9. Pokora
Karl August Rudolph Steinmetz prišiel na svet r. 1865 vo Wroclawi, ktorá vtedy patrilo k Nemecku. Narodil s ťažko pokrivenou chrbticou. Keď dorástol do dospelosti, mal výšku sotva 150 cm a bol hrbatý. Matka mu zomrela, keď mal jeden rok a preto ho vychovávala jeho stará matka, ktorá bola Poľka.
Na Wroclawskej univerzite bol vynikajúcim študentom. Zvlášť výnimočná bola u neho schopnosť rýchlo preskakovať z jednej oblasti výskumu do inej a všade ukázať svoju kompetenciu. Študenti ho za to nazývali „Proteus“, čo bola mytologická postava, ktorá mala schopnosť preberať formu akejkoľvek bytosti. Steinmetz splniť všetky podmienky k získaniu doktorského diplomu. Jeho dizertácia bola prijatá. Jediné, čo ešte potreboval k tomu, aby bol promovaný bol formálny súhlas zo strany zodpovednej autority. Tento však nikdy nedostal. Bol totiž šéfredaktorom časopisu, ktorý bol kritický voči praktikám vtedajšieho nemeckého premiéra Otto von Bismarcka. Skončilo to tak, že bol nútený opustiť krajinu.
Chvíľu strávil vo Švajčiarku. Tam mu istý súcitný kolega ponúkol sumu, ktorou by si zaplatil cestu do Spojených Štátov. Obaja docestovali do New Yorku 1. júna 1889 v najlacnejšom podpalubí francúzskeho zaoceánskeho parníka. Imigrační úradníci však Steinmetzovi odmietli udeliť povolenie k vstupu na americké územie. Jeho znetvorené telo, chudoba a žiadne kontakty v Amerike ich viedli k presvedčeniu, že bude štátu na obtiaž. No na naliehanie jeho spolucestujúceho kolegu, ktorý sa zaručil, že sa o neho postará, ho konečne vpustili. V tom momente mal Steinmetz pri sebe 10 dolárov, nemal vidinu žiadnej práce a nevedel po anglicky ani slovo.
No do r. 1892, čo bolo ani nie o tri roky neskôr, bol Steinmetz známy nielen v Amerike, ako vedec svetového formátu. Vytvoril zákon hysterézie, pomocou ktorého sa dá vypočítať energia, ktorá sa stratí v elektrickom zariadení, keď sa magnetická aktivita mení na nepoužiteľné teplo. Aplikácia tohto zákona významne vylepšila konštrukciu elektrických prístrojov. Čoskoro ho pozvali do novozaloženej firmy General Electric Company, kde strávil zvyšok svojho aktívneho života výskumom v oblasti elektriny.
Najviac je však Steinmetz známy rozpracovaním teórie striedavého prúdu experimentmi s „umelými bleskami“. Vypočítal tiež, ako by sa dala spútať a využiť aj sila Niagarských vodopádov. Dal si zaregistroval celkove 195 patentov. Veľkým prínosom bolo vylepšenie elektrického motora pre výťahy, čo umožnilo stavbu mrakodrapov.
Napriek jeho hviezdnym prínosom na poli vedy a techniky a úžitku, ktorý z toho všetkého mala spoločnosť, počas celého svojho života zostal človekom úžasnej pokory. Jeden z jeho súčasníkov raz poznamenal, že „stačí aj veľmi malý kontakt so Steinmetzom, aby človeku bolo jasné, že má do činenia s jednotlivcom vysokého rangu, s človekom jemnej a otvorenej mysle a s mužom plným zápalu za prácu…, s človekom, ktorý je kombináciou jasnej autority a výrazne detskej osobnej pokory.“
Za múrmi tehlového domu v New Yorku, ktorom Steinmetz žil sa nachádzalo vedecké laboratórium a presklená botanická záhrada, kde pestoval ochridy a iné exotické rastliny. No jeho najobľúbenejšou rastlinou, s ktorou sa sám identifikoval, bol pokorný kaktus. „Kaktusy sú škaredé a deformované“, vysvetľoval, „no sú schopné žiť a prenádherne kvitnúť v tých najhorších možných podmienkach.“ Pre Steinmetza najsilnejším princípom každého ľudského pokroku je tzv. „božská nespokojnosť“, ktorá človeka vedie k túžbe po lepších veciach.
