9. Bohatí

Boháč má rovnako len ľudské srdce, ako ho má aj chudobný. Ľudské srdce je samo osebe u všetkých tried rovnako dobré a zlé.  Keby boli boháči namiesto vnútri múrov svojho bohatstva mimo nich, boli by títo istí ľudia práve tak pokorní, dobrosrdeční a veriaci vo večnosť ako chudobní vonku. A keby chudobní patrili k tým známym „desaťtisícom“ šťastlivcov, boli by v priemere priam tak bez porozumenia alebo tvrdého srdca a pyšní, ako tí, na ktorých chyby repcú. Takí sú totiž svedkovia, ktorých náladové šťastie vpustilo neočakávane nejakou bráničkou do toho raja a vyviedlo nahor po pyšných mramorových schodoch. Povýšenci nielenže si prisvoja zvyčajne v najkratšom čase chyby a hriechy svojich nových stavovských príslušníkov, ale nezriedka ich znateľne prevýšia. Príkladov novodobých zbohatlíkov, ktorých zmenili peniaze v našom okolí zvlášť po roku 89 vôbec nechýba. Každý z nás by sme mohli s nejakým dokresliť túto nie povzbudivú situáciu.

Na jednej strane pribúdanie bohatých ľudí posúva vyššie životnú úroveň všetkých, na inej strane prehlbuje rozdiely a prináša so sebou korupciu. Bohatstvo sa stáva prostriedkom k nadobúdaniu väčšej slobody v konaní a zároveň prostriedkom väčšieho vplyvu a moci. Pokiaľ sa nezneužívajú, ale sa používajú správne sú prospešné.

Pre nás všetkých je tu dnes pozvanie milovať bohatých, alebo inými slovami nájsť správny spôsob ako milovať bohatých. Ako neodsudzovať bohatých ľudí za to, že sú bohatými a ako k nim pristupovať s úctou. A tiež naučiť sa rozlišovať  v sebe samých emócie, ktoré prináša so sebou bohatstvo iných, alebo bohatstvo nás samých. Veď ako obyvatelia Slovenska a Európy patríme k jednej  z najbohatších krajín na svete /aj keď tu všetci lamentujú/.

 Je veľa bohatých ľudí, ktorí majú zlé skúsenosti s láskou, a to len preto, lebo ľudia ich milujú len kvôli peniazom, alebo výhodám ktoré im plynú od majetných ľudí. To,  že sa takýto ľudia cítia zneužívaní a ponižovaní nemusím hlbšie rozoberať a práve tu býva veľký problém, aby bohatí zakusovali lásku, skutočnú lásku. /navštevujeme sa len zakiaľ máme istotu že tí bohatší nám pomôžu, že nám niečo prihrajú, že z nich máme osoh, alebo že sú dobrí do partie, že sa nebudeme za nich alebo oni za nás hanbiť… dostatočne bohatí ženích, nevesta… to všetko sú súčasné „hriechy“ nás ľudí.

Iba najvyššia múdrosť sníma podľa starého príslovia kliatbu zlata. Je práve tak neobyčajne ťažké nedať sa opojiť leskom zlata a nestať sa pyšným a roztopašným; je to obrovský čin v dnešnom prostredí konzumizmu nedať sa z vlastnej sily pripútať k tomuto všednému životu, ale skôr sa od neho oslobodiť. Zvlášť veľmi ťažko nájsť a zachovať sotva badateľnú hranicu, ktorá delí dovolené, šľachetné užívanie bohatstva od nedovoleného prepychu. /Keď človek disponuje prostriedkami nie je problém uskutočniť si akýkoľvek sen… vykurovaný krytý bazén ako súčasť domu?- nie je problém. Jeep, Caddilac? – nie je problém. Športové Masserati? – nie je problém. Archívne storočné francúzske víno za 300 tisíc? – nie je problém…. kde je však hranica?/

Na tieto ťažkosti by nemali zabúdať tí, čo stoja mimo sveta bohatstva a preto sú náchylní  z tohto postavenia posudzovať a odsudzovať „bohatých“. Taký súd je ostatne už v základoch nespravodlivý, pretože nie všetci boháči prepadajú nerestiam bohatstva. /Raz sa mi vyznala jedna bohatá pani v Taliansku – Padre, jediné potešenie čo mám  v živote je to, že si idem niečo luxusné kúpiť na seba. Inak viedla skromný jednoduchý život. Každý deň 10-12 hodín v práci vo svojom obchode/ Aj keď je ťažké zlomiť kliatbu peňazí, je predsa dosť bohatých ľudí, ktorí ju už aspoň sčasti prelomili , alebo sa ju snažia prelomiť pobádaní duchom ľudomilnosti, alebo nábožnosti. Je medzi nimi veľa dobročinných a štedrých ľudí, ktorým nebolo ľahké sa zrieknuť značnej časti svojho majetku – možno by boli ešte štedrejší, keby nezožínali toľko nevďaku za sejbu svojej dobrej vôle. Mnohí sa správajú aj voči chudobným ľuďom skutočne v duchu pokory a bratskosti; tohto ducha by boli prejavili možno ešte viac, keby sa neboli dožili zlých skúseností. Mnohí spomedzi nich sú triezvi a šetrní a žili by ešte šetrnejšie, keby sa neobávali rečí bohatých – ako aj chudobných. Vo všetkých časoch boli svätí nielen v žobráckom odeve, ale aj pod zlatom vyšívaným odevom bili sväté srdcia.

