8. Chudobní
Mnohým je naozaj ťažko milovať chudobných. Väčšinou je to zovňajšok chudobných ľudí, ich ošúchané, neporiadne, často aj nečisté ošatenie, ale aj hrubý výraz tváre poznačenej núdzou a celým životom, ich charakter, duša, dotieravosť a drsnosť, často aj neúprimnosť celej ich bytosti, čo nejedného človeka priam odpudzuje. A jednako nie je ťažšie predstaviť si lásku k bedárom ako k bohatým.
V bedárovi ako aj v bohatom sa spája drahý kov s bezcenným brakom, chudoba s bohatstvom. Ibaže bohatý poväčšine odhaľuje to šľachetné a príjemné, zatiaľ čo zlé skrýva často v hĺbke svojho vnútra. U chudobného zbadáme na prvý pohľad predovšetkým to nešľachetné, kým šľachetné spočíva vo vnútri a uniká prvému, povrchnému pohľadu. A nie je málo toho, čo sa dá u bedára odhaliť krásneho a láskyhodného myslením, ktoré siaha do hĺbky.
Jeho prvým bohatstvom je jeho ľudská dôstojnosť. Pravda, chudobný nemá toho mnoho, aby svoju ľudskosť zaodel, okrášlil; či však nie je človek, aj keby to bol Lazár, viac než odev, aj keby bol práve v tom najlepšom hodvábe či purpure? A dvojnásobne krásna a úctu si zasluhujúca je ľudskosť bedára, pretože sa prejavuje u neho tak jednoducho a nezakryte. Tu nie je pod drahým rúchom a ťažkými šperkmi a veľkými titulmi pochovaná a takmer udusená a zabudnutá ľudskosť, ale obnažený prostý človek. Kto si ctí bohatého, a chudobným opovrhuje, neuctieva zjavne iba šaty, skvosty a cenné papiere? Nie je taký človek barbar a modloslužobník? Ferguson oprávnene hovorí vo svojom Evanjeliu demokracie: „Ak pohŕdaš najbezvýznamnejším človekom, pohŕdaš všetkým ľudským a božským a svoje srdce pripútavaš k pominuteľnému a bezcennému.“ A potom, tieto bohatstvá, ktoré postrádame u bedára, sú naozaj vždy skutočné bohatstvá, bohatstvá získané vlastnou zásluhou? Pre mnohých zámožných ľudí sú ich bohatstvá niečo, o čo sa sami nezaslúžili. (18-roční vlastníci drahých automobilov a pod.) Chudobný, ktorý z dobier tohto sveta vlastní málo alebo skoro nič, nepodieľa sa ničím na nesmiernej krivde, ktorá spočíva na toľkých bohatstvách tejto zeme. Čo má chudobný človek a čo potrebuje pre seba, získal spravidla sám v pote svojej tváre; žije z vlastnej práce, nie z práce cudzích rúk. A keď aj žijú chudobní čiastočne z almužny bohatých, jednako ďakujú bedári bohatým menej než bohatí bedárom. So zadivením sa hovorí zavše o pýche chudobných; táto pýcha nie je azda ani tak celkom neodôvodnená, čo vy na to?
Ako teda obnosené, ale vlastnou prácou nadobudnuté šaty nejakej posluhovačky v dome môžu byť čestnejšie než nádherná toaleta nejednej dámy, tak aj charakter chudobného – srdce, ktoré bije pod týmito šatami – môže byť vznešenejší než charakter bohatého. Pravda, chudák či bedár – nazývajme ho, akokoľvek chceme – je veľmi často dotieravý, neskromný, sebecký; na príčine je bieda. Ale tá istá bieda vytvorila aj bohatší a hlbší charakter. Darovala mu hlbšie pochopenie pre slová „hlad“, „starosť“, „potupa“, „bolesť“ a mäkšie a obetavejšie srdce. Naoko sebecký bedár sa rád podelí so seberovným aj s tým málom, čo má. Nie je chudobná vdova, čo obetuje svoj posledný halier, aj napriek svojej chudobe bohatá na vnútornú krásu? A to je často iba začiatok a úvod ku skrytým bohatstvám v duši chudobného, bedára. Koľko udatnosti a vytrvalosti v znášaní ťažkostí žije v takých ľuďoch, koľko trpezlivosti vo vysvetľovaní a využívaní nešťastia, koľko pokory, ktorá sa často vykladá ako nedostatok citu pre česť, koľko zúfalo sa brániacej sily vôle, ktorá sa považuje u nich za dotieravosť! A potom ešte jedno bohatstvo: odjakživa nachádzalo náboženstvo u chudobného najbezpečnejšie prístrešie a útočište. Bieda ochránila chudobných ľudí pred tým, aby ich srdce viselo na majetkoch sveta, aby sa oddávali výstrednej rozpustenosti alebo pokojnej pozemskej nasýtenosti zo svetských radostí a aby v pôžitkoch tohto sveta zabudli na Boha a na nebo. Bieda ich naučila modliť sa, nútila ich k triezvemu užívaniu života, obracala ich pozornosť na lepší život tu i vo večnosti a v nejednej trpkej chvíli plnej zúfalstva priviedla ich akoby násilím k srdcu večného Boha. Preto vo všeobecnosti nemá nepravdu básnik Fr. W. Weber, keď hovorí:
Hľadáš vieru a mravy čisté?
