V posledných týždňoch a mesiacoch som surfovala po internete a čítala rôzne kresťanské blogy, slovenské aj zahraničné. Všimla som si, že sa v nich často opakuje téma zranenia. Boh uzdravuje zranené srdce, čo robiť, ak Ti niekto ublíži a 5 rád, ako Ťa Tvoja zlomenosť privedie k Bohu. Vravím si, fajn. Až príliš veľa ľudí chodí po svete s ranami, ktoré nikto nevidí. S ranami, ktoré spôsobila neúprimnosť, klamstvo, ohováranie, nespravodlivosť či odsudzovanie.

No niečo mi v tých blogoch stále chýbalo. Bola to vec, ktorá sa ma v tom čase osobne týkala. A nebudeme si klamať, týka sa ma aj teraz. V mojom vnútri sa ozýval malý, tichý hlások: „Ale čo ak som ja tá, ktorá ublížila? Čo ak som nevidela v ľuďoch to dobré, nedávala si pozor na vlastný jazyk a všetko, ale všetko exemplárne pokašľala? Čo mám robiť?“

Možno si podobné otázky kladieš aj Ty a nepoznáš odpoveď. Ak áno, tento článok je pre Teba.

V prvom rade si musíš uvedomiť, že si spravil prvý veľký krok vpred. Priznal si si chybu. Okolo nás sú tisícky ľudí, ktorí svojim blízkym ubližujú každý deň, znova a znova, a majú to na háku. Derú sa dopredu, v honbe za svojím cieľom rúcajú sny iných a nechávajú za sebou len smútok a sklamanie. Vraj, čo si zaseješ, to budeš žať. Nestaraj sa o názor ostatných. Neobzeraj sa dozadu. Životná filozofia na parádu, len čo je pravda.

Toto nie si Ty.

Ty vieš, že si spravil niečo zle a cítiš sa kvôli tomu previnilo. Možno si sa tak zachoval, lebo si mal strach, cítil si sa neisto, v rýchlosti si nevedel správne zareagovať alebo Ti „pomohla“ vlastná pýcha. A možno to bola jednoducho len Tvoja hlúposť (vo väčšine prípadov). Každopádne, zaobchádzal si zle s ľuďmi, ktorí si to nezaslúžili. Skús pochopiť, že pocit viny je úplne v poriadku. Je to ako bolesť, keď ju cítiš, tak vieš, že niečo sa pokazilo a treba to opraviť.

Tento pocit však vie byť dosť zničujúci. Ak ho necháš, aby Ťa zožieral, dostaneš sa do bludného kruhu. Tak čo robiť, ak Ťa začne pohlcovať ľútosť a hnev nad vlastným hriechom?

Odpoveď je: Odovzdaj to Bohu.

On je ten, kto dokáže uzdraviť Tvoje srdce a dušu. On je jediným účinným prostriedkom a liekom na zranenia, spôsobené Tvojou vlastnou slabosťou. Tak mu to povedz. Priznaj sa mu so všetkým, s tým, ako si ublížil druhým. A neboj sa byť úprimný. Otvor Bohu svoje srdce. On vie, že je teraz zlomené hriechom a vinou, že Tvoja duša je rozbitá na kúsky a čaká na zlepenie. Veď Boh je milujúci Otec, ktorý je milosrdný a ako prvý odpúšťa svojim deťom. A naviac, Jeho Syn vzal na seba všetky naše hriechy, pozdvihol ich na kríž a vykúpil svojou smrťou. Pamätaj, že všetci sme služobníkmi úžasného, milosrdného Boha, ktorý odpúšťa. Bezpodmienečne.

Okej, teraz druhý krok. Musíš vyhľadať osobu, ktorej si ublížil. Odhodiť svoju pýchu a pokúsiť sa napraviť svoju chybu. Či už formou osobného rozhovoru, ktorý býva najťažší, alebo listom či telefonátom (nie, sociálne siete v tomto prípade nie sú v pohode). Priznaj svoju vinu a popros o odpustenie. Možno váš vzťah už nebude nikdy ako predtým, ale oľutovaním pred Bohom aj tým človekom, si urobil všetko, čo bolo v Tvojich silách. A Boh to vidí, v Jeho očiach je všetko v poriadku. Teraz závisí už len od tej osoby, či Ti odpustí, alebo nie. Ak hej, je všetko v najlepšom poriadku. Ak nie, leží celé bremeno na jej pleciach. To, že Ti neodpustí svet, neznamená, že Ti neodpustil Tvoj Nebeský Otec. Chápem, mohlo by sa zdať, že Tvoj hriech je neodpustiteľný. Ale netráp sa. Ak Ťa dokázal prijať Boh aj so všetkými nedokonalosťami, dokážeme to aj my, ľudia.

Tretí krok je jednoduchý: Pohni sa vpred. Nezostávaj zatvorený vo vlastnej klietke strachu a hanby za to, čo si urobil. Neživ v sebe pocit viny a menejcennosti. Tvoj život sa nezakladá na chybách z minulosti, ale na nekonečnej láske a milosrdenstve nášho Otca, ktorý je sám Láskou a Odpustením. Jeho plán s Tebou je väčší a úžasnejší, ako všetky Tvoje zlyhania, obavy, sklamania a pády. Boh Ťa nikdy, nikdy neopustí. Nezabúdaj na to hlavne v tomto veľkonočnom čase. Ježiš na tretí deň vstal z mŕtvych, aby nám daroval nový život. On zmyl všetky naše hriechy. A Jeho ranami sme uzdravení.

—

Lenka Vatrtová