Večne usmiaty Andy si zaspomínal na príjemné chvíle, ktoré zažil počas roka služby a porozprával nám aj o tom, čo preňho UPeCe znamená. Či ho budeme v našom centre ešte vídať sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Od slávnosti Te Deum, kedy si oficiálne odovzdal kľúče svojmu nástupcovi, už ubehlo niekoľko týždňov. Ako tráviš tieto dni, čím žiješ?

Ahojte priatelia! Zdraví vás Andy Pandy! ;)

Popravde si tieto dni užívam najviac ako sa za daných okolností asi dá. Či už v rámci nášho obľúbeného UPeCe a jeho letnej renovácie (aj keď ja som až tak veľa nepomohol, čo ma mrzí) alebo cestovaním (zatiaľ) hlavne po našom Slovensku. S tým mám spojené rôzne výlety, akcie, teambuildingy, koncerty, ale napr. aj misie nášho misijného tímu či zaškoľovanie nových chalanov na všetko, čo ich v najbližšej dobe čaká a neminie.

V skratke robím všetko to, čo sme (myslím, že hovorím aj za ostatných chalanov) nestíhali robiť počas roka našej koordinátorskej služby.

Pre mňa osobne je to ešte viac umocnené faktom, že ide o moje posledné študentské leto – posledné viacmesačné prázdniny. Prioritne sa snažím venovať nielen veciam, ktoré som nedokončil, ale chcem si aj dostatočne oddýchnuť, nazbierať nové sily na nové začiatky a vytvoriť si popritom nezabudnuteľné spomienky na celé toto záverečné obdobie mojej služby, za ktoré som už teraz veľmi vďačný! :)

Splnili sa tvoje predstavy a očakávania o tomto roku?

Či sa splnili? Pravdupovediac, neviem. Na žiadne si totiž práve teraz nespomínam. :D

Ak ma pamäť neklame, tak na samotnom začiatku sme mali všetci piati výzvu a predstavu opätovne pritiahnuť do UPeCe čo najviac mladých, tvorivých a šikovných ľudí. Práve im UPeCe ponúka veľký priestor na realizáciu ich snov. Môžu tu využiť a aplikovať získané vedomosti zo školy a vyskúšať si ich v praxi. Alebo môžu len zmysluplnejšie tráviť svoj voľný čas s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi a vytvárať tak hneď niekoľko spoločenstiev (a priateľstiev).

Všetko to záleží od vás, či sem prídete aj niečo dať, alebo iba brať.

Myslím, že s touto výzvou sme pracovali všetci piati. Či už sa to podarilo alebo nie, nech posúdi asi najlepšie každý sám za seba. Avšak stále platí, že všetko to, čo človek robí, sa dá spraviť inak a lepšie.

Čo považuješ za najťažšiu časť svojej služby?

Jednoznačne všetko stihnúť a dokončiť v riadnom čase a bez meškania. Či už v rámci služby alebo osobného života. Počas roka som s tým neraz bojoval a stále na tom pracujem. Lebo akonáhle človek niečo počas služby presunul alebo nechal tak, hneď prišlo niečo ďalšie a ďalšie, takže sa to postupne len nabaľovalo. Človek nadobudol pocit, že je toho veľmi veľa, pričom keby mal lepší time-manažment, mohol ísť napríklad skôr spať. A za takú jednu hodinu spánku navyše by koordinátor neraz spravil aj nemožné (ak by sa to naozaj dalo). :D

Čo ti v UPeCe robilo najväčšiu radosť a čo ti bude najviac chýbať?

