Husličkový virtuóz Adam sedával na recepcii usmiaty a vždy pripravený pomôcť. V rozhovore prezradil, že služba ho naučila nespočetne veľa, okrem iného aj veľmi málo spávať či vždy brať zodpovednosť za svoje rozhodnutia.

Slávnosť Te Deum bola oficiálnym ukončením školského roka i Tvojej koordinátorskej služby. To však neznamenalo koniec Tvojho pôsobenia v UPeCe, alebo sa mýlime? Čím žiješ posledné týždne? 

No pevne verím, že to nebol koniec môjho pôsobenia a dúfam, že sa tam ešte budeme spoločne stretávať. Minimálne, ak Stanko bude pokračovať v pozývaní na nedeľné kávičky, tak tam sa isto niekedy po sv. omši vyskytnem. (smiech)

Stále celkom úspešne pokračujem v mojom štúdiu, takže minimálne ešte ten rôčik sa budem v UPeCe vyskytovať na dennej báze – i keď myslím, že to bude podstatne menej času ako som tam trávil v roli kooša (tj. všetok čas). Mám v pláne stále sa zapájať do aktivít a pôsobení v tímoch UPeCe a taktiež pomôcť novým koordinátorom v najväčšej miere ako to bude možné. Posledné týždne žijem stále nekončiacim životom v UPeCe. Na toto leto sme mali pripravených veľmi veľa prerábok, úprav, dokončovaní a aj opravovaní vecí, ktoré sa nám počas roku pokazili a nebol čas a vedomosti na ich opravu počas zabehnutého režimu. Takže podstatnú čas môjho leta tvorili prerábky v UPeCe .. leto sa už síce skončilo, ale ja mám taký pocit, že by som už konečne potreboval prázdniny. Verím ale, že všetky tieto úpravy, ktoré sme počas leta spravili nenechajú dlho čakať a budú prinášať dobrý osoh a aj príjemnú atmosféru, aby sme sa v našom „duchovnom domove“ mohli všetci cítiť opäť o kúsok príjemnejšie.

V čom Ťa táto služba posunula? Čo Ťa naučila?

Momentálne si musím asi utriediť myšlienky aby som sa rozhodol, z ktorej strany začať. Bolo toho veľmi veľa. Miestami som mal pocit, že čas sa zastavoval. Táto služba mi toho dala ohromne veľa. Keby som začal menovať všetko, tak k NASPAKom ostatných chlapcov sa ani nedočítaš. (smiech) Ale tak vybral by som asi také hlavné a základné veci.

Služba ma naučila veľa o vychádzaní s druhými ľuďmi. Nech sa už na to pozerám akokoľvek niekedy bolo nutné riešiť veľmi veľa vecí a niekedy z toho vznikali aj nepríjemné a komplikované situácie. To boli tie momenty, kedy som si uvedomil, že sa musím naučiť vo svojom živote vziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Pred vstupom do služby som bol vždy tak nastavený, že niečo mi povedzte a ja to spravím. Popravde, bál som sa spraviť niečo, čo mi niekto vopred nepovedal a obhajoval som si to tým, že čo ak to netreba/bude zle/nikomu sa to nebude páčiť. A myslím, že to bola iba to zlé našepkávanie. Kormidlo nášho života treba držať pevne v rukách. 

Taktiež ma služba naučila neskutočne veľa o mne samom. Je to taký paradox, že pod pojmom služba väčšinou človek čaká to dávanie a nie prijímanie, ale to je veľmi klamné. Naučil som sa to, že každý je nahraditeľný. Nezáleží na tom, či si koordinátor, prezident primátor alebo vrátnik. Každý z nás má jedno zdravie a jeden život, ktorý si treba vážiť. Ja s mojou poloperfekcionistickou povahou som občas veci chcel dokončovať s takou precíznosťou, pri ktorej som veľa krát precenil svoje vlastné sily. Chcem sa veľmi poďakovať chlapcom, že ma nespočetne veľa krát podržali a boli mi oporou počas celého roku. Jojovi chcem poďakovať za každý jeden neskorý nočný rozhovor, ktorý sme spolu mali. Marekovi za každú jednu službu, kedy za mňa potiahol hodinku, dve .. niekedy aj celú.  Matúšovi za jeho spev, ktorý mi vždy vyčaroval úsmev na tvári a na naše spoločné rehotanie sa. Jančimu za to, že aj keď sme si z neho všetci uťahovali a vtipkovali, vždy naše vrtochy s pokorou pretrpel a zasrandoval si aj na úkor vlastnej osoby. 

Počas roka si so zvyškom koordinátorov žil na jednom byte. Určite ste zažívali nielen pekné, ale aj náročné chvíle. Ako si zvládal robenie kompromisov s ostatnými koordinátormi? 

