Možno si aj vy kladiete otázku, prečo sme sa rozhodli prinášať vám katechézy o sv. omši a nie o niečom inom, možno zaujímavejšom a vravíte si v duchu, že svätá omša je predsa taká bežná, všedná vec. No svätá omša je predovšetkým ten najväčší a najdokonalejší zázrak a zážitok, ktorý môžeme tu na zemi zažiť. Prečo?

Predstavte si stretnutie dvoch osôb, ktoré sa navzájom milujú. Láska medzi nimi je taká silná, že počas každého spoločného stretnutia sa navzájom sýtia nielen ňou, ale aj pokojom, odpustením, radosťou, záujmom a prijatím. Po určitom čase sa v nich prebudí aj túžba úplne sa darovať jeden druhému celým telom, dušou aj srdcom. Takýto zamilovaný človek dokáže pre svoju polovičku urobiť čokoľvek na svete. Dokonca, ak by jej hrozila smrť, dokáže sa namiesto nej obetovať, len aby milovaná osoba žila.

A čo matka, ktorá miluje svoje deti – jej láska je tak veľká, že keby deťom hrozila smrť vyhladovaním, je schopná prerezať svoje žily a dať im piť vlastnú krv, len aby ich zachránila od smrti. Znie to možno prehnane a nadsadene, no nepochybne ste sa s podobným motívom už stretli. Viete si predstaviť, ako veľmi by vás musela milovať osoba, ktorá by vám po stroskotaní lietadla niekde hlboko v Himalájach vo večnom ľade a snehu povedala po niekoľkých dňoch bezcieľneho hľadania cesty späť: „Túžim, aby si žil. Nemáme už žiadne jedlo, žiadnu vodu… Ale ja ti ponúkam vlastné telo ako jedlo a vlastnú krv ako vodu pre teba, aby si žil ešte niekoľko dní, kým nepríde pomoc a nezachránia ťa…“ Len veľmi málo ľudí by bolo schopných takejto obety, ak vôbec niekto. Takéhoto niečoho je schopný len ten, kto šialene, obrovsky a nepredstaviteľne silno niekoho miluje.

Tou najsilnejšou, najmocnejšou a nepredstaviteľne milujúcou bytosťou v celom vesmíre je Boh. On totiž povedal človeku, ktorý sa dobrovoľne vrhol do nešťastia večnej smrti: „Túžim, aby si žil. Nemáš žiadne jedlo, ktoré by ťa udržalo pri večnom živote, ani žiaden nápoj, aby si nezomrel od smädu. Ja ti ponúkam vlastné telo a vlastnú krv, aby si nezomrel, ale žil. A to večne.“ Práve pri svätej omši sa sám nekonečný, večný, mocný a nepremožiteľný Boh dáva tebe, mne, nám ako pokrm seba samého.

Stvoril tisíce, miliardy iných duchovných bytostí a vybral si práve teba, tak nepatrného a maličkého, aby si jedol a pil Jeho samého. Prečo práve nás ľudí tak miloval a stále tak miluje? Ťažká otázka, možno odpoveď na ňu dostaneme raz v nebi. Jedno však vieme už teraz. Boh – tá obrovská nepredstaviteľná nekonečná bytosť – sa ti dáva z čisto osobnej neopakovateľnej lásky k tebe, pretože ťa nepredstaviteľne miluje a neznesie vedomie, že zomrieš. Je bláznivo, neodvolateľne do teba zaľúbený. Túži sa s tebou stretnúť v tom najhlbšom a najsilnejšom milovaní, aké existuje pod slnkom a akého my ľudia ani nie sme schopní – v úplnom darovaní sa druhému ako pokrm. Chce a túži sa s tebou osobne stretnúť v tom najvrúcnejšom objatí lásky, aké je možné len Bohu samému, pretože jemu nič nie je nemožné. Vieš si predstaviť, čo pre nás pripravil v nebi, ak už toto je tak úžasné a silné? A toto všetko je sv. omša.

Príliš zľahčujeme pohľad na sv. omšu ako na niečo automatické, všedné a fádne, ako na niečo sa stále dookola opakujúce a nezaujímavé. Aj tá najvrúcnejšia láska niekoho je pre iného ničím, smiešnym a fádnym, ak on sám do tejto lásky nie je vtiahnutý, ak stále z tohto náručia milujúceho uniká a nechce mu otvoriť svoje srdce. Podobne aj to najvrúcnejšie milovanie a objatie lásky, ktoré nás pri sv. omši čaká od dokonalej Lásky, sa pre mnohých stáva iba fádnou záležitosťou, ktorú treba pretrpieť, keďže mama, otec, priateľ, či priateľka na tom nástojí. Predstavte si, akú bolesť by ste cítili, keď by ste zistili, že osoba, ktorú tak silno milujete, berie stretnutia s vami iba ako nutnosť, ktorú treba pretrpieť – srdce by vám puklo od bolesti a žiaľu nad neopätovanosťou vašej lásky. Tak sa často musí cítiť Boh, keď ponúka zo šialenej lásky seba samého ako dar a zisťuje, že mnohí prichádzajú na svätú omšu len preto, aby si to tam odsedeli. Len preto, aby sa nepovedalo. Sedia v lavici a čakajú, kedy to už skončí, aby sa mohli sa venovať zaujímavejším záležitostiam. Koľkokrát tak sedím na sv. omši ja? Koľkokrát prichádzam len zo zvyku a bez vedomého záujmu o Toho, kto tam čaká ako vrúcne milujúca osoba?

Aké sú moje stretnutia s Bohom pri sv. omši? Sú osobné, plné lásky alebo skôr chladné, nevšímavé, zahľadené do seba a nie do Neho? Skús dnes prísť na sv. omšu ako na stretnutie s Ním. Vzbuď vo svojej duši lásku k Tomu, ktorý ti prišiel na stretnutie ponúknuť svoje telo a krv ako pokrm a nápoj pre tvoju dušu, aby žila, aby prekypovala radosťou, pokojom a láskou, aby už neživorila, aby bola chránená od zla, aby ju už nič nezlomilo, aby bola v Ňom silná a uzdravená. A ak takú lásku v srdci nedokážeš vzbudiť, pros Ducha Svätého, oheň Božej lásky, aby ti svojou láskou rozpálil srdce, aby ťa naplnil túžbou po Milujúcom, ktorý na teba s túžbou a nedočkavo čaká ukrytý v Bohostánku.

Robert Balek, SVD vyštudoval matematiku a informatiku na Matematicko-fyzikálnej fakulte v Bratislave. Volaný Bohom rôznymi dobrodružnými spôsobmi nakoniec v roku 1999 vstúpil do rehole Verbistov – Spoločnosti Božieho Slova, ktorú spoznal počas svojho vysokoškolského štúdia. Po vysviacke v roku 2007 pôsobil dva roky ako kaplán v Nitre. V roku 2009 odletel na misie do Ruska, kde pôsobí doteraz.