Určite blízki priatelia a pocit, keď som bol kdekoľvek s nimi. Vtedy má človek takú oporu aj keď je smutný, ale aj keď je radostný a šíri svoju dobrú náladu ďalej. A tých momentov počas roka naozaj nebolo málo. Či už na recepcii, vo Veľkej sále, v telocvični, v kaplnke, v jedálni atď. Najlepším príkladom je u mňa asi to, že v jeden týždeň mi vznikla prezývka Panda (vraj podľa výzoru a okuliarov) a tiahne sa odvtedy spolu so mnou až do súčasnosti a asi aj do konca života. Ale ja som za to rád a aj tej kamarátke za to ďakujem. :D

Samozrejme, dobrá večera a pocit vďaky za všetkých ľudí, čo nám prišli pomôcť na upratko vo štvrtok večer! Z toho som mal vždy radosť. Bez vás by ani jedno upratko nebolo také super, aké bolo a sám by som to určite nedal. Veľká vďaka Vám všetkým, čo ste naň chodili a nenechali nás v tom samých!

Ono sa to nezdalo, ale naozaj ani jeden deň nebol rovnaký, či už som službu v daný deň mal alebo nemal. UPeCe skrátka nikdy nespí a je takým malým živým m(i)estom, niečo ako taký „Vatikán“ v Mlynskej doline. Nezabudnuteľné sú pre mňa aj ranné chvály s chválovým tímom, ktoré ma vždy dobre nakopli a naštartovali každý jeden utorok, aj keď vstávanie pred šiestou bolo zo začiatku veľmi náročné (Ale čo je lepšie, ako začať deň s Pánom? Určite to aspoň raz skúste aj vy!).

Osobne som mal najkrajší pocit vtedy, keď som svoj deň mohol končiť v kaplnke. Keď človek miništruje na večernej deviatke v kaplnke, počúva pri tom slovo Božie a vidí pri tom usmievať sa ľudí, ktorých má rád, ktorí mu ukazujú svoje životné svedectvá, príbehy a otvárajú mu svoje srdce i svet, tak sa nedá byť podľa mňa smutný, utrápený, ustráchaný či nahnevaný. Vtedy sa človek nechá len viesť Pánom, cíti v sebe za to všetko vďaku, že je na tom mieste a v tom čase, a cíti Božiu prítomnosť spolu s Jeho láskou. Následne prichádza stretnutie s eucharistickým Ježišom. A to je, ako vraví môj kamarát a nástupca Janči: „Top topov!“ Vtedy zažívame (alebo by sme aspoň mali) tie najkrajšie a najsilnejšie chvíle počas sv. omše. Možnosť, že som práve ja mal poverenie rozdávať počas celého roka sv. prijímanie toľkým priateľom, kamarátom, známym ale i neznámym mladým ľudom bola neopísateľná. A keď do toho hrá energický zbor (ešte aj obľúbenú a známu pieseň), tak je dielo takmer dokonalé. Aspoň pre mňa mnohokrát bolo. Práve tieto momenty mi budú najviac z celého roka chýbať.

Budeme ťa v UPeCe ešte stretávať? Čo plánuješ ďalej?

Raz za čas sa určite v UPeCe ešte ukážem, ale to už bude závisieť predovšetkým od mojej novej práce. Rád by som si zahral ešte možno rok-dva UFL-ku. Ak budú potrebovať noví chalani s niečím pomôcť, tak rád prídem alebo im poradím s čímkoľvek, čo im príde do cesty. A sem-tam by som ešte rád pomohol aj s organizáciou rôznych turnajov športovému tímu, alebo aj s katechézou pre deti na nedeľnú rannú desiatku na DeKe. Lebo práve tie deti budú raz tými ľuďmi, čo budú viesť vierou naše deti a ďalšie generácie mladých veriacich ľudí, možno aj práve tu v UPeCe. Treba sa im venovať a nezabúdať na ne. Oni sa nám za našu lásku a čas určite neskôr odvďačia. :)

A čo plánujem ďalej?? Hmm, určite chcem ďalej rozvíjať svoje schopnosti a zbierať skúsenosti, ktoré som aj za tento rok nadobudol alebo si počas služby pripomenul, že ich vlastne mám. Rád by som i naďalej cestoval a momentálne najviac rozmýšľam nad tým, akým smerom sa v živote vyberiem a čomu sa budem v najbližšej dobe a vo svojom voľnom čase venovať. Úprimne, najradšej by som ostal pri nejakej práci s deťmi alebo v nejakom spoločenstve, ktoré by pomáhalo druhým a tým, čo to najviac potrebujú. Avšak v tomto smere toho človek veľa na webe nenachádza. No verím, že sa niečo podarí! :)

Zvyšné plány zatiaľ zverujem Pánovi, lebo verím, že sa práve On o ne správne a dobre postará.