Tie v biednej chyži nájdeš iste.
V Nasledovaní Krista Tomáša Kempenského tiež nájdeme niečo podobné: „Navonok trpeli núdzou, ale vnútorne boli občerstvení milosťou Božou.“
Na tomto mieste už prenikáme k najväčšiemu a najvznešenejšiemu bohatstvu chudobného, k jeho osobitnej láske k Bohu. Lebo schopnosť veriť a modliť sa nemá chudobný iba z vlastnej vôle alebo za pomoci psychologických poznatkov či poznania psychologických mechanizmov, ale v prvom rade z osobitnej milosti a vyznačenia samého Boha. Boh, ktorý miluje to čisto ľudské, pokorné, prosté a nenávidí každú pýchu a samoľúbosť, zvlášť úprimne miluje chudobných ľudí. Sú to práve oni, ktorí sú „priateľmi milého Boha“, tými, čo majú prednosť u neho, čo sú jeho vyvolení.
„Čujte, bratia moji milovaní!“ pýta sa apoštol sociálneho svedomia, „či Boh tých, čo sú v očiach sveta biedni, nevyvolil, aby boli bohatí vo viere a dedičmi Kráľovstva?“ (Jak 2,5) Áno, Boh tak veľmi miloval chudobných ľudí, že zostúpiac na zem chcel sa stať jedným z nich: chudobným, hladujúcim, bezprístrešným. Tušenie starých ľudí, že nemôžme vedieť, či nás Boh raz nenavštívi v podobe bedára, sa stalo skutočnosťou, a tým aj pominul posledný zvyšok práva hovoriť o „turpis agestas“ – potupnej chudobe, ako sa vyjadril ešte voľakedy Vergílius. „Utlačovateľ núdzneho sa rúha jeho Tvorcovi.“ (Prís 14,31)
„Poznám tvoju chudobu – jednako si bohatý!“, tak hovorí kresťanstvo o chudobnom, bedárovi.
Aký nespravodlivý je tu zvyčajný, povrchný úsudok sveta! Apoštol Jakub to svetu predhadzuje s jemu vlastnou živosťou slova: „Ak príde na vaše zhromaždenie muž so zlatým prsteňom a v skvostnom rúchu a príde aj chudobný v chatrnom odeve a vy si všimnete toho, ktorý je oblečený do nádherného rúcha, a poviete: ‚Ty sa posaď pekne tu!‘, ale chudobnému poviete: ‚Ty si staň tam, alebo si sadni k mojej podnožke!‘, vari nerobíte rozdiely medzi sebou a nestali ste sa zlomyseľnými sudcami?!“ (Jak 2,2-4)
Buďme preto spravodliví a neprejavujme nijaké pohŕdanie ani v myšlienkach a citoch svojho srdca, ani v rečiach, keď hovoríme o chudobných! V bezprostrednom styku sa snažme byť voči chudobným vždy spravodliví! Nevyhýbajme sa chudobným, nehanbime sa stretnutia s nimi! Praví kresťania našli vždy väčšiu radosť v tom, keď dávali prednosť stýkaniu sa s chudobnými.
V dejinách by sme mohli nájsť veľa povzbudivých príkladov v súvislosti s prístupom k chudobným. Napríklad o svätej Alžbete, ktorej sviatok sme slávili minulý týždeň, sa hovorí, že do izby chudobných vstupovala s naozajstnou zbožnosťou a s láskou im nezištne slúžila. Matka Tereza z Kalkaty prijala pri preberaní Nobelovej ceny mieru niekoľko miliónov švédskych korún. Všetky tieto prostriedky použila nie pre seba, ale na službu najnúdznejším. Ona verila, že v nich a s nimi trpí sám Kristus. Aj preto im venovala úplne celý svoj život, bezo zbytku, lebo láska – ak je pravá – daruje vlastne seba.
