Martin Prieložný – meno nášho posledného koordinátora. Mnohí z vás poznajú aj jeho prezývku, ktorá mu v UPeCe tak trochu „prischla“. Hovoria mu Sanchez či Sančo a vzhľadom na jeho podobnosť s členmi tímu EVS či študentmi Erazmu zo španielsky hovoriacich krajín sa tomu vlastne asi ani on sám nečuduje.

Prosím Ťa, v úvode, predstav sa nám, nech o Tebe vieme čosi viac, než len Tvoje meno.
Čerešničkou na torte je, že som sa v skutočnosti narodil ako Peter, a keďže môj otec je Peter, môj strýko je Peter, môj starý otec je Peter, no jednoducho Petrov bolo v rodine ako maku. Ocko sa teda rozhodol, že Martin je predsa len krajšie meno, a keďže mal aké-také známosti v pôrodnici, sestrička mi to meno zmenila. S odstupom 22 rokov to znášam celkom dobre. Veď aspoň mám na čo spomínať. ;)

Pochádzam z Varína pri Žiline a počas môjho života sa naša rodina rozrástla o ďalších troch súrodencov. Najstarší som ja, nasleduje Ondrej, Tomáš a Zuzka. To je také naše malé zlatíčko. Vo Varíne mám naozaj veľmi dobrý okruh kamarátov. Rodina a priatelia sú hlavné dôvody, pre ktoré sa rád vraciam domov. Viac informácií rád poskytnem pri službe na recepcii, dobrej káve či večer na pivku. Predsa len si myslím, že človeka musíš zažiť – vidieť jeho mimiku, gestá, rozprávať sa s ním. Takto neosobne to nie je úplne ono.

Vykresli pár vetami svoju osobnosť.
Na základe povahových testov, ktoré sme si robili ešte na strednej škole, by som mal byť sangvinik a potom, ak si dobre spomínam, melancholik. Tento popis je ale vlastne dosť neurčitý. Sám seba by som jednoducho opísal ako človeka, ktorý má veľmi rád dobré priateľstvá, cestovanie, zábavu, hudbu a Jarku. Od mala som pomerne spoločenský, rád spievam, hrám na harmonike. Hudba je tiež niečo, čo mi pomáha v ťažkých chvíľach a tiež ma vedie bližšie k Bohu. Moji spolužiaci zo strednej ma opísali asi nasledovne:  „Vie sa vyskytovať na viacerých miestach naraz… Všade beží, vôbec nič nestíha a nikdy nemá čas….“ Toto sa mi za tých pár rokov, verím, podarilo odstrániť, aj keď o dostatku času asi veľmi nemôžem hovoriť. No jednoducho je ťažké netráviť čas s takými super ľuďmi, ktorých v UPeCe človek stretáva.

Akým spôsobom si sa dostával do styku s UPeCe?
Moja cesta bola pomerne náročná. Teraz som štvrták. V prvom semestri to pre mňa bolo len miesto, kde som sa učil. Neskôr som vyskúšal prísť na upratko a vzápätí som bol zverbovaný do technického tímu. Ponuka bola pomerne lákavá, ale spočiatku som na schôdze a akcie chodil len občasne, keďže som mal veľa školských povinností a ľudí v tíme som ešte moc nepoznal. Postupne som v UPeCe trávil stále viac a viac času, čo vyvrcholilo v treťom ročníku pri písaní bakalárky. Tu musím určite poďakovať Ondrejovi Ryškovi. Práve vďaka nemu som zistil, aké je UPeCe super miesto so skvelými ľuďmi. Každého by som chcel povzbudiť, aby prišiel do nášho centra. Ja sám som neveril, že by som sa tu niekedy mohol aspoň trošku cítiť ako doma, no musím povedať, že sa opak stal pravdou. V súčasnosti je to pre mňa miesto, kde sa cítim naozaj prijatý. Nie je to miesto plné nejakých divných ľudí, ktorí sa stále len modlia, kde je nuda. Je to miesto, kde sa snažíme žiť tú pravú radosť z evanjelia. Radosť z toho, že nás niekto má tak dokonale rád. UPeCe je miestom, kde sa snažíme žiť život s Bohom, nebyť mimo reality ako niektorí fanatickí veriaci a ukazovať ľuďom to, o čom v skutočnosti viera v Boha je – o láske k druhým. Tešíme sa na každého mladého človeka, veriaceho či neveriaceho. Chceme, aby sa každý na tomto mieste cítil prijatý a šťastný, pretože takto ja vnímam UPeCe.

Pôsobil si v nejakom tíme?
Pôsobil som a budem sa snažiť aj naďalej pôsobiť v technickom tíme. K technike som mal od mala veľmi blízko, a preto ma to asi najviac ťahalo práve do tohto tímu. A zážitky? Tých je nespočetné množstvo. V technickom tíme je to aj o hudbe. Sem-tam si dáme nejaký ten hudobný večer, zaspievame si zopár poľských a slovenských piesní, jednoducho je nám spolu super. No zážitok, ktorý mi naozaj utkvel v pamäti je z minuloročného Te Dea. Mal som vtedy pomerne náročný deň, keďže som musel v ten večer dať tlačiť moju bakalárku. Pred polnocou som ju ako správny študent zaniesol do Anwellu a vrátil sa späť na Te Deum. Keďže už vládla taká trochu sklesnutá atmosféra, rozhodli sme sa s už spomínaným Ondrejom a ďalšími inými vziať harmoniku a ísť si zaspievať pod Šturák zopár ľudoviek. Tam to už „začalo žiť“ a z ľudoviek sme presedlali na piesne typu Aleluja Šabalaba. A práve vtedy to začal byť zážitok, na ktorý sa nezabúda. Spod Šturáku sa tento spievajúci hlúčik presunul späť do Libressa. Tam sa k nám pridali aj mnohí účastníci z diskotéky vo veľkej sále a pokračovali sme spievaním asi všetkých možných gospelových pesničiek. Vznikla tam úžasná atmosféra, že to neviem opísať. Vidieť tú radosť mladých ľudí. To, že aj spevom a tancom sa dá chváliť Boh, bolo niečo, čo som vždy túžil zažiť aj v UPeCe, a práve vtedy som mal pocit, že sa to podarilo.

