do Petržalky, kde nám pri svojich obmedzených pohybových možnostiach pomáhala pri upratovaní kostola, hoci sme to od nej nežiadali. A práve dnes som si – neviem, či nie trocha neskoro – uvedomil celú jej životnú drámu v plnom rozsahu. Keď dostala prvú porážku, opustil ju muž. Ostala ochrnutá s dvoma deťmi. No nevzdávala sa. Neutiahla sa v depresii na „kraj cesty“. Rozhodla sa s odvahou bojovať proti svojej chorobe a nemohúcnosti. Neviem, či sme my z jej okolia dokázali na túto jej snahu dostatočne odpovedať. Myslím, že nie. Z mnohých našich postojov sa mohla kľudne znechutiť. Neurobila to. Jej odvaha boriť sa so životom i s reakciami okolia boli obdivuhodné. Myslím, že dnes na pohrebe, sme sa všetci prítomní museli pred ňou dosť hanbiť: za svoj nie vždy adekvátny postoj voči nej i za jej odvahu, ktorú my v omnoho menších problémoch často tak veľmi postrádame.

Život Edith Piaf i Marty je dôkazom nezničiteľnosti ľudského ducha: ľudský duch môže kvitnúť aj na tých najnevhodnejších miestach. Ak má človek odvahu, dokáže všetko. A niet tej sily, ktorá by ho mohla zahamovať alebo zničiť. Ako raz poznamenalChesterton: „Ak sú semená v čiernej zemi schopné premeniť sa na také krásne ruže, čím všetkým by sa nemohol stať človek na svojej dlhej púti smerom ku hviezdam.“

Komentár

Odvaha nie je to isté ako nebojácnosť. Nie je to neprítomnosť strachu, ale ovládanie strachu. Je to „milosť pod tlakom“, ako povedal Ernest Hemingway. Strach, ak sa nechá bez kontroly, prenikne celého človeka a urobí honeschopným inteligentne a účinne reagovať na ťažké situácie . Strach sa sústreďuje na to, čo sa môže pokaziť, čo by mohlo nevyjsť. Takto sa potom postaví do cesty dôvere človeka vo svoju schopnosť ísť za tým, čo je správne. Martin Luther King Jr. hovoril o potrebe budovať „hrádzach odvahy, ktoré by zadŕžali povodne strachu“. Odvaha sa posúva ponad strach. Keby sme to mohli povedať trocha vtipne: odvaha je strach, ktorý sa pomodlil a potom sa pustil do akcie.

Keď hovoríme o odvahe máme tendenciu premýšľať o nej vo vojenských termínoch. Máme napríklad chrabrých bojovníkov a udatných hrdinov, ktorí sa pevne postavili proti desným a zákerným protivníkom a nepriateľom. Z vojenskej histórie by sme mohli menovať množstvo takýchto hrdinov. Pri skutkoch niektorých nám nabieha husia koža. Všetci títo ľudia boli naisto odvážni. No odvaha nie je obmedzená len na vojenské úspechy.

Emily Dickinson, drobná básnička-samotárka známa ako „krásavica z Amherstu“ nemala nikdy príležitosť rozvinúť v sebe odvahu, akú potrebuje napríklad vojak na bojisku. No poznala nepriateľov duše a proti týmto sa musela postaviť možno s ešte väčšou odvahou, než vojak na bojisku, aby im bola schopná smelo sa pozrieť do očí a jasne ich konfrontovať. Napísala o tomto veľa básní, v ktorých popisuje rytierov a hrdinov vnútorného boja.

Takýmto nepriateľom duše môže byť napríklad niečo, čo si na prvý pohľad od nás nežiada výslovnú odvahu. Napríklad úzkosť, pochybnosti, znechutenia, neistoty a podobne: toto všetko sú síce veci ťažké, ale nie sú jasne definované ako nepriatelia. No keď sa ne pozrieme hlbšie je nám jasné, že všetko toto nám hlboko strpčuje život a preto nás to stavia pred jasnú výzvu. Duchovní klasici tu hovoria o „tmavej noci duše“ a tá si požaduje odvahu, ktorá je hodná hrdinu.

