11. Rozvážnosť
Najlepším spôsobom, ako ľudí učiť morálke sú príbehy. Filozofické pojednávania o čnosti, alebo suché definície u väčšiny ľudí nezaberajú. Je len málo tých, ktorí sú schopní odvodiť si poučenie pre svoj osobný rast z prísne intelektuálneho prístupu k morálke. Príbehy zaberajú u väčšiny. Môžu mať rozličné formy.
Jednou sú príklady zo života vážených a uznávaných ľudí. Hlavne keď sú už po smrti, lebo až smrť je korunou múdrosti ich života. No je tu aj iná forma: podobenstvá, bájky, rozprávky a ľudové pranostiky. Tie zasahujú naše vnútro na tej najhlbšej úrovni. Do tejto kategórie patrí aj opera. Hovorí sa, že opera je – pre tých, ktorí majú zmysel pre túto špeciálnu formu umenia – nástrojom s veľkými možnosťami pre šírenie myšlienok a to preto, lebo je to syntéza mnohých umení: spevu, inštrumentálnej hudby, dialógu, poézie, herectva, javiska, kostýmov a režírovania. Zvlášť vhodnou na sprostredkovávanie morálnych posolstiev je tzv. „veľká opera“. Jej prejav má často až neodolateľnú silu. Opera Trubadúr od Gieseppe Verdiho je typickým príkladom veľkej opery.[1] Jej príbeh sa skladá zo série tragédií, ktoré sú výsledkom predpojatých, nerealistických, neoverených a nikdy neskúmaných postojov ľudí voči sebe navzájom, čo ich potom vedie k činom, ktoré sú hlboko nerozvážne s hroznými následkami.
Opera sa odohráva v 15. storočí v Aragónsku v čase, kedy prekvitajú tzv. potulní hudobníci známi ako trubadúri. Gróf z Luny odsúdi cigánku na upálenie na hranici na základe fingovaného obvinenia, že učarovala jeho dvom synom a oni ochoreli. Žena je tak obeťou jeho predsudkov, ale aj jeho poverčivosti. Keď už zomiera svoju dcéru Azucenu zaprisahá, aby ju pomstila. Azucena ju poslúchne a unesie grófovho mladšieho syna a chce ho vrhnúť do rozpálenej pece vo chvíli, keď ešte dohorievajú plamene hranice, na ktorej zomrela jej matka. V jej mysli sa odohráva konflikt: na jednej strane v nej rezonujú slová matky „Pomsti ma!“. Na druhej strane cíti silné výčitky svedomia z toho, čo zamýšľa urobiť. Výsledkom tohto jej zmätku v mysli je, že do pece namiesto grófovho syna hodí vlastné dieťa, ktoré sa v tej chvíli nachádza tiež pri nej a to jej zhorí.
Azucena je zdrvená, keď si uvedomí, čo vykonala. Rozhodne sa, že si nechá grófovho syna, že ho bude vychovávať. No keď príde ten správny čas, uvalí cez neho pomstu na jeho rod. Manrico vyrastie na dospelého muža, stane sa silným, schopným a driečnym mládencom. Raz vyhrá istú súťaž. Krásna princezná Leonora ho korunuje za víťaza a títo dvaja sa do seba zaľúbia. Manrico noc čo noc prichádza, ako trubadúr, spievať zaľúbené piesne pod okná svojej milovanej.
