Vyrastala som v katolíckej rodine. Modlitba ráno, večer a pred jedlom bola pre mňa rovnako  samozrejmá ako svätá omša v nedeľu a prikázaný sviatok. Stalo sa to pre mňa takou bežnou vecou, že som to vo vnútri ani nevnímala. Boha som vo svojom živote brala ako niekoho, kto sedí na obláčiku a hompáľa nohami, ale to je asi tak všetko. Navonok to bolo úplne inak. Všetci si o mne mysleli, že som dobrá dcéra, starostlivá sestra, príkladná kresťanka, najlepšia študentka a neviem čo ešte. Záležalo mi na názore ostatných ľudí. Chcela som byť najlepšia. Dokonalá.

V mojom vnútri to však vrelo. Vedela som, že to, čo robím, nie je správne. Snažila som sa obnoviť vzťah s Bohom a aspoň raz za deň sa úprimne pomodliť. Vybrala som si večernú modlitbu, s odôvodnením, že večer mám predsa viac času ako ráno. Tešila som sa, ako s Bohom pokecáme. A čakala som zázrak. Ako z amerických filmov. Tých od Alexa Kendricka, veď viete.

Hádajte, ako to celé skončilo. Namiesto modlitby som pozerala seriály alebo scrollovala Facebook, až kým som nezaspala. Boh na náš rozhovor čakal márne. A ja som bola zo seba sklamaná a zúfalá. V tom období som riešila aj iné veci. Maturitný ročník, prijímačky na výšku, problémy v rodine. Cítila som, že by som do toho asi Boha mala zahrnúť. Ale nevedela som, ako sa prinútiť modliť sa.

Potom som dostala geniálny nápad. Aspoň vtedy sa mi to zdalo. Uzavriem s Bohom dohodu. Ja sa pomodlím a on sa postará, aby všetko dopadlo podľa mojich predstáv. A zabijem dve muchy jednou ranou. (Hej, vtedy som myslela, že to takto funguje. Naivka.)

Začalo to nenápadne. Povedala som si, že ak sa pomodlím tri ružence, napíšem dobre písomnú maturitu. Tak som aj urobila a bum! Najlepšie výsledky z celej školy. Funguje to, potešila som sa. Pokračovalo to ďalej. Ak sa pomodlím litánie a päť Otčenášov, dostanem sa na výšku. Ak dám dve eurá do zvončeka, starká sa vylieči z choroby. Ak pôjdem na spoveď a prijímanie, napíšem zápočet na Áčko. Ak budem chodiť každý večer na omšu, spravím všetky skúšky na prvýkrát.

Pýtate sa, či to fungovalo? Áno. Všetko sa podarilo presne tak, ako som si naplánovala. Dosiahla som svoje vysnívané ciele a dokonca som sa pravidelne modlila. Navonok. Vnútri som to bola stará ja. Ružence som len odriekala, na omši mi myšlienky utekali kade-tade. Cítila som sa ako na kolotoči. Obklopovali ma veci, o ktorých som bola presvedčená, že ich musím splniť, aby Boh vypočul moje prosby. Na rebríčku vonkajšieho sveta som stúpala stále vyššie. Na druhej strane som sa však izolovala od ostatných, odmietala som kamarátov a všetkých, ktorí chceli preniknúť hlbšie do mojej ulity. Bála som sa, že by odhalili moje skutočné, falošné ja. A to som predsa nemohla dopustiť!

Prišlo leto a s ním aj moje narodeniny. Okrem iných darov som dostala aj malú, nenápadnú Bibliu. To, čo v nej bolo napísané, som predtým považovala za rozprávky. Staré tisícky rokov. Ako to môže súvisieť so súčasným svetom a mojím životom?

Rozhodla som sa, že za pokus nič nedám. Vzala som Bibliu, otvorila na náhodnej strane a začala čítať. Už som ani sama neverila, že ma to „chytí za srdce“. Nemala som silu. A práve vtedy Boh otvoril náruč. Vo Svätom Písme som zrazu začala vidieť to, čo som predtým márne hľadala. Slová, ktoré mi ešte pár dní dozadu nedávali zmysel, zrazu vystupovali z bielych stránok a ja som čítala a čítala. Kdesi v kútiku duše som pocítila, že Boh so mnou ešte neskončil. V ten deň som sa po veľmi dlhom čase úprimne pomodlila.

Začala som sa modliť pravidelne. Nebolo to ľahké. Sľúbila som si, že dohody s Bohom už uzatvárať nebudem. Žiadne „ak ja spravím toto, Boh mi splní tamto“. A viete čo? Uvedomila som si, že predtým mi Boh dával presne to, o čo som prosila. Ale teraz mi dáva viac, oveľa viac než si dokážem predstaviť. A prekvapuje ma každý deň. :)

Priznávam, že nie som dokonalá. Každý deň padnem „na hubu“, minimálne trikrát. Neberte si zo mňa príklad. :) Chcem len povedať, že Boh nie je automat na žuvačky. Vhodíš mincu, vypadne žuvačka. Vhodíš modlitbu, vypadne splnená prosba. Náš Boh nie je Bohom, ktorý dáva milosti výmenou za niečo, čo spravíš Ty. Dáva milosti preto, lebo Ťa miluje. Nechaj konať Jeho. Možno Tvoje prosby splní hneď, možno nie. A možno Ti dá viac, než si sa kedy odvážil prosiť a dúfať. Hlavne sa odovzdaj do Jeho rúk, On Ťa bude držať vo svojej dlani a nedovolí, aby Ti niečo chýbalo. A hľadá Ťa práve vtedy, keď sa strácaš a nevieš nájsť cestu. Najmä vtedy, ak necítiš jeho prítomnosť. Lebo on vidí krásu aj za múrom Tvojej zlomenosti, tvrdohlavosti a strachu. Otvor dvere a nechaj Božiu lásku prúdiť okolo seba. A On bude v tom jemnom vánku, ktorý Ti zvlní vlasy. Tak sa neboj, len ver! :)

—

L