Predĺžený novembrový víkend sa pre nás, partiu mladých z UPeCe, niesol v znamení cestovateľských zážitkov. Nechceli sme však iba obdivovať kultúrne pamiatky; vybrali sme sa na púť do Ríma. Každý so svojimi vlastnými očakávaniami, no so spoločnou túžbou prehĺbiť svoju vieru, sme na pár dní chceli spojiť svoj svet so svetom Božích služobníkov. Ešte sme ani netušili, aké prekvapenie si pre nás Pán pripravil.

Ako sme začínali

Štvrtkovú noc sme strávili v autobuse. Niektorým sa podarilo pospať si, iní sa spánkový deficit ráno snažili zmenšiť kávou. K nej sme dokonca od našej milej pani sprievodkyne Majky dostali croissanty, aby sme zažili pravé talianske raňajky. Prvé, čo sme v Ríme videli, bolo Vatikánske námestie a neodmysliteľná Bazilika sv. Petra. Treba spomenúť, že nám bolo dopriate krásne slnečné počasie. Dopoludnia sme ešte navštívili Sväté schody, po ktorých sme vychádzali kľačiac a v modlitbe. Po prestávke na obed a na nákup suvenírov nás čakala veľkolepá Lateránska bazilika a okolité pamiatky. Neskôr nasledovala Bazilika sv. Pavla za hradbami s krásnou záhradou, kde sme mali aj svätú omšu. Dokonca sme videli aj modlitbu vešpier, ktorú tam mal biskup s niekoľkými kňazmi. Unavení po nočnom cestovaní a prvom dni spoznávania Ríma sme zaliezli do našich chatiek a ubytovali sa.

Čo sme videli neskôr

V sobotu nás pani sprievodkyňa Majka zaviedla opäť do Vatikánu. Časť partie odišla do Vatikánskych múzeí (kde videli okrem iného aj slávnu Sixtínsku kaplnku) a ostatní sme sa veľmi šikovne dostali do Baziliky svätého Petra. Tam sme sa pomodlili pri hrobe sv. Jána Pavla II. Bolo super uvedomiť si, že on i ostatní svätí sa za nás naozaj prihovárajú u Otca. Navštívili sme tiež krypty a kopulu s úžasným výhľadom na Rím. Keď sme už mali odísť, videli sme v bazilike jedného usmievajúceho sa kardinála. Ľubka mala chuť odfotiť sa s ním, tak sme ho oslovili a okrem príjemného rozhovoru sme dostali aj pozvanie na nedeľnú bohoslužbu so Svätým Otcom. Naozaj to vyjde? Uvidíme Svätého Otca? Dá sa tam vôbec dostať bez lístka? To sme ešte netušili. Neviem, či aj ostatní, ale ja som sa už nevedela dočkať obeda. Išli sme totiž na pravú taliansku pizzu a bola výborná. Popoludní sme videli Fontánu di Trevi a mali sme svätú omšu v kostolíku, kde nás veľmi milo uvítal tamojší pán kostolník a rozdal nám kľúčenky s obrázkami svätcov. V každom kostole, ktorý sme navštívili, sme mali dosť času nie len obzerať obrazy, sochy a výzdobu, ale aj stíšiť sa pred eucharistickým Kristom, za čo sme boli veľmi vďační. Večer nasledovala prehliadka nočného Ríma. Veľkolepý Pantheon, Piazza Navona či Santa Maria sopra Minerva boli len zlomkom toho, čo sme videli. S perfektnou zmrzlinou sme šli oddýchnuť si do našich chatiek.