Láska medzi Leonorou a Manricompatrí do vyššieho, omnoho ľudskejšieho rádu vecí, ako pomsta a zlosť, ktorá zaslepuje ľudí tak, že nie sú schopní vidieť podstatu svojich sebadeštruktívnych skutkov. Keď Leonoru nepravdivo informujú, že Manrico padol v boji, rozhodne sa vstúpiť do kláštora. No práve vo chvíli, keď sa chystá skladať večné sľuby, Manrico prichádza do kláštora a odvedie si ju so sebou. Urobí to, čo plánuje urobiť aj jeho starší brat a rival, teraz už gróf. Gróf chytí Azucenu, obviní ju z vraždy svojho mladšieho brata a odsúdi ju na trest smrti upálením na hranici. Manrico letí, aby ju zachránil, no gróf ho dá uväzniť a odsúdia ho na trest smrti. Leonora sa ponúkne za manželku grófovi, avšak za podmienky, že prepustí Manrica. Keď gróf prijme jej ponuku, požije dlho pôsobiacu avšak smrteľnú dávku jedu. Leonora zomiera so slovami rozlúčky s Manricom na perách „Radšej, ako žiť pri inom ženíchovi, blízko teba si želám zomrieť!“ Rozčúlený gróf poruší prísahu a dá popraviť Manrica. Azucena využije príležitosť a vykoná dávno sľúbenú pomstu: grófa informuje, že práve dal zavraždiť svojho vlastného brata. „Obeťou bol tvoj brat. Si pomstená, ó, matka!“ Gróf je úplne zdevastovaný. Aj on, podobne ako Azucena pred ním, nevedome zmasakroval svoje vlastné telo a krv. Keď si uvedomí, že už nikdy nezažije pokoj duše, prekľaje svoj život ako osud, ktorý je horší ako sama smrť. Trubadúr je veľkolepá opera. No je to aj silná hra o morálke. Gróf z Luny, šľachtic, vníma Azuceninu matku, cigánku, ako nízky typ ľudskej bytosti, ktorej už len púha prítomnosť by mohla priniesť jeho synovi nebezpečenstvo. Toto jeho absurdné zaškatuľkovanie si tejto ženy – čo sa v bežnom jazyku nazýva predsudok –, spustí sériu smutných a tragických udalostí z hroznými dôsledkami. Počiatočná nerozvážnosť v ohodnotení ženy spustí reťaz ďalších nerozvážnych činov. Nerozvážnosť je konanie, ktoré nepremýšľa o dôsledkoch. Každé rozhodnutie človeka musí byť založené na nevyhnutných dátach, t.j. poznaní, ktoré ho upozornia na to, či jeho čin bude v zhode so spravodlivosťou, odvahou a triezvosťou. Túto trojicu čností si ešte spomenieme v súvislosti s rozvážnosťou zopárkrát, pretože ide o štyri tzv. kardinálne čnosti, aj keď ich názvy budú tuná trocha iné, ako sa bežne užívajú.[2] Najpodstatnejším nedostatkom nerozvážnosti je, že je založená na veľmi obmedzenom videní vecí a na ťažkomnedostatku dôležitých a realistických informácií. Aj jedno aj druhé je dôležité. Obmedzené videnie je ako klapky na očiach koňa. Vidí len jedným smerom. U človeka to môže byť spôsobené jeho predsudkami alebo silnými vášňami, ako sú napríklad hnev, žiadostivosť, či žiarlivosť. Nedostatok informácií je zasa ako jazdiť v noci na aute bez svetiel. To je nerozvážnosť. Rovnako nerozvážne – v mravnom zmysle – je konať bez svetla rozumu. Skrátka „rozvážny človek dáva pozor na svoj krok“ (Prís 14, 15). Gróf z Luny konal nerozvážne, keď svoje konanie založil na presvedčení (alebo lepšie predsudku), že cigánka už len preto, že bola cigánka nejako nakazila jeho syna. Keď ju nechá popraviť, je len samozrejmé, že to spustí reakciu. Jej dcéra cíti povinnosť sa pomstiť. No jej (neuvážený) hnev zasa vedie k slepote, ktorá vedie k ďalšej nerozvážnosti a tá k neutíchajúcim výčitkám svedomia a k ešte silnejšej túžbe po pomste. V akom silnom kontraste je však v príbehu opery láska Manrica a Leonóry, ale aj láska, ktorá sa rozvinie medzi Manricom a Azucenou (napriek ich rozdielnym spoločenským pôvodom)! Rozdiel medzi nimi je ako rozdiel medzi neresťou a čnosťou. Aj keď platí zásada, že láska a čnosť majú moc, aby človek odviedli od vnútornej skazenosti a neresti, toto sa v tragédii, ktorú popisuje opera Trubadúr nestalo.
Komentár
Rozvážnosť je podľa Katechizmu katolíckej cirkvi kormidelník čností (auriga virtutum), lebo riadi ostatné čnosti tým, že im určuje normu a mieru (čl. 1806). Ovláda, kormidluje totiž všetky ostatné čnosti – hlavne tzv. čnosti kardinálne spravodlivosť, odvahu a triezvosť –, a vedie ich správnym smerom. Nanešťastie, ako sa to často stáva pri väčšine čností, ani táto najeminentnejšia, forma a matka všetkých čností, sa nechápe správne.
