Možno si povieš, že sú to ďalšie motivačné a idealistické kecy. Si natoľko znechutený svetom, že nevidíš zmysel v tom, aby si sa pokúšal o zmenu.  Si tak zranený ľuďmi, že nevládzeš a nechceš pre druhých pohnúť už ani prstom. Neustále viac a viac dusíš všetky tieto veci v sebe a stále nenachádzaš vnútorný pokoj. Ale ak nezačneš so zmenou Ty, tak kto iný?

Vedz, že nie si jediný, kto má dosť ľudí, dosť všetkého. Nie si jediný, kto bol oklamaný a sklamaný, podvedený a zranený.

Sama viem, aké je to byť tu pre všetkých a namiesto vďaky či pochopenia schytať podpásovku. Viem, aké je to snažiť sa byť dobrým priateľom a miesto toho si vypočuť len kritiku. A viem, aké je to byť zranená slovami od najbližších ľudí. Poznáš to?

Sama môžem povedať, že častokrát mám chuť vykričať všetky tieto veci do sveta. Sťažovať sa. Ukazovať na druhých. A robím to. A pritom si potvrdzujem len to, ako hlboko klesám. Samozrejme, nie je zlé dostať problémy a negatívne veci zo seba von. Ale ak sa aj po týždňoch či mesiacoch môj postoj nemení  a stáva sa zo mňa zatrpknutý človek, ktorý sa nevie, či skôr sa nechce pohnúť ďalej, je to žalostné.

Okej, a teraz sa asi pýtaš: Mám nad všetkým len tak mávnuť rukou a tváriť, že nič sa nestalo, byť naivný a ignorovať svoje zranenia? A k tomu celému ešte Boh, ktorý chce, aby som odpúšťal…

Milovaný, v prvom rade, je to cesta. Veci sa často nedejú zo dňa na deň. Vezmi si už len fakt, že ak človek utrpí nejaké telesné zranenia, tieto rany nezmiznú len tak cez noc. Tak isto aj vnútorné zranenia nezmiznú lusknutím prsta. Rozhodne neignoruj tieto zranenia, skôr sa pokús nájsť uzdravenie.

Čím viac sa v ranách rýpeš, tým viac bolia. Tým viac ničia. Ničia tvoje vzťahy, tvoj pohľad na ľudí a nakoniec ničia aj teba. Sama viem.

Prvým krokom je vyskočiť z tohto kruhu. Uvedomiť si, že takto ďalej nemôžem žiť, prestať si sypať soľ do vlastných rán. Nechaj ľudí ísť. Áno, zranili ťa, možno vedome, možno nie. Ale nie je to o nich.

Uvedom si, že Boh nie je policajt s obuškom, ktorý stojí nad Tebou a ak neurobíš to, čo od teba chce, príde trest. Ak si prežil sklamanie či zranenie, je to určite bolestivé. A je ťažké odpustiť. A myslím si, že je to normálne, ak sa takto cítiš. Máš na to právo. A Boh je s tebou. Vidí tvoju bolesť. Neodsudzuje ťa. Chápe ťa.

Ale, milovaný priateľu, nezabúdaj, že je to o postoji TVOJHO srdca. To, či chceš odpustiť.  Zo začiatku možno ani nebudeš chcieť odpustiť. Ale niekde v kútiku srdca vieš, že by si mal. A na ceste je prvá križovatka. Rozhodnutie, ktorou cestou sa vydáš, je na Tebe. Ale aj následky. K odpusteniu nemusí prísť zo dňa na deň. Dôležité je chcieť odpustiť.  Odpustenie príde časom. Chce to tvoju iniciatívu. Tvoju zmenu. Odpustíš časom. Sám to budeš vedieť. Sám to pocítiš. Len buď trpezlivý. Vedz, že Boh vidí tvoju snahu.

A hej, to najdôležitejšie, nezabúdaj na modlitbu. Dávaj všetky tieto veci Bohu. Pozvi Ho do týchto rán. Aby ich On sám zacelil. Na tejto ceste je to neskutočne potrebné. Bez Neho sa vlastne ani nepohneš ďalej. Aspoň nie k víťazstvu.

Milovaný priateľu, maj na pamäti, že je to cesta. Proces. Čím sú rany hlbšie, o to je ťažšie odpustiť. Ale nie je to nemožné. Chce to čas. Tak pokojne odpočívaj v Božom náručí a nechaj sa Ním uzdraviť.

—

Lejdy