Pochádzam z obce Koškovce (okr. Humenné) a vekom 23 rokov som najstarším koordinátorom. Moje štúdium práva speje k záverečnému piatemu roku. V Bratislave som absolvoval aj dva záverečné ročníky gymnázia sv. Vincenta de Paul, čiže žijem v hlavnom meste už šesť rokov. Do Mlynskej doliny som však prišiel až pred rokom a o UPeCe som sa dozvedel pri minuloročnej spovedi na púti v Gaboltove, kedy som sa v jej závere zmienil o obave z internátneho života. Bolo mi povedané, že s mojím strachom si poradí UPeCe a ľudia, ktorí ho tvoria. S odstupom času by som povedal, že je v tom kus pravdy, no a dnes sa na všetkých tých ľudí môžem tešiť ja.

 1. Aký to bol pocit, keď ťa otec Janko oslovil? Ako dlho trvalo, kým si sa rozhodol a čo všetko pri tom zavážilo?

Pocit ničím zvláštny. Možno odlišnosť v oslovení otca Janka a pána rektora Johnyho, lebo on ma oslovil prvý. S otcom Jankom to bolo, by som povedal, také profesionálne. Na druhej strane s Johnym to bolo medzi rečou. Trvalo to tri mesiace a zvažoval som len jediné, do akej miery a či vôbec možno v mojom prípade skombinovať túto úlohu so štúdiom a prácou. To sa mi podarilo, no a súhlas som dal zhruba dva týždne pred “uzávierkou”. Ešte vám rád priblížim moje stretnutie s otcom Jankom, kedy prišla jeho ponuka. To mal v réžií nemenovaný emeritný koordinátor. Oslovil ma raz po omši s otázkou, kedy môžem prísť do UPeCe na druhý deň, že vraj niečo potrebuje. Dohodli sme sa, a tak som nasledujúci deň prišiel s tým, že na recepcii mi bolo povedané, že v office ma čaká otec Janko. Bol to trik. Každopádne, kým si myslel, že inicioval moje meno on, už som v tom čase prisľúbil prijať túto ponuku a táto skutočnosť by sa dala dohľadať, dnes už na Krupinskej ulici v kancelárii pána rektora, ktorému som za mnohé vďačný. Dnes môžem povedať, že to bola práve jeho nesmierna ľudskosť a taký ten pokoj so zmesou nezameniteľného nadhľadu a humoru, ktoré má nútili navštevovať centrum častejšie. Verím, že na UPeCe nebude len spomínať, ale ho aj stále rád navštevovať, napriek všetkým povinnostiam vyplývajúcich z jeho úlohy v misijnom dome.

2. Myslíš si, že to budete mať zložitejšie, keďže sa mení správca?

Zložité bolo vedieť o tom, že sa mení správca a kaplán, poznať mená nových už od marca a nikomu nič nepovedať. Náročné to bude predovšetkým preňho. My sa budeme snažiť mu ten začiatok a prvý rok vôbec, čo najviac uľahčiť a pomáhať v čom bude treba. Jednoduché je to však kvôli tomu, že ako z otca Stanka, tak aj z pána kaplána Martina je cítiť obrovské nadšenie a túžbu robiť UPeCe stále lepším a lepším miestom – a to je kľúčové. Spomeniem jediný príklad z mnohých, ktorý by nemal byť tabu. Mal som s otcom Jankom rozhovor tesne pred jeho odchodom ohľadom alkoholu v UPeCe. Spomenul mi, že niekedy to dospelo do štádia, kedy sám nemal prehľad nad tým množstvom, ktoré sa vyskytlo na rôznych akciách a to je pre mňa tristné. UPeCe by nemal byť bianko šek v tom zmysle, že každý si tu nájde čo chce bez akýchkoľvek obmedzení. Nemala by to byť predajňa s rozličným tovarom, kde na jednej strane chceme formovať mladých, organizovať adorácie, chvály a na druhej strane veď… prečo nie alkohol? UPeCe musí za každých okolností chrániť základné hodnoty, pretože mladý človek vyjde von, zbadá Unique, po celej doline črepiny na chvíľu zaručujúce šťastie, skupinky mladých, kde sú omamné látky normálna vec a zrazu sa ten ľad stenčuje. Netreba sa zľaknúť byť konzervatívny, ak je zrejme, že to razí UPeCe jednoznačnejšiu identitu. Ani to však nemusí stačiť. Mnohé stojí na ľuďoch a to už je veľmi individuálne. Mám však nádej, že s novým správcom prichádza nová energia a odhodlanie o zmenách nie len teoretizovať, ale ich aj uskutočňovať.