Súčasný Svätý Otec napísal encykliku Deus caritas est, v ktorej okrem iného hovorí: „Láska caritas bude vždy potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti. Neexistuje nijaké spravodlivé štátne usporiadanie, ktoré by urobilo službu lásky zbytočnou. Kto sa chce zbaviť lásky, zbavuje sa sám seba ako človeka. Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu.“
Zapojme sa s chuťou do tejto výzvy, kým sme mladí, kým máme ideály! Toto je to, čo súčasný svet od nás očakáva a potrebuje. Milujme chudobných! Objavíme sami seba a obohatíme sa o hodnoty, ktoré nám lesk, pohodlie a blahobyt zakrývajú!
Existujú aj „skutky lásky“ bez lásky. Hovorí sa, že človek môže rozdeliť chudobným i milióny bez toho, aby mal čo len za mak lásky, že môže vykonať nekonečne veľa dobrého bez toho, aby bol i sám čo len trocha dobrým. Ostatne, túto pravdu naznačil už Aischylos (zakladateľ antickej tragédie) v staroveku, keď hovoril o „láske bez lásky“.
Koľko ľudských slabostí sa priodieva ligotavým anjelským rúchom lásky ako slušivou maskou! Medzi prvými je zbabelosť. F. Nietzsche, tento nedôverčivý rozpitvávač kresťanskej lásky k blížnemu, dokonca hovorí, že zbabelosť je najväčším rozdávačom almužny. Zbabelosť sa obáva ľudských rečí, hnevu más, neľúbosti vysokých a najvyšších osôb, ktorú by vzbudilo nezahalené lakomstvo boháčov, a preto koná, i keď s ťažkým srdcom, nejaké to dobro a prikrýva poburujúce lakomstvo duše vypožičaným plášťom lásky.
Ostatne, človek môže byť zbabelý i sám pred sebou. Žiť v skvelom bohatstve, zatiaľ čo iní umierajú v chudobe, chodiť v šuštiacom hodvábe, zatiaľ čo iní môžu sotva zakryť svoju nahotu, hodovať pri preplnenom stole, zatiaľ čo tisícom sa odráža v očiach hlad – tento kričiaci protiklad zavše prebúdza z hlbokého spánku to naše lepšie „ja“, aby sa ešte raz opakovalo staré napomenutie: „Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého!“ I keď sa bohatý hýrivec nevzchopí preto, aby skutočne zachovával tento príkaz, predsa zo strachu pred týmto sužujúcim lepším „ja“ pôjde a hodí niekoľko halierov žobrákovi alebo pošle malú sumu kresťanskému spolku, čo obdarúva deti. … v anjelskom rúchu lásky: zbabelosť.
I sebectvo, šplhúnstvo, ctibažnosť, ziskuchtivosť a márnomyseľnosť si rady vypožičiavajú tento šat. Nejeden nosí plášť lásky iba preto, že králi a prezidenti pripínajú na tento plášť s obľubou svoje vyznamenania. Prekrásny biely plášť lásky je šatom, v ktorom si ľudia človeka najľahšie všimnú, najmä ľudia z médií. A tak je on i pre obchodníkov odevom, ktorý ich výhodne šatí, nahradzuje im inú reklamu. A keď je minulosť niektorého človeka znečistená škvrnami a robí mu spoločenské ťažkosti, vezme si plášť lásky, ktorý prikryje mnohé hriechy.