Jednako však nie sú boháči neobľúbení pre chyby ktorých sa dopúšťajú, ale v prvom rade pre šťastie. Táto neláskavosť, ktorú prejavujeme voči boháčom, nie je nič iné než závisť, a to naozaj nezmyselná závisť. Závidieť bohatstvo je bláznovstvo, lebo každé bohatstvo je čosi pominuteľné. Nepotrvá dlho a jeden po druhom z tých nenávidených, čo sa prechádzajú v blažených záhradách bohatstva, bude sa musieť dvojnásobne tvrdo lúčiť so všetkými bohatstvami. Položeného do rakve vynesú ho z onoho raja, ak ho už skôr šťastie nevyhodilo v zlom rozmare do kráľovstva chudoby. A predsa, dokiaľ žijú v bohatstve, nie sú šťastní, ako sa to javí naivnému pohľadu tých, čo stoja mimo. Nijaké bohatstvo nie je dosť veľké, aby obšťastnilo ľudské srdce všetkými radosťami, ktoré si toľko želá; ľudská túžba siaha vždy vyššie a vždy ďalej do sveta – ale „všetky rieky tečú do mora, ale more sa nepreplňuje… oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenapĺňa počúvaním… všetky bytosti sú podrobené ustávaniu. /Kaz 1, 7, 8/.

Skutočne je pravdou, že nijaké bohatstvo nie je dostatočne veľké na to, aby odobralo všetky utrpenia, ktorými je ľudské srdce poznačené a ktoré práve boháč čo najúzkostlivejšie skrýva pred pohľadom druhých. Nejeden nešťastný „šťastlivec“ sa pozerá na svoje inými obdivované a závidené bohatstvo ako na krutý výsmech a so Šalamúnom hovorí: „Márnosť len márnosť! Všetko je iba márnosť! /Kaz 1,2/.

Povedzme, že by sa „boháč“ v zlom zmysle slova, bohatý zhýralec vo svojom bohatstve  cítil skutočne dobre a šťastne, nestáli by sme pred strašnou tragédiou? Čím väčší protiklad medzi dneškom a zajtrajškom, tým väčšie nešťastie. A možno si predstaviť väčší protiklad, ako keď je niekto jedného dňa vykázaný z blaženej záhrady zemského bohatstva, ktoré po celý svoj život zveľaďoval do nehostinnej púšte večnej chudoby, od krátkeho pozemského hodovania do večného hladu a smädu? Nie sú potom takíto boháči najbiednejší na svete, omnoho biednejší ako chudobný Lazár?

Nie je múdre sa pozerať závistlivým okom na boháčov, radšej treba kráčať životom vpred s vedomím že na svete sú predsa – samí chudobní ľudia!

Všetci dobre poznáme podobenstvo o bohatom mladíkovi: „Keď sa Ježiš vydával na cestu, pribehol k nemu mladík, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život? Ježiš mu odpovedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku! Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“ Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok. Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“

Tento úryvok sa často používa ako východiskový text pre argumentáciu za škodlivosť majetku a vlastníctva. /Aj keď zrieknuť sa úplne majetku v prospech núdznych a vložiť sa do Božej prozreteľnosti môže byť naozaj ideálom pre niektorých, nemusí to byť ale nevyhnutným ideálom pre všetkých./ Tento úryvok však nie je o majetku. Je o slobode. Mladík nebol ani tak bohatý, ako bol skôr neslobodný. A nesloboda môže mať mnoho tvárí. V prípade mladíka tou tvárou bol veľký majetok, na ktorý bol naviazaný. No môže to byť aj malý majetok, alebo vec na ktorú je človek naviazaný.

Nesloboda tak môže byť vo všetkom, čo nás vlastní natoľko, že tomu nedokážeme povedať nie, nielen napríklad alkohol, alebo drogy, ale povedzme aj vzťahy, moc, či závislosť na pochvale. Závislosť je závislosť a jej podstatou je, že sme naviazaní a teda otroci.  Stať sa závislým na bohatstve a tak neslobodným je v konečnom dôsledku nešťastím, lebo človek prichádza o schopnosť milovať a byť skutočne milovaným. V tomto ohľade je preto múdre vziať si z tohto príbehu ponaučenie. Jednak tí, čo sú bohatí v ňom nájdu veľa poučného, ale aj tí, ktorí bohatí nie sú vďaka nemu môžu predísť zbytočným chybám a nešťastiu vo svojich životoch. A o to v konečnom dôsledku ide – stávať sa viac a viac slobodnými, aby sme mohli skutočne milovať. Bez rozdielu! Aj tých čo sú majetní!

Otázky na uvažovanie:

Pripravil Ján Štefanec, SVD