8. Depresia – Vieme ju vyjadriť?

„Z hlbokosti volám k tebe, Pane“. Žalmista nastavuje zrkadlo bolesti a prázdnote, ktorú skusujeme, keď sa cítime „na dne“, keď nás zavrhujú alebo keď sme skľúčení. Depresia je ľudská bolesť, ktorú poznáme všetci z vlastnej skúsenosti.

Vďaka medicínskemu výskumu vieme dnes určité stavy depresie diagnostikovať ako stavy, ktoré majú telesný pôvod. Chemická nerovnováha vedie k hlbokej depresii, ktorá nevzniká ani zo životných situácií osoby, ani z neschopnosti zvládať problémy. Keď sa zistí, že depresia vyplýva z telesného stavu, možno ju liečiť špeciálnymi liekmi (antidepresívami), ktoré sú obyčajne dostatočne účinné. Škoda, že ľudia často takéto liečenie odmietnu, tvrdiac chybne, že nechcú byť na lieku závislí a chcú depresiu premôcť sami svojou vôľou. To je také nezmyselné ako pokúšať sa odstrániť diabetes alebo vysoký krvný tlak bez potrebných liekov.

No depresia, o ktorej chcem dnes hovoriť, je obyčajná depresia, ktorá vzniká z určitých životných situácií: osobnej straty, sklamania, zlyhania, frustrácie, strachu atď. Niekedy môže byť takáto depresia akútna: spôsobí ju vážna situácia, napr. keď niekto milovaný náhle umrie, alebo keď sa niekto dozvie, že nám ktosi ublížil, keď nám zle rozumejú, keď sme stratili prateľa alebo možnosť práce, alebo keď sme jednoducho tak alebo inak zlyhali.

Obyčajná depresia je normálna a všetci potrebujeme určitý čas, aby sme túto skúsenosť prekonali. Depresia sa stáva problémom iba vtedy, keď ju zanedbáme. Vtedy pretrváva a začína nám spôsobovať ťažkosti. Niekedy vyžaduje tento druh vážnej depresie tiež určitý čas medikamentóznej liečby a pomoc, poradenstvo. Takýmto prípadom je napríklad dlhotrvajúca depresia muža alebo ženy po smrti manželského partnera. Iným príkladom, z opačného extrému, je osoba, ktorá upadne a zostáva v hlbokej depresii, pretože jej chýbali dve čísla do výhry v lotérii. Ani jeden z týchto prípadov nie je normálny. V týchto a iných prípadoch vidíme, že predmet alebo osoba, o ktoré sme prišli, je akoby kotva priviazaná k deprimovanej osobe, tiahne ju nadol do hĺbky a drží ju tam. Problém je v tom, že osoba nevie prijať to, čo je nevyhnutné a odpútať sa od strateného predmetu alebo osoby, a nie je schopná dostať sa z procesu zármutku.

Zážitková skúsenosť straty, ktorá je jednou z príčin depresie, plodí pocit beznádeje, a ten nás robí bezmocnými. Deprimovaná osoba sa často stáva nehybnou, zhorší sa jej schopnosť normálne fungovať. Úroveň motivácie klesne a pocit, že nič nemá význam, zakryje pohľad na život.

Takéto stavy a príčiny depresie dokážu osobu premôcť, zmrzačiť ju a zabrániť jej efektívne žiť. „Obyčajná“ depresia sa môže zhoršovať a ak sa nevyrieši, môže sa stať sa chronickou.

Ak máme depresiu liečiť alebo predchádzať jej, musíme ju pochopiť. Je dôležité uvedomiť si ju a keď k nej došlo, priznať si ju. Musíme uvažovať o tom, čo ju mohlo zapríčiniť a potom na tieto príčiny reagovať. Tak môžeme predísť tomu, aby depresia rozleptala veľkú časť nášho života, využiť ju na to, aby sme lepšie rozumeli sami sebe a na svoj osobný rast.