Spokojnosť nebola nikdy súčasťou jeho života. Hoci mu General Elektric Company darovala drahé kožené kreslo, sotva ho používal. Kvôli svojej deformácii keď pracoval, dával prednosť kľačaniu na stoličke alebo stolčeku. Táto jeho poloha veľmi výrečne charakterizovala jeho ducha.
Steinmetz nebol ženatý. No adoptoval si syna a keď sa ten oženil, bol adoptívnym starým otcom jeho trom deťom. Bol veľkým podporovateľom vytvárania príležitostí na štúdium pre handikepované deti a zvlášť naliehal na zriaďovanie špeciálnych tried pre nevyvinuté deti, pre tuberkulotikov a anemikov. Bol neúnavným bojovníkom za vylepšovanie životných podmienok pre neplnoprávnych.
Zomrel vo veku 48 rokov po tom, čo absolvoval namáhavý výlet po Tichomorskom pobreží. Lekárska prehliadka ukázala, že zomrel na akútne zväčšenie srdcového svalu, ktoré bolo výsledkom dávneho infarktu. Miestnosť v jeho dome, kde bol po smrti vystretý, bola preplnená kvetmi. Počas hodín prúdili k jeho rakve zástupy ľudí, aby mu vzdali poslednú úctu. Medzi množstvom významných hostí nechýbali ani skupiny detí. Patrilo sa, aby sa mocní í pokorní prišli rozlúčiť s tým, ktorý si počas celého svojho života zachoval jednoduchosť napriek svojej genialite a sláve.
Komentár
Človek by si myslel, že pokora je čnosť veľmi bežná, a že ju nie je ťažké dosiahnuť. Sme totiž pominuteľní a z toho, čo sme vytvorili po nás veľa neostane. Z toho vyplýva, že pokora bude pre človeka tou najlogickejšou čnosťou. Pokora je tou prvou lekciou, ktorej sa naučíme, keď začneme úprimne rozmýšľať nad sebou samými a nad svojím životom! No pravdou je opak. Napriek jasnej evidencii o našej dočasnosti, pominuteľnosti a márnosti, to čo najviac z nás trčí nie je pokora, ale jej opak – pýcha. Ľudia namiesto toho, aby sa sklonili pred realitou a prijali seba samých takými, akí sú, začnú si hovieť v ilúziách a tváriť a hrať sa na niečo, čím nie sú. Ako to povedal istý múdry človek: „Mnoho ľudí by bolo chabo – ak vôbec – odetých, ak by sa mali obliecť do svojej pokory.“
No prečo je táto čnosť taká dôležitá? A vlastne: čo je to pokora? Sú ľudia, a nie je ich málo, ktorí sú presvedčení, že pokora je slabosť, ba že je známkou, že človek je zakomplexovaný, utiahnutý, že si nedôveruje, a že sa nenašiel. Pravdou je však opak. Pokorný človek je realista. Pozrie sa na seba a naplno si uvedomí a prizná, kto je. A toto svoje poznanie prenáša do života. Pokorný človek sa nepokladá ani za menšieho ani za väčšieho, než akým je v skutočnosti. Pokladá sa za takého, aký je! Ide mu o pravdu. Toto mu umožní vyhnúť sa i zúfalstvu, i pýche. Pokorný človek má slobodu byť tým, čím naozaj je. Neznepokojujú ho veci, ako je povesť, vlastné záujmy, alebo neúspech. Keď vykoná nejaké dobré dielo, raduje sa z neho. Nesnaží sa za každú cenu pripomínať, že to bol on, kto toto dielo vykonal. Čo sa týka ilúzií, ktoré človeka, ak si na nich zakladá budú stáť množstvo času a energií, pokorný človek nemusí nič chrániť a brániť. Necíti sa povinný brániť si nejaký svoj falošný obraz, ktorý si o ňom ľudia, ktorí ho v skutočnosti nepoznajú vytvorili, pretože mu na žiadnom krásnom obraze nezáleží. Hlavné pre neho je, aby obraz, ktorý maľuje bol pravdivý.