Rozvážnosť sa často pletie s „chytrosťou“. No chytrosť nie je morálnou čnosťou. Človek môže použiť chytrosť, aby sa vyhol nejakej mravnej povinnosti. Môže sa „nachytralo“ vyhnúť istým situáciám alebo sa napríklad nevyjadriť v prípadoch, v ktorých je povinný sa vyjadriť, pretože si to želá spravodlivosť, odvaha a triezvosť. Chytrosť v tomto zmysle sa môže viac podobať zbabelosti ako skutočnej rozvážnosti, ktorá predpokladá odvaha. Rozvážnosť nemá nič do činenia ani s taktizovaním, diplomaciou, prešibanosťou alebo prefíkanosťou. Toto sú strategické vlastnosti a vo svojom jadre nesúvisia s morálkou. Zločinec si napríklad bez nich neporadí, ak chce okabátiť autoritu a utiecť z väzenia.
Rozvážnosť sa môže niekedy zamieňať aj s inteligenciou alebo s tým, čo angličtina vyjadruje termínom „common sense“ (zdravý úsudok). Podľa definície „inteligencia je schopnosť vybrať si zo svojich vedomostí tie správne na správnom mieste a v správnom čase.“ Toto je úžasný dar a nie je veľa tých, ktorí si ho kultivujú. No inteligencia nemusí byť nevyhnutne rozvážnosťou. Aj pri nej môže ísť o taktizovanie. To, čo si vyberiem v danej chvíli môže byť hodnotené z pozície prospechu, výhod, alebo toho, aby som sa nestrápnil a nie aby som sledoval „objektívne dobro“.
Rozvážnosť je schopnosť byť prezieravý a rozhodný v akcii, aby sa za jej pomoci premenilo poznanie skutočnosti na nastolenie dobra. Čiže človek posúdi situáciu, spozná jej zákutia i detaily, pasce i výhody, no i pravidlá a ideály a na základe tohto všetkého sa pohne k uskutočneniu dobrého cieľa. Treba zdôrazniť, že cieľ musí byť naozaj dobrý a dobré musia byť aj prostriedky. No aj o tom je rozvážnosť. Rozvážnosť zhodnocuje, zvažuje a monitoruje všetko: nielen začiatok a koniec akcie, nielen jej motívy a ciele, nielen jej skryté zmysly a významy, ale aj celý jej priebeh. Napríklad rozhodnutie zosobášiť sa so správnou ženou v správnej chvíli si vyžaduje vysoký stupeň rozvážnosti. Človek by nemal ísť do manželstva naslepo. No ide tu ešte o omnoho viac: človek, ktorý má dostatok poznatkov (dát) ohľadom toho, či je vhodné v jeho situácii urobiť rozvážne rozhodnutie ohľadom manželstva, musí sa otvoriť aj pre všetky ostatné zmeny, ktoré do jeho života manželstvo nevyhnutne prinesie v zmysle spravodlivosti, odvahy a triezvosti. Ak sa človek nerozvážne rúti do manželstva, určite nie je pripravený, aby bol voči svojej partnerke spravodlivý (pretože patrí jej celý: on, jeho čas, jeho životný priestor a všetko ostatné, čo hlboký manželský vzťah zahŕňa), ani triezvy (keď bude treba správne ovládať svoje chute a chúťky, túžby a želania, ktoré s manželstvom nesúvisia, alebo ho priamo ničia), ani aby bol odvážny, keď prídu do ich života ťažkosti a on bude musieť často v strachu a v úzkosti urobiť kroky, ktoré sú nevyhnutné. Rozvážnosť je čnosť výnimočne náročná, pretože musí vopred predvídať potrebu ďalších, následných čností.