Napadlo by Ti niekedy, že práve Teba otec Stanko osloví, aby si sa stal koordinátorom?
Ešte ako prvák som si hovoril: Nikdy. Nikdy by som túto úlohu neprijal, nech by ju ktokoľvek akokoľvek odo mňa chcel. Keď ma otec Stanko oslovil, ostal som naozaj veľmi zaskočený. Ja? Prečo práve ja? Som na to vhodný? Zvládnem to? No po pár dňoch som pocítil vo svojom srdci silnú túžbu a volanie. A už som vedel, že nebudem schopný povedať nie. Čo z toho vyplýva? Nikdy nehovor nikdy. :D

Ako si vnímal túto ponuku?
Bola to pre mňa obrovská výzva a zároveň zodpovednosť. Ak to zoberiem, môžem vtlačiť do fungovania UPeCečka svoju pečať. Niečo zveľadiť, posunúť, zmeniť. Na druhej strane som videl všetko to, čoho sa budem musieť tento rok vzdať a čo všetko bude na mojich pleciach. Vnímam veľkú zodpovednosť za celé fungovanie nášho centra, ale v prvom rade tú zodpovednosť cítim za ľudí, ktorí doň chodia. Ako som už spomínal, chcem, aby sa tu každý cítil prijatý, aby sa tu každý cítil tak trochu doma. A to vnímam ako moju hlavnú úlohu. Slúžiť ľuďom, ktorí sú v ňom. Počúvať ich, rozprávať sa s nimi, snažiť sa ich pochopiť a nikdy sa nad nich nevyvyšovať. Veď som stále jeden z nich.

Mal si nejaké pochybnosti/váhania?
Tie boli veľké a aj sú. Andy, Andrej, Paťo, Števo aj ja sme len ľudia, každý z nás robí chyby. Veľmi dôležitá je ale vzájomná komunikácia. Práve tá búra bariéry a pomáha nám pochopiť, ako to myslel ten druhý, či ako sa v danej situácii cítil. Určite mal každý z nás nejaké ciele a očakávania. Sám sa po tých pár týždňoch zamýšľam, koľko z mojich cieľov je možné reálne uskutočniť, a či to, čo z nich ostane, budem pri všetkých tých povinnostiach zvládať dokončiť. Taktiež som si vedomý, že s veľkými očakávaniami sa na nás pozeráte aj vy. No sami len ťažko niečo zmeníme. Potrebujeme na to vašu podporu a hlavne vaše modlitby. Prosím, venujte nám piatim spolu s otcom Stankom a otcom Martinom aspoň krátku modlitbičku.

Čo bude Tvojou hlavnou úlohou v pozícii koordinátora?
Mojou hlavnou úlohou? Veľa ľudí sa ma pýta, ktorú z tých „piatich hlavných úloh“ mám na starosti. Odpoveď je nákupy. No ako som už napísal, nevnímam to ako moju HLAVNÚ úlohu. Pre mňa je hlavnou úlohou urobiť z UPeCe miesto, kde to žije, kde sa budete cítiť fajn, kde si budete môcť posedieť pri dobrej kávičke alebo len tak stráviť príjemné popoludnie v spoločnosti svojich priateľov. Bol by som nesmierne rád, keby si každý, kto tu príde, našiel svoje miesto.

Bojíš sa niečoho?
Správna odpoveď by asi bola: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?,” či: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ Aj keď viem, že je to skutočne tak, niekedy sa neubránim tomu, aby som sa bál. O svoju priateľku, rodinu, priateľov. A v súvislosti s UPeCe aj o svoj spánok. :)

Je Ti niekto z Tvojich kolegov blízky?
Toto je veľmi náročná otázka. Asi sa poznáme len krátko na to, aby som to vedel povedať. No jednoznačne si veľmi cením niektoré vlastnosti mojich kolegov, ako úprimnosť či obetavosť. Každý z nich je jedinečný a myslím, že spoločne dotvárame tvár nášho centra.

Máš nejaký odkaz pre ľudí, ktorí budú navštevovať UPeCe?
Po prvé, hlavne, aby prišli. A po druhé, aby sa nebáli, že sme uzavreté spoločenstvo. Sám som v prvom ročníku mal ten pocit. Verím, že sa nám podarí spolu s ostatnými členmi UPeCe ľuďom ukázať, že každý môže byť súčasťou tohto veľkého, otvoreného, živého a radostného spoločenstva mladých ľudí, ktorí sa snažia žiť svoj život v plnosti.

Ďakujeme za rozhovor a prajeme Ti veľa úspechov!
__
REDAKCIA PROMO UPECE

Foto: archív MP