No tu prichádzame k bodu dva: pokorný človek nikdy nie je spokojný s tým, aký je a čo už dosiahol. Je si vedomý povinnosti rásť a obracať sa od nedobrých vlastností, ktoré na sebe má. Je si vedomý svojho povolania „kráčať za slnkom“. Dôstojnosť a veľkosť človeka je v tom, že hoci je ničím, predsa je povolaný k veľkým veciam. Povolaním človeka je stávať sa! Lenže to sa dá robiť iba vtedy, keď žije v pravde. Ak nežijeme v pravde, naše stávanie sa sa môže stať pre nás fatálnym. Spomeňme si na bájneho Ikara, ktorému otec zhotovil krídla, aby sa na nich vznášal. No keďže mu ich primontoval voskom, upozornil ho, aby sa nepribližoval k slnku, lebo sa mu roztopia a on sa zrúti dolu. Neuposlúchol ho a zabil sa. Východzím bodom na našej „ceste k slnku“ je pravda. A pravde nás učí pokora, pretože pokora je pravda. Tak ako jej opak, pýcha, je lož. Pýcha predstiera a vytvára ilúzie a klamlivé obrazy. Človek, ktorý žije v pýche nebude nikdy schopný skutočného obrátenia srdca a opravdivého rastu.
Človek, ktorý je pokorný, ani od iných nebude očakávať, že budú niečím iným, než čím v skutočnosti sú. Nezaujíma ho obchodovanie s nerealitami. Berie ľudí takých akými sú. Ľudia sú pre neho darom. Pokorný človek sa nenachádza v nebezpečenstve, že sa stane obeťou sebaľútosti. Nebude upadať do smútku, že sa mu nedarí stať sa tým, čím nemôže a nie je schopný byť. Známy mystik a trapistický mních Thomas Merton raz povedal: „Začiatok pokory je zároveň začiatkom požehnania a dovŕšenie pokory je dokonalosťou každej radosti.“ Toto povedal preto, lebo si bol vedomý neoceniteľnej slobody, ktorú pokora do života človeka prináša.
Veľkého matematika a fyzika Alberta Einsteina, vraj raz dosť znepokojilo uznanie, ktoré mu verejne vyslovili. Mal pocit, že to bolo voči tomu, čo vykonal a čoho sa to týkalo veľmi nevyvážené. „Na svete jestvuje, vďaka Bohu, množstvo veľmi bystrých a obdarených ľudí“, napísal autor teórie relativity. „Preto mi pripadá ako čosi neférové, alebo dokonca ako zlý vkus, vybrať zo všetkého tohto množstva nadaných ľudí iba pár jedincov a týmto prejaviť bezhraničný obdiv a takto im pripísať takmer nadľudskú moc mysle a charakteru. Takýto je aj môj údel. No kontrast medzi tým, čo si ľudia myslia o mojich schopnostiach a úspechoch a skutočnosťou je smiešny.“
Istého filozofa, ktorý dobre chápal základnú dôležitosť pokory na širokej škále vecí sa raz pýtali, čo robí práve veľký Boh. on odpovedal:„Jeho jediným zamestnaním je povyšovať pokorných a ponižovať pyšných.“ Takéto zamestnanie, nakoľko pokora je čnosť konštruktívna a pýcha naopak deštruktívna, je dokonale v zhode s láskou Boha voči svojmu stvoreniu.
Významní huslisti Jasha Heifetz a Misha Elman vraj raz spolu večerali v reštaurácii. Čašník priniesol na stôl obálku, na ktorej bolo napísané: „Najväčšiemu huslistovi sveta“. Boli priateľmi a vážili si jeden druhého a každý pokladal toho druhého za umelca svetového formátu, preto si ani jeden z nich nemyslel, že list je práve pre neho. Keď Heifetz naliehal na Elmana aby obálku otvoril, Elman sa uklonil a obálku podal Heifetzovi. Heifetz urobil to isté. Keď sa to zopárkrát zopakovalo, Heifetz nakoniec na Elmanovo naliehanie obálku otvoril. Na lístku vo vnútri bol text, ktorý sa začínal slovami: „Drahý Fritz“ (čo bol ich slávny kolega Fritz Kreisler).