Jednou zo základných a najbežnejších príčin depresie je potlačenie (represia). K potlačenie dochádza, keď svoje bolestivé a negatívne city – spomienky, strachy, atď. – skrývame v sebe. To má za následok, že sa pridržiavame rozličných druhov zmätených, skreslených a tiesnivých myšlienok a citov. Ak sa k nim nepostavíme otvorene a nebudeme s nimi nič robiť, ale dovolíme, aby zmocneli, zapríčinia, že si vytvoríme príšerné napätia a vnútorné konflikty. Tie potom zas vplývajú na náš duševný pokoj a strhávajú nás do depresie. Často sa ľudia pokúšajú na nepríjemné a neželateľné city a myšlienky zabudnúť alebo odsunúť ich, ale ony nechcú odísť, kým sa na ne nepozrieme priamo.

Keď svoje negatívne city potláčame, cítime sa unavení, strácame  záujem niečo robiť,  pretože ohromné množstvo našej energie konzumujú tieto vnútorné konflikty a naše úsilie držať ich udusené v sebe. V takomto stave sa ľudia cítia zmätení a neistí ohľadom toho, čo si skutočne myslia a cítia. Toto obdobie nie je časom na dôležité rozhodnutia. Treba počkať, kým sa niečo z tohoto vnútorného zmätku neuvoľní a naše myšlienky a city neobjasnia. Ako to dosiahneme? Tým, že ich vyjadríme. Ak potlačenie (represia) môže spôsobiť depresiu, tak expresia (vyjadrenie) ju môže začať uľahčovať tým, že donúti všetky tie zamotané a poprekrúcané myšlienky a city, ktoré potrebujú uzrieť denné svetlo, vyjsť na povrch, aby sme videli, na čo sú nám. Urobíme to tým, že vyjadríme to, čo cítime, niekomu blízkemu, niekomu, komu dostatočne dôverujeme, aby sme mu to mohli odkryť, niekomu, kto s nami nemusí súhlasiť, ani dokonca nám nemusí rozumieť, ale kto je ochotný pozorne nás počúvať a pomôcť nám veci roztriediť. „Máte nejakého úprimného priateľa, s ktorým môžete o tom hovoriť, priateľa, ktorý s vami diskutuje, trvá na svojom názore, odporuje vám?“ Deprimovaní ľudia potrebujú hovoriť, potrebujú priateľa, ktorý ich vypočuje a cíti s nimi. Ale deprimované osoby sa často uzavierajú do seba, a tak regredujú, klesajú späť.

Ak máte priateľov, ktorí by to chceli urobiť, nedovoľte im to! Povzbuďte, ba donúťťe ich povedať, čo cítia, aby sa veci dostali  z tmy von na svetlo, „na stôl“, kde bude možné novým a realistickým spôsobom vnímať všetko to, čo sa potlačilo. V takomto procese pôsobí osvecujúci Boží Duch a uzdravovanie môže začať.

Táto potreba vyjadrenia sa môže uspokojiť aj s tým, že sme v styku so svojím vnútorným svetom, takže sme si vedomí toho, že niečo zatláčame a že nás to ovláda. Vtedy sa môžeme odvážne a otvorene postaviť  vo svojom vnútri ku skresleným citom. Nesmieme  dovoliť, aby nás zaplavili, ani im nesmieme veriť alebo dôverovať.

Veci môžeme usporiadať ešte lepšie, keď to, čo cítime, vypovieme (verbalizujeme), keď počujeme sami seba hovoriť. Proces počúvania nám dovolí byť samým sebou. Verbalizovanie a počúvanie sa musia navzájom podporovať a pokračovať, až kým nezískame kontrolu nad svojou depresiou.

Pokiaľ ide o dialóg so sebou samým, ďalším zdrojom pomoci môže byť modlitba o posilu, skutočná „modlitba z hĺbok vnútra.“ Takáto modlitba prevláda v žalmoch. „Z hlbokosti volám k tebe Pane. Pane, počuj môj hlas!“ V temnote, keď sa cítime prázdni a vysušení, delíme sa o svoje mučivé bolesti v modlitbe s Bohom. Dávame Bohu príležitosť dotýkať sa, absorbovať a uzdravovať nášho znetvoreného, zamotaného ducha. V takýchto stavoch je vystavená skúške naša dôvera v Boha, zároveň však sa nám ponúka možnosť jej prehĺbenia.

