Aj tento týždeň Vám prinášame odpoveď na Vaše otázky k nedeľnému evanjeliu. Máš nejasnosti alebo pochybnosti vo výklade sv. Písma? Neboj sa napísať ich do komentára pod článkom :-)
Nedeľné evanjelium (19.3.2017):
Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať! Vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“
Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho. Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“ (Jn 4, 5-15. 19b-26. 39a. 40-42)
„Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ – Boli tie vzťahy medzi židmi a samaritánmi až natoľko vyhrotené, že si Ježiš nemohol poprosiť ani vodu? Prečo?
Zbožní Židia pohybujúci sa medzi Judskom a Galileou sa ceste cez Samáriu zvyčajne vyhýbali (využívali cestu z druhej strany Jordánu), pretože vzťahy medzi ortodoxnými Židmi a Samaritánmi, ktorých oni pokladali za heretikov, boli naštrbené: Od 7. stor. pr. Kr., keď asýrska okupačná moc presídlila na toto územie cudzie národy, boli Samaritáni považovaní za nečistý, zmiešaný národ. Preto im bolo po návrate z exilu znemožnené podieľať sa na obnove chrámu v Jeruzaleme. Neskôr medzi nimi a Židmi vznikli i rozdiely v teologických otázkach. Ježiš však svojou výzvou: „Daj sa mi napiť“ nadviazal so Samaritánkou dialóg a dal jej poznať, že ona mala niečo, po čom on túžil. Viac než fyzický smäd vyjadril Ježiš svoju túžbu po prebývaní v srdci človeka, kde túži „prelievať“ svoju lásku.
Ako sa môžem ja klaňať v Duchu a pravde a čo to vlastne znamená?
Ježiš na otázku Samaritánky ohľadne miesta klaňania sa Bohu odpovedal v zmysle, že geografické hľadisko nie je podstatné. Dôležité nie je miesto, ale správny spôsob klaňania sa. Avšak mýlili by sa tí, ktorí by túto stať interpretovali ako Ježišov úmysel poprieť dôležitosť chrámu ako privilegovaného miesta stretnutia človeka s Bohom: Ježiš sa zúčastňoval bohoslužieb v synagóge, putoval na sviatky do Jeruzalemského chrámu a pod. Klaňať sa v Duchu neznamená zbožnosť úplne odrezanú či nezávislú od akýchkoľvek náboženských tradícií, ale zbožnosť inšpirovanú, vedenú Duchom Svätým. Klaňať sa v pravde znamená, že pravá zbožnosť má svoj zdroj v Božej moci, sile, ktorá človeka oslobodzuje: Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí (porov. Jn 8,32). Rovnako touto pravdou možno rozumieť, že Ježiš zjavuje Boha Otca, ktorého má človek svojím životom uctievať.
„Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov.“ – prečo tieto slová? Neklaňali sa Samaritáni rovnakému Bohu ako Židia?
Tieto Ježišove slová boli narážkou na rozdielne tradície Židov a Samaritánov: Ježiš ako Žid hovoril z pozície prevahy židovských tradícií, pretože oni v sebe ukrývali autentické zjavenie Boha, zatiaľ čo samaritánske tradície takúto váhu nemali. Ježiš sa na tomto mieste hlásil ku svojmu pôvodu použitím plurálu „my“ a od samaritánskych tradícií sa odlíšil tým, že ich označil ako „vy“. Ježiš bol nielen súčasťou dlhej tradície, v ktorej sa zjavil Boh, ale zároveň tým, kto priniesol spásu. V tomto duchu je ľahšie porozumieť slovám: Spása je zo Židov.
…neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa. … – je tento fakt významný z nejakého hlbšieho dôvodu alebo evanjelista len chcel poukázať na túto „zaujímavú historicko-geografickú“ skutočnosť?
Zvýraznenie toho, že Ježiš prišiel k Jakubovej studni, znamenalo nastoliť základnú otázku: Kto dáva vodu, ktorá dokáže natrvalo uhasiť smäd ľudského srdca? Jakub (prirodzená voda) alebo Ježiš (živá voda)? Samaritánka mala ťažkosť s prijatím Ježiša ako takého, ktorý bol väčší než praotec Jakub, pretože v rozhovore s Ježišom sa pridŕžala základného významu slova „voda“. Trpezlivým prístupom voči nej ju postupne vovádzal do tajomstiev spásy.
„Keby si poznala Boží dar…“ čo tým Ježiš myslel?
Ježiš výrazom Boží dar mal na mysli „živú vodu“, ktorá presahovala hmotnú realitu vody, teda životodarné zjavenie nebeských vecí, ktoré Samaritánke mohol zjaviť jedine Ježiš. Nešlo o výčitku, ale Ježišovu túžbu po tom, aby Samaritánka (a v širšom význame každý človek) poznal, čo mu Boh ponúka a aby sa pre to slobodne rozhodol.
Evanjelium na ďalšiu nedeľu (26.3.2017):
Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“
Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa.
Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von.
Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu. (Jn 4, 5-42)
3 komentáre
Ondro
22. marca 2017
Prečo farizeji považovali už len obyčajnú pomoc inému človeku za nezachovanie soboty? Veď aj v sobotu bolo niečo v obmedzenej miere dovolené, tak prečo nie toto?
Lukáš
23. marca 2017
Prečo Ježiš robí všetky tie kroky pri uzdravení, teda tvorí blato, posiela nevidiaceho umyť sa, keď stačilo povedať a videl by?
Marianna
20. októbra 2020
Pretoze Boh casto s nami spolupracuje. Chce, aby sme aj my urobili nejaku cast. A niektore veci si lepsie uvedomime, prezijeme ich, ked sa na nich spolupodieľame.