Viac ako devätnásť rokov som strávila v stereotype modlitieb a svätých omší v malej dedinke, z ktorej pochádzam. Mladých ľudí tam je veľmi málo a ešte menej takých, ktorí sú zapálení vo viere. Aj keď som väčšiu časť svojho dospievania strávila v druhom najväčšom meste našej krajiny, všetky informácie o tom, ako zdieľať Božie slovo s inými mladými ľuďmi, ma jednoducho obišli. Kto hľadá, nájde, no ja som nehľadala. Moja viera začínala chabnúť, lebo stereotyp nedeľných omší ma unavoval.

Niet divu, že som o Godzone nikdy predtým nepočula a do Googlu som si zadávala frázu „čo sú to chvály“ len pred pár týždňami. Pozerala som videá, počúvala piesne a tešila sa na ten novembrový večer. Stále to však bolo pre mňa niečo úplne nové a nevedela som, čo očakávať. Dúfala som, že budem schopná si to naplno duchovne užiť.

Čo ma prekvapilo hneď na začiatku, bolo množstvo tínedžerov, ktorých som tam videla. Prečo? Moje pätnásť ročné ja by na takúto akciu nešlo, lebo by to moji kamaráti nebrali ako niečo dostatočne cool. Týmto si vysvetľujem spôsob, akým tento večer prezentovali, teda ako „párty“. Chcú predsa osloviť všetkých tých mladých, ktorí majú radi farebné svetla a elektronickú hudbu, na ktorú dav hromadne skáče. Ja som voči tomuto druhu zábavy veľmi skeptická a môj vnútorný introvert mal trošičku problém sa uvoľniť.

Pri počúvaní svedectiev sa moje srdce začalo pomaly otvárať. S úsmevom som sledovala dav, ktorý bol úplne odovzdaný Ježišovi Kristovi. Obdivovala som, že to takto dokážu prejaviť. Totiž… ja a hlboké, úprimné emócie na verejnosti, to nikdy nešlo dokopy. Po slovách, ktoré sa niekoľkokrát zopakovali som si uvedomila, že On je naozaj Bohom zázrakov. Dušu som mala konečne otvorenú Jeho slovám a nekonečnej láske, ktorú ponúka. Slová piesne Strhni ma mi hrali v ušiach pokiaľ som nešla spať. „Už vidím, mal si pravdu. Viem, dlho som bol preč.“ Tieto vety prehovorili hlboko do môjho srdca. Len pred pár mesiacmi som nepovažovala Jeho prítomnosť v mojom živote za potrebnú, preč som bola naozaj veľmi dlho. Až počas mojej večernej modlitby som si uvedomila, čo všetko vo mne tých pár hodín zanechalo. Môžem s istotou povedať, že žiadna moja modlitba nebola intenzívnejšia ako tá, v ten večer. To, že pre mňa nie je ľahké prejaviť svoje emócie v dave ľudí neznamená, že chválam nedám už žiadnu šancu.

Na úplne nový level som sa však nedostala včera, ale už v deň, keď som prvý krát vstúpila do nášho UPeCečka. Bála som sa príchodu do Bratislavy, pretože som nevedela, aká krásna komunita ľudí tu je. Nový level je pre mňa tá nekonečná láska k Bohu a k životu, ktorú pociťujem každý deň, odkedy som tu. Piatkový večer to všetko o čosi posilnil a som si istá, že cesta, po ktorej kráčam je správna.

—

blog a fotografie: Tamara Rusnáková