Čo to je „tmavá noc duše“? Je to neschopnosť kráčať proti frustráciám, pochybnostiam, znechuteniam a iným vnútorným tlakom, ktoré nás nútia kapitulovať a ostať v nečinnej pasivite. Sú to veci, ktoré nám pripadajú ako hora so strmým útesom a my nie sme schopní po ňom vyliezť. Ostávame teda dolu. Odvaha je boriť sa s ťažkosťami, prebudiť v sebe vnútorného hrdinua vsadiť nielen na svoje skryté vnútorné zdroje, ale hlavne na Boha, ktorý má volá, aby som kráčal dopredu, veď on je neustále so mnou.

Vo všetkých kultúrach sa nachádzajú rozprávky, mýty alebo príbehy, ktoré hovoria o tzv. ceste hrdinu. Je to cesta, na ktorú sa musí vybrať každý jeden človek, ak chce dozrieť. Táto cesta má niekoľko nemenných komponentov. Napríklad Janko sa vyberie na cestu. Rozhodne sa, že na to, aby dozrel musí odísť z rodičovského domu. Lúči sa s ním matka. Na ceste stretne mudrca alebo inú podobnú postavu, ktorá mu dá napríklad prsteň, kúzelnú palicu alebo zázračné čižmy, ktoré mu majú pomôcť, keď mu bude úzko a sám si nebude vedieť poradiť. Na to príde do mesta, ktoré je v smútku, pretože princeznú uniesol sedemhlavý drak. on hopremôže. Pomôže mu pritom zázračná vec (napríklad prsteň), ktorú dostal od mudrca. Oslobodí princeznú, dostane ju za ženua vráti sa domov. Symboly ktoré sú v príbehu použité, nie sú bez významu: mama, z ktorou sa lúči je definitívne preťatie pupočnej šnúry. Prsteň (alebo iná zázračná vec), ktorý mu pomôže, keď si nebude sám stačiť je Božia milosť. Drak je boj s temnou stránkou svojej bytosti. Je to konfrontácia zla v sebe, ktoré vyjde napovrch iba vtedy, keď sa človek vyberie na cestu (doma ho nepoznal).Princezná je objavenie ženskej stránky vo svojom vnútri, čo je tiež nutné k vyváženému rastu v integrácii osobnosti. Tento príbeh je jasne o ceste, o púti, o dozrievaní a – hlavne – o odvahe.

Spisovateľ Robert Louis Stevenson bol jedným z najobdivovanejších osobností v histórii Anglickej literatúry. No stal sa známy hlavne svojou odvahou, ktorú prejavil nielen vo svojej usilovnej práci, ale hlavne vo vyrovnávaní sa s chatrným zdravím. Jeho choroby mu neznemožnili pracovať, písať a vo svojich knihách skúmať hĺbku ducha človeka. Je známy napríklad svojím dielom Dr. Jekyll, Mr. Hyde, v ktorom ako prvý popisuje temnú stránku človeka. Obe postavy – jedna pozitívna druhá zákerná – boli jedným a tým istým človekom. Človek potrebuje uznať, že takáto je pravda o ňom a snažiť sa – cez túto pravdu o sebe – zo svojej dvojtvárnosti vyslobodiť. Stevenson bol presvedčený, že každý človek musí vlastniť odvahu, aby sa dokázal do tohto boja pustiť a úspešne v ňom napredovať. Hovoril, že normálny, bežný človek nie je o nič menej hodnotný a chvályhodný, než napríklad veľký hrdina, ktorého víťazstvá sa hlučne oznamujú davom. Bežný človek bojuje v skrytosti, no o to je jeho hrdinstvo cennejšie.