3. Koho z tvojich nových kolegov poznáš najlepšie?

V tomto smere stoja všetci na štartovej čiare, nakoľko som nepoznal vôbec nikoho. S Kikom som raz pozeral play-off NHL (fandili sme každý inému celku), Michala som poznal z videnia, Miloš sa zašíval v sklade, takže tiež tak nejako, no a Máriusa som videl prvýkrát až na videu z TeDea. Verím, že sa z nás stane päť pätín koordinátorov aj napriek tomu, že sme sa predtým nepoznali. Spája nás veľmi dôležitá vec a čaká nás zodpovedná úloha, kedy je súdržnosť fundament, bez ktorého sa nedá spraviť ani krok.

fotka z prvého spoločného výletu koordinátorov – Neziderské jazero

4. Čoho sa najviac obávaš?

Že zomriem v ťažkom hriechu.

5. Dúfaš tajne, že tak ako tí predošlí, aj ty si nájdeš frajerku? :D

Na tomto mieste Vás odkážem na druhú hlavu ústavy Slovenskej republiky, článok 19, odsek 2., ale ak by som mal vyplniť dotazník, do kolónky „stav“, by som uviedol „šťastný“.

6. Pripravuješ sa špeciálne na túto pozíciu?

Treba sa na to pozrieť reálnou optikou. Myslím, že nech robím čokoľvek, tá pripravenosť pre túto službu nebude nikdy dostatočná. Nikde to neučia, knihu som ešte o tom nevidel, kde sa dá na to pripraviť, ale oboznamujem sa, učím sa za jazdy. Vedel som plus mínus do čoho idem, ale samozrejme, stretávam sa aj so situáciami, na ktoré sa pripraviť nedá a vtedy je dôležité zachovať si zdravý nadhľad, lebo mnohé veci sa ma ani tak netýkajú, ako ma skôr do toho vtiahnu. To je ako s omeletou na slanine. Omeleta so slaninou sa týka sliepky. Prasa do toho vtiahli. Neočakávam, že ma musia za každú cenu chápať všetci. To by niečo nebolo v poriadku. Pochopiť však svet iného neznamená nič iné, než nechať dozrieť v sebe túžbu vstúpiť do jeho sveta a ak si niekto myslí, že to dokáže za pár dní či hodín, potom je už zbytočné presviedčať ho o čomkoľvek. Tvrdím však, že je v poriadku napomínať za chyby, lebo poučiť sa na tom, čo urobíte dobre, nedokážete. Je to výrazom toho, že všetci koordinátori sú určení k službe, ale z nikoho z nás sa menovaním na TeDeu nestal bezchybný človek. Musíme prijímať aj kritiku, kým je konštruktívna. Pravdou je, že určiť mieru nakoľko je osobná, na koľko nie, nakoľko je to pravda, nakoľko sú to bludy, nie je vždy jednoduché. Ďalej je tu, už zrejme rokmi, vytvorený taký koherentný prúd, ktorý sa rozširuje, niečo z neho ubudne, niečo doštuduje, niečo si štúdium predlží, niečo si oddýchne … Ja sa nechcem nikoho dotknúť, ale ten priestor pre nových ľudí sa tu takýmto spôsobom negeneruje jednoducho. Chápem, že ak v UPeCe niekto trávi gro svojho času a to už hovorím všeobecne, nie je ľahké sa v živote posunúť ďalej, ale tu už musí každý začať od seba. Samozrejme, je to pre centrum jasný signál, že funguje, keď sa tu ľudia cítia dobre, no zrejme nie je jeho poslaním byť prechodným pobytom. Martin Borecký veľa vecí vo svojom záverečnom rozhovore popísal dosť priamočiaro a verím, že triafal hlavičky klinčekov.

7. Chcel by si niečo odkázať minulej generácií?

S výnimkou dvoch pánov snáď len, že nech sa neženia tak mladí :-) Všetkým patrí nepochybne veľká vďaka za ich službu, počas ktorej častokrát šli za hranice svojich časových relácií a nechávali stranou svoje vlastné záujmy pred tými, ktoré malo samotné centrum, kňazi a ľudia, ktoré ho tvoria. Verím, že urobíme všetko pre to, aby sme na dobré nadviazali a aby UPeCe bolo moderné kresťanské centrum, ktoré priláka stále nových študentov s pevnejším, ale aj krehkejším hodnotovým kreditom.