Tak s chlapcami to bolo ako s malou adoptívnou rodinou v ktorej spolu žijete jeden rok. Jasné, že boli kompromisy. Dokonca sme sa aj pár krát poškriepili a aj sme na seba zvýšili hlas, ale vždy sme sa vedeli zjednotiť, upriamiť sa na cieľ a spoločne sa dohodnúť na ceste, ktorá vyhovovala všetkým. Ja si myslím, že chalani to mali so mnou veľmi náročné. Som typ človeka, ktorý keď niečo povie, tak si za tým stojí. Podobné to je aj pri vytváraní nápadov a pokiaľ som dostal nejakú ideu, ktorá sa mi videla, tak som ju chcel naplniť. Pokiaľ sa ma chalani snažili presvedčiť o tom, že ten nápad nie je dobrý, museli vynaložiť veľmi veľa síl a logických argumentov, aby moje plány zmenili. Pokiaľ ale mali pravdu, vždy som si dal poradiť. Na naše spoločnej silvestrovskej chate (áno toto je jedna z tých veľmi pekných chvíľ) sme spolu robili jeden test, ktorého záver bol v tom, že jeden perfektný jedinec nedokáže zvládnuť toľko ako piati neperfektní. A to bola pravda aj počas tohto roku. Každý z nás mal trochu iný pohľad na každú vec a to boli aj tie kamene úrazov a zároveň úplné požehnania, pretože výsledok bol už vopred poskladaný z piatich odlišných názorov, ktoré našli spoločnú reč. A k tým náročným chvíľam. Neviem, ja som asi nezažil so žiadnym z chalanov problém, ktorý by sme si spolu nevydiskutovali a nevyriešili. Ja som mal už pred vstupom do služby takú jednu zásadu, že „nikdy nechoď spať pohnevaný s niekým“ a myslím, že vždy sa všetky naše konflikty vyriešili pred tým ako sme zadriemali. Len pre ujasnenie veci … to, že som veľa krát ponocoval naozaj nebolo kvôli tomu, že by som sa s niektorým z chalanov pohneval. (smiech)

Koľkokrát si zabudol na svoju službu na recepcii? Aká najlepšia príhoda sa Ti s tým spája?

Myslím, že na službu na recepcii som nezabudol ani raz. Ale na jednu vtipnú príhodu si pamätám. Skončila mi služba na recepcii a často som po poobednej službe chodieval večer na sv. omšu. Bol to skvelý čas, kedy si mohol človek trochu utriediť myšlienky po celom poobedí, trošku si aj oddýchnuť a v neposlednom rade duchovne pookriať. Pamätám si, že to bol deň, keď som sľúbil, že po službe na recepcii pôjdem hrať na večernú omšičku so zborom. A tak sme všetko pekne nacvičili, poskúšali, pesničky úplne sadli a všetko bolo skvelé. Až do toho momentu, kedy sme si začali robiť zboristi srandu, že kňazi sa nám nejako flákajú. Čas ubiehal a v tom mi začal vo vrecku vibrovať telefón. V duchu si hovorím, že: „Čo mi ten Jojo teraz volá, však vie, že som išiel na omšu a každú chvíľu začne.“ .. nepamätám si, či som ten telefonát zdvihol alebo nie, ale vtedy to prišlo, vtedy som si uvedomil, že som mal mať nielen poobednú službu na recepcii, ale aj večernú službu na sv. omši. V tom momente som vyštartoval z lavice, moje husličky som len posunul ďalej (týmto pozdravujem Frederiku, ktorá to vtedy zvládala bravúrne), rýchlo sa obliekol do alby a v priebehu pár sekúnd som vymenil moje miesto na chóre priamo s miestom za ambónom v kaplnke. Áno, môžete toto brať ako moje priznanie sa. A áno, chcem sa ospravedlniť vám všetkým, ktorý ste tam čakali dlhšie na začiatok omše a taktiež otcovi Maťovi, ktorý na mňa čakal. Koniec srdcervúcemu odprosovaniu.

Vieš porovnať prvý a posledný mesiac Tvojej koordinátorskej služby?

Neviem, ale povedal by som to asi jednou krátkou vetou. „Z niečoho nepredstaviteľného vzišlo niečo nezabudnuteľné“. A toto prajem každému, aby niečo takéto v UPeCe zažil. Táto otázka mi skôr príde ako otázka pre všetkých, ktorý do UPeCe chodili. Ako sme sa, a v čom sme sa za tej jeden „rôčik“ zmenili. Je jasné, že tam je kopa vecí, ale zhrnúť do pár viet sa to dá asi len veľmi náročne a mám pocit, že už veľa rozprávam.

Mohol by si sa s nami podeliť o pár rád pre menej priebojných, pre ktorých nie je úplne jednoduché začleniť sa do nového živého spoločenstva akým je UPeCe?