Každý deň si bol v kontakte s mladými ľuďmi a určite ti to veľa dalo. Mohol by si nám priblížiť čo dokáže takáto služba človeka naučiť?

Určite ho to vie natoľko zmeniť a posilniť, že už nikto z nás nie je tým istým človekom, ako keď stál pred rokom na Te Deu, keď mu predchádzajúci koordinátor zavesil na plecia kľúče od UPeCe. Ja sám som odvtedy začal vnímať, že je to reálne, že tie zmeny v živote prichádzajú a záleží len odo mňa, ako sa tej prichádzajúcej zodpovednosti podvolím a čo všetko človek chce zmeniť a aj naozaj aj vo svojom živote zmení.

Ja si najviac vážim a budem najviac spomínať na všetky osobné rozhovory s ľuďmi, ktoré som tu zažil.

Predstavte si, že ste na chvíľu koordinátorom vy. Za ten rok tu stretne tak veľmi veľa ľudí, že v podstate ich neviete ani spočítať. Ale keď si uvedomíte, že každý jeden človek píše svoj vlastný životný príbeh, tak sme vlastne na tom lepšie a sme (ako centrum) bohatší, než taká Univerzitná knižnica tu v Bratislave, ktorá ani zďaleka nemá toľko kníh, ako by si človek možno myslel. A teraz o čo je to cennejšie, keď čo i len jeden z tých všetkých ľudí za vami príde, chce sa zdôveriť, poradiť alebo sa len opýtať práve teba, kde sa čo nachádza a vy mu viete poradiť, vyčariť úsmev na tvári alebo svojou radou či energiou zlepšiť jeho deň.

To bolo na tom to krásne, že sme mali na istý čas status koordinátora. My sme boli práve tí, čo vedeli alebo sa aspoň snažili ľudom radiť, pomáhať, stavať ich po ťažkom dni znovu na nohy a zlepšiť im pohľad na svet, aj keď veľakrát sme už ani my sami nemali dostatok šťavy, spánku, empatie, síl či entuziazmu. Áno, realita je taká, že UPeCe nám zobralo množstvo voľného času i energie. Ale vrátilo sa nám to práve v takýchto momentoch, keď sme pomáhali vytvárať priateľskú atmosféru v našom centre a zažili tak vzácne chvíle a neoceniteľné situácie plné zážitkov a teraz už spomienok. A mnohokrát sme tak nevedomky zlepšili deň nie len druhým, ale aj samým sebe. A čo viac potom človek potrebuje ku šťastiu, keď vidí, že mu niekto známi kýva a usmieva sa na neho a nie je jeden, ale je ich toľko, že ich nevie ani spočítať? Vám by sa to vari nepáčilo? :)

Čo chceš odkázať 20. generácii?

Oh, kde začať. :D Komunikujte a rozprávajte sa medzi sebou, ale hlavne s kýmkoľvek, kto príde a trafí do UPeCe. Aj keď si to možno ešte chlapi neuvedomujú, tak veľmi veľa vecí sa odvíja od ich pohľadu a samotného postoja. Ak by boli od začiatku hneď pasívni, tak nemôžu očakávať, že im sem začnú a budú chodiť namotivovaní ľudia, čo budú chcieť zažiť niečo nové a pretvárať iba prežívajúce centrum. Ale ak budú ako celok pôsobiť rozumne i odvážne a budú dobrými príkladmi aj pre druhých (a že sa to rozhodne dá), tak aj celé UPeCe bude ďalej rásť a posúvať sa novým a dobrým smerom! A ak budú chcieť niečo zmeniť, tak nech na nič nečakajú. Času bude hneď od Veni Sancte len menej a menej. Nech nezabúdajú, že aj keď majú zodpovednosť za fungovanie UPeCe, tak majú nárok aj na vlastné súkromie a občas treba aj vypnúť. ;) V neposlednom rade, nech sa poučia z našich vlastných chýb a radšej nech sa čo najviac pýtajú, lebo nie je hanba, keď človek niečo nevie, ale keď opakuje stále dookola to isté.
Na záver prajem všetkým piatim, t.j. 2xJo, Stehlíčkovi, Jančimu #, Frištovi a aj Adamkovi, veľa síl i pozitívnej energie a odkazujem nasledovné:

„Užívajte si každý jeden deň služby, ktorý na Vás počas roka koordinátorstva čaká, lebo ani jeden deň sa Vám nezopakuje dvakrát. Usmievajte sa a buďte radostní! Nikdy neviete, kedy príde taká chvíľa, ktorá Vám možno zmení celý život a svet (a ja verím, že príde a zmení ho, tak ako sa to stalo aj nám).“ +

Svieže bonusové otázky:

Popíš piatimi slovami začínajúcimi na prvé písmeno tvojho krstného mena tvoj rok v UPeCe.

Akčný autorský atraktívny apoštolský aforizmus :D

Keby si šiel na casting do Superstar, akú pesničku by si spieval a prečo?

Ak by som mal spievať pomalú slovenskú pieseň, tak by som si určite vybral Smútok krásnych dievčat od Karčiho Duchoňa, a keď rýchlu, tak od Elánu Aj keď bez peňazí.
No a z anglických je to viac než jasné: Imagine Dragons – Thunder (Panda) :D

– tie piesne mám veľmi rád a s každou z nich mám už aj veľmi veľa zažité/prežité :)

Keby si bol hudobným nástrojom, čím by si bol? Vysvetli.

Pravdepodobne by som bol klavír (smiech). Je totiž jednoduchý a elegantný; hlučný ale miestami nenápadný; sebestačný ale aj sprevádzajúci; vie vykúzliť melódiu, ktorá vie rozplakať ale aj rozradostiť; vie byť rozladený, ale aj perfektne naladený a v neposlednom rade má čiernobiele klávesy. :D
A s nimi mám spojenú myšlienku, ktorú možno poznáte aj z môjho obľúbeného filmu, ktorý som raz premietal aj na sobotnom filmovom večeri v UPeCe:

„Tu pensa a un pianoforte. I tasti iniziano. I tasti finiscono. Tu lo sai che sono 88 e su questo nessuno può fregarti. Non sono infiniti, loro. Tu sei infinito, e dentro quegli 88 tasti la musica che puoi fare è infinita. Questo a me piace. In questo posso vivere.“

(kto to nepozná alebo nevie po taliansky, nech použije translátor) :P

Buď – alebo:

• ranná desiatka vs. večerná desiatka (vtedy je predsa DeKa)
• predný vchod vs. zadný vchod (lebo jeho otvorením začínala každá jedna moja služba na recepcii) 
• poobedná služba vs. večerná služba (večerných som veľa nemal, lebo som mal iné aktivity z UPeCe, ako bola Rada, UFL či Upratko, ale inak som medzi nimi necítil až taký rozdiel)
• Hroznovka vs. Kofola (najradšej vodu)
• Eat vs. Venza (ale snáď raz budú mať v Eate aj sklenené poháre!)
• čaj vs. káva (vďaka Maťkovi P. sme mali v UPeCe lepšiu, vďaka Ti!)
• kábel vs. wifi (ale radšej príroda, hory, more, atď.)
• Dacia vs. skúter (S ľútosťou na ňu spomíname ….)
• KFC vs. Mekáč (tam sú moje brigádnické začiatky, takže mek)
• opera vs. folklór (vidíme sa na OĽV <3)

__
REDAKCIA PROMO UPECE