Aj pýcha a panovačnosť používajú toto rúcho, veď ono dáva človeku niečo vznešeného, skoro božského. I temný satan pýchy sa kedysi skryl do tohto jasného rúcha, vtedy, keď knieža tohto sveta chcelo darovať chudobnému Ježišovi všetky svoje kráľovstvá. A ktorýsi jemný znalec ľudí k tomu dodáva: „Je málo dobrodincov, ktorí nehovoria ako diabol: ‚Ak padneš a budeš sa mi klaňať…‘“, aby ich ctili, boli im vďační a pred nimi sa zohýbali a plazili ako pred záchrancami v biede, ba ako pred vyššími bytosťami – nijakým spôsobom nemožno toto ľahšie dosiahnuť než v anjelskom odeve lásky.“
Práve tak sa mnohí naučili nosiť a hodnotiť plášť lásky ako športový oblek. Pretože nemožno byť vždy na tenise alebo jazdiť na koni, z dlhej chvíle sa preoblečú a zúčastnia sa na plese v prospech chudobných – plášť lásky je tu ako plesový úbor! – alebo sa dostavia na charitatívne stretnutie, alebo – a to je najhoršie – idú na návštevu k chudobným alebo smútiacim. Majú pritom pohyb i zmenu: zápach chudoby po vôni domáceho luxusu, biedne zadné schody po jazde výťahom doma, hladujúce deti po stálom pohľade na nasýtené tváre. A majú zaujímavú tému na rozhovory a zasadania výborov a okrem toho osviežujúci pocit dobrého skutku. A tak mnohí, mnohí nosia plášť lásky – a pod ním srdce bez lásky.
Jednako, hoci sa dá ostatný svet klamať, chudobní ihneď vycítia, že pod týmto plášťom sa skrýva niečo iné než dobrota. Chudobní majú pozoruhodne ostré oči a jemné ucho a hneď vedia rozpoznať, či prichádza k nim pravá láska, alebo preoblečené sebectvo. Dary sebectva ich pokorujú, dráždia, demoralizujú, zvádzajú ku lži, nehanebnosti a žiadostivosti. Prijímajú dary, a darcu nenávidia. Prečo sú masy chudobných i napriek tak mnohým skutkom lásky predsa stále nespokojné? Nevrie v nich najviac nenávisti voči majetným vrstvám, ktoré ich najštedrejšie obdarúvajú? Prečo z očí chudobných planie pri nejednej dobročinnej slávnosti niečo celkom iné než radostná láska a detská vďačnosť? Ako Boh, tak i človek hovorí: Nehľadám tvoj dar, lež – teba! Sociálnu otázku nerozrieši len plášť lásky, ale iba ruka i srdce lásky!
Prirodzene, i Boh prekukne masku a ani on sa neuspokojí s plášťom lásky, ani iba so skutkami dobroty, ale len s naozajstnou láskou a dobrotou. Ani natoľko nechce, aby sme mu boli pomocníkmi v práci a starostiach, ako skôr účastníkmi na jeho hlboko vnútornej, pravda, vždy i činorodej láske. Hoci nástojčivo vyzýva udeľovať almužnu, predsa nezabudne pripojiť: „Kto teda dáva, nech dáva nezištne!“ (Rim 12,8) a úprimne. A ako svoje vlastné kráľovské prikázanie sociálnej povinnosti nevydal poučku: „Dávať budeš svojmu blížnemu!“, ale: „Milovať budeš svojho blížneho!“
Raz sa však priblíži deň, kedy Boh sníme ľuďom nielen masky, ale strhne z pliec i vypožičaný plášť lásky. Ako svadobné rúcho večnosti nebude smieť byť plášť lásky, ale len láska sama. Kiež by sme potom nemuseli povedať, ako raz vykríkla vážna a prísna pani Droste-Hülshoffová po spytovaní svedomia: „Pravda vidí každý klam. Beda! Bo málo lásky mám!“
Skúmajme, prv než spočinie na nás skúmavý pohľad Boží, skúmajme často svoju činnosť lásky. I pani Caritas (dobročinná láska) musí si z času na čas spytovať svedomie! Zrieknime sa s neúprosnou prísnosťou všetkého, čo sa vydáva za lásku, a láskou predsa nie je! Radšej konať menej „dobrého“ a mať viacej dobroty! Vyzlečme holý „plášť lásky“ a oblečme si podľa krásnych slov apoštola „city milosrdenstva“, city pravej, naozajstnej dobrotivosti! To bude potom to slávnostné svadobné rúcho, v ktorom predstúpime pred oči toho, ktorý je večná Láska a Pravda!
Otázky na uvažovanie:
1. Vážim si dôstojnosť každého človeka?
2. Nepohŕdam chudobnými preto, že majú menej ako ja?
3. Viem rozlišovať medzi chudobným a chudobou?
4. Som schopný / schopná sa prihovoriť chudobnejšiemu človeku než som ja sám / sama? Hanbil / hanbila by som sa, keby ma niekto videl sa rozprávať s neupraveným človekom v špinavom odeve?
5. Akú mienku mám o sebe?
6. Kde je miera pomáhania iným?
Pripravil Ján Štefanec, SVD
