Patrí im moja veľká vďaka. Rodičom, ktorí ma od mala viedli k Nemu. Ktorí mi boli vzorom viery. Neustále ma povzbudzovali k nasledovaniu života kresťana. Ale musím sa priznať, že vtedy som to mnohokrát nevnímala práve najpozitívnejšie. Moje niekdajšie myšlienky smerovali aj k tomu, prečo ma vôbec nútia chodiť do kostola. Ale dnes viem, že šlo o stavanie základov, ktoré sú pevné a trvácne…

Spomínam sa na svoje prvé sväté prijímanie, ktoré som prežívala veľmi intenzívne. Tešila som sa, ako prijmem Pána Ježiša do svojho srdca. Moje túžby predčili predstavy. Moje pocity zatemnila realita. Nebolo to presne také, ako mi asi každý hovoril, že bude. Ale bolo to niečo nové, čo som dovtedy nepoznala. Nový pocit. Stretnutie s Ním. Hoci v tom čase sa to ešte len začalo. Spoznávanie samej seba. Spoznávanie Jeho.

Začala som v kostole čítať. Stal sa z toho zvyk. Pravidelnosť. Mala som z toho radosť. No výsmech rovesníkov ma väčšmi brzdil. Posmešky, nadávky, slová, ktoré ranili. Ako 10-ročná som si tieto slová brala až príliš k srdcu. Ale nikdy ma to neodlúčilo od spoznávania s Ním. Utkvela mi veta jedného chlapca z dediny, keď som kráčala na omšu, niekedy cez týždeň: ,,No čo svätica, ideš tam aj dnes?” Nedokázala som povedať ani jedno slovko. Asi by to bolo aj márne. Slovami vedel raniť veľmi často, okúsila som to na vlastnej koži neraz.

Uvedomovala som si, že vo mne prebýva túžba, čo robiť mám a zároveň vplyv okolia, čo by som mala robiť inak. Vždy som sa snažila staviť na svoje pocity. On mi ukazoval cestu. Modlievala som sa. Najmä vtedy, keď mi bolo najťažšie. Ale často som zabúdala modliť sa, keď som sa mala dobre a bola som šťastná. Poväčšine som len o niečo prosila, ale na ďakovanie neostávalo čas. Vlastne nie, to ja som neprejavovala vďaku Tomu, ktorého moc nad všetkým vládla.

Postupom času som zažívala váhania. Vplyvy okolia zohrávali veľkú rolu vo formovaní na ceste viery. S bratom sme spolu chodievali do kostola a spätne si uvedomujem, že on mi bol tiež veľkou oporou. Narodením môjho ťažko chorého súrodenca som spočiatku mnoho vecí nechápala. Vnímala som ako samozrejmosť všetko to, čo som v živote mala a mám. Aj zdravie. Ale táto rana bola dôkazom toho, že Božie cesty sú nevyspytateľné, že On kladie kríž taký veľký, aký vie, že dokážeme uniesť. Netvrdím, že som bola silná a všetko zvládala s úsmevom. Presne naopak. Slová nevyjadria podstatu. Slová sú len črepina toho, čo je vo mne (i mimo mňa). Ťažko sa hľadajú tie správne slová..

Vždy som sa Boha pýtala:,,Pane Bože, prečo my?” Nerozumela som vlastne ničomu. Myslela som si, že to prejde. Že jedného dňa sa zobudím a Tadeáš bude ako každé iné dieťa – chodiť, behať, rozprávať…

Od tohto času prešlo takmer 13 rokov a dnes viem, že nebyť Tadeáša, nebyť mojej viery, nebyť Jeho, nestála by som tu dnes taká, aká som. Dennodene podstupujem prehry, zlyhania, ale zároveň som spoznala šťastie a lásku, ktorú nám každý deň Tadeáško preukazuje. Akoby skrz neho Boh prichádzal k nám a podával zvesť o tom, aký je milosrdný. Minule mi Tadeáš povedal: „Zuzi, vieš prečo si milosrdná? Lebo máš milé srdce.“ V takýchto malých momentoch viem, že som na správnom mieste. To je tá prítomnosť, ktorá oživuje.

On zmenil moje pohľady. Vykročila som do nového. V tom čase nepoznaného, ale tam ma chcel mať. Nepretržite ma formuje. Moju zraniteľnosť a slabosť neberie na ľahkú váhu, ale zároveň mi preukazuje svoju vernosť. A tá mi dáva nádej, že keď sa Mu odovzdám, strachy mať nemusím. Ani nechcem. Len ľudská malomyseľnosť zabraňuje mi niekedy napredovať.

S odstupom času som si vedomá všetkého, čo sa v mojom živote udialo. Nechcela som tomu veriť, ale dnes môžem úprimne povedať, že Boh skrz ťažké skúšky a trápenia prichádza k nám so svojou dobrotivosťou. Pomáha. Nenechá v štichu. Nezabúda.

Život bez Tadeáša si predstaviť neviem. Boh vedel, čo robí. Premenil trápenie, žiaľ na radosť, ktorú dnes s ním napriek všetkým starostiam môžeme zažívať. Nesmierne ho ľúbim a Bohu ďakujem za neho, náš dar. Viera je o sile. Aj keď som mnohokrát pochybovala, váhala, bála sa, všetko to bolo márne. Viera je o jedinom rozhodnutí – rozhodnutí odovzdať sa Mu a veriť mu. Nevytvárať si svoje scenáre ani nemať ilúzie. Prijať a poučiť sa.

Boh mi dennodenne odpúšťa, hoci som niekedy naozaj taká nedobrá a ľutujem svoje chyby. No viera je i o dokázaní odpustiť sebe samej, prijať sa a vedieť milovať – samú seba i ostatných. Viera je skrátka komplexný balíček, v ktorom je zahrnuté všetko, čo človek milujúci Boha potrebuje. Hoci sa niekedy trápim, som šťastná, lebo Boh ma povolal na toto miesto, ktoré ma v priebehu rokov formuje a robí zo mňa človeka, ktorého On zo mňa mať chce.

,,Premnoho by sme ešte mohli hovoriť, aj tak nepovieme všetko. Zavŕšením našich slov bude: ON JE VŠETKO.” (Sir 43,27)

—

Zuzana Wagnerová