Odvaha nie je vlastnosť, ktorú by sme potrebovali len občas. Odvahu potrebujeme každý deň. Potrebujeme ju, aby sme dokázali žiť, trpieť, zápasiť ba i zomrieť. Vlastne potrebujeme ju, aby sme – ako hovoria existencialisti – dokázali „byť“. Winston Churchil považoval odvahu za „prvú spomedzi ľudských vlastností, pretože ona ručí za úspech všetkých ostatných“. Scholastici nazývali odvahu „udatnosťou“ a definovali ju ako čnosť, ktorá človeka uschopňuje pevne a neochvejne sa postaviť tvárou tvár ťažkostiam a nebezpečenstvám, ktoré mu stoja v ceste smerom k povinnostiam a dobru.

John F. Kennedy vo svojej štúdii o politickej odvahe s názvom Profiles of Courage, ktorou získal Pulitzerovu cenu nástojí na tom, že príležitosti k odvahe sa nachádzajú v živote každého jedného z nás neustále. „Na to, aby sme boli odvážnymi“, píše „netreba žiadne výnimočné schopnosti, žiaden zázračný návod, žiaden špeciálnu kombináciu času, miesta alebo okolností“. Každý z nás je povinný nachádzať odvahu vo svojom každodennej živote, aby sme tak boli schopní odolávaťpokušeniu obetovať na oltári svoju integritu v domnení, že si tým zabezpečíme ľahší život.No neurobil to, lebo vedel, že takto nedosiahne svoju osobnú integritu, t.j. kompletnosť, celistvosť. Odvaha nám pomôže uchovať si pred sebou i pred inými našu osobnú hodnovernosť vo chvíľach, keď sa nám bude zdať najlepším riešenímpoddať sa tomu, na čo sme zvyknutí, čo je pre nás známe, alebo tomu, s čím sa cítime bezpeční. Jezuita John Powell hovorí, že každý z nás má svoju tzv. „komfortnú zónu“, t.j. ohradený priestor, kde sa cíti dobre. Z toho priestoru neradi vychádzame. Za jeho hranicami sa necítime dobre. No ak zostaneme vo vnútri, ustrnieme a zakrpatieme. A možno aj zomrieme. Preto si treba hranice svojej komfortnej zóny rozširovať. Známa pilotka Amelia Earhart trvala na tom, že bez odvahy nie je možné, aby sme dosiahli pocit osobnej spokojnosti. „Odvaha je cena, ktorú od nás žiada život, aby sme mohli získať pokoj“, píše. „Duša, ktorá ju nepozná, nepozná vyslobodenie od malých vecí.“ Je pravda, veľa vecí je ľahších ako tie, ktoré stoja pred nami ako povinnosť či ako ideál. Pre Janka z rozprávky by bolo lepšie nevydať sa na cestu a ostať doma za pecou u mamy.

Naše narodenie je vyslobodením zo sveta, kde všetko čo potrebujeme je nám systematicky poskytované. Každý jeden krok v procese stávania sa dospelými ľuďmi si požaduje pôrodné bolesti toho či onoho druhu. Nie je možné dosiahnuť hviezdy, ak sa skôr neoslobodíme od toho, čo nás drží dolu, pri zemi. Odvaha je aj oslobodením, aj dobrodružstvom.

·Si odvážny? Chceš byť odvážny? Učili ťa odvahe?

·Neutekáš pre výzvami života? Pred pozvaniami? Pred činnosťami, ktoré v tebe rozvinú to najlepšie, čo v sebe nosíš?

·Čoho sa bojíš? Čo môžeš stratiť? A čo získať? Nie si vnútorne nespokojný? Nie je to preto, lebo si zbabelý?

·Ako sa vyrovnávaš z ťažkosťami života? Nekapituluješ pred nimi? Vieš aj napriek utrpeniam vidieť poza horizont?

·Prosíš Ducha Svätého o odvahu?

Pripravil: Milan Bubák SVD