Čo všetko sa dá nájsť skryté na dne depresie? Zatláčame mnoho činiteľov, ale niektoré z najvýznamnejších sú: obavy, hnev a negatívne myslenie. Obavy sú tie neodôvodnené stavy o život a budúcnosť, ktoré nás rozhlodávajú. Mnohé z týchto stavov sú nelogické a nerozumné, a predsa vplývajú na náš život. Spôsobujú, že sa cítime neistí a nemáme dosť dôvery v seba. Ak o nich diskutujeme a pozrieme sa na ne otvorenejšie, môžeme ich skôr ovládať. Často v dialógu s dôverným priateľom možno tento výsledok dosiahnuť.Takýto otvorený a poctivý rozhovor možno nie vždy vyrieši problémy, ale môže depresiu uvoľniť. Veľmi často je riešenie už v tom, že ju jasne pomenujeme.

Druhý činiteľ, ktorý k depresii prispieva, je potlačený hnev, jedna z ďaleko najpustošivejších príčin depresie. Skutočne bežná  psychologická definícia depresie je „hnev obrátený dovnútra“. To, čo ho robí takým nebezpečným, je, že si ho často neuvedomujeme, vyhýbame sa mu, alebo ho popierame. Ako som spomenul pri hneve, hnevu sa bojíme, a tak v sebe vytvárame množstvo zbytočného tlaku a neriešeného konfliktu, čo zráža nášho ducha.

Ľudia často pripustia, že im niekto ublížil, že ich vyviedol z miery, že stratili priateľa, prácu, alebo že im zomrel manžel, manželka, avšak často nie sú dosť úprimní, aby pripustili hnev, ktorý to sprevádza, alebo aby sa ním zaoberali. Ľudia si musia dovoliť cítiť svoj hnev a ak treba, primerane, bez pocitov viny ho vyjadrovať.

Keď sa hnev vyjadril, keď to osoba povedala niekomu inému, alebo keď sa nejakým spôsobom vyčerpal, je osoba schopná zmobilizovať svoju energiu na pozitívny, konštruktívny život a nevoľkať si v stave pasívneho, deštruktívneho potláčania. Niekedy dávajú ľudia, vedome alebo neuvedomene, prednosť stavu bezmocnej depresie, pretože to z nich sníma zodpovednosť pustiť sa do zápasu s ťažkými problémami a uvažovať o tom, aké účinné rozhodnutia urobiť.

Tretí činiteľ, ktorý prispieva k depresii, je negatívne myslenie, ktoré nenápadne alebo celkom jasne, ovláda sebaoceňovanie a obraz, ktorý osoba má o sebe. Keď sa ľudia v skleslej nálade zvyknú zlostiť sami na seba, znehodnocujú sa v takomto depresívnom stave, predstavy a cítenia o vlastnej bezcennosti znásobujú, osoba sa tým, že sa odsudzuje, stáva svojím najhorším nepriatoľom. V týchto prípadoch zisťujeme aj veľa pocitov viny, ktorých sa osoba nezbavila a ktoré ju naďalej prenasledujú.

Preto, ak chceme depresiu premôcť, musíme vysliediť a zbaviť sa takého negatívneho myslenie o sebe. Musíme sa otvorene postaviť proti svojmu nezdôvodnenému konštatovaniu o sebe s často smiešnym záverom a proti dôsledku, ktorý sme z tohoto vyvodili: napríkald, že sme zlí alebo naničhodní, keďže sme zhrešili, alebo ublížili inému, či zlyhali v škole, v zamestnaní alebo v manželstve. Musíme presvedčiť seba samých, že sa dokážeme opäť vzchopiť a veriť v svoju budúcnosť, že hoci nejaký skutok bol zlý, osoba, ktorá ho urobila, je v podstate dobrá.

Keď odmietame odpustiť sebe samým, odsudzuje nás to do mučiarne našej deprimovanej mysle, sústreďujeme sa celkom na seba a oddávame sa sebaľútosti. To všetko vytvára bludný kruh, v ktorom  sa dostávame do hlbšej depresie. To je nielen emocionálne deštruktívne, ale môže dôjsť k situácii, v ktorej sa uvažuje dokonca o sebevražde.

Negatívne myslenie podporuje aj perfekcionizmus, ktorý je vždy nerealistický a deštruktívny. Nerealistické očakávania od seba i od iných vytvárajú sklamanie a následnú depresiu.