Aby sa nebáli prísť za kýmkoľvek a opýtať sa ako to tu funguje. Z pozície koordinátora som sa vždy snažil vysledovať ľudí, ktorí tu boli buď prvý krát alebo tu neboli často a prihovoriť sa im. Nie vždy sa to dalo, ale vo väčšine prípadov to ľudí potešilo, že sa o nich niekto v novom prostredí zaujíma a chce s nimi nadviazať kontakt. Ja som sa tiež do UPeCe dostal ako taký „skaderuka – skadenoha“. Nikto ma nepoznal, ja som poznal tak maximálne pár ľudí a po pol rôčku hneď do „recepčného kresielka“ – It’s a kind of magic! (smiech) Rád by som všetkých UPeCéčkárov vyzval, aby sa zapojili do pozývania ľudí do UPeCe. Z vlastnej skúsenosti vám viem povedať, že sú to nezabudnuteľné zážitky, keď za vami niekto po roku príde a poďakuje sa vám za to, že ste mu venovali chvíľu času a zoznámili ste sa s ním a že vďaka vám sem prišiel opäť a páči sa mu to tu. A bez toho počiatočného impulzu, ktorým bolo stretnutie sa s vami, by sa tu už možno nikdy inokedy nebol zastavil. Verím, že každý z nás má schopnosť komunikovať s našim okolím, tak vás naozaj všetkých prosím choďte do toho, nie je sa čoho báť. Či už si na vnútornej alebo vonkajšej strane UPeCe. Či sa snažíš vstúpiť do spoločenstva UPeCe alebo rozšíriť spoločenstvo o nových priateľov. Nadobudnete počas toho mnohé nové kamarátstva a priateľstvá, ktoré môžu vydržať celý náš pozemský život a vravím vám, že to stojí za to. Nebojte sa spraviť krok z vašej komfortnej zóny, ktorý je najťažší.. ostatné už ide potom hladko a veľmi často bez väčšieho pričinenia. Pokiaľ si tento môj NASPAK dočítal až sem, neverím tomu, že nemáš záujem o začlenenie sa a viem, že to úplne v pohode zvládneš! 

Čo by si rád odkázal 21. generácii koordinátorov?

Aby robili všetko najlepšie ako vedia, aby sa nebáli robiť aj veci, z ktorých neuvidia ovocie okamžite a hlavne, aby sa nebáli robiť veľké veci. A aj veľké zmeny. Stereotyp zabíja a zvyk je železná košeľa (tak isto aj zlozvyk). Preto chcem chlapcom odkázať, aby sa nedali často odradiť negatívnymi alebo oponujúcimi názormi pokiaľ vedia, že robia správnu vec. Taktiež im chcem odkázať, aby nezabúdali na modlitbu – to bola niekedy jediná a asi aj posledná vec, ktorá ma udržala na nohách. Čím ťažšie chvíle prídu, tým viac sa sústreďte na modlitbu. A v neposlednom rade, keď už všetkého bolo naozaj príliš veľa, mne veľmi pomáhalo, keď som sa tak na chvíľu v tom všetkom zhone zastavil a aspoň v duchu si povedal, že „nech je to všetko na chválu Božiu“ a prekvapivo väčšinou sa o to naozaj Duch Svätý postaral. Chlapci veľmi vám fandím a držím palce! Už teraz som na vás hrdý, že ste sa na tieto úlohy podujali a budem sa za vás modliť, nech je to pre vás nezabudnuteľný rok. Nezabudnuteľný v dobrom, aby ste naň mohli čo najdlhšie s úsmevom na tvári  mohli spomínať. A hlavne „Žite život v plnosti“! V každej sfére, či sú to priateľa, rodina, škola, vaše záľuby. Pripájam sem ešte jeden citátik o tom, že: „Investícia do lásky a vzťahov vždy stojí za to.“ ~ I.K., a vzťahy sú to, čo je v UPeCe najdôležitejšie, preto sa nebojte a vložte all-in.

SVIEŽE BONUSOVÉ OTÁZKY:

Popíš piatimi slovami začínajúcimi na prvé písmeno Tvojho priezviska Tvoj rok v UPeCe.

Šialene študentský, štramácky šarmantný, šokantne špeciálny :D  

Keby si šiel na casting do talentovej show, čo by si porote predviedol? 

Ako spávať 2,5 hodiny počas celého mesiaca a nikomu neublížiť (smiech) A pre veľký úspech by som si priniesol Jančiho, aby divákom ukázal ako sa presúvajú vyvŕtané diery. (smiech)

Keby si bol ovocie, čím by si bol? Vysvetli.

Čučoriedka – chcel by som aby každý odo mňa odchádzal poznačený a s úsmevom na tvári.

Buď – alebo:

•   ranná desiatka vs. večerná desiatka
•   predný vchod vs. zadný vchod
•   poobedná služba vs. večerná služba
•   Hroznovka vs. Kofola
•   Eat vs. Venza
•   čaj vs. káva
•   kábel vs. wifi (tu patrí fakt veľká vďaka Vasiľovi)
•   Dacia vs. Bambus, Sharan, Octavia
•   opera vs. Folklór ♥

__
Autor: Promo Tím
Zdroj fotografií: Fotogaléria koordinátorov 20G