Najväčšie „prekvapko“

V nedeľu ráno sme optimisticky kráčali na Vatikánske námestie, prešli sme cez povinnú kontrolu a pri vstupe do Baziliky sv. Petra sme ešte stále s malou dušičkou vysvetľovali, že žiadne lístky na omšu s pápežom nemáme. Na naše obrovské prekvapenie sme sa tam všetci do jedného dostali! Sedeli sme iba niekoľko radov od Svätého Otca a otec Martin dostal aj príležitosť koncelebrovať s ním. Myslím, že práve táto svätá omša bola tým najsilnejším momentom, keď sa mohli naše svety plné povinností a starostí na chvíľu úplne spojiť so svetom priamych Božích služobníkov. Vtedy  sme dostali možnosť upriamiť svoj zrak na to, čo je naozaj dôležité, na nebo. Po tomto zážitku sme ešte počuli príhovor Sv. Otca a dostali požehnanie na námestí. Neskôr sme ešte navštívili Španielske schody, Baziliku Santa Maria Maggiore, videli sme Koloseum, Forum Romanum  a iné. Potom sme už plní dojmov nasadli do autobusu, aby sme sa vrátili späť do našich svetov. Najlepšie na tom všetkom je, že to nové duchovné poznanie nám kolotoč tohto sveta nemôže zobrať.

Malo to zmysel?

Miroslava Dobroňová: Až v pondelok ráno som sa z čista jasna rozhodla, že vo štvrtok pôjdem na púť. Nie na hocijakú, ale rovno k hrobom sv. Petra a Pavla, do jadra Cirkvi. Som vďačná, že ma Pán na púť pozval. Som vďačná, že ma anjel Boží na nej sprevádzal a najmä som vďačná za to, že Duch Svätý otvoril moju myseľ a srdce pre nové sväté i svetské poznatky, ktoré prehĺbili môj vzťah k Cirkvi. Ďakujem.

Tímea Horváthová: Rím som navštívila už tretíkrát a opäť si odtiaľ odnášam krásne spomienky. Okrem spoznávania pamiatok Ríma mi táto púť priniesla nové priateľstvá a hlavne duchovné zážitky. Najväčšiu radosť som mala z účasti na sv. omši v Bazilike sv. Petra, ktorú celebroval pápež František. Veľmi ma oslovila jeho kázeň, ktorú nám prekladala naša vždy usmiata sprievodkyňa. Som vďačná Bohu za to, že som sa mohla zúčastniť tejto púte a načerpať milosti, ktoré nám boli dopriate. Ani neviem slovami vyjadriť radosť, ktorú po návrate v srdci mám.

Katarína Jardeková: Najväčším zážitkom pre mňa boli Sväté schody, kde sa ma Kristus skutočne dotýkal a dal mi poznanie, na čom záleží, na Jeho skutočnej láske ku nám a aby sme mu tú lásku opätovali, aby sme Krista videli v druhých ľuďoch a slúžili si navzájom v láske. Pocítila som tam zlomok tej bolesti a utrpenia, čo On zažil a bolo mi to na radosť. Táto púť mi dala veľa zážitkov, spoznala som nové krásne miesta, kde mohla moja duša odpočívať a radovať sa z krás chrámov a malebných uličiek, tento výlet mi ukázal Božiu starostlivosť, ochranu, dobrotu a milosrdenstvo darov, ktoré si nezaslúžim. Bol to pre mňa krásny výlet, omša každý deň bola pre moje srdce blahodarná, očisťujúca, omša s pápežom Františkom bola pridanou hodnotou, zažiť aj niečo také. Navyše som spoznala skvelých ľudí. Čo viac si priať?

Matúš Tomko: Rím som navštívil po prvýkrát a určite to neľutujem. Táto púť/výlet splnil to, s čím som tam išiel. Načerpať nové sily, spoznať nových ľudí a obdivovať krásu antických a renesančných pamiatok. Každý deň ma zaujalo niečo iné. V piatok to boli Sväté schody a večerné vešpery v Bazilike sv. Pavla za hradbami, v sobotu Vatikánske múzeá. Najväčším zážitkom však bola nedeľná svätá omša so Svätým Otcom Františkom. Z jeho príhovoru mi najviac rezonuje myšlienka o talentoch: „V prvom rade si máme uvedomiť, že máme talenty, sme teda v Božích očiach „talentovaní.“ Preto sa nikto nemôže cítiť neužitočný, nikto sa nemôže považovať za tak chudobného, aby nemohol darovať niečo ostatným.“

 __________

Tímea Perignáthová

Foto: študenti UPeCe