Nie je ťažké predstaviť si oboch huslistov, ako sa cítili ponížení touto udalosťou. Na rozdiel od nich slávny Sokrates si vysvetlil výrok veštkyne: „Nikto (nie) je múdrejší ako Sokrates!“[1] s roztomilou pokorou. Tento aténsky „otrava“ to pochopil tak, že nejaký človek, ktorý sa volá „Nikto“ je múdrejší ako on. „Pokora“, ako sa raz vyslovil kardinál Newman „je jednou z najťažších čností: jednak v zmysle dosiahnuť ju, ale aj v zmysle uznať ju. Pokora leží blízko samotného srdca a jej chuť je veľmi delikátna a jemná.“
Sokrates je zo všetkých filozofov pokladaný vraj za najpokornejšieho. Neustále hľadal múdrosť, pretože vedel že ju nevlastní. Tu má svoj základ aj jeho celoživotné hľadanie učiteľa. Pre neho pokora bola preto dôležitá, lebo mu pomáhala oslobodzovať sa od deformujúceho pôsobenia pýchy.
„Pokora“, hovorí Henry David Thoreau, „je ako tma, ktorá robí viditeľným svetlo.“ Aby sme dokázali vidieť a vážiť si hodnotné veci,musíme ich vidieť na podklade nebytia. Z perspektívy nebytia každé svetlo sa vidí ako svetlo, každý vnem sa stane vnímaným, každý fenomén bude fenomenálnym. Postoj pokory – nakoľko neočakáva nič – je pripravený vážiť si všetko. Až človek, ktorý sa vyprázdni, bude pripravený nechať sa naplniť úžasmi vesmíru.“ Ako to zdôraznil G. K. Chesterton: „Jedným z miliónov divokých žartíkov pravdy je toto: nevieme nič dovtedy, kým nevieme nič.“ Totiž iba presvedčenie, že nevieme nič nás bude pohýnať k hľadaniu odpovedí.
Na teologickej rovine sv. Augustín trvá na tom, že pokora je prvou, druhou a treťou najdôležitejšou vecou v náboženstve. Podľa neho pokora je základom všetkých ostatných čností. A preto v duši, v ktorej by chýbala pokora nemôže byť žiadna iná čnosť. Môže tam byť iba zdanie čnosti.
Je dôležité vedieť – a na tom nástojili aj dávni duchovní autori -, že jednou z taktík diabla je obliekať sa do zdania čnosti. Istá legenda hovorí, že keď sa dávny púštny otec sv. Makárius vrátil raz do svojej cely, stretol sa tam s diablom. Diabol sa ho snažil kosákom preťať napoly. Nepodarilo sa mu to a to aj napriek opakovaným pokusom. Totiž vždy, keď sa k svätcovi priblížil, stratil silu. Na to, plný hnevu hovorí: „Ide z teba násilie. Vždy keď sa ti snažím ublížiť, nemôžem. Robím všetko, čo robíš ty, ba robím ešte viac. Ty sa občas postíš, ja nejem nikdy. Málo spíš. Ja nikdy nezažmúrim svoje oči. Si čistý. Ja tiež. Prevyšuješ ma iba v jednej veci.“ „V ktorej?“, pýta sa ho Makárius. „V tvojej veľkej pokore“, odpovedá diabol. A hneď na to zmizol. Je náboženskou a biblickou pravdou, že diabol = pýcha. Ak by diabol stratil pýchu, už by nebol diablom. Pokorný diabol je nezmyslom. Vlastne zakladajúcim princípom diabolstva bola pýcha: anjel Lucifer chcel byť ako Boh a prehlásil, že Bohu nebude slúžiť. A stal sa diablom.
Kanadský umelec Michael O’Brien zasvätil jeden celý rok práci na tvorbe ilustrácií na 15 tajomstiev ruženca. Keď mal ilustrovaťtajomstvo „Nanebovzatie Panny Márie“ cítil vo svojom vnútri prázdno. Nevedel si nič predstaviť, ako konkrétne by mal toto tajomstvo ilustrovať. Bol tak zúfalý, že ho napadla myšlienka, že toto tajomstvo zo svojej série úplne vynechá, čo by bol samozrejme paradox. No práve v tom čase čítal čosi od sv. Tomáša Akvinského. Ten písal, ako Boh zoslal svojho anjela, aby pomáhal ľuďom konať skutky, ktoré by slúžili na oslavu Boha. O’Brien sa cítil týmto textom inšpirovaný. Začal sa k Bohu modliť, aby mu poslal anjela, ktorý by mu pomohol vytvoril ilustráciu. A vtom sa to stalo. Náhle spoznal, bez akejkoľvek doprovodnej emócie, aké presné farby, tvary, postavy a dizajn použije na vytvorenie svojho diela. Neskôr sa vyslovil takto: „Čo mi pripadalo najťažšou kresbou sa mi zrazu podarilo s nevýslovnou ľahkosťou. Bola to najľahšia maľba, akú som kedy vo svojom živote vytvoril.“ Jeho maľba je v skutočnosti z celej série najsilnejšia a najviac uchopí pozornosť. Nachádza sa dokonca na obálke knihy, v ktorej sa maľby ružencových tajomstiev nachádzajú. V pokore, v uvedomení si prázdna a neschopnosti sa človek otvára pre inšpirácie a pre Božie pôsobenia. Boh zapĺňa prázdnotu, kde je prázdnota priznaná.
Pokora je matkou mnohých čností, pretože z nej sa rodí poznanie, chápanie, realizmus, čestnosť, úprimnosť, sila a oddanosť. „Pokora, to je bezvýznamný, nepoznaný, hlboký koreň“, píše básnik Tomáš Mórus, „z ktorého vyrastajú všetky nebeské čnosti.“
A na záver myšlienka sv. Tomáša Akvinského. Ten tvrdí, že slovo pokora, latinsky humilitas, pochádza od slova humus, čo je zem. To nám jasne evokuje biblické posolstvo, že sme boli stvorení z prachu zeme a na prach sa obrátime. A aj napriek tomu, že sa budeme – v zmysle svojho povolania – snažiť „kráčať za slnkom“, ak chceme zostať v realite a vyhnúť sa deštrukcii (napríklad ako spomínaný Ikarus, alebo mnoho iných, ktorí dobre začali, ale zle skončili) budeme sa vždy držať toho, z čoho sme vyšli a kam smerujeme, a čo je teda naším hlavným cieľom. Ktosi sa vyslovil, že najlepším prostriedkom k tomu, aby sme sa udržali pri pravde a teda žili v realizme je humor. Humor je ďalšie slovo, ktoré má ten istý základ ako humilitas (pokora) a ako humus (zem). Je tomu tak preto, lebo aj slovo človek (humanus) má v jadre svojho slova zem.
·Si človekom pokory? Vážiš si pokoru, ako naozajstnú čnosť, alebo ju pokladáš za slabosť? Poznáš okolo seba ľudí pokorných? Sú pre teba povzbudením, alebo sú slabochmi?
·Ako by si odlíšil pravú pokoru od nepravej (ktorá je vlastne vo svojom jadre pýchou)? Čo by si povedal na test humoru. Ten jasne odlíši človeka naozajstnej pokory od toho, kto svoju pokoru len predstiera. Vieš sa zabávať na svoj účet? Urážaš sa ľahko, keď niekto poukáže (vtipne) na niektorú tvoju slabosť, zlozvyk, …, nedokonalosť?
·Súhlasíš s tvrdením, že popieranie svojich darov, nepriznanie sa k ním, odmietanie pochvaly môže byť znakom nedostatku pokory? Ako reaguješ na pochvalu a ocenenia?
Pripravil: Milan Bubák SVD