Príkladom toho sú niektoré depresie, ktoré ľudia pociťujú po vianočných sviatkoch. Vysoké emocionálne očakávania toho, aké by  Vianoce mohli byť, alebo mali byť, vzrušené ustarostené pokusy o to, aby boli „vôbec najlepšími, aké môžu byť“, to všetko nás pripravuje na negatívnu reakciu. Vianoce sa môžu stať „veľkou klietkou negatívneho myslenia“. Sklamania nás nechávajú prázdnymi, frustrovanými, znechutenými a pravdepodobne nahnevanými, takže mesiace január a február na mnohých častiach kontinentu, najmä severoamerického sú už len mrazivé a pusté, zdajú sa byť ešte temnejšie než obvykle sú. Problémy, s ktorými sme zápasili v novembri, zdajú sa v januári neprekonateľnými. Keď z takýchto nerealistických výšin padneme do nových hĺbok, nečudujme sa, že o budúcnosti rozmýšľame z tohto depresívneho nadhľadu.

Východiská:

Depresiu možno najlepšie konfrontovať a zaraziť realistickým myslením, čiže tým, že akceptujeme sami seba a sme šťastní, že sme tým – kým sme a ďalej sa pokúšame stať sa lepšími. Tu nám môže viera v nepodmienenú Božiu lásku k nám, zvesť o vykúpení a nepretržitom sústavnom Božom odpúšťaní pomôcť emocionálne tak, ako nám zároveň pomáha dozrievať kresťansky. A tak znova vidíme, ako môžu kresťania dosiahnuť, aby ich viera pracovala pre nich. Takáto aplikácia viery môže u deprimovaných robiť zázraky.

Pri všetkých troch z týchto činiteľov prispievajúcich k depresii – teda pri obavách, hneve a negatívnom myslení – je významnou metódou, ktorá je pomocníkom proti nim, je ich vyjadrenie.

Napokon treba zdôrazniť, aký význam má vytrvalosť v nádeji. Keďže depresia sa jedinečne spája s pocitom straty, je celkom ľahké, že stratíme aj nádej v seba, v iných a v Boha. Bez nádeje upadáme do bezmocnosti a môžeme sa tak vzdať zodpovednosti za vlastný život. Ak sme kresťania, sme ľudia nádeje, ktorá nás podopiera a priťahuje aj v tme, pretože Boh je s nami a pôsobí s nami.

Niet dôvodu zúfať si. Depresia je liečiteľná choroba. Môže vyžadovať medikamentóznu liečbu, ale vyžaduje zároveň, aby sme ju vyjadrili. A toto vyjadrenie, spojené s nádejou v Boha, povedie k uzdraveniu.

Sväté písmo je rozprávaním o Bohu, ktorý svoj ľud stále povoláva k výstupu z niečoho: z chaosu, z Egypta, zo zajatia, z temnôt, z hlbín ťažkostí. Tak isto volá nás, aby sme vyšli z depresie. Ale Boh nás nepovoláva len z niečoho, ale k niečomu lepšiemu, vyššiemu: z chaosu do stvorenia, z Egypta do zasľúbenej zeme, z temnôt do jeho vlastného zázračného svetla. Depresia môže teda byť príležitosťou na to, aby sme sa vydali na cestu k novému stupňu emočného a duchovného rastu. Možno sme niekoho alebo niečo stratili – to nemôžeme poprieť, ani nemôžeme stratu podceniť alebo nahradiť niečím iným – ale získali sme niečo nové, niečo často menej hmatateľné, avšak nie menej reálne.

V našich záchvatoch depresie sa musíme snažiť nájsť hlbší význam toho, čo sa nám stalo. Viktor Frankl napísal, že ak dokážeme prísť na to, prečo sa nám niečo stalo, dokážeme zniesť aj to, že sa to stalo. Kristus dáva kresťanom zmysel ich existencie viac, než hocikto iný. Každý však musí ten zmysel nájsť. Vždy keď sa dostaví stav depresie, sme povolávaní k niečomu väčšiemu. Keď nachádzame zmysel, udržiavame svoju nádej, cítime, že sa uzdravujeme a mobilizujeme svoj život pre svet, o ktorom sme si nikdy nemysleli, že existuje, alebo možno nikdy nepociťovali potrebu jeho existencie. Kristovi učeníci si nemysleli, že depresia Veľkého piatku povedie k radosti zmŕtvychvstania Veľkonočnej nedele.

Z knihy Hojenie zranených emócií pripravil: Ján Štefanec SVD