Opakom rozvážnosti je nerozvážnosť. Tá má však dve podoby. Jednou je zbrklosť, ľahkomyseľnosť a doslova kaskadérstvo. Druhou je nerozhodnosť, váhavosť a prokrastinácia (nekonečné odkladanie vecí na neskoršie). Rozvážnosť je požaduje poznanie faktov, no zároveň si vyžaduje aj to, aby človek na základe faktov urobil aj rozhodnutie. Sú ľudia, ktorí sa k pohybu nikdy nedokopú. Čakajú na chvíľu, kedy budú mať úplnú istotu. A keď ich povzbudzujete a nabádate, aby sa konečne pohli, argumentujú vám rozvážnosťou. „Človek musí byť predsa rozvážny. Nemôže sa bezhlavo hrnúť do rizika a neistoty,“ povedia vám. No človek, ktorý si myslí, že nerozhodnosť je múdrou cestou k istote, nemá rešpekt voči tomu, čo rozvážnosť v skutočnosti obsahuje. Prufrock v jednej hre od Thomasa S. Eliota, ktorý sa pýta: „Mám mať tú drzosť, aby som vyrušoval vesmír?“ je človekom nie rozvážnosti, ale psychického útlmu. Na druhej strane, ďalšia Eliotova postava, Sweeney, ktorá keď sa neustále valí do vecí vez rozmýšľania, je symbolom nezodpovednej nerozvážnosti.
Pekným príkladom nerozvážnosti v čakaní je aj júdsky kráľ Achaz, ktorý sa dostane do ťažkej situácie so svojimi susedmi Izraelom a Sýriou, ktorí mu hrozia vojenským prepadom a okupáciou jeho krajiny. Prorok Izaiáš ho nabáda, aby žiadal znamenie. Čo on odmietne so slovami: „Nebudem žiadať, nebudem pokúšať Boha.“ (Iz 7, 10-14). Namiesto toho sa rozhodne pre taktizovanie s vtedajšou superveľmocou Asýriou, ktoré mu však síce prinesie odvrátenie nebezpečenstva vojny so susedmi, no prinesie mu to aj vazalstvo Asýrii. Achaz sa zdal rozvážny, keď odmietol znamenie, ku ktorému bol vyzývaný ako pokušenie. No jeho taktizovanie bolo neprezieravé a teda nerozvážne.
Aby človek mohol urobiť rozvážne rozhodnutie musí mať otvorenú myseľ, aby mohol správne zhodnotiť skutočnosť a to čestným a nedeformovaným spôsobom. Musí byť schopný oslobodiť sa od predsudkov, od vlastného „ega“, od pýchy a iných nerestí a negatívnych emócii, napríklad hnevu, pomstychtivosti, nesympatie a pod. V jeho rozhodnutí mu výrazne pomáhajú aj jeho skúsenosti, ktoré však samozrejme predpokladajú dobrú pamäť. Pôjde však o skúsenosti zhodnotené, nad ktorými si – vo svetle pravdy a Božieho slova – vykonal reflexiu. Istý autor hovorí, že skúsenosť to nie je o tom, čo sa ti prihodilo. Skúsenosť je o tom, čo si urobil s tým, čo sa ti prihodilo. V správne spracovanej skúsenosti človek vidí všetky svoje omyly, ktoré boli výsledkom minulej nerozvážnosti a na týchto omyloch sa učí.
Rozvážnosť má svoje korene v prijímaní reality. A preto púhy „dobrý úmysel“ alebo „mienil som to dobre!“ nestačí pre skutočne rozvážny skutok. Rozvážnosť začína pochopením toho, o čo sa skutočne jedná a završuje sa rozhodnutím pre správne konanie, pre správny čin. Je preto jasné, že rozvážnosť bude vždy veľmi úzko spolupracovať s mravným svedomím, ktorého definícia je: náklonnosť k dobru a vyhýbanie sa zlu. Slovo svedomie, v latine conscientia, je odvodené od slova „s vedomím“, t.j. že človek má vedomosti, poznanie. Tá istá etymológia platí aj o latinskom con-scientia (con = s; sciencia = veda, poznanie). Svedomie preto, ak sa správne chápe, musí byť vždy intímne napojené na poznanie. Ako to povedal francúzsky spisovateľ Paul Cladel: svedomie je „trpezlivý maják, ktorý nám nevykresľuje budúcnosť. Popisuje len to, čo je práve tu.“ Rozvážny človek vie, čo je v sazke a teda má informované svedomie. Zároveň ho toto jeho svedomie vedie, aby si vybral, čo je dobré a vyhol sa tomu, čo je zlé. Dobro, pre ktoré sa rozhodne predpokladá náležité poznanie všetkých prvkov, ktoré sú pre dané rozhodnutie dôležité. Rozvážnosť je moc urobiť osvietené rozhodnutie, ktoré bude v súlade so svedomím a nasmerované na mravné dobro.
