Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Ak sa chceme zamýšľať nad Svätým Písmom, potrebujeme k nemu pristupovať s jedným predpokladom a to, že pochádza od Boha. To znamená, že slová v ňom napísané sú pravdivé a vznešené a ak im nerozumieme, tak je chyba na našej strane. Áno, na našej. Kde inde by mala byť? U Boha? Skôr len my nedokážeme pochopiť to, čo nám Boh hovorí.

V evanjeliu podľa Lukáša má toto blahoslavenstvo trochu inú podobu: Blahoslavení chudobní, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Ježiš taktiež hovorí: Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva. Nehovorí, že je to nemožné, ale hovorí, že je to náročné. Dôvod je jednoduchý – boháči majú tendenciu lipnúť na tom, čo majú. To môže viesť k tomu, že sa nestarajú o duchovné veci, pretože si hovoria, že to, čo majú im stačí. Chudobní ľudia sú v tomto ponímaní tí, ktorí nelipnú na veciach a hľadajú Boha – a teda sú otvorení duchovným veciam. Samozrejme aj chudobný človek môže lipnúť na tom, čo má a bohatý človek môže byť štedrý a hľadať Boha. Veď v žalmoch sa píše, že bázeň pred Bohom je počiatkom múdrosti.

Ako sa táto myšlienka spája s chudobnými v duchu? Čo pre teba evokuje myšlienka chudobného v duchu? Pre mňa by sa toto pomenovanie mohlo na prvý pohľad javiť ako urážka. Chudobný v duchu však nie je ten, kto má IQ pod istou hranicou, nie je to niekto, kto sa nedokáže rozhodovať sám za seba, ani niekto, kto ignoruje vzdelanie. Je to človek, ktorý nelipne na tom, čo vie a uvedomuje si svoju nedostatočnosť. Vie že to, čo ovláda, nestačí na to, aby dokázal, čo najlepšie plniť Božiu vôľu. Ľudia bohatí v duchu sú plní seba. Vo svojej arogancii uverili, že vedia všetko, čo potrebujú. Uverili v svoju duchovnú dokonalosť. Chudobní v duchu si však uvedomujú svoju nedostatočnosť, a teda sa snažia neustále posúvať k vyššiemu dobru. Boh predstavuje najvyššie dobro, ktoré dokážeme obsiahnuť alebo aspoň slovne pomenovať. Preto chudobní v duchu, ktorí sa stále usilujú o svoj rozvoj – duchovný, vedomostný, charakterový, telesný – mieria na Boha. A touto cestou ich tak Boh obohacuje.

Prečo by sme sa mali usilovať o niečo takéto? Nie je to príliš sebecké?

Nie je, ak si správne zvolíme rebríček hodnôt. Našim cieľom nemá byť náš rozvoj len preto, aby nás vystavili v múzeu pod sklenenou prikrývkou s popisom – “Homo perfectus“. Svet je komplikovaným miestom, a preto potrebujeme nájsť správne hodnoty, byť vzdelaní, mať silu charakteru a telo, ktoré nám bude oporou. A keď dáme do poriadku náš charakter, tak možno budeme schopný dať do poriadku našu rodinu. Aby to pri Štedrej večeri nebola len skupinka cudzincov, ktorí sa ocitli pod jednou strechou a vrčia na seba zo všetkých strán stola. A popri tom môžeme byť osožnejší vo svojej dedine alebo meste. A zaručene to nebude perfektné, ale takto dokážeme priniesť kúsok nebeského kráľovstva nie len pre seba, ale aj pre ľudí okolo nás, a tak dokážeme spraviť svet lepšími. A v tomto nie je nič sebecké a individualistické, okrem zodpovednosti, ktorú musí prijať každý sám.

Správnou otázkou teda je, o koľko dokážeme spraviť svoj život či život našej rodiny lepšími, ak budeme rozvíjať svoj charakter. O koľko dokážeme zlepšiť celý svet, ak dáme dokopy seba, ale naozaj dokopy.