Jedným z najbystrejších a najoriginálnejších matematikov 19. storočia bol Evariste Galois. Z dôvodov, ktoré nie sú presne známe, prijal výzvu k súboju. Vedomý si takmer istej smrti, svoju poslednú noc strávil písaním matematických teórií. Rozhodol sa, že využije čas, ktorý má ešte k dispozícii a napíše toho toľko, koľko mu len bude možné. Napísal celkove 60 strán a vznikol z toho algebrický poklad, ktorý ho neskôr posunul na pozíciu matematika trvalého historického významu (samozrejme in memoriam). V nasledujúce ráno ho našli v priekope s prestreleným žalúdkom. Krátko na to zomrel v nemocnici. Mal 20 rokov. Pri skúmaní tohto prípadu – a nemusí byť ani veľmi dôkladné – je jasné, že jeho rozhodnutie prijať výzvu na súboj (čo bol okrem iného aj protizákonný čin) a rozhodnúť sa tak pre istú smrť v takom nežnom veku bolo naisto nerozvážne. Hoci sú prípady, kedy niečo podobné sa môže označiť ako rozvážny čin hrdinstva alebo mučeníctva za cennú hodnotu.
A na záver si poukážme na text, ktorý je pre veriaceho a zrelého človeka dosť podstatný. Keď Mojžiš priviedol Židov po 40-ročnom putovaní po púšti z Egyptského otroctva pred bránu zasľúbenej zeme predložil im ideál: „Vyber si život“ alebo smrť! (Deut 30, 15-20).Samozrejme predpokladal, že každý chce život. Lenže veci nie sú vždy jasné. Smrť môže byť niekedy zakamuflovaná vo veciach, ktoré vyzerajú ako život. Preto je dôležité, aby človek o veciach uvažoval, a aby bol pri rozhodovaniach rozvážny. A tu prichádzame k vzťahu rozvážnosti k múdrosti, t.j. prudencie a sapiencie. Sú to dve čnosti, ktoré spolu súvisia. Múdrosť a rozvážnosť sa vlastne líšia iba v stupni:múdrosť v skutočnosti nie je nič iné, iba zavŕšená rozvážnosť. Alebo ešte jasnejšie: rozvážnosť je cesta k cieľu, ktorým je múdrosť.
·Keď sa pozeráš na skúsenosti svojho života: čo bolo najčastejšou motivačnou silou tvojich rozhodnutí?
·Nie si obeťou vášní, predsudkov, úzkoprsosti, predpojatosti?
·Rozhoduješ sa vo svojom živote pre dobro? Je dobro aj vo všetkých iných rozhodnutia, ktoré doprevádzajú dvoje hlavné rozhodnutie?
·Nie si zbkrlý, unáhlený? Nie si nerozhodný, váhavý? Máš odvahu pri svojich rozhodnutiach aj riskovať?
Pripravil: Milan Bubák SVD
[1] Lebretto pre ňu napísal Salvatore Cammarano, ktorý sa inšpiroval rovnomennou drámou od Antonia Garcia Gutiereza.
[2] Kardinálne čnosti sú prudencia (rozvážnosť), iustitia (spravodlivosť), fortitudo (zmužilosť), temperantio (miernosť). Počas týchto textov, ako poslucháči vedia, stále bojujem s terminológiou. Preklady, ktoré som uviedol, v predchádzajúcej vete pochádzajú zo slov. prekladu Katechizmu katolíckej cirkvi. No dostal som sa do pasce. Miernosť sme už mali. Ale nebola to temperancia ale mansuetudo (meekness). Preto v tomto texte budem používať ako preklad štvrtej kardinálnej čnosti slovo triezvosť (hoci ešte lepším výrazom by bol výraz, ktorý my v UPeCe radi používame: moderovanosť. Temperare v lat. znamená miešať v správnom pomere, alebo